Kyslá lesná ďatelina, s jej jemnou krásou a špecifickými nárokmi na pestovanie, si získava čoraz väčšiu popularitu medzi záhradkármi. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na pestovanie kyslej lesnej ďateliny, od jej prirodzeného prostredia až po praktické rady pre úspešné pestovanie.
Charakteristika územia Kálnica
Pre lepšie pochopenie nárokov kyslej lesnej ďateliny na pestovanie, je užitočné poznať charakteristiku územia, kde sa táto rastlina prirodzene vyskytuje. Katastrálne územie obce Kálnica, nachádzajúce sa v severozápadnej časti pohoria Považský Inovec, ponúka cenné informácie o podmienkach, ktoré kyslá lesná ďatelina preferuje.
Poloha a povrch
Obec Kálnica sa rozprestiera na ploche 26,40 km2 v severozápadnej časti pohoria Považský Inovec. Územie obce je súčasťou dvoch horských krajinných podcelkov Považského Inovca, a to Vysokého Inovca a Inoveckého predhoria. Vo Vysokom Inovci, ku ktorému patria najvyššie časti Považského Inovca s najvyšším vrchom Inovec (1042 m n.m.), dosahuje aj územie Kálnice najvyšší bod v k. 910 m n.m. (Vtáčí vŕštek, nazývaný tiež Ostrý vrch), ležiaci na hlavnom hrebeni pohoria, na ktorý územie obce zasahuje.
Vo Vysokom Inovci, do ktorého zasahujú horné časti Prostrednej a Krajnej doliny, vznikol silne členitý hornatinný reliéf s relatívnymi výškovými rozdielmi 311 až 640 m a stredným uhlom sklonu svahov 12 - 24°. Z hlavného hrebeňa, ktorého výška neklesá pod 700 m n.m., vystupujú do územia obce viaceré rázsochy so strmými stranami. Z viacerých vrchov uvádzame Kopanú (470 m n.m.), Kňažiu (438 m n.m.), Kavčí vrch (412 m n.m.) a Hraničný vrch (474 m n.m.). Prevažne prevláda hladko modelovaný reliéf, miestami sa však vytvorili ostrejšie formy reliéfu, niekde až bralnatého, charakterizovaného tzv. kozími chrbtami. V reliéfe sú výrazné, najmä geologickou činnosťou vody modelované, doliny Rybníckeho potoka a Kňažej, Prostrednej a Krajnej doliny, tiež doliny Istvičovského potoka. V Inoveckom predhorí obec dosahuje aj najnižší bod - cca 205 m n.m., a to v mieste, kde Kálnický potok opúšťa jej územie. Intravilán obce Kálnica leží v n.v. cca 208 - 240 m n.m.
Podnebie a hydrologické pomery
Intravilán obce s najbližšími priľahlými časťami patrí do teplej klimatickej oblasti, obvodu teplého, mierne vlhkého, s miernou zimou. Priemerná ročná teplota vzduchu v okolí obce sa pohybuje okolo 9°C, s narastajúcou nadmorskou výškou však postupne klesá a v hrebeňovej časti Považského Inovca dosahuje 6°C. V najchladnejšom mesiaci januári je priemerná teplota - 3,5 až -6°C, v najteplejšom mesiaci júli dosahuje 17 až 17.5°C. Priemerný ročný úhrn zrážok v okolí obce sa pohybuje medzi 600 - 650 mm, postupne však s narastajúcou nadmorskou výškou stúpa a v hrebeňovej časti Považského Inovca dosahuje 800 - 900 mm. Územie obce patrí do povodia Váhu. Odvodňované je Rybníckym potokom a Kálnickým potokom s prítokmi Kňažia, Prostredný potok a Istvičovský potok. Vodnosť povrchových tokov je závislá na klimatických, najmä zrážkových pomeroch.
Prečítajte si tiež: Kapustnica s údeným mäsom
Pôdne podmienky
Pôda je jednou zo základných zložiek prírodného prostredia a má rozhodujúci vplyv na vznik a vývoj rastlinstva a živočíšstva. V údoliach sa vyvinuli nivné pôdy a v prevažnej časti chotára hnedé lesné pôdy a rendziny. Podľa úrodnosti obec patrí do stredne úrodných pôd.
Flóra obce a okolia
Vplyv na druhové zloženie a formovanie rastlinných spoločenstiev vytvára jednak príroda svojou zákonitou cestou, jednak človek svojím kladným alebo záporným zásahom do prírody. Z hľadiska fytogeografického (rastlinno - zemepisného) členenia Slovenska menšia časť územia Kálnice patrí do oblasti panónskej flóry do obvodu panónskej xerotermnej flóry . Do tohto fytogeografického obvodu spadá len výbežok Podunajskej nížiny, ktorá zasahuje svojimi severnými výbežkami ako Podunajská pahorkatina údolím Váhu po Beckov (tzv. Beckovská brána). Podstatná časť územia Kálnice patrí do oblasti západokarpatskej flóry do obvodu predkarpatskej flóry, súčasťou tohto obvodu je okres Považský Inovec.
Na území okolia Kálnice predstavujú prirodzenú vegetáciu tieto rastlinné spoločenstvá:
- lužné lesy podhorské a horské
- dubovo - hrabové lesy karpatské
- dubovo - cerové lesy
- dubové kyslomilné lesy
- bukové kvetnaté lesy podhorské
- lúčne spoločenstvo
Lužné lesy podhorské a horské
V dolinách pozdĺž vodných tokov sa vyskytujú vlhkomilné druhy lužných lesov podhorských a horských. V stromovom poschodí sa najhojnejšie vyskytuje jelša lepkavá, ďalej pristupuje topoľ biely, topoľ čierny, vŕba biela a vŕba košikárska. Poschodie krovín je na druhy bohatšie. Najhojnejšie sa vyskytujú baza čierna a svíb krvavý, primiešaný je bršlen bradavičnatý , hloh jednosemenný a kalina obyčajná . Na kmeňoch stromov a na kríkoch sa popínajú chmeľ obyčajný a plamienok plotný . Bylinné poschodie tvoria hlavne vlhkomilné rastliny. Dominantnými sú pŕhľava dvojdomá, horčiak pieprový, netýkavka nedotklivá, ostružina ožinová , vrbica vŕbolistá a zádušník brečtanovitý . Ďalej sa tu nachádza brečtan popínavý, čerkáč obyčajný, čerkáč peniažtekový, čistec lesný, jahoda obyčajná , kozonoha hostcová, kručinka farbiarska , kuklík mestský , lipkavec obyčajný, lipkavec, ktorý tu dosahuje východnú hranicu svojho rozšírenia. Ďalej sa tu nachádza mliečnik chvojkový , mrvica lesná, nezábudka močiarna, pakost strihaný , pakost smradľavý, pichliač roľný , pľúcnik lekársky, púpava lekárska, skorocel kopijovitý, skorocel prostredný, šalvia lúčna, šišak vrúbkovaný, veronika lekárska, veronika obyčajná , vika plotná, vrbica vŕbolistá, zanoväť rakúska tu dosahuje najsevernejšiu hranicu svojho rozšírenia.
Dubovo - hrabové lesy karpatské
Najrozšírenejšou lesnou formáciou v chotári Kálnice sú dubovo-hrabové lesy karpatské. Dominantnou drevinou je dub zimný a hrab obyčajný, vtrúsený je javor poľný, borievka obyčajná, breza previsnutá, buk lesný, čerešňa vtáčia, jarabina brekyňová. Krovinné poschodie tvoria najmä baza čierna , bršlen bradavičnatý , hloh jednosemenný, hloh obyčajný, kalina siripútková , lieska obyčajná , ostružina ožinová, ruža šípová, svíb krvavý, vtáčí zob , zimolez obyčajný. Druhové zloženie bylinného podrastu je veľmi pestré. Z významnejších druhov sa tu vyskytuje najmä brusnica. čučoriedková, čarovník obyčajný, čistec lesný, fialka lesná, fialka voňavá , hrachor čierny , chlpaňa hájna , chlpaňa chlpatá, jahoda obyčajná, jastrabník , jastrabník lesný, jastrabník savojský , jarva obyčajná, kokorík voňavý, konvalinka voňavá, kostihoj hľuznatý, kozinec sladkolistý , krtičník hľuznatý, kručinka farbiarska , lipkavec lesný , lipkavec, lipnica hájna, luskáč lekársky , lýrovka obyčajná, mednička jednokvetá , medunka medovkolistá, orličník obyčajný , pľúcnik lekársky, papradka samičia , veronika lekárska, vres obyčajný, vstavač obyčajný, zvonček broskyňolistý, žerušničník piesočný.
Prečítajte si tiež: Klasické francúzske zemiaky
Dubovo - cerové lesy
Chotár Kálnice pokrývajú okrem dubovo - hrabových lesov karpatských aj maloplošne rozšírené teplomilné dubovo - cerové lesy. V prirodzenej skladbe stromového poschodia prevláda dub zimný, vtrúsená je borovica čierna, dub cer, dub letný , javor poľný a vysádzaný agát biely . Krovinné poschodie tvorí bršlen európsky E , dráč obyčajný, drieň obyčajný, hloh obyčajný, rešetliak prečisťujúci , trnka obyčajná a vtáčí zob . Bylinné poschodie je variabilné, tvoria ho druhy astra kopcová, černuška roľná , divozel rakúsky, horčičník rozložitý, klinček kartuziánsky, lavaterka durínska , lucerna ďatelinová, marinka psia, maruľka roľná , netýkavka nedotklivá, nevädza hlaváčovitá , oman hnidákový, ruman farbiarsky, starček Jakubov , šalát kompasový, šedivka sivá, veronikovec klasnatý , voskovka menšia, vŕbovka kopcovitá, zanoväťník černejúci a zanoväť chlpatá .
Dubové kyslomilné lesy
V chotári Kálnice na vhodných stanovištiach sa vyskytujú dubové kyslomilné lesy, ktoré nezaberajú veľké plochy. Patria k najxerofilnejším dubovým lesom v extrémnych polohách vo výške cca od 250 m do 700 m n.m. Floristicky sú chudobné. Vedúcou drevinou je dub žltkastý, vtrúsený je dub mnohoplodý, borovica lesná a breza previsnutá. Krovinná vrstva je značne potlačená. Bylinný porast tvorí: brusnica čučoriedková , čermeľ lúčny pravý, kručinka chlpatá, lipnica hájna , silenka obyčajná, smlz trsťovníkovitý, veronika lekárska, vres obyčajný, zanovätník černejúci, zanoväť chlpatá .
Bukové kvetnaté lesy podhorské
V zmiešaných lesoch podhorského výškového stupňa s výraznou prevahou buka lesného sa vytvára spoločenstvo bukovo kvetnatých lesov podhorských. Pravidelne sa tu vyskytuje marinka voňavá , mednička jednokvetá, pristupuje brečtan popínavý, čermeľ lúčny, hrachor jarný, chlpaňa hájna, jastrabník lesný, kokorík voňavý, kopytník európsky, kostihoj hľuznatý , kručinka farbiarska, lipkavec lesný, lipkavec Schultesov, mliečnik chvojkový, papraď samčia, tôňovka dvojlistá, vemenník dvojlistý, veronika lekárska , ktorá indikuje zväčšovanie kyslosti pôdy a vŕbovka horská
Lúčne spoločenstvo
Lúky vynikajú floristickou pestrosťou a sú zložené zo zmesi nasledovných druhov: alchemilka žltozelená , čerkáč obyčajný, čerkáč peniažtekový, ďatelina lúčna, horčiak menší, hrachor lúčny, hviezdica kuričkovitá, chlpaňa poľná, kozobrada východná, kozonoha hostcová , kukučka lúčna, lucerna ďatelinová, margaréta včasná, mäta dlholistá , medúnok mäkký, nátržník vzpriamený, ostrica srsnatá, pichliač roľný , praslička roľná, psiarka lúčna, púpavec srsnatý, rasca lúčna , rebríček obyčajný, reznačka laločnatá , starček Jakubov , stoklas vzpriamený, štiav lúčny, štrkáč menší, timotejka lúčna, tomka voňavá, traslica prostredná, túžobník brestový , veronika obyčajná, zbehovec plazivý, zemežlč menšia, zvonček konáristý .
Pestovanie Kyslomilných Rastlín: Všeobecné Princípy
Pestovanie kyslomilných rastlín, vrátane kyslej lesnej ďateliny, nám umožňuje tešiť sa z ovocia a rastlín s výraznými liečebnými vlastnosťami. V oblastiach s klasickým poľnohospodárstvom býva pôda zvyčajne menej kyslá, skôr vápenatejšia, naopak, v podhorských oblastiach ihličnatých lesov býva málo vápnitá, viac kyslá. Ak pôda rastlinám nevyhovuje z hľadiska kyslosti, treba ju upraviť - buď čiastočne, alebo celoplošne nahradiť vhodným kyslým substrátom. Ten si môžeme kúpiť hotový alebo si ho namiešať sami. Presnejší je jednoduchý orientačný test kyslosti pôdy. Špeciálne testovacie súpravy sa dajú kúpiť v záhradkárskych potrebách.
Prečítajte si tiež: Tradičná zemiaková polievka
Ak pôda nie je vhodná na pestovanie kyslomilných rastlín, musíme ju z miesta výsadby vresoviska vyviezť a nahradiť špeciálnym kyslým substrátom a zároveň treba zabezpečiť odizolovanie kyslomilného substrátu, do ktorého rastliny vysádzame, od okolitej záhradnej pôdy. Pri závlahách, vzlínaní vody, ale aj pri obrábaní by mohol okolitý pôdny vápnik preniknúť do kyslého substrátu, čo by negatívne ovplyvnilo kyslomilné rastliny. Zvýšenie obsahu vápnika spôsobuje pri týchto rastlinách tzv. Pri výsadbe niekoľkých rastlín je vhodné vysádzať ich do tzv. Najmä pri väčších výsadbách je pre nás cenovo výhodnejšie pripraviť si substrát svojpomocne. Je dobré vopred si preveriť používané zložky substrátu, najmä čo sa týka ich kyslosti a obsahu vápnika, lebo často kvalita deklarovaná predajcom nezodpovedá skutočnosti. Napríklad aj rašelina má širokú škálu obsahu vápnika i kyslosti - môže byť veľmi kyslá (najmä vrchovisková), čo nám vyhovuje, až neutrálna, dokonca alkalická. Vhodná je špeciálna rašelina Novobalt.
Podľa dostupnosti surovín si môžeme skombinovať substrát pre kyslomilné plodonosné rastliny z nasledujúcich zložiek:
- typ substrátu - ak máme dostatok kyslej vrchoviskovej rašeliny, zmiešame jej 3 diely s 1 dielom nekarbonátového (nevápenatého) hrubozrnného piesku a na zhruba 1 m3 tejto zmesi pridáme jedno vedro kvalitnej humusovej nepovápnenej záhradnej pôdy;
- Aby kyslomilné rastliny dobre rástli a plodili, potrebujú vlhký substrát, nie však premokrený. Sústavnú a rovnomernú závlahu zabezpečí kvapkový zavlažovací systém. Keďže rastliny si vyžadujú plne oslnené stanovisko a mnohé z nich korenia plytko (navyše na slnku povrchová vrstva substrátu rýchlo preschne a potom zle prijíma vodu), je dobré okolie mulčovať pomocou čiernej umelohmotnej fólie či tmavej netkanej textílie, ešte vhodnejšie je však použiť prírodnú drevnú kôrovú borovú štiepku alebo ihličnatú hrabanku. Závlahová voda musí byť bez vápnika, taká je zvyčajne dažďová voda, ak nie je zamorená priemyselnými exhalátmi. Plodiace vresoviskové rastliny potrebujú dostatočný prísun živín. Môžeme použiť viaczložkové chemické hnojivá špeciálne pripravené pre kyslomilné rastliny alebo organické hnojivá (obohatený bezvápenatý kompost, kompostovaný bezvápenatý maštaľný alebo ovčí hnoj, kompostovaná kyslá rašelina). Špeciálne hnojivo Osmocotte používame ako základné hnojivo. Dávkujeme ho na začiatku vegetácie. V priebehu vegetácie dobre pôsobí aj vitalizačný postrek na list Lignohumat. Plodonosnú efektívnosť kyslomilných rastlín môžeme podstatne zvýšiť, ak pri výsadbe použijeme symbiotický očkovací prípravok Rhodovit, do ktorého pred výsadbou namočíme korene alebo celý koreňový bal.
Príklad: Pestovanie Medvedice Lekárskej
Kríky medvedice lekárskej sú vysoké 15 až 25 cm. Plodom je tmavočervená päťsemenná kôstkovica zrejúca od konca augusta do októbra. Chuť plodov je múčna, slabo kyslá, menej výrazná. Keď však prejdú varom alebo mrazom, zosladnú. Na liečenie sa využívajú len jej listy, ktoré majú najvyšší obsah účinných látok od apríla do júna, keď sa zberajú a sušia na slnku (alebo umelo do teploty 55 °C). Jednou z najúčinnejších látok nachádzajúcich sa v listoch medvedice lekárskej je fenolový glykozid arbutín, ktorý sa v obličkách hydrolyticky mení na účinný hydrochinón, táto látka pôsobí výrazne antibakteriálne, čo sa využíva pri zápaloch močových ciest. Hydrolýza arbutínu sa však deje iba v alkalickom prostredí, teda keď nie je organizmus prekyslený. Bohatú škálu liečebných látok v medvedici farmácia úspešne využíva pri príprave čajových zmesí. Vnútorne je však vhodné používať medvedicu len krátkodobo, prípadne opakovane s prestávkami, a to najmä pre arbutín, ktorého dávkovanie treba sledovať.
Medvedica pomáha pri akútnych, ale i chronických zápaloch celého močového ústrojenstva, aj v prípade ľadvinového piesku. Ako diuretikum sa využíva pri chudnutí, pri ženských problémoch so zadržiavaním tekutín pred menštruáciou, ale aj pri znižovaní krvného tlaku. Napriek tomu, že medvedica znesie až 45-stupňový mráz, nejde o typicky chladnomilnú rastlinu. Obľubuje miesta s plným oslnením. Rastie na skalnatých svahoch a v pôdach chudobných na živiny, často piesočnatých a relatívne suchých. V zime má rada snehovú prikrývku. Neznáša zaburinenie. Po dobrom zakorenení sa dožíva až 100 rokov. Medvedicu môžeme vysievať alebo rezkovať, jej zakoreňovanie však trvá dlho. Odporúčame zakúpiť si kontajnerované sadenice. Do pripraveného kyslého substrátu ich vysádzame do sponu 30 × 30 cm - tak sa porast skôr zapojí. Do pôdy okolo rastlín je vhodné pridať nevápenaté kamene, ktoré pomáhajú drenážovať substrát.
Pestovanie Brusníc
Tento drevitý pôdopokryvný kríček vysoký 25 cm rastie na oslnených stráňach našich hôr. Plodmi brusníc sú 6 až 8 mm veľké guľaté kôstkovice šarlátovo červenej farby. Zrejú od konca augusta. Možno ich načas skladovať v chladnej pivnici, kde sa môžu aj dofarbiť. Brusnica je skromná na živiny v pôde, ale zasa náročná na svetlo a pôdnu kyslosť. Požiadavky na pôdne a klimatické podmienky, ako aj na ošetrovanie a množenie sú rovnaké ako pri medvedici lekárskej. Veľkou prednosťou brusníc sú ich zdravotne preventívne i liečebné účinky. Obsahujú dobrú dávku horčíka a vitamínu C, pôsobia pri nachladnutí a horúčke. Sú výnimkou medzi ovocninami - sú kyselinotvorné. Brusnicové plody a šťava majú ojedinelé antiadhézne (protipriľnavé) vlastnosti pre viaceré baktérie, ktoré napádajú najmä urogenitálny systém, ba dokonca chránia našu žalúdočnú sliznicu pred baktériami (aj pred Helicobaterom pylori), a tým aj pred žalúdočnými vredmi. Podobne ochranne pôsobia aj na ďasná a zuby.
Plody brusníc pôsobia silno antioxidačne, čo sa výborne uplatňuje pri prevencii i liečebnej podpore chorôb srdca, diabetu, ale i pri rakovine. Práve v brusniciach sa totiž našli ďalšie látky, ktoré sú toxické pre viaceré druhy rakovinových buniek. Listy brusnice sa zbierajú na jar, keď majú najviac účinných obsahových látok, ale pri zbere sa nesmú potlačiť ani polámať, lebo by zhnedli. Musia sa rýchlo usušiť. Skladujeme ich v tme a chlade maximálne rok. Pri zaobstarávaní brusnicových sadeníc si musíme dať pozor, aby sme namiesto nich nekúpili sadenice americkej kľukvy veľkoplodej (Vaccinium macrocarpon). Ide o iný druh inak príbuznej plodiny, ktorý však potrebuje trochu iné pestovateľské podmienky. Americká kľukva je príbuzná našej kľukve močiarnej (Oxyccocus quadripetalus, syn.
Pestovanie Čučoriedok
Na našich stráňach rastie krík vysoký iba 10 až 40 cm. Táto čučoriedka má najvyššie výživové i liečebné hodnoty, žiaľ, nie je vhodná na produkčné pestovanie v záhradách. Na toto sa využívajú veľkoplodé odrody, pôvodom hlavne z Ameriky, a to jednak nízke typy pochádzajúce z botanického druhu Vaccinium angustifolium a vyššie typy dorastajúce do výšky 2 až 3 m z druhov Vaccinium corymbosum a V. australe. Väčšina pestovaných kultúrnych odrôd vznikla práve krížením týchto botanických druhov. Označujú sa ako čučoriedky veľkoplodé, strapcovité, hroznovité, kanadské či záhradné. Výška kríka je 1,5 až 2,5 m a dosahujú vek 30 i viac rokov. Na jednom strapci sa nachádza 6 až 12 bobúľ veľkých 10 až 25 mm, ktoré po odkvitnutí dozrievajú asi 60 dní. Jeden krík urodí až 4 kg plodov.
Čučoriedky si vyžadujú plne oslnené stanovisko a kyslý pestovateľský substrát s pH 3,5 až 4,8, nevápenatú, ľahšiu pôdu bohato zásobenú humusom a sústavne primerane vlhkú, nie však premokrenú. V zime znášajú teplotu až −30 °C. Výsadby treba mulčovať, najlepšie hrubou vrstvou borovej kôry. Originálne vlastnosti čučoriedok si odskúšali anglickí letci v druhej svetovej vojne pri nočných náletoch. Ak pred náletmi zjedli čučoriedkový lekvár a robili to pravidelne, tak sa im výrazne zlepšilo nočné videnie a ostrosť zraku. Dnes takto čučoriedky využívajú kozmonauti, a to nielen pre lepší zrak. Antioxidačné pôsobenie flavonoidov, antokyanínov i beta karoténu oči nielen posilňuje, zbavuje únavy, ale ich aj chráni pred sivým zákalom, glaukómom. Všetky tieto látky nás však chránia aj pred mnohými druhmi rakoviny, zápalov (najmä žalúdka, čriev i ďalších slizníc), ba i pred srdcovocievnymi problémami. Vítané je i znižovanie krvného cukru u diabetikov prítomnými glukokininami. Vysoký antioxidačný a protizápalový či protirakovinový účinok vyzdvihol čučoriedky pri porovnávaní potravín systémom ORAC (kapacita absorpcie kyslíkových radikálov) na prvé miesto.
Šľachtené odrody zásadne rozmnožujeme len vegetatívnym spôsobom, pri ktorom si mladé rastliny zachovávajú vlastnosti materských rastlín. Čučoriedky môžeme teda rozmnožovať zelenými polodrevnatými olistenými odrezkami narezanými v lete. Ďalším spôsobom rozmnožovania je kopcovanie materských rastlín - materské kríky zostrihneme v predjarí od zeme na 3 až 4 puky a vyrastené výhony počas vegetácie postupne zasypávame rašelinou, ktorú udržujeme vlhkú. Čučoriedky rodia na jednoročnom dreve vyrastajúcom z dvojročného. Nemá preto zmysel ponechávať na kríku staršie ako štvorročné odrodené a zoslabené konáre. Po 4. roku ponechávame na kríku 10 až 15 hlavných konárov. Vysádzame predovšetkým kontajnerované, už dobre rozrastené kríky, pretože dosť dlho im trvá, kým sa „udomácnia“ na trvalom stanovisku. Pri presádzaní maximálne chránime koreňový bal pred rozpadnutím, ale i samotné korene pred poškodením.
Dnes je k dispozícii bohatá odrodová skladba, takže si môžeme vybrať napríklad podľa termínu dozrievania také odrody, aby sme mali na tanieri 3 až 4 mesiace stále čerstvé čučoriedky.
- Vynikajúcou najskoršie zrejúcou odrodou je ‚Duke‘, ktorú zberáme už koncom júna. Neskorou, až 2 m vysokou odrodou je ‚Elliott‘, dozrieva koncom septembra. Mimoriadne veľké plody má odroda ‚Chandler‘, ale i odrody ‚Darrow‘, ‚Herbert‘, ‚Bluecrop‘. Bohato rodí odroda ‚Herma‘, a to až tak, že jej plodmi obťažkané konáre musíme vyväzovať na oporu.
- Medzi najskoršie odrody patria ‚Chanticleer‘ a ‚Spartan‘; stredne skoro zrejúce sú ‚Bluecrop‘, ‚Chandler‘ a ‚Bluegold‘; neskoré sú ‚Darrow‘, ‚Liberty‘, ‚Elliott‘ a ‚Jersey‘.