Vo štvrtok popoludní obletela svet správa o úmrtí britskej kráľovnej Alžbety II. vo veku 96 rokov. Podobne, aj príbeh francúzskej kráľovnej Márie Antoinetty, ktorá žila v 18. storočí, je plný zvratov, prepychu, ale aj tragédie. Mária Antoinetta, pôvodom rakúska arcivojvodkyňa, sa stala manželkou Ľudovíta XVI. a kráľovnou Francúzska. Jej život bol plný prepychu, módy, ale aj kontroverzií a nakoniec, tragického konca počas Veľkej francúzskej revolúcie.
Detstvo a mladosť
Mária Antoinetta sa narodila 2. novembra 1755 vo Viedni ako pätnáste dieťa rakúskej cisárovnej Márie Terézie a cisára Františka Štefana Lotrinského. Už od narodenia jej bola preukazovaná veľká úcta. Bola veľmi pekná, temperamentná a mala talent obkrútiť si vychovávateľov okolo prsta.
V tomto období sa na mnohých miestach Európy viedli mocenské boje medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami. Diplomati oboch krajín sa snažili medzi oboma dynastiami vytvoriť nejaký spolok, ktorý by trval dlhšie než pár mesiacov a bol zárukou mieru. To bolo niečo pre Máriu Teréziu, ktorá bola známa svojou sobášnou politikou.
Mária Antónia však nebola pripravená na taký závažný krok, ako je sobáš s následníkom francúzskeho trónu. Francúzštinu, rodný jazyk jej budúceho manžela, neovládala slovom ani písmom, taktiež nemala žiadny všeobecný prehľad a v tom veku sa len čiastočne zaujímala o hudbu, umenie a literatúru. Po uzavretí predmanželskej zmluvy jej matka Mária Terézia prizvala do Viedne učiteľov, ktorí mali z malej arcivojvodkyne vytvoriť budúcu kráľovnú a ,,madam“. Učili ju etikete, tancovaniu a jazykom. Učitelia ju charakterizovali ako nepozornú, neposednú a hlavne veľmi povrchnú. Napriek tomu, že Mária Antónia veľmi rýchlo chápala, bola lenivá premýšľať a nerada sa učila. Nemala snahu preniknúť až k jadru problém. Jej výučba trvala štyri roky.
Svadba a príchod do Francúzska
Mária Antonia vyrazila 21. apríla 1770 v kočiari francúzskeho kráľa smerom k svojej novej vlasti. Až na hranicu ju sprevádzala rakúska družina. V špeciálne vybudovanom dome si musela vyzliecť všetko, čo bolo rakúske a obliecť sa do francúzskych šiat. Vo Francúzsku bola veľkolepo privítaná a po 25-tich dňoch ju vzal pod svoju ochranu kráľ Ľudovít XV. Vtedy sa tiež prvýkrát stretla so svojím snúbencom - malým, nemotorným a tiež krátkozrakým Ľudovítom XVI. Privítal ju s ospalým výrazom na tvári podľa etikety a pri chabom úsmeve odhalil svoje krivé zuby.
Prečítajte si tiež: Mária Antoinetta v zlatej klietke
Skutočný svadobný obrad sa konal 16. mája 1770 vo Versailles. Na pergamene svadobného aktu je podpísaná Mária Antoinetta Josepha Jeanne a vedľa jej mena je veľká machuľa, vraj zlé znamenie. Mária Antoinetta sa stala právoplatnou manželkou Ľudovíta XVI. Nedospelý následník trónu však počas obradu Márii Antoinette predčasne navliekol svadobný prsteň a cez svadobnú noc jej nepovedal ani slovo a celú ju prespal.
Kráľovná vo Versailles
Keď Mária Antoinetta prišla do Versailles, jej úmyslom určite nebolo stať sa módnou ikonou. Ľudia sa o ňu veľmi zaujímali, presne ako predpokladala jej matka Mária Terézia. Do Francúzska ju posielala s varovaním: … „Všetky oči sa budú upierať na teba ,tak sa správaj na úrovni“. Očí, ktoré striehli na každý jej pohľad, úsmev, či odraz citu v tvári nebolo rozhodne málo, sledoval ju celý francúzsky dvor. Mária Antoinetta od začiatku nechápala svoju zodpovednú úlohu, byť francúzskou kráľovnou. Idylické prostredie okolo Versailles tvrdú realitu zakrývalo. Nevedela nič o daňovom zaťažení krajiny, o biede mimo honosných sídiel. Na dvore sa nenašiel nik, kto by jej to vysvetlil. Možno nik nenašiel odvahu, možno nik nechcel kráľovnú obťažovať „banálnymi“ problémami a možno si všetci mysleli, že práve tak to má byť.
Izolovanosť vtedajšieho panovníckeho dvora od problémov bežného človeka bola pre tú dobu skutočne príznačná. Kráľovná si žila vo svojej zlatej klietke a o skutočnom svete za múrmi paláca nič nevedela. Francúzsky ľud privítal svoju novú kráľovnú s veľkým nadšením a svojou láskavou povahou si hneď získala služobníctvo. Pár mesiacov po svadbe umrel Ľudovít XV. a na mladého Ľudovíta XVI. pribudlo veľa nových vladárskych povinností. Vtedy sa začal prejavovať ako neschopný panovník, ktorého rozhodnutia boli pomalé a váhavé. Čo sa týka vzťahu ku kráľovnej, bol príliš hanblivý a v konečnom dôsledku ju aj zanedbával. Potrebovala okolo seba život, aktivitu v ktorej by naplno realizovala svoju energiu, nežnosť, lásku. Jediným riešením k existencii - prežitiu, ktoré sa jej ponúkalo v „cudzom“ svete a v „cudzích“ palácoch, keď už nemala po boku milujúceho (a už vôbec nie vášnivého) manžela, bolo vrhnúť sa do víru hektického spoločenského života. Alebo ešte lepšie - organizovať ho.
Diktovať spoločenský život, udávať dobovú módu, ohurovať dvor a cudzích vyslancov, inšpirovať okolie svojím správaním a vizážou sa stali zbraňou i nástrojom jej každodenného života, hľadaním životnej cesty. Pochopila, že vyzerať dobre je jedným z možných nástrojov k prežitiu, že zaujímavosť a vplyvnosť sa navzájom dopĺňajú, že ovplyvňovať dvorný život je tiež svojím spôsobom druh vládnutia. A v konečnom dôsledku aj omnoho príjemnejší. Byť kráľovnou zábavy a večierkov, stredobodom salónneho vesmíru, práve to sa stalo najdôležitejšie v tomto jej životnom období.
Pohltili ju dostihy, hazardné hry, ktorým neskôr úplne prepadla, prebdené noci akoby nemali konca. Mária Terézia vo svojich listoch dcéru nabádala, aby viac čítala, chodila medzi ľud, venovala sa charite, prestala organizovať rôzne večierky a hlavne hazardné hry. Svet šľachtických darebákov, povaľačov a pochlebovačov ju natoľko ovládol, že skutočný spoznala, až keď sa tento umelý svet zrútil. Práve hazardné hry sa stali neskôr tŕňom v oku Francúzov. Francúzsko v tej dobe sužovala veľká bieda. Úroda na poliach bola zničená nepriazňou počasia, dane boli príliš vysoké a zle rozložené. Najbohatšia šľachta a cirkev neplatili dane vôbec a najchudobnejší poddaní mali dane najvyššie a nemilosrdne vymáhané.
Prečítajte si tiež: Cesta na vrchol v zmrzlinovom biznise
Mária Antoinetta však všetky rady svojej matky ignorovala. Miesto toho, aby využila svoju moc, ktorá jej spadla do lona, využívala ju len na ukojenie svojej túžby po sebaprezentácii, po pôžitkoch, po vlastnom „šťastnom“ živote. Versailles, Trianoon, Marly, Fontainebleau, Sain Cloud a Rambouillet. Nechcela navštíviť provincie Francúzska, aj keď bola kráľovnou mora, pobrežia, hôr, pevností, miest a katedrál. Nestarala sa ani o svojich poddaných a už vôbec nie o národ ako celok.
Módna ikona
Spolu s Máriou Antoinettou prišiel do Francúzska nový umelecký smer - hravé rokoko. Dauphinka bola od prvej chvíle bohyňou rokoka. Podľa nej sa riadila móda a dobový vkus. Ona bola ideálom krásy tej doby, ona sa stala alfou a omegou kráľovského dvora. Ona bola tou, ktorá odmietala nosiť korzety vystužené kosticami z veľrýb (ako bolo v tej dobe zvykom) a na vychádzky na koni si obliekala nohavice. A to bola v tej dobe veľká trúfalosť! Jej svojhlavosť vyprovokovala na dvore vlnu závisti (i nenávisti). Na korunovácii svojho manžela v roku 1775 sa prvýkrát ukázala vo vysokom účese, ktorý sa neskôr stal jej poznávacím znamením (niekedy dosahoval aj polmetrovú výšku). Obklopovala sa kreatívnymi ľuďmi ako architektmi, maliarmi a hudobníkmi.
Predovšetkým však mala osobnú krajčírku menom Rose Bertin a kaderníka Leonarda. Títo dvaja fungovali rovnako, ako dnešní ,,stylisti celebrít“. Keď sa s jednou z mála spriaznených duší, s princeznou de Lamballe, objavila na sánkovačke v Boulonskom lesíku, oblečená celá v bielom ozdobená diamantami a kožušinami, celý Paríž mal o čom hovoriť. Naučila sa jazdiť na koni obkročmo, pozývala najbližších priateľov na pikniky, plavby na loďkách, nechala si postaviť súkromné divadlo a sama v ňom tiež hrala. Utrácala obrovské sumy, zatiaľ čo ekonomika Francúzska upadala. Napriek tomu si bez problémov nechávala voziť drahý mušelín z Anglicka a Rakúska (za čo bola neskôr označená za nepriateľa štátu). Materiály ako hodváb, zamat, mušelín, batist a čipky sa vďaka nej stali módnym trendom toho obdobia.
Všetci jej bohatí priatelia ju zbožňovali a obdivovali. Chceli byť ako ona. V ich očiach ,,bola perfektná“. Ženy sa obliekali ako ona a muži ju milovali. Bola to tá najlepšia hostiteľka! Čo povedala, bolo múdre. Čo urobila, bol zákon. Čo si priala, bolo splnené. Ak si zmyslela a urobila hocijakú hlúposť, celý dvor ju s nadšením napodobňoval. Jej deň začínal dôležitou ceremóniou Slúžka, ktorá mala na starosti jej garderóbu, pristúpila s niekoľkými košeľami, vreckovkami a uterákmi k rannej toalete. Po boku stála jej prvá komorná. Tá sa vzápätí poklonila a podala jej látkové vzory všetkých jej šiat. V žiadnom prípade si kráľovná nemohla vziať šaty, ktoré už mala raz na sebe! Kráľovná si vybrala šaty. K tomu ranný župan, krajkové šály, čepce, plášte, pásy, rukavice a spodné prádlo.
Nikdy v histórii ženy nevyhodili toľko peňazí za oblečenie ako za vlády Marie Antoinetty. Ich účesy a klobúky boli naozaj až smiešne. Mali tak vysoké účesy, že sa museli vyrábať vyššie kočiare, aby sa tam dámy zmestili. Taktiež v tomto období sa kúpeľ častejší ako raz za tri mesiace považoval za škodlivý a dokonca za prejav kožnej choroby. Samotný panovník Ľudovít XVI. sa kúpal len dvakrát za život a aj to ho donútili, pretože jeho telesný zápach bol už neznesiteľný. A Mária Antoinetta nebola na tom o nič lepšie. Jej krásne dlhé vlasy boli dielom parochne (ženy ich nosili aj niekoľko týždňov bez prestávky) a vlastné vlasy mala ostrihané nakrátko. Ako všetkým dámam v tomto období, aj kráľovnej robili problémy vši. Na ich zneškodnenie sa používali zlaté škrabadlá na dlhej tyči, ktoré sa nazývali grattoir. Týmto nástrojom sa škrabali v parochniach.
Prečítajte si tiež: Mýty a fakty o pestovaní zemiakov
Manželstvo s Ľudovítom XVI.
Ľudovít XVI. bol o pätnásť mesiacov starší ako Mária Antoinetta, ale veľmi nevyspelý. Čo sa týka telesného vzhľadu, rozdiel medzi nimi nemohol byť väčší. Ona bola krásna a obľúbená, on bol nepríťažlivý a nemotorný. Ľudovít mal prázdne modré oči, vyčnievajúci nos, plné a vraj zmyselné pery, ktoré však svedčili viac o láske k jedlu, ako záujmu o opačné pohlavie. Bol obézny a svoju nemalú váhu nosil s ťažkosťami. Ľudia bývali zaskočení jeho hrubosťou, nedostatkom zdvorilosti a sklonom ku krutým a hrubým žartom. V jeho povahe boli aj sadistické rysy, bol posadnutý lovom zvierat, bezmyšlienkovite strieľal po mladých jeleňoch, srnách a dokonca aj po psoch. Svojich sluhov niekoľkokrát zbil a bol hrubý aj k ostatnému služobníctvu. Vlastnil veľký ďalekohľad, ktorým sledoval každého v okolí zámku a taktiež svoju manželku.
Dauphin bol vo svojich pätnástich rokoch úplne nekultivovaný. Jeho manželka si zamilovala francúzsku hudbu a divadlo, on oboje z duše nenávidel. Čo sa týkalo tanca, ktorý Mária Antoinetta zbožňovala, bol pre ňu Ľudovít nerovným partnerom a to, že tancovala s inými mužmi, ho nechávalo chladným. Pravdepodobne mu vyhovovalo, že jeho spoločnosť vyhľadávala, len keď to bolo nutné. Len dobrá nálada a humor jej umožňovali zniesť svoju neľahkú situáciu. Ľudovít XVI. nielenže sa o svoju manželku takmer vôbec nezaujímal, ale nebol schopný akéhokoľvek fyzického kontaktu.
Svadba vo fyzickom slova zmyslu sa neuskutočnila ani už v spomínanú svadobnú noc, ani v nasledujúcich týždňoch, mesiacoch a rokoch. Mladý Ľudovít bol impotentný. Samozrejme, táto novina nezostala utajená. Na kráľovský dvor bolo predvolaných niekoľko lekárov. Zistili, že dauphinova impotencia nemala fyzickú príčinu, ale spočívala v malom vrodenom defekte. Po tomto zistení prebiehala porada za poradou. Všetci naokolo radili Márii Antoinette, ako uspokojiť Ľudovíta. Ale nič nepomáhalo. Snažili sa ho prehovoriť k malej operácii, ktorá by problém vyriešila. Ale Ľudovít XVI. sa svojou váhavou povahou nevedel rozhodnúť. Ďalšie dva roky prebiehali v podobnej situácii. Vtedy sa ale rozhodol zasiahnuť Jozef II.(brat Márie Antoinetty) a pokúsil sa prehovoriť švagra k operácii. Podarilo sa. Po siedmich rokoch manželstva Mária Antoinetta konečne otehotnela.
Deti Márie Antoinetty
Mária Antoinetta porodila štyri deti: Máriu Teréziu, Ľudovíta Jozefa, Ľudovíta Karola a Žofiu Helenu Beatrix.
"Nech jedia koláče!" - Mýtus alebo realita?
Slávny výrok „Nech jedia koláče!“ (Qu'ils mangent de la brioche!) je často pripisovaný Márii Antoinette. Avšak, neexistuje žiaden dôkaz, že by tieto slová skutočne vyslovila. Výrok sa prvýkrát objavil v knihe "Confessions" od Jeana-Jacquesa Rousseaua, ktorá bola napísaná v čase, keď bola Mária Antoinetta ešte dieťa. Je teda veľmi nepravdepodobné, že by bol tento výrok spojený s jej osobou.
Leslie Carroll, ktorá napísala trilógiu o živote Marie Antoinetty pod pseudonymom Juliet Grey, sa vyjadrila, že v čase, kedy bol tento výrok publikovaný, bola Mária Antoinetta malé dievčatko. Je smutné, že aj dnes sú mnohí pedagógovia, historici, ale aj novinári ochotní veriť tomuto klamstvu.
Tragický koniec
Mária Antoinetta a jej manžel Ľudovít XVI. mali tú smolu, že počas revolúcie vo Francúzsku stáli na opačnej strane a utrpeli tú najväčšiu porážku. Počas Francúzskej revolúcie bola kráľovská rodina uväznená a neskôr popravená. Ľudovít XVI. bol popravený v januári 1793 a Mária Antoinetta v októbri toho istého roku.