Prvý máj, tradične Sviatok práce, má na Slovensku bohatú históriu, ktorá sa prelína s pracovnými právami, sociálnym pokrokom, ale aj s obdobiami kríz a protestov proti zdražovaniu. Slováci sa javia byť presýtení rôznymi paródiami na komunistické oslavy tohto dňa, avšak odborári ohlásili masové protesty proti zdražovaniu, čo poukazuje na pretrvávajúcu dôležitosť tohto dňa v kontexte sociálnych a ekonomických otázok. Tento článok preskúma historické pozadie Prvého mája, jeho význam v rôznych obdobiach, a tiež osud Kesselbauerovej pekárne, ktorá bola súčasťou bratislavskej histórie.
Prvomájové oslavy: Od sociálneho pokroku po protesty
Podľa zákona o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch z roku 1925 bol 1. máj definovaný ako „symbol sociálneho pokroku“. V medzivojnovom Československu mali prvomájové podujatia rôznorodý charakter, od oslavných až po protestné, v závislosti od organizátora a jeho politického postavenia. Socialisti a komunisti organizovali „červené“ prvomájové oslavy, zatiaľ čo ľudáci preferovali „biele máje“, ktoré boli pokojnejšie a spojené s náboženskými obradmi. Ráno sa začínali svätou omšou vo vybraných kostoloch, nasledovalo zhromaždenie pod holým nebom, na ktorom vystúpil najprv kňaz a po ňom predstaviteľ kresťanských odborov.
Počas komunistického režimu bol Sviatok práce v Československu významným dňom spojeným s masovými sprievodmi, alegorickými vozmi a pochodmi študentov a zamestnancov.
Zdražovanie a robotnícke protesty v minulosti
Slovensko v minulosti zažilo viaceré vlny zdražovania, ktoré viedli k robotníckym protestom. Prvomájové sprievody ľavicových strán a odborov sa počas veľkej hospodárskej krízy v prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia menili na hladové pochody, ktoré často končili konfliktami so štátnou mocou. V roku 1931 sa uskutočnilo 12 pochodov hladu, pričom mnohé z nich sa skončili zrážkami s políciou. Ceny potravín a ďalšieho tovaru prudko rástli, pričom niektoré základné produkty zdraželi až trojnásobne.
V roku 1921 sa v Krompachoch uskutočnili prvé protesty proti zdražovaniu elektriny na Slovensku. Robotníci v tamojších železiarňach zarábali menej ako hutníci v iných častiach republiky. Po znížení prídelov múky pre najchudobnejších sa začali búriť ženy krompašských robotníkov. Privolaní žandári sa ich pokúšali rozohnať, čo vyvolalo reakciu robotníkov. Žandári reagovali streľbou, pri ktorej zahynuli štyria robotníci a štrnásti utrpeli zranenia. Úrady vyhlásili stanné právo a mnohí robotníci boli uväznení. Následne boli krompašské železiarne zatvorené a demontované, čo viedlo k strate zamestnania pre takmer 2 200 zamestnancov.
Prečítajte si tiež: Recepty na chlieb z domácej pekárne
V roku 1931 sa v Košútoch krvavo skončila májová demonštrácia poľnohospodárskych robotníkov. Podobná tragédia sa odohrala aj v Polomke. Najtragickejší záver mal hladový pochod v českom Frývaldove, kde bolo zabitých osem demonštrantov a 14 ťažko zranených.
Hospodárska kríza a sociálna situácia
V roku 1925 Čechy a Morava prekonali prvú povojnovú hospodársku krízu, avšak agrárne Slovensko bolo naďalej v kríze. Až 60 percent obyvateľstva pracovalo v poľnohospodárstve. V Topoľčanoch väčšina mužov márne hľadala prácu. V Bratislave sa 1. mája konal takmer 15-tisícový tábor ľudu.
O rok neskôr Veľká recesia vrcholila aj na Slovensku. Miera nezamestnanosti dosiahla 25 percent. Vtedajší sociálny systém nebol pripravený na takéto finančné zaťaženie. Ministerstvo sociálnej starostlivosti vydávalo dlhodobo nezamestnaným týždenné poukážky, za ktoré si mohli vymeniť základné potraviny. V roku 1934 vláda prijala opatrenia proti neodôvodnenému zvyšovaniu cien.
Prvý máj počas Slovenského štátu a po vojne
Slovenský štát najprv slávenie 1. mája v roku 1939 zrušil, ale už v nasledujúcom roku ho obnovil. Navonok sa oslavovala „národná práca", podobne ako v nacistickom Nemecku. Určitým dostatkom cenovo dostupných potravín a ďalších tovarov na trhu sa prvá Slovenská republika mohla chváliť ešte tak v rokoch 1939 a 1940. Ale už na jar 1941 ministerstvo hospodárstva vydalo nariadenie, ktoré obmedzilo podávanie mäsových jedál v hostincoch a reštauračných zariadeniach. Neskôr sa to už len zhoršovalo. Vyšiel napríklad zoznam jedál, ktoré sa nemali pripravovať ani v domácnostiach. Dostal sa naň rezeň, sekaná, vyprážaná hydina, ryby, ale aj vyprážané zemiaky a hrianky.
Ani v prvom období po skončení vojny a obnovení Československej republiky sa situácia v zásobovaní trhu výraznejšie nezmenila. Mlieko, cukor, soľ, strukoviny… takmer všetko bolo na prídel. Ale aj tak mnohé chýbalo. Napríklad mlieko sa malo prideľovať iba deťom, nebolo ho však ani pre ne. Zároveň však prekvital čierny obchod s mnohonásobne predraženým nedostatkovým tovarom. V prvomájových sprievodoch niesli ľudia plagáty s heslami proti keťasom, kšeftárom a vojnovým zbohatlíkom. Parlament prijal v októbri 1947 zákon o tzv. milionárskej dávke.
Prečítajte si tiež: Tipy pre úspešné pečenie bezlepkového chleba
Peňažná reforma a zdražovanie po roku 1989
O šesť rokov neskôr už komunistická moc prišla s peňažnou reformou. Výmena peňazí v pomere 5:1 však otriasla celým sociálnym systémom a vyvolala vlnu protestov. V štyroch mestách sa konali protivládne demonštrácie a takmer 13 podnikov štrajkovalo. Ale ceny sa už potom nezvyšovali, iba „upravovali". Chlieb bol mnohonásobne lacnejší ako teraz. Lebo štát ho dotoval takmer stopercentne.
Dnešní päťdesiatnici si iste pamätajú na nevídané zdražovanie pred troma desaťročiami. Išlo o reformu cien alebo ich liberalizáciu, odštartovanú v januári 1991. Spotrebiteľské ceny, ktoré sa prestali dotovať štátom a centrálne regulovať, vzrástli zo dňa na deň aj dvojnásobne. Napríklad kryštálový cukor zo 7,30 na 14 korún, polotučné mlieko z dvoch na päť korún, hovädzie mäso zo 17 na 40 korún, atď. Ľudia napriek tomu už koncom roka 1990 prepadli nákupnej horúčke a skupovali všetko, čo ešte nestihlo zmiznúť z pultov obchodov.
Reforma vyšla obyvateľstvo krajiny na 100 miliárd korún. Vysoká inflácia značne znehodnotila reálne príjmy a zhltla aj takmer 57 percent z úspor občanov. Vyrovnávací príspevok 140 korún nemohol, samozrejme, kompenzovať zdraženie potravín.
Súčasné vnímanie Prvého mája a tradície
Prvý máj je okrem tradičného stavania stromov pod oknami dievčat aj Sviatkom práce, v Grécku je tento deň Sviatkom jari a zároveň je napríklad aj Svetovým dňom astmy. Dátum 1. máj sa stal vyhláseným medzinárodným sviatkom pracujúcich v Paríži v roku 1889 a prvá oslava sa konala v nasledujúcom roku. Vznikol na počesť amerických a najmä chicagských štrajkujúcich robotníkov, ktorí hromadne demonštrovali za zavedenie osem a pol hodinového pracovného času.
Ľudia si spomínajú na prvomájové oslavy s nostalgiou, pričom zdôrazňujú, že v minulosti boli veselšie a organizovanejšie. Dnes sa tradície snažia zachraňovať folklórne skupiny a miestne komunity, ktoré organizujú oslavy spojené so stavaním májov a kultúrnym programom. Mladí ľudia vnímajú Prvý máj skôr ako komunistický sviatok a tradície upadajú.
Prečítajte si tiež: Všetko o domácej pekárni
Horký chlieb: Symbol ťažkého života
Okrem historických udalostí spojených s Prvým májom, je potrebné spomenúť aj dielo Jozefa Gregora Tajovského, konkrétne jeho poviedku "Horký chlieb". Táto poviedka je silným sociálnym zobrazením života chudobnej vdovy a jej detí. Príbeh ženy, chudobnej vdovy, láskavej, milujúcej a obetavej matky troch detí. Povinné čítanie zo Zlatého fondu SME. Kniha obsahuje najznámejšie a "najsilnejšie" poviedky Jozefa Gregora Tajovského: PRVÉ HODINKY ŽLIEBKY DO KÚPEĽA DO KONCA MACO MLIEČ MAMKA PÔSTKOVÁ HORKÝ CHLIEB NA CHLIEB PASTIERČA ONDREJ ŤAŽKÝ BOJ DOMOV! UMREL TOMÁŠIK VYPADLI Z HNIEZDA POČIATOK KONCA DVANÁSŤ DUŠÍ „ZUZA" PRVÝ MÁJ POVIEDKY J. G.
Kesselbauerova pekáreň: Príbeh bratislavskej histórie
Dom Kesselbauerovcov, ktorý stál na dnešnom Námestí 1. mája od 19. storočia je už minulosťou. V tomto dome sa kedysi nachádzalo známe bratislavské pekárstvo. Práve tu sa v druhej polovici 19. storočia mimoriadne vzmohol pekár Alexander Kesselbauer. Dodával chlieb a pečivo aj do domácnosti arcikniežaťa Friedricha, ktorý so svojou rodinou obýval palác patriaci pôvodne kniežaťu Grassalkovichovi. Kesselbauerova pekáreň sa nachádzala na vtedajšom Sennom trhu (Heumarktplatz) číslo 15 (teraz 13). Jeho dom vznikol prestavbou staršieho objektu z konca 18. či začiatku 19. storočia, ku ktorému pristavali nový jednoposchodový priečelný trakt ozdobený nízkym štítom. Ten staval pravdepodobne Alexander Feigler, ktorého vlastný dom stál len o niekoľko parciel bližšie k palácu arcikniežaťa Friedricha. Výhodou Kesselbauerovho domu bolo aj to, že stál neďaleko mestskej plynárne (ktorá bola na hornom konci dnešného Kollárovho námestia, resp. Hoci chlieb aj pečivo sa stále pieklo v klasických, drevom vykurovaných pekárskych peciach, ale v prevádzke, najmä ako zdroj osvetlenia, bol svietiplyn veľmi potrebný. Kesselbauerovci vlastnili ešte dva domy na terajšej ulici s preneseným názvom Suché mýto a mali tam v období medzi dvoma vojnami predajňu. Po druhej svetovej vojne pekáreň zoštátnili, výroba však ešte asi 20 rokov pokračovala. Dom bez náležitej starostlivosti za pol storočia pustol. Na pozemku, kde ešte pred niekoľkými dňami boli ruiny domu pekára a podnikateľa Alexandra Kesselbauera, bude stavať spoločnosť Proxenta nový bytový komplex.