Hoci informácie priamo o skladovaní kukurice v minulosti na Slovensku sú obmedzené, môžeme si utvoriť obraz z kontextu pestovania iných plodín a všeobecných princípov skladovania.
Význam pestovania ľanu siateho
Ľan siaty (Linum usitatissimum L.) je jediným zástupcom priadnych plodín, ktorý sa u nás v súčasnosti pestuje. Poskytuje prírodné vlákno na výrobu textílií a technických tkanín pre ložné a stolové prádlo, dámske a pánske šatovky. Význam ľanového vlákna stúpa predovšetkým v súčasnosti, kedy sa svetový trend výroby textílií vracia k prírodným materiálom. Tuky a bielkoviny získané z ľanového semena sú základnou surovinou pre tukový priemysel. Semeno obsahuje 34 - 40 % tukov a 18 - 22 % stráviteľných bielkovín. Veľký význam majú ľanové šroty, ktoré sú odpadom pri spracovaní semien na olej. Tieto šroty obsahujú 25 - 27 % stráviteľných bielkovín a sú hodnotným, dieteticky pôsobiacim krmivom hlavne pre dojnice a teľné zvieratá.
Botanická a biologická charakteristika ľanu
Ľan patrí do čeľade ľanovitých (Linaceae). Zahŕňa viac ako 200 druhov prevažne voľne rastúcich jednoročných a trvácich rastlín, z ktorých má praktický význam len ľan siaty (Linum usitatisimum L). Z hospodárskeho hľadiska sa ľan siaty rozdeľuje na dva vyhranené typy - na ľan priadny a ľan olejný. K nim patrí prechodný typ, označovaný ako ľan olejnopriadny. Ľan priadny má dlhú, tenkú a slabo rozvetvenú stonku, menšie tobolky a drobnejšie semená. Stonka sa do spodnej časti spravidla nevetví a obsahuje pomerne jemné a dlhé technické vlákna. Preto sa pestuje na vlákno, hlavne v severnejších oblastiach Európy. Ľan olejný má krátke, hrubé viac rozvetvené a olistené stonky, stredné až väčšie kvety a väčšie tobolky, semeno s vyšším obsahom tuku. Je neskorší, odolný proti poliehaniu a suchu. Ľan olejnopriadny je prechodný typ, ktorý vznikol krížením medzi ľanom priadnym a olejným. Má hrubšiu, kratšiu stonku, väčšie kvety a tobolky a väčšie semená ako ľan priadny. Je odolný proti poliehaniu a má dlhšiu vegetačnú dobu.
Koreňový systém ľanu sa skladá z hlavného kolovitého koreňa a značného počtu bočných korienkov. Kolovitý koreň je tenký, vretenovitý, dlhý 0,6 - 1,0 m. Ťažko preniká do väčšej hĺbky, ale jeho začiatočný rast je veľmi rýchly. Bočné korienky sú jemné, 100 - 150 mm dlhé a husto rozložené vo vrchnej vrstve ornice. Mohutnosť koreňovej sústavy značne vplýva na prácu trhacích strojov, lebo ľan so silnejším hlavným koreňom sa ťažko trhá, najmä na ťažkých pôdach za suchého počasia.
Stonka. Z koreňa ľanu vyrastá zvyčajne jedna stonka, ak však pôda obsahuje nadbytok dusíka, prípadne porast je riedky alebo bol v prvých rastových obdobiach poškodený vegetačný vrchol, vytvárajú sa v dolnej časti rastliny nad klíčnymi listami nové stonky, čím vzniká rastlina s niekoľkými stonkami. Listy sú striedavé, prisadnuté k stonke, hladké, kopijovité, tenké, 20 - 30 mm dlhé, 3 - 4 mm široké, ktoré pri dospievaní rastliny do technickej zrelosti postupne oddola opadávajú. Pre priadne účely je najvýznamnejšia časť stonky od hypokotylu po vetvenie - tzv. technická dĺžka. Má byť rovná a dlhšia ako 650 mm, vyrovnaná v dĺžke a hrúbke stonky. Za optimálnu sa považuje hrúbka 1,3-1,7 mm. Ľan priadny máva v polovici dĺžky stonky 20 - 35 zväzkov vlákien, ktoré pri dobrých ľanoch tvoria uzavretý prstenec a s parenchymatickými bunkami ich pevne spája pektín. Množstvo vlákna obsiahnutého v stonkách ľanu priadneho dosahuje priemerne 25 % hmotnosti rosených stoniek.
Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca výrobou cestovín
Kvet ľanu je päťpočetný, prevažne samoopelivý, zložený z piatich kališných, piatich okvetných lístkov a z vrchného semenníka, na ktorého vrchole je päť tyčiniek. Kvety sú drobnejšie, ich korunné lístky sú hladké, jasné svetlomodré, fialové, ružové alebo biele s rôzne sfarbenou nervatúrou. Semenník má päť puzdier čiastočne rozdelených nepravými priehradkami a päť modrých čneliek s jemne bradavicovitými bliznami. Plod je päťpuzdrová tobolka rozličnej veľkosti a tvaru. V každej tobolke môže byť 10 semien, spravidla je ich však 7 až 8 vyvinutých.
Agroekologické požiadavky na pestovanie ľanu
Ľan nemá vyhranené požiadavky na pôdu. Vhodná pôda pre ľan má mať priaznivý pomer vzduchu a vody a musí byť priepustná. Najvhodnejšie pôdy sú pôdy hlinitopiesočnaté, hlinité až piesočnatohlinité so slabo kyslou reakciou pH 5,5 - 6,5. Nevhodné sú pôdy ťažké, ílovité, náchylné na tvorbu prísušku alebo pôdy piesčité až štrkovité, prípadne s nízkou hladinou podzemnej vody. Ľan siaty oproti iným plodinám má relatívne vysokú potrebu vody, ktorú ovplyvňuje vysoký počet rastlín na jednotke plochy a ich pomerne vysoká transpirácia. Ľanu sa najlepšie darí v oblastiach, v ktorých sú priemerné ročné zrážky väčšie ako 600 mm a počas vegetačného obdobia sú priaznivo rozdelené. Ľan sa vyznačuje pozitívnym termotropizmom, vegetačný vrchol sa obracia za zdrojom tepla.
Po vzídení semena ľanu mu v prvých rastových fázach vyhovujú nižšie teploty. V ďalších rastových fázach sú vhodné priemerné vyššie teploty dosahujúce 18 až 22 °C, ktoré priaznivo vplývajú na rast stonky do dĺžky. Zle znáša vysoké teploty, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú množstvo a kvalitu vlákna v stonke. Ľan priadny patrí k rastlinám dlhého dňa. Za dlhého dňa ľan rastie a vyvíja sa veľmi rýchlo. Účinok svetla sa uplatňuje na anatomickej stavbe stonky. Elementárne vlákna pri nedostatku svetla majú okrúhly tvar a väčší lumen. Stonky pri nadmernom zatienení viac políhajú.
Technológia pestovania ľanu
Zaradenie v osevnom postupe nie je problematické, ľan je na druh predplodiny nenáročný. Náročný je však na nezaburinenosť pozemkov, čo vyplýva z fázy pomalého rastu kde stagnuje, a tým vytvára riziko silného zaburinenia. Najpoužívanejšie predplodiny sú obilniny. Pre vysoký obsah dusíka sú menej vhodné ďatelinoviny a strukoviny. Po sebe ho pestujeme v odstupe 6 - 7 rokov, pretože vytvára tzv. ľanovú únavu pôdy. Príprava pôdy sa riadi predplodinou. Podmietku, ničiacu buriny, nevynechávame. Jesennou prípravou, strednou orbou do hĺbky 0,22 - 0,25 m, zapravíme do pôdy P a K hnojivá. Jarná príprava pôdy je totožná s prípravou pod obilniny. Smykovanie s bránením a príprava lôžka pre osivo do hĺbky 50 - 60 mm kombinovaným kultivátorom po predchádzajúcom zapravení potrebnej dávky N, P, K hnojív a herbicídov je sled prác pred vlastnou sejbou.
Výživa a hnojenie je limitované objemom koreňovej hmoty. Ľan vyžaduje pre svoj slabší koreňový systém nižšie hladiny živín oproti iným plodinám. 1 t rosených stoniek odčerpáva z pôdy 17 - 20 kg N, 3 - 5 kg P, 21 - 25 K, 10 kg Ca a 1,8 kg Mg.ha-1. Veľmi opatrne hnojíme dusíkom v dávke maximálne do 40 kg.ha-1. Nadmerné dávky poškodzujú kvalitu, rednutím pletív sa vytvárajú krehké trhavé vlákna. Sejba normám zodpovedajúceho osiva (moreného, prvotriednej kvality) je najvhodnejšia pri teplote pôdy 6˚ C, kalendárne koncom marca až začiatkom apríla. Sejeme do „obilných riadkov“ s ich vzdialenosťou 75 - 120 mm. Výsevok priadnych ľanov je od 25 - 28 mil. klíčivých semien na 1 ha, pri olejných 10 - 15 mil.ha-1. Hmotnostne sa výsevok pohybuje od 100 - 180 kg.ha-1. Pre zlepšenie kvality rosenia je možné vysievať ľan s prísevom tráv, najlepšie mätonohu mnohokvetého. Ošetrovanie počas vegetácie spočíva v ničení prísušku bránením, resp. ježkovými valcami. Aplikácia herbicídov je nevyhnutná na zaburinených pozemkoch. Porasty ošetrujeme proti chorobám a škodcom prípravkami povolenými v metodiky ochrany rastlín.
Prečítajte si tiež: Tipy pre zaváranie mäsa
Zber a pozberová úprava ľanu
Optimálny termín zberu ľanu na stonky (vlákno) je koniec žltej, na semeno v plnej zrelosti. Úrody stoniek roseného ľanu sa pohybujú u nás okolo 3,2 - 4,2 t. ha-1, semena 0,5 - 0,6 t. ha-1. Zber robíme bez rosenia, vytrhaním stonky odvážame do ľanárskeho podniku, ten realizuje rosenie, alebo ho po vytrhaní a odsemenení rosíme priamo na parcelách. Rosenie je biologický spôsob oddeľovania vlákna z ľanových stoniek vplyvom mikroorganizmov a plesní najmä rodu Mucor. Po vyrosení hornej vrstvy stoniek (nadobúdajú striebristé sfarbenie) stonky obrátime, podľa potreby aj dvakrát. Pri správne vyrosenom ľane sa vlákno ľahko oddeľuje od stoniek, pri prerosenom sa trhá a pri nedorosenom ostávajú na vlákne časti dreviny - pazderia.
Láskavec (Amaranthus)
Za genetické centrá sú považované Mexiko a Andy, druhé centrum rozšírenia sú horské oblasti Indie a Nepálu. Stonky sú priame, okrúhle, slabo alebo silne rozvetvené, olistené, vysoké 1,3 - 3 m. Súkvetie je zložitá metlina purpurovej alebo zeleno-žltej farby. Listy sú elipsovité, mladé sa používajú aj ako zelenina. Obsahujú veľa Ca, Fe a vitamínu E. Koreňový systém má zvláštnu morfológiu, dobre čerpá vodu z pôdy a tým táto plodina lepšie odoláva suchu. Suchovzdornost' znásobuje i značná hrúbka stonky, ktorá slúži ako zásobáreň vody počas vegetácie. Plod je tobolka vajcovitého tvaru farby žltej alebo čiernej (kŕmne formy). Hmotnosť 1000 semien sa pohybuje od 0,7 - 0,9 g. Z 1 ha sa urodí 3 - 5 t. Celková úroda zelenej fytomasy sa pohybuje od 80 - 100 t aj viac z hektára.
Láskavec sa používa ako potravina, zelenina, na zelené kŕmenie, silážovanie, energetická plodina, okrasná rastlina a výrobu granúl. Z hľadiska poľnohospodárskeho je láskavec plodina s rýchlym rastom, dáva vysoké úrody - približne 3 tony semena na hektár za 3 - 4 mesiace rastu v monokultúre a 4 - 5 ton na hektár suchej hmoty po 4 týždňoch. Jednou z možností využitia láskavca je jeho využitie ako objemovej krmoviny pre vysokú produkciu kvalitnej fytomasy. Kvalita krmu láskavca sa často porovnáva s kvalitou krmu ďatelinovín. Kvalita daná obsahom kvalitných bielkovín a minerálnych prvkov, predovšetkým Ca, Mg a P. Kvalitu krmu však znižujú antinutričné látky ako sú saponíny, šťavelany, nitráty a často príliš vysoký obsah draslíka. Názory na príjem láskavca dobytkom a úžitkovost' zvierat po jeho skrmovaní sa rôznia. Na jednej strane sa eviduje pozitívny vplyv na produkciu mäsa a mlieka, na druhej strane nižší príjem sušiny pri skrmovaní zeleného láskavca. Obsah škrobu sa pohybuje od 53 % do 65 %, v priemere dosahuje 60 %. Obsah vlákniny sa pohybuje od 2,89 % do 6,94 %, v priemere je to 4,4 %. Láskavec obsahuje asi 3 % minerálnych látok v sušine.
Rastliny rodu Amaranthus patria medzi rastliny s vysokým obsahom antioxidačne pôsobiacich vitamínov a provitamínov. K týmto látkam patrí najmä vitamín C /kyselina askorbová/, vitamín E /tokoferol/ a vitamín A /retinol/ a jeho provitamíny - karotény, najmä beta karotén. Antioxidanty pôsobia v ľudskom organizme proti tzv. reaktívnym formám kyslíka, resp. voľným kyslíkovým radikálom. Vysoký obsah beta karoténu v druhoch rodu Amaranthus predurčuje láskavce ako dobré prírodné zdroje antioxidantov.
Nároky na podmienky pestovania, výživu a spôsob rozmnožovania láskavca
Láskavec sa seje medzi poslednými jarinami, ak je pôda vyhriata na 10°C, t.j. koncom apríla až začiatkom mája. Počiatočný rast je pomalý preto je dôležité mechanické ničenie burín. Z agrotechnických opatrení je možné v našich podmienkach odporúčat' výsevok 400 tis. jedincov na hektár, t. j. 1 - 1,2 kg na hektár na šírku medzi riadkami 0,375 m, vzdialenosť v riadku medzi rastlinami 60 - 70 mm. Hnojenie N:P:K = 40:30:100 kg.ha-1 . Najvhodnejšie je zakladať porasty v prvej polovici mája za predpokladu teplotného, ale aj vlhkostného, ktorý úzko súvisí so šetrnou, plytkou prípravou sejbového lôžka pred sejbou. Hnojenie dusíkom dávkami vyššími ako 60 kg.ha-1 už z ekonomického hľadiska nie je zaujímavé, pretože nebol zistený vplyv na úrodu zrna. Klíčivosť osiva je výrazne ovplyvnená teplotou, pričom optimum je 35°C. Pri tejto teplote svetlo nemá vplyv na klíčenie, avšak pri nízkych teplotách svetlo výrazne brzdí proces klíčenia. Ďalším činiteľom výrazne ovplyvňujúcim priebeh klíčenia je vek osiva. S vekom sa klíčivosť znižuje. Doteraz nie sú objasnené otázky oveľa nižšej klíčivosti a vzchádzavosti v poľných podmienkach v porovnaní s laboratórnymi. Medzi faktory, ktoré môžu ovplyvniť schopnosť klíčenia osiva patrí okrem podmienok pestovania, mechanického spracovania osiva a hubových chorôb aj dormancia - oneskorené klíčenie semien. Táto môže závisieť od pozície semien na materskej rastline, od stupňa zrelosti, od podmienok dozrievania.
Prečítajte si tiež: Ako upiecť detskú tortu doma?
Kultúrne druhy z rodu Amaranthus sú teplomilné rastliny, vysokého vzrastu /1,0 - 2,4 m/, stredne silno olistené. Sejú sa do menších až väčších medziriadkových vzdialeností, resp. do dvojriadkov /v 2. polovici mája až v júni/. Počiatočný vývin povzchádzaných veľmi drobných rastlín je pomalý, neskôr rýchly. Vzhľadom na pomalý vývin rastlín po sejbe a spôsobu prípravy pôdy, najvýznamnejšie druhy burín v porastoch kultúrneho druhu Amaranthus sú z biologickej skupiny jarné neskoré. Pri sejbe do malých medziriadkových vzdialeností je plečkovanie vylúčené. Veľkovýrobne nie je možné úspešne pestovať kultúrne druhy Amaranthus bez herbicídov. Pestovateľské plochy Amaranthusu sa na Slovensku rozširujú a prechádzajú z pokusných polí na väčšie pestovateľské plochy s výmerou niekoľko hektárov. Je to podnecované menšími nárokmi Amaranthusu na kvalitu pôdy a schopnosť znášať sucho. V neposlednej miere tu rozhodujú aj ekonomické kritériá trhovej realizácie zrna a osiva Amaranthusu. Amaranthus je v našich podmienkach dvojkosný. Pri prvom zbere treba ponechať vyššie strnisko. Dozrievanie semena je nerovnomerné. Problematickou stránkou naďalej zostáva zber, nakoľko rastliny vegetujú až do príchodu prvých jesenných mrazov. Zber a výmlat rastlín v zelenom stave naráža na problémy technického charakteru, ale po stránke biologickej je zrelosť zrna vyhovujúca.
Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum L.) - zemiak
V celosvetovom meradle zemiaky považujeme za významnú potravinu, ale súčasne i priemyselnú plodinu. Z celospoločenského hľadiska zemiaky predstavujú dôležitú potravinu, významnú priemyselnú plodinu a nepostrádateľnú poľnohospodársku plodinu. Z hľadiska historického zemiaky nadobudli prívlastok “druhý chlieb“. Súčasná spotreba zemiakov zodpovedá celospoločenským zmenám realizovaným v rámci krajiny a zmenám súvisiacim s oblasťou kontrolovanej racionálnej výživy. Pôvod zemiakov súvisí s vysoko položenými miestami pohoria Andy v Peru, Bolívii a priľahlých územiach, nachádzajúcich sa v blízkosti 15. rovnobežky j. š., v nadmorskej výške 1 500 - 4 300 m. n. m. Z hľadiska botanickej nomenklatúry zemiaky patria do čeľade ľuľkovitých (Solanaceae), do rodu ľuľok (Solanum). Zemiak je dvojklíčnolistová rastlina, rozmnožujúca sa predovšetkým vegetatívne, ale i generatívne.
Charakter nadzemnej časti trsu je ovplyvňovaný tvarom a typom vňate. Typ vňate určuje architektúru porastu. Všeobecne diferencujeme stonkový typ a listový typ trsu. Stonka je rôzne hrubá a dlhá. Na priereze je stonka nepravidelne obdĺžnikovitá, trojuholníkovitá alebo okrúhla. Základná farba stonky je zelená, typickou je pigmentácia od hnedočervenej po tmavofialovú. Charakteristickým znakom sú krídelká umiestnené na hranách stonky. List zemiaka pozostáva z listovej čepele a stopky. Listová čepeľ je tvorená z listov umiestnených v pároch a konečného vrcholového lístku. Medzi jednotlivými pármi vyrastajú malé lístky.
Skladovanie kukurice a iných plodín v minulosti: Kontext a Analógie
Skladovanie úrody bolo vždy kritickou súčasťou poľnohospodárstva. V minulosti, pred zavedením moderných technológií, sa skladovanie kukurice a iných plodín (vrátane spomenutého ľanu, láskavca a zemiakov) spoliehalo na tradičné metódy a lokálne dostupné materiály. Hoci nemáme priame záznamy o špecifických technikách skladovania kukurice na Slovensku, môžeme odvodiť postupy z analógií s inými plodinami a z poznatkov o tradičnom hospodárení.
Princípy tradičného skladovania:
- Sucho: Zabezpečenie suchého prostredia bolo kľúčové. Vlhkosť podporuje rast plesní a baktérií, ktoré úrodu znehodnocujú.
- Vetranie: Dobrá cirkulácia vzduchu pomáhala odvádzať vlhkosť a teplo, čím sa predchádzalo zapareniu a hnilobe.
- Ochrana pred škodcami: Skladovacie priestory museli byť chránené pred hlodavcami, hmyzom a vtákmi.
- Teplota: Udržiavanie nízkej a stabilnej teploty spomaľovalo metabolické procesy v zrne a predlžovalo trvanlivosť.
Metódy skladovania:
- Sýpky a komory: Drevené alebo hlinené stavby, často vyvýšené nad zemou, slúžili na skladovanie obilia a iných suchých plodín. Vetranie sa zabezpečovalo otvormi v stenách alebo streche.
- Koše a vrecia: Na menšie množstvá sa používali prútené koše alebo vrecia z prírodných materiálov (ľan, konope), ktoré sa ukladali na suché miesta.
- Jamy a pivnice: Podzemné priestory poskytovali stabilnú teplotu a vlhkosť, vhodné pre skladovanie zemiakov a koreňovej zeleniny.
- Skladovanie v šúľkoch: Kukurica sa často skladovala aj v šúľkoch, zavesená pod strechou alebo v špeciálnych konštrukciách, aby sa zabezpečilo vetranie a vysychanie.
Konkrétne príklady:
- Ľan: Po zbere sa ľanové stonky sušili a skladovali na suchom mieste, aby sa predišlo plesniveniu vlákna. Semená sa skladovali v suchých nádobách.
- Zemiaky: Skladovali sa v pivniciach alebo jamách, zasypané zeminou alebo slamou, aby sa chránili pred mrazom a svetlom.
- Láskavec: Semená láskavca sa skladovali podobne ako obilie, v suchých a vetraných priestoroch.
Moderné trendy a výzvy v poľnohospodárstve
Súčasné poľnohospodárstvo sa neustále vyvíja a prináša nové technológie a výzvy. Aj na Slovensku sa pestovatelia osív kukurice musia prispôsobovať meniacim sa klimatickým podmienkam a zavádzať nové postupy.
Dôležitým predpokladom na ďalšie zlepšovanie kvalitatívnych parametrov produkcie osív KWS na Slovensku je aj stabilná sieť množiteľov, ktorá je založená na vzájomnej dôvere, férových obchodných vzťahoch a otvorenej výmene skúseností. Samozrejme nemôžeme nespomenúť ani neustále sledovanie najnovších trendov v oblasti výroby a spracovania osív. Preto v spolupráci s množiteľmi a našim interným oddelením výrobného výskumu organizujeme každoročne pokusy zamerané na riešenie aktuálnych tém v oblasti množenia. V minulosti sme úspešne riešili napr. témy zamerané na využitie fungicídov, rastových stimulátorov, využitia listových hnojív či hustotu sejby v jednotlivých porastoch osivovej kukurice. Dôležitým aspektom je aj podpora pre zavádzanie najnovších technológií do množenia osív, napríklad v oblasti manažmentu závlah. Získané výsledky a závery z produkcie osív, či výrobných pokusov, priebežne vyhodnocujeme nielen s výskumným tímom našej materskej spoločnosti, ale aj s kolegami z ostatných produkčných oblastí KWS v Európe. Tu sa zameriavame predovšetkým na úzku spoluprácu s klimaticky či štrukturálne podobnými regiónmi. Aktuálne náš produkčný tím v spolupráci s množiteľmi intenzívne rieši dôležitú výzvu v oblasti kvalitného zabezpečenia prác v rámci kastrácie osivovej kukurice. S ohľadom na dynamiku vývoja poľnohospodárstva a meniace sa klimatické zmeny však nezabúdame ani na dlhodobé výzvy.
Génová banka ako poklad pre budúcnosť
V kontexte uchovávania rastlinného materiálu a zabezpečenia potravinovej bezpečnosti je dôležité spomenúť existenciu génových bánk. Génová banka je technické zariadenie na dlhodobú ochranu, kde v rámci činností robíme príjem a výdaj vzoriek, ktoré uchovávame v komorách pri nízkych teplotách. Je to jediné také pracovisko na Slovensku. Táto inštitúcia uchováva vyše 23-tisíc vzoriek rôznych druhov a rôznych odrôd. Majú 181 kolekcií rastlín, ale mnohé majú veľa odrôd, napríklad pšenice majú 6-tisíc odrôd, fazule vyše tisíc odrôd. Všetky vzorky, ktoré majú, sú určené na výživu. Sú to aj vzorky semien rastlín používaných ako krmovina pre hospodárske zvieratá. Majú napríklad aj veľké množstvo vzoriek tráv, ktoré sú určené na kŕmenie zvierat. V génovej banke sa uchováva všetko, čo je dôležité pre poľnohospodárstvo a výživu, okrem iného aj kvety, aromatické a liečivé rastliny, olejniny a ďalšie, všetko je to uložené v semenách. Majú však aj divorastúce druhy pozbierané z oblastí, ktoré boli zatopené priehradami. Sú aj na výživu. Väčšinou miestnym vysvetľujú, čo hľadajú a s akým cieľom to robia. Počas zberov hľadali aj plodiny, ktoré sa kedysi pestovali, ale vplyvom industrializácie a poľnohospodárstva ich pestovanie zaniklo. Napríklad pšenicu špaldovú. Keď získajú vzorku, zasejú ju, vyrastie rastlina a z nej potom majú viac semien, ktoré uložia. Musia to tak robiť, lebo nie vždy získali vzorku v dostatočnom množstve na uchovanie, navyše potrebujú zistiť testom klíčivosti, či sú aj životaschopné.