Úvod
Smrť a pohreb sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Reakcie na smrť a pohrebné obrady sa v rôznych kultúrach líšia, odrážajúc ich svetonázor. Tento článok sa zameriava na jedlo na pohreboch v 19. storočí a slovenské pohrebné zvyky, pričom sa dotýka aj širšieho kontextu pohrebných rituálov v rôznych kultúrach.
Pôst a zdržiavanie sa mäsa v katolíckej tradícii
Katolícka cirkev tradične vníma piatok ako deň pokánia, pripomínajúci Kristovo utrpenie. Zdržiavanie sa mäsa v piatok má hlboké korene v kresťanskej viere a kultúre. V minulosti bolo mäso považované za luxus, a preto konzumácia mäsa nebola vhodná na "oslavu" Kristovej smrti. Pôst a zdržiavanie sa mäsitéch pokrmov sú dôležitou súčasťou katolíckej tradície, najmä počas pôstneho obdobia. Povinnosť nejesť mäso sa vzťahuje na každého od 14. roku života, zatiaľ čo povinnosť postiť sa platí pre osoby od 18 do 60 rokov. Pôst sa má dodržiavať na Popolcovú stredu a Veľký piatok, čo znamená zdržať sa mäsitéch pokrmov a živočíšneho tuku. Množstvo jedla počas pôstu je regulované, pričom sa dbá na miernosť a výživnosť. Existujú aj výnimky z pôstu, napríklad pri ťažkej práci alebo chorobe. Farár má právo dišpenzovať svojich veriacich na svojom území.
Bravčové mäso a náboženské zákazy
V knihe Levitikus sa uvádzajú zvieratá, ktoré Izraeliti mohli jesť. Medzi zakázané patrili ťava, jazvec, zajac a sviňa. Korán taktiež zakazuje konzumáciu a dokonca aj kontakt s bravčovým mäsom. V Mojžišovej dobe sa svine pravidelne obetovali "iným menám". Modloslužba a s ňou spojené praktiky boli pre vtedajších Židov najväčšou nečistotou, a preto bolo všetko, čo s ňou súviselo, odsudzované.
Odpustky a podmienky pre ich získanie
Odpustky oslobodzujú čiastočne alebo celkom od časných trestov za hriechy. Čiastočné odpustky sa získavajú vykonaním skutku, ku ktorému je odpustok pripojený. Na získanie plnomocných odpustkov je okrem vykonania skutku potrebná sviatostná spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca. Podmienky pre získanie odpustkov pre duše v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra, sú: návšteva cintorína a modlitba za zosnulých, sviatostná spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca.
Pôstne obdobie a jeho význam
Začiatok pôstu je pre katolíkov výnimočným obdobím. Čas súvisiaci so 40-dňovým pôstom Ježiša Krista na púšti slúži ako duchovná príprava na Veľkú noc. Pôstna prax sa riadi príkladom, ktorý uviedol Božský Spasiteľ. Historický vývoj pôstu siaha do 2. storočia nášho letopočtu, kedy bol na Veľkú noc dvojdňový pôst. Skutočný 40-dňový pôst bol zavedený v 4. storočí. Podľa štvrtého prikázania Cirkvi by veriaci mali dodržiavať predpísané pôsty, zdržiavať sa konzumácie mäsa a zdržiavať sa pôstnych hier. V rámci Kódexu kánonického práva z roku 1917 existovali tri typy pôstu: kvalitatívny, rýchly a kvantitatívny. V súčasnosti platia spoločne na Popolcovú stredu a Veľký piatok spoločne kvalitatívne (bez mäsa) a kvantitatívne rýchle pôsty (jedno jedlo, dve ľahké jedlá). Naopak v pôstne piatky, rovnako ako v iné piatky, existuje iba povinnosť zdržať sa konzumácie mäsa. Výnimkou sú piatky, keď sa slávnosť koná (napríklad sviatok svätého Jozefa naplánovaný na 19. marca). Kvantitatívny pôst sa vzťahuje na veriacich od 18 do 60 rokov, kvalitatívny pôst na všetkých veriacich od 14 rokov bez hornej hranice.
Prečítajte si tiež: Tipy pre gurmánov na cestách
Výnimky z pôstu a dôležitosť správneho postoja k pôstu
V piatok platí výnimka pre tých, ktorí sa stravujú v zariadeniach spoločného stravovania, kde sa nedodržiavajú cirkevné predpisy, a pre tých, ktorí si nemôžu vybrať jedlo a musia jesť to, čo je k dispozícii. Každý, kto má výhody z dišpenzu, musí vykonať "náhradný" úkon - napríklad modliť sa za pápežove úmysly a rozdávať almužny. Táto výnimka sa nevzťahuje na Popolcovú stredu a Veľký piatok. Osobitná výnimka z povinnosti dodržiavať pôstne predpisy sa vzťahuje aj na chorých. Pôst sa nemôže obmedziť iba na to, že sa človek zdržiava jedla a má nesprávny postoj k blížnemu. Pôst, ktorý sa páči Bohu, spočíva v rozviazaní zväzkov zločinných, v uvoľnení zvierajúcich pút, v prepustení zlomených na slobodu a v rozlámaní každého jarma. Tiež v lámaní chleba chudobným, v zavedení potulných bedárov do domu, v zaodení nahého a v neskrývaní sa pred svojím telom. Kto sa postí okázalo, aby sa ukázal ľuďom, stráca zásluhy. Okrem toho, že sa zdržiavame jedla, patria medzi pôstne praktiky aj modlitby a almužny.
Pôst v širšom kontexte a v kresťanskom staroveku
Pôst (fast/fest) všeobecne znamená abstinenciu od jedla alebo pitia a je to termín spoločný pre rôzne germánske jazyky. Latinský výraz jejunium označuje zvieracie črevo, ktoré je vždy prázdne. V kresťanskom staroveku Eustathiáni popierali povinnosť pôstu pre dokonalejších kresťanov. Moralisti jednomyseľne tvrdia, že prirodzený zákon zakladá nevyhnutnosť pôstu, pretože každé rozumné stvorenie je povinné rozumným spôsobom pracovať na ovládnutí vlastnej žiadostivosti. Zákon pôstu, tak ako ho cirkev chápe, bol spočiatku nepísaný a preto sa musí chápať a uplatňovať s náležitým ohľadom na zvyky platné v rôznych časoch a na rôznych miestach.
Pôstne dni a ich dodržiavanie
V Spojených štátoch amerických sú napríklad ako pôstne dni predpísané všetky dni veľkého pôstu, adventné piatky (všeobecne), kántrové dni, vigílie Vianoc a Turíc, ako aj Nanebovzatia Panny Márie a vigília Všetkých svätých. Vo Veľkej Británii, Írsku, Austrálii a Kanade sú ako pôstne označené aj adventé stredy a vigília svätých Petra a Pavla. Pôst spočíva v tom, že za 24 hodín sa príjme len jedno plné jedlo a to okolo poludnia. Znamená to tiež povinnosť zdržať sa mäsa, pokiaľ by legitímny orgán neudelil povolenie na jeho konzumáciu. Objem povoleného jedla tomto jedinom chode nebol nikdy predmetom pozitívnych právnych predpisov. Akýkoľvek priestupok proti miernosti, v rámci tohoto jedla neohrozuje povinosť postenia.
Čas jedenia a množstvo jedla a nápojov počas pôstu
Podľa všeobecného zvyku je vhodný čas na toto jedlo okolo poludnia. Z dobrých dôvodov je však možné túto hodinu legitímne posunúť. Okrem spomínaného kompletného jedla Cirkev teraz povoľuje prijať ešte trochu jedla, zvyčajne večer. Pri tomto bode sa musí brať náležitý ohľad na to, čo je miestnym zvykom, pokiaľ ide o množstvo a kvalitu jedla, pri tomto druhom chode. Po prvé, u nás je povolených približne tristo gramov jedla, aj keď toto množstvo by mohlo stačiť pre úplné nasýtenie niektorých osôb. Okrem toho sa musí venovať pozornosť osobitným vlastnostniam každého človeka, jeho povinnostiam, dĺžke pôstu atď. Vo všeobecnosti sa môže prijať všetko, čo sa považuje za potrebné na to, aby to ľuďom nebránilo venovať náležitú pozornosť svojim stavovským povinnostiam. Okrem toho, pri tomto druhom jedle je potrebné zohľadniť zvyklosti danej krajiny, čo sa týka kvality a druhu povolených potravín. Na niektorých miestach sú zakázané vajcia, mlieko, maslo, syr aj ryby, zatiaľ čo chlieb, koláče, ovocie, byliny a zelenina sú povolené. Na iných miestach je zasa povolené mlieko, vajcia, syr, maslo aj ryby, či už na základe zvyku, alebo na základe udeleného indultu. Okrem toho je ešte ráno povolené trocha čaju, kávy, čokolády alebo podobných nápojov, spolu s kúskom chleba alebo sušienkou. Prísne vzaté, všetko, čo sa dá klasifikovať ako tekutina, sa môže ako nápoj alebo liek príjmať v pôste kedykoľvek, počas dňa či v noci. Káva, čaj, zriedená čokoláda, výrobky z cukru, bobule borievky a citrón sa môžu užívať nalačno, mimo jedla či ako liek pre tých, ktorí ich považujú za prospešné pre svoje zdravie. Med, mlieko, polievka, vývar, olej alebo čokoľvek iné, čo má povahu jedla, nie je povolené v žiadnej z uvedených kategórií.
Závažnosť porušenia pôstneho zákona a zákaz kombinácie mäsa a rýb
Nie je možné matematicky rozhodnúť, koľko jedla je potrebné na závažné porušenie tohto zákona. Moralisti aj kanonisti sa zhodujú v názore, že viac ako 150 gramov by vážne odporovalo povinnosti pôstu, či už sa toľko potravy spotrebovalo naraz alebo v rôznych intervaloch počas dňa. Aj keď Benedikt XIV udelil povolenie jesť mäso cez pôstne dni, výslovne zakázal požívanie rýb a mäsa v rovnakom jedle počas všetkých pôstnych dní v roku, ako aj v nedeliach počas veľkého pôstu. Toto nariadenie zaväzuje všetkých, ktorí sú oslobodení od pôstu, buď preto, že sú nútení pracovať, alebo preto, že nemajú ešte dvadsaťjeden rokov. Tento zákaz sa okrem toho vzťahuje na osoby, ktoré majú povolené mäso v dňoch pôstu, buď dišpenzom alebo Indultom. Hriech sa spácha ak sa zakázaná vec vykoná.
Prečítajte si tiež: Mrkva a jej vplyv na zdravie
Povinnosť dodržiavať pôst a tresty za porušenie pôstneho zákona
Cirkevný zákon uvaľuje vážnu povinnosť na všetkých pokrstených jednotlivcov, ktorí sú schopní splniť túto povinnosť za predpokladu, že ukončili dvadsiaty prvý rok a nie sú inak ospravedlnení. Keďže pôst, ktorý sa považuje za úkon cnosti striedmosti (temperantia), má k podpore duchovného rozvoja človeka práve taký vzťah, predstavuje bezpochyby všeobecne záväznú povinnosť. Šesťdesiatedeviate z apoštolských ustanovení nariaďuje degradáciu biskupov, kňazov, diakonov, lektorov a kantorov, ktorí sa počas Pôstu nedokážu postiť a exkomunikáciu laikov, ktorí neplnia pôstne prikázania.
Sviatok zosnulých a návšteva cintorínov
Začiatok novembra je u nás oddávna spájaný so sviatkom zosnulých. V oblasti ovplyvnenej rímskou cirkvou je návšteva cintorína tichá, krátka a do značnej miery bezduchá. Veriaci prinesú kvetiny, zapália sviečky, krátko sa pomodlia. Keď prídeme do oblastí, kde má kultúrny vplyv dodnes byzantská cirkev, ľudia prichádzajú na cintoríny ako na miesto, kde sa stretnú so svojimi predkami. Často sú veselí, nesú koše plné jedla, vyšívané obrusy, ktoré prestrú na hrob, vzájomne sa pohostia a formou obete do zeme pohostia aj svojich predkov. Aj v tomto prostredí sa však pomaly od dávnych zvykov upúšťa, spoločnosť sa „modernizuje“, pretrháva putá s minulosťou a zabúda na budúcnosť. V minulosti, a niekde dodnes, sa pri hrobe zahrali aj rôzne hry, alebo scénky zo života zosnulých.
Smútok a pohrebné zvyky
Od príbuzných sa očakáva, že sa nielen postarajú o pohreb zosnulého, ale že sa po isté obdobie budú správať tak, ako vyžaduje zmenená životná situácia. Vonkajšími znakmi účasti na úmrtí zo strany zúčastnených osôb sú farba odevu a smútok. V súčasnosti u nás sa za smútočnú farbu považuje čierna farba. V Európe, bez ohľadu na vierovyznanie a etnickú príslušnosť, bola ešte koncom stredoveku, niekde ešte aj v 19. storočí, smútočnou farbou biela farba. Na znak smútku sa patrilo prestať dbať o svoj zovňajšok, pozostalí sa prestali umývať, muži holiť, ženy si rozpustili vlasy. Tvár si zamazali popolom, čo súviselo s dávnym obradom spopolňovania mŕtvych, zvyk zostal aj keď sa začalo pochovávať do zeme. Naopak, o zovňajšok mŕtveho bolo potrebné sa riadne postarať. Zanedbaní chodili pozostalí ešte niekoľko dní po pohrebe. Potom sa umyli, prezliekli a začali žiť obvyklým životom. Nepatrilo sa smútok naťahovať, ani sa predháňať v tom, kto bude smútiť dlhšie. V iných kultúrach sa časom upustilo od povinnosti natrieť sa pred pohrebným obradom, či počas neho popolom, ale napr. u moslimov dodnes platí, že účastníci pohrebu sa obliekajú jednoducho a tak, aby nevyčnievali zo smútiaceho davu. Aj u kresťanov vo všeobecnosti platilo, že na pohreb nechodili pozostalí vystrojení v tom najdrahšom oblečení, aké mali k dispozícii, nepredvádzali svoje spoločenské postavenie, majetok, šperky, a to nielen pred mŕtvym, ale ani na ňom, ako sa s tým stretávame čoraz častejšie dnes.
Pohrebné plače a ich význam
Neodmysliteľnou súčasťou pohrebu boli pohrebné plače. V staršom období bolo hlasne nariekať pri rakve zosnulého spoločensky vyžadovanou povinnosťou. V starom Ríme museli plakať všetci účastníci pohrebu, a to riadne nahlas. Tam, kde plačúci príbuzní výkonom nestačili, poskytovali službu profesionálne plačky a vykladačky. Pohrebné plače sú jednoznačným reliktom pohanstva, sú v rozpore s vytúženou predstavou odchodu do večnosti ako odmeny za ťažkú drinu v prospech vrchnosti na tomto svete. Ústrednou postavou pohrebných plačov bol zosnulý. Plačúci zdôrazňovali kladné vlastnosti zomrelého, spomínali na jeho významné skutky, nechýbali ani odkazy pre dávnejšie zosnulých, ktoré mohol preniesť na druhý svet len on. V pohrebných plačoch sa najmä v Rusku zachovali zvyšky predstáv o pohanskom svete mŕtvych, kam duše zomrelých odnášali vtáky. So sviatkom zosnulých súvisia najmä obrady, ktoré sa konali vo výročné dni a roky na hrobe mŕtveho, niekedy aj desiatky rokov po jeho úmrtí.
Bosnianske kultúrne tradície a pohrebné zvyky
Bosnianske kultúrne tradície vychádzajú v mnohom z islamského kultúrneho okruhu. Na pohrebe sa zúčastňujú fyzicky a finančne (aspoň symbolicky) prakticky všetci príbuzní, známi a susedia. K pozostalým potom chodia zhruba do jedného mesiaca po pohrebe susedia a známi na jednotlivé návštevy, „na smútok“, pričom prinášajú drobné darčeky (kávu, čokoládu, cigarety a podobne). Tradičným nápojom Bosniakov je káva, neodmysliteľnou súčasťou vybavenia kuchyne je dodnes kávový servis (džezva, fildžany, tácka a ručný mlynček), často tepaný z medi.
Prečítajte si tiež: Sladké jedlá pre deti
Pohrebné rituály v rôznych kultúrach
Smrť predstavuje jedinú istotu v živote každého človeka, no spôsob, akým rôzne kultúry pristupujú k tomuto univerzálnemu javu, sa dramaticky líši.
- Staroveký Egypt: Egypťania verili, že smrť je len prechodom do iného sveta, a preto venovali mimoriadnu pozornosť príprave tela na túto cestu. Mumifikácia bola dôležitým krokom v zabezpečení večného života zosnulého. Hrobky faraónov a vysokopostavených úradníkov boli naplnené predmetmi, ktoré mali zosnulému slúžiť v posmrtnom živote.
- Hinduizmus: V hinduizme je smrť vnímaná ako prechod duše do ďalšieho života v nekonečnom cykle reinkarnácie. Tradičné hinduistické pohrebné rituály zahŕňajú kremáciu, ktorá má očistiť telo a uvoľniť dušu na jej ďalšiu cestu.
- Islam: Islamské pohrebné rituály sú charakteristické svojou jednoduchosťou a dôrazom na rýchly pohreb. Telo je umyté a zabalené do jednoduchého bieleho plátna. Telo je uložené do hrobu bez rakvy, otočené tvárou smerom k Mekke.
- Filipíny (kmeň Igorot): Kmeň Igorot praktizuje jedinečný pohrebný rituál, pri ktorom sú rakvy so zosnulými zavesené na strmé úbočia skál alebo umiestnené do jaskýň v útesoch.
- Kresťanstvo: Kresťanské pohrebné rituály sa líšia medzi jednotlivými odnožami, ale všeobecne zdôrazňujú vieru vo vzkriesenie a večný život.
- Japonsko: Japonské pohrebné rituály sú fascinujúcou zmesou budhistických praktík, šintoistických vplyvov a moderných adaptácií.
- Mexiko: Día de los Muertos (Deň mŕtvych) predstavuje jeden z najfarebnejších a najznámejších pohrebných zvykov na svete. Tento sviatok oslavuje život zosnulých namiesto smútku za ich odchod.
- Tibet: Tibetský budhizmus vyvinul jedinečné pohrebné praktiky, ktoré odrážajú drsné vysokohorské prostredie a budhistické presvedčenie o pominuteľnosti tela. Najznámejším rituálom je „nebeský pohreb“, pri ktorom je telo zosnulého vystavené supom na konzumáciu.
- Afrika: Afrika so svojou rozmanitosťou kmeňov a národov ponúka širokú škálu pohrebných rituálov, no mnohé majú spoločné presvedčenie, že zosnulí sa stávajú predkami, ktorí ovplyvňujú život živých.
Moderné trendy v pohrebných rituáloch
V súčasnej západnej spoločnosti možno pozorovať posun k personalizovaným pohrebom, ktoré odrážajú život a záujmy zosnulého. Rastie tiež záujem o ekologické pohreby, ktoré minimalizujú vplyv na životné prostredie. Digitálne technológie zároveň menia spôsob, akým si pripomíname zosnulých.
Svadobné zvyky v 19. storočí
Pre porovnanie s atmosférou pohrebu, je zaujímavé pozrieť sa na svadobné zvyky v 19. storočí, ktoré boli spojené s radosťou a oslavami. Keď sa mládenec s dievkou dohodli, požiadal i rodičov o jej ruku. Po vzájomnom dohodnutí bývala malá hostina. Takmer na žiadnej svadbe nechýbala hudba. Každá svadba bola v tichej dedinke udalosť, ktorá vzrušila celú obec. Už niekoľko dní pred svadbou mali kuchárky napilno, najmä posledné hodiny sa usilovne pieklo, varilo pre pozvaných. Družice i družbov si povolávala nevesta i mladý zať osobne. V deň svadby chodili družbovia ešte raz upozorniť všetkých povolaných, aby sa na svadbu dostavili. Nevesta i mladý zať povolávali svojich príbuzných do svojho domu. Tí, ktorí išli na svadbu, doniesli so sebou alebo poslali vopred sliepku alebo kohúta, cukrovinky a tiež tortu, ba pred svadbou, keď sa vo svadobných domoch piekli koláče, doniesli syra, masla, mlieka, maku, vajec atď. Keď boli svadobčania všetci zídení, starejší sa nahlas pomodlil a zasadli k obedu. Po obede zase starejší odoberal mladého zaťa od rodičov, ďakujúc im za výchovu a žiadal ich požehnanie. Na to išli s hudbou v čele pre mladú nevestu. Po skončení cirkevných obradov išiel celý sprievod s mladomanželmi k domu, v ktorom budú cez svadobnú hostinu, svadobčania sa však zase rozdelili podľa toho, z ktorého domu boli volaní. Po príchode z kostola zapreli pred mladými dvere, tu bolo zase úlohou starejšieho vstup vymôcť. Vojdúc dnu boli privítaní a uctení, prípadne, ak nebol obed podávaný pred sobášom, dával sa teraz.