Pápež František zdôrazňuje dôležitosť starších ľudí v Cirkvi, ktorí slúžia ako očakávatelia Pána a ich staroba je prípravou na prechod do večnosti. Táto myšlienka sa prelína s úryvkami z Jánovho evanjelia, kde Ježiš hovorí o príprave miesta v dome svojho Otca.
Biblický Kontext: Dom Otca ako Metafora pre Stvorenie
Svätý Otec František si pre svoju katechézu vybral úryvok z Jánovho evanjelia, v ktorom Ježiš hovorí: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!“ (Jn 14,1-2). Tieto slová útechy a prísľubu sú určené Ježišovým najbližším, ktorí očakávajú jeho opätovný príchod.
Obraz Božieho domu je v Biblii obľúbený symbol, ktorý sa spája s chrámom v Jeruzaleme, symbolizujúcim prítomnosť Boha v národe. Ježiš tento symbol preberá a dáva mu hlbší, duchovný význam. Dom Otca sa často spája s nebom, ale nie ako s fyzickým miestom, ale ako so stavom ducha, ktorý sa zjednocuje s Bohom.
Benedikt XVI. konštatuje, že nebo ako dom Otca neexistuje na nejakom konkrétnom mieste, ale ide o stav nášho ducha, ktorý sa zjednocuje s Bohom. Dom Otca je metaforou pre celé stvorenie, do ktorého vstupujeme svojím narodením. Nikdy sa nemôžeme dostať z jeho prítomnosti a oddeliť sa od neho. Vo viere sa s ním môžeme stretnúť všade, pretože je nám prítomný a „dostupný“ skrze naše kontemplatívne vedomie.
Čas a Priestor vo Svetle Večnosti
Boh nám dáva k dispozícii čas starnutia, ktorý je „sám osebe jedným z tých ‚ešte väčších‘ diel, o ktorých hovorí Ježiš“. Počas našej pozemskej existencie, času iniciácie, čiže vedenia do plnšieho života, je čas nadradený priestoru. Avšak „v naplnení Božieho prísľubu sa tento vzťah obracia: ten Boží priestor, ktorý nám Ježiš pripravuje s plnou starostlivosťou, je nadradený času nášho smrteľného života. Svet Boha je nekonečný priestor, v ktorom plynutie času už nemá váhu.“ Staroba už pozná význam času a obmedzenia miesta, v ktorom prežívame iniciáciu.
Prečítajte si tiež: Idem pre chlieb: Recepty a tipy
Príprava Srdca na Vnímanie Boha
Cesta viery nie je bláznovstvo, ale príprava srdca na vnímanie krásnej tváre Boha. Celý kresťanský život je dielom Ježiša a Ducha Svätého, aby sme si pripravili miesto, pripravili svoje oči a posilnili ich schopnosť vidieť. Niektorí môžu namietať, že príprava na nebo je zbytočná, pretože život žijeme tu a teraz. Ježiš nám však hovorí, že to nie je tak. Príprava na nebo znamená začať ho pozdravovať z diaľky. To nie je odcudzenie, ale dovolenie Ježišovi, aby pripravil naše srdcia a oči na tú veľkú krásu. Je to cesta krásy a „cesta návratu do vlasti“.
Pápež sa modlí, aby nám Pán dal túto silnú nádej, odvahu a pokoru nechať Pána, dovoliť mu „aby nám pripravil domov, konečný príbytok v našich srdciach, v našich očiach a ušiach.
Cieľ Života a Prísľub Miesta v Nebi
Dnešná kultúra sa zameriava na otázku vzniku života a sveta, ale málo na jeho cieľ. Je nevyhnutné prebudiť otázku o cieli ako pozvanie na prijatie výzvy zmyslu. Keď sa Ježiš lúči s učeníkmi, hovorí: „Idem vám pripraviť miesto.“ Prísľub je silný, pretože toto miesto je rovnaké ako to, ktoré je jeho: miesto Syna. A Syn je dedičom. „Všetko, čo je moje, je tvoje,“ hovorí otec v podobenstve o márnotratnom synovi. Mierou toho, čo nás čaká, je láska: láska, ktorou je Boh.
Je to skutočne celá naša bytosť, ktorej určením je, aby bola prijatá v Bohu a pri ňom a v ňom rozvinula svoj život do plnosti. Môžeme to nazvať premenením. Svätý Tomáš Akvinský píše, že život, ktorý sa nikdy neskončí v Bohu, bude spočívať „v radostnom spoločenstve všetkých blahoslavených, ktoré bude najšťastnejšie: pretože každý bude mať všetky dobrá so všetkými ostatnými.“
Rozjímanie ako Cesta k Zotrvávaniu v Božej Prítomnosti
Rozjímanie spočíva v rozoberaní úryvku zo Svätého Písma alebo hlbokej myšlienky vo svojom vnútri. Obšírnejšie to znamená snažiť sa tieto situácie vnútorne prežívať a tak si v sebe budovať zvyk žiť čnostne a pokojne.
Prečítajte si tiež: Veľké jahodové torty
Ježiš hovorí: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“ (Jn 14,1-4). Tento text si pozorne prečítame a snažíme sa detailne si predstaviť situáciu, v ktorej sa nachádzal Ježiš a apoštoli. Vidíme ich znepokojené tváre, ich neistotu. A Pán Ježiš ich uisťuje a posilňuje vo viere. V tej chvíli sme rozhodnutí veriť pevnejšie a hneď to aj korunujeme predsavzatím.
Rozjímanie je zotrvávanie človeka v Božej prítomnosti a s jeho slovom. Pre nás všetkých je dôležité, aby Kristovo slovo v nás bohato prebývalo. Budeme odolnejší voči pokušeniam zlého ducha. Aj naše každodenné stavovské povinnosti budeme následne ochotnejšie plniť a zachovávať. A keď príde na nás i do našej rodiny niečo ťažké, napriek tomu si zachováme pokoj a budeme Kristovi naďalej dôverovať.
O našej nebeskej mame Márii vieme, že stále premýšľala o tom, čo Ježiš hovoril a uchovávala si jeho slová vo svojom srdci. Aj ona v živote prežívala ťažké chvíle a bola z toho aj smutná, ale na druhej strane ona účinne spolupracovala s Božou milosťou. Poznávajme Krista, jej Syna, skrze čítanie Božieho slova, rozjímajme nad týmto slovom a účinne spolupracujme s Božou milosťou. Svätosť spočíva teda aj v tom, že účinne spolupracujeme s Božou milosťou.
Pán tento dar spásy môže dať komu chce a ako chce, predsa však užívajme osvedčené prostriedky, ktoré nás k tomuto cieľu, k spáse našich duší neomylne vedú. Jedným z týchto osvedčených prostriedkov je určite aj rozjímanie nad Božím slovom. Nepriateľ našej spásy, diabol, chce ľudí od Božieho slová odlákať, klame nás a snaží sa nám nahovoriť, že to už nie je podstatné. Aj Máriu vlastne neznáša a je stále jej veľkým nepriateľom. My však stojme na strane Márii, sme jej deti a volajme k nej, aby nás ochraňovala pred nástrahami zlého ducha. Ona nám môže všetko vyprosiť. No predovšetkým silu, aby sme účinne spolupracovali s Božou milosťou. Tým vlastne vzrastie naša láska a náš život bude mať pokojný rozmer. Skrze Krista prídeme k Otcovi a budeme veľmi šťastní. Nebojme sa ničoho, len verme. Smelo sa hlásme ku Kristovi a nehanbime sa za neho. Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca. K čomu sme dospeli, toho sa aj držme. Človek, ktorý rozjíma je vo vnútri plný Ducha, ale ten, ktorý nerozjíma, môže síce pekne hovoriť, ale vo vnútri je prázdny.
Ježišova Rozlúčková Reč a Nádherné Miesto, Kam Máme Ísť
Evanjelium je pasážou z Ježišovej poslednej reči pred jeho smrťou. Pán nám ukazuje nádherné miesto, kam máme ísť, a zároveň nám hovorí, ako tam ísť, ukazuje nám cestu. Ježiš vidí znepokojenie učeníkov, vidí ich strach z opustenia, presne tak, ako sa to stáva nám, keď sme nútení odlúčiť sa od niekoho, koho milujeme. Preto hovorí: „Idem vám pripraviť miesto […], aby ste aj vy boli tam, kde som ja” (Jn 14,3).
Prečítajte si tiež: Hudobný fenomén Ska-Pra Šupina
Ježiš používa rodinný obraz domova, miesta vzťahov a intimity. V Otcovom dome je pre teba miesto, tu si vítaný, vždy ťa privíta vrelé objatie a ja ti v nebi pripravujem miesto! Toto slovo je zdrojom útechy a nádeje. Ježiš sa od nás neoddelil, ale otvoril nám cestu a ukázal nám konečný cieľ: stretnutie s Bohom Otcom, v ktorého srdci je miesto pre každého z nás. Nesmieme strácať cieľ zo zreteľa, aj keď dnes riskujeme, že naň zabudneme, že zabudneme na konečné otázky, na tie dôležité: Kam ideme? Kam kráčame? Pre čo sa oplatí žiť? Bez týchto otázok len vtesnávame život do prítomnosti, myslíme si, že si ho musíme čo najviac užiť, a nakoniec žijeme zo dňa na deň, bez zmyslu, bez cieľa. Naša vlasť je však v nebi.
Podobne ako apoštol Tomáš, aj my sa pýtame: Ako tam dôjdeme? Ktorá je to cesta? Neraz, najmä vtedy, keď treba čeliť veľkým problémom a máme pocit, že zlo je silnejšie, pýtame sa sami seba: čo mám robiť, ktorou cestou mám ísť? „Ja som cesta”. Ježiš sám je cesta, ktorú treba nasledovať, aby sme žili v pravde a mali život v hojnosti. On je cesta, a preto viera v neho nie je nejaký „balíček myšlienok”, ktorým treba uveriť, ale cesta, ktorú treba prejsť, cesta, ktorú treba absolvovať, cesta s ním. Nasledovať Ježiša znamená napodobňovať ho, najmä gestami blízkosti a milosrdenstva voči druhým. Žime v prítomnosti, chopme sa prítomnosti, ale nenechajme sa ňou zahltiť, pozerajme hore, pozerajme na nebo, pamätajme na cieľ, myslime na to, že sme povolaní k večnosti, k stretnutiu s Bohom.
Ježišova Rozlúčková Reč v Jánovom Evanjeliu
Druhú polovicu veľkonočných nedieľ nás budú sprevádzať úryvky z Ježišovej rozlúčkovej reči. Tú v Jánovom evanjeliu tvoria kapitoly 13 - 17. Celá je zasadená do scény poslednej večere. Nasledujúce rozprávanie už hovorí o presune Ježiša s učeníkmi „za potok Cedron“ (18, 1), kde bola záhrada. V tomto rozhovore sa načína téma „odchodu“ (14, 1-14). Na strach a nechápavosť, ktoré začínajú prenikať do vnútra učeníkov, odpovedá Ježiš povzbudivo: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ (14, 1), čo zopakuje ešte vo v. 27. Použité sloveso ταράσσω má význam: robiť drsným, hrmotne zrážať, miasť, privádzať do pochybností, znepokojovať, búriť, zúrivo konať, podnecovať (vznik), plašiť, hovoriť niečo desivé. V danom kontexte má značne negatívne podfarbenie. Mnohí ho ako vyjadrenie „strachu z kríža“ a následné Ježišovo povzbudenie spájajú z použitím gr. verzie Septuaginty Žalmov 42 a 43 („Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? Ježišova pokračujúca útecha má eschatologický nádych. Hovorí o „dome svojho Otca“, kde, je „mnoho príbytkov“ (v. 2.). Tam chce svojim učeníkom po svojom odchode pripraviť miesto, aby ich tam po svojom návrate priviedol. Cítiť, že „miesto“ nie je dôležité svojou lokalitou ale prítomnosťou Otca a Syna. Ježiš tak vedie poslucháčov k tomu, aby sa pýtali na dôležitejšiu otázku. Podstatnejšie ako pýtať sa „kde?“ je „ako?, kadiaľ?“. Na priamu „provokáciu“ „A cestu, kam idem, poznáte.“ (v. 4.) reaguje Tomáš. („Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ v. Nasleduje jeden z najznámejších Ježišových výrokov v typicky jánovskej forme „Ja som… „. „Ja som cesta, pravda a život.“ (v. 6) podľa ktorej je tu spojka „a“ [gr. καὶ] použitá v epexegetickom (dovysvetľujúcom) zmysle. Takto by sa dala veta preložiť ako: „Ja som cesta, ktorá je pravda a život.“ Dostať sa k Otcovi sa dá cez pravdu, ktorú prišiel zjaviť Syn a život, ktorý ponúka Kristus. Týmto životom sa zároveň myslí Ježišov vlastný život. Aj toto odhalenie však naráža na nepochopenie a slabú vieru učeníkov. Filipova požiadavka, aby im Majster ukázal Otca, „núti“ Ježiša k priamej odpovedi „Kto vidí mňa, vidí Otca. [..] Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne.“ (v. 9.
Zasadenie úryvkov do čítaní vo veľkonočnom období ukazuje na učeníkov „poveľkonočného obdobia“ a teda aj na nás. Hoci sme poznali pravdu, predsa nie sme ušetrení strachu z Ježišovej cesty kríža. Kristus nás tak, ako aj vtedy, uisťuje, že niet inej cesty, akou prešiel on sám. Zároveň nás však chce utešiť, že na konci tejto jedine možnej cesty je vzkriesenie a príbytky, kde bude on a Otec. Dalo by sa však doplniť, že to spoločné prebývanie Otca a Syna v nás (porov. Moloney, F.
Nebo ako Skutočné Fyzické Miesto
Vo vnímaní Ježišových slov niet pochýb, že nebo je skutočné fyzické miesto. Dvakrát v knihe Jn 14, 1-6 používa grécke slovo topos, ktoré je preložené ako “miesto”. Napríklad hovorí: “V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.” V starovekom jazyku, v ktorom bol Nový zákon napísaný, slovo topos odkazuje na skutočné fyzické miesto. Nebo nepredstavuje taký istý život, ktorý žijeme tu na zemi. Malý kúsok neba tu na zemi, ktorý sme si vytvorili pre seba buď niekde na pláži alebo v horách, je len getom v porovnaní s miestom, ktoré Ježiš pripravuje pre tých, ktorí ho milujú a veria v neho. Ježiš povedal: “… Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!” (Jn 14, 2). Ako vieme, že nebo je veľkým domom Otca? Ježiš povedal svojim učeníkom: “V dome môjho Otca je veľa príbytkov” (Jn 14). Starší preklad z Biblie hovorí “mansiones multae” - “veľa domov”, čo vedie niektorých, aby verili, že Ježiš stavia pre nich akýsi zámok na oblohe. Aké veľké je nebo? Ježiš povedal svojim učeníkom: “Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.” (Jn 14, 6). V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám azda povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.
Láskyplný Domov v Nebesiach
V druhom verši Pán Ježiš zdôrazňuje, že „v dome môjho Otca je mnoho príbytkov“. Výraz, ktorý sa v našich prekladoch uvádza ako príbytky alebo izby (preklad Bible 21), v gréckom texte znie ako monai a vyskytuje sa len v Jánovom evanjeliu, v tejto kapitole vo veršoch 2 a 23. Podstatné meno hé moné je odvodené od slovesa menein, ktoré vyjadruje trvalé prebývanie, bývanie a vzájomnú blízkosť. Toto sloveso sa nachádza v Novej zmluve najčastejšie práve u Jána, v jeho evanjeliu alebo epištolách v kladnom alebo zápornom zmysle. Takmer v každej kapitole hneď niekoľkokrát, ide teda o jeho typický motív. V 14. kapitole Jánovho evanjelia je to vo veršoch 10, 17 a 25, a to vo význame prebývať alebo zostávať.V 3. verši stojí za pozornosť pôvodné znenie, v ktorom nájdeme spojenie dvoch slovies. Pričom prvé je v prítomnom čase (znova prichádzam) a druhé v budúcom (vezmem si vás k sebe). Táto kombinácia v sebe naznačuje stálu Ježišovu prítomnosť, že sa to už deje. Znamená to teda, že tento láskyplný domov ponúka Pán Ježiš už teraz. Pane Ježišu, znovu Ti ďakujeme, že pre nás pripravuješ láskyplný domov v nebesiach. Je to veľká nádej a posila pre tých, ktorí ho nemôžu mať tu na zemi.
Prechod do Nebeského Domova
Keď človek hovorí o smrti, väčšinou z jeho slov cítiť smútok, beznádej či nevôľu opustiť tento pozemský život. Ježiš hovorí o dome, ktorý nám odchádza pripraviť: „Idem vám pripraviť miesto“. Hovorí o Otcovom dome, v ktorom je mnoho príbytkov. Keď hovoríme o príbytku, evokuje to v nás dom alebo byt v zmysle stavby, teda miesta, kde bývame. Gréčtina tu však používa termín, ktorý označuje „domov“. Vieme, že dom a domov neznamenajú tú istú skutočnosť. Človek môže bývať v dome, no nemusí sa tam cítiť prijatý či rešpektovaný. Kamenná stavba sa pre neho nestáva synonymom pokoja a bezpečia, ktoré pociťujeme, keď nachádzame domov v našom živote. Z takéhoto pohľadu pre nás smrť nie je chápaná ako niečo smutné, negatívne a definitívne ako koniec života, ale môžeme sa na ňu pozerať ako na prechod z pozemského domu do nebeského domova. Ježiš hovorí, že nám ide pripraviť takéto miesto a potom príde a vezme si nás tam. O to viac ak poznáme cestu, po ktorej môžeme prísť do neba. Touto cestou sa opäť nemyslí materiálna cesta, „asfaltka“, ale poukazuje sa na toho, kto o sebe vyhlásil: „Ja som CESTA, pravda a život“ (Jn 14, 6).