Žalm 63, ktorý je predmetom úvah Jána Pavla II., je oslavou mystickej lásky a úplného zjednotenia s Bohom. Toto zjednotenie začína fyzickou túžbou a vrcholí v intímnom a večnom objatí. Podobne ako svätá Terézia Avilská, aj my chápeme, že "žízeň vyjadruje túžbu po veci, takú intenzívnu, že umierame, ak sme toho zbavení". V kontexte viery a duchovného života sa hlad a smäd stávajú silnými metaforami pre našu túžbu po Bohu.
Túžba po Bohu ako smäd po živej vode
Žalmista začína svoj deň v chráme, kde hľadá Božie svetlo. Potrebuje stretnutie s Pánom inštinktívne, takmer fyzicky. Ako vyschnutá zem potrebuje dážď, veriaci prahne po Bohu. Prorok Jeremiáš označil Pána za "prameň živej vody" a vyčítal ľuďom, že si vytvorili "cisterny rozpraskané, ktoré vodu udržať nemôžu". Sám Ježiš zvolal: "Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije."
Modlitba žalmu 63 nadväzuje na žalm 42: "Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom." V hebrejčine sa "duša" vyjadruje termínom "nefeš", ktorý označuje celé bytie osoby. Táto hlboká potreba Boha je existenčná: bez neho prestáva dych a život. Žalmista stavia fyzický život až na druhé miesto, ak by malo chýbať spojenie s Bohom: "Tvoja milosť je lepšia než život."
Hlad po Božom slove a Eucharistii
Po speve o smäde sa žalmista preorientuje na hlad. Obraz "bohatej hostiny" pravdepodobne odkazuje na obete v chráme Siona, kde veriaci jedli mäso obetovaných zvierat. Hlad je tu symbolom spojenia s Bohom, nasýteného počúvaním Božieho slova a stretnutím s Pánom. "Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst." Kresťanská myšlienka smeruje k hostine, ktorú pripravil Kristus v posledný večer svojho života, vysvetlenú v kafarnaumskej reči: "Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj."
Skrze mystický pokrm spojenia s Bohom sa duša "vinie" k nemu. Slovo "duša" opäť evokuje celú ľudskú bytosť, v objatí a úplnom spoločenstve s Bohom. Aj v temnej noci sme pod ochranou Božích krídel, ako archa zmluvy zakrytá peruťami cherubínov. Strach sa rozplynie, náruč objíma samotného Boha, a naša ruka sa opiera o silu jeho pravice.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pestovaním tekvice
Naplnenie túžby v Kristovi
Vo svetle veľkonočného tajomstva nachádzajú žízeň a hlad, ktoré nás ženú k Bohu, svoje uspokojenie v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi. Skrze Ducha a sviatosti prichádza k nám nový život a pokrm, ktorý ho udržuje. Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že voda a krv z Kristovho boku sú symbolmi krstu a Eucharistie: "Pozrite, ako si Kristus získal nevestu, pozrite, akým pokrmom nás živí! Z toho istého pokrmu sa rodíme aj živíme. Ako žena hnaná prirodzeným sklonom vytrvalo živí dieťa svojím mliekom a krvou, tak aj Kristus stále živí svojou krvou tých, ktorých znovuzrodil."
Druhé prikázanie a úcta k Božiemu menu
Druhé Božie prikázanie zakazuje krivú prísahu, spomínanie Božieho mena z ľahkovážnych dôvodov, nespravodlivé prísľuby a používanie Božieho mena v hneve. Toto prikázanie nás učí o svätosti Božieho mena, ktoré vystihuje tajomným spôsobom Božie bytie. Boh dal svoje meno človeku spoznať a človek ho prostredníctvom tohto mena vzýva. Vzývanie Pánovho mena umožňuje prístup k Bohu.
Zákaz ľahkovážneho vyslovovania Pánovho mena varuje pred ľahkomyseľným zaobchádzaním s Božím menom a nezodpovedným vzťahom k Pánu Bohu. Prísaha, ktorá sa dotýka Pána Boha a človeka, je úkonom posvätným a zároveň aj spoločenským. Starý zákon odmietal iba krivú prísahu, zatiaľ čo Ježiš nepokladá za užitočnú akúkoľvek prísahu.
Ježišov postoj k prísahám
Ježiš odmietol vtedajšiu židovskú kazuistiku, ktorá dovoľovala ľuďom prisahať na nebesia, na zem, na Jeruzalem a na hlavu človeka. Každá zjemnená forma prísahy, hoci bez Božieho mena, je podozrivá, pretože narušuje Boží majestát a transcendenciu. Človek nemá Boha ovládať alebo riadiť a volať ho za svedka, keď si zmyslí. Veľmi časté používanie prísahy je prejavom nedôvery, podozrievania, neistoty.
Pánovi Ježišovi ide predovšetkým o úprimnosť a pravdivosť. "Áno áno" a "nie nie" je formula prísahy, ktorá sa používala na súdoch, ale kresťan ju má mať pred očami v každej situácii svojho života. Kde nie je úprimnosť, tam je klamstvo, ktoré je otcom zlého.
Prečítajte si tiež: Ako bojovať s nafukovaním a vlčím hladom
Správne používanie Božieho mena
Človek môže používať Božie meno prejavom kultu, úcty a poklony. Božie meno sa opakuje pri modlitbe, oslovujeme ním nášho Pána, oslavujeme a chválime Boha, vzdávame mu vďaku. Božie meno možno vyslovovať, treba ho opakovať pri modlitbe, ale nesmie sa používať nadarmo.
Keď človek pozná Božie meno, to neznamená, že Boh je k dispozícii pre človeka na splnenie akéhokoľvek zámeru alebo svojvôle. Zákaz "nevezmeš Božie meno nadarmo" znamená aj, že ho nesmieme používať zbytočne, iba rituálne, iba čisto formálne. Zneužitie Božieho mena spočíva aj v tom, keď spomíname Božie meno a nenasledujeme Pána Boha vo svojom živote, keď teda hovoríme "Pane, Pane", ale neplníme jeho vôľu.
Advent a príprava na príchod Boha
Advent je časom bdelosti, prijatia evanjelia, svedectva a milosti. Ježišov výkrik "Bdejte" nie je potvrdením jednoduchej neprítomnosti, ale znamením skrytej prítomnosti počas večerov, nocí, svitaní, rán v jednotlivých dňoch človeka. Advent evanjelizuje našu dobu tým, že oznamuje, že je tu niekto, koho treba očakávať, a že ten "niekto" je Božím "evanjeliom" pre život človeka.
V postave Jána Krstiteľa sa nám pripomína potreba uvedomiť si hlasy, ktoré hovoria "nie iba ja", ale sú tu skutoční svedkovia svetla, schopní zobudiť v nás túžbu života a svetla. Advent nás volá ku autentickému svedectvu prijať a dať. Milosť poukazuje na Boží dar, ktorý je stále ako manna, ktorú Pán dal ako pokrm ľudu, ktorý kráčal na púšti k zasľúbenej zemi.
Pôstne obdobie a obnova krstného zasvätenia
Pôstne obdobie je časom obnovenia krstného zasvätenia a pokánia. Pokánie znamená opäť hľadať stratenú jednotu s Bohom, viesť život spravodlivý a zhodný s Božími prikázaniami a zo všetkého robiť obety a prinášať ich Bohu. Počas pôstneho obdobia by sme sa mali venovať prehĺbeniu našej viery a viery svojich detí.
Prečítajte si tiež: Spievankovo 3 pre deti
Utrpenie a vďačnosť
Príbeh o desiatich malomocných a ich uzdravení nám dáva príležitosť uvažovať o utrpení a o postoji veriaceho človeka k utrpeniu. Keď človeka postihne choroba, hľadá pomoc, predovšetkým lekársku. Sme vďační lekárom, zdravotným sestrám a ďalším pracovníkom v zdravotníctve, ktorí nám poskytujú pomoc, keď ochorieme. Rovnako pri ďalších druhoch utrpenia hľadá človek pomoc, ktorá by utrpenie odstránila alebo aspoň zmiernila. Keď sa chorobu podarí vyliečiť a iné druhy utrpenia odstrániť, sme vďační tým, ktorí sa o to pričinili.