Chudoba je komplexný problém, ktorý postihuje ľudí na celom svete. Niekedy je to dôsledok nešťastnej životnej situácie, no oveľa hlbší problém predstavuje generačná chudoba, do ktorej sa človek narodí a z ktorej sa ťažko vymaniť. Organizácia Cesta von sa snaží pomáhať ľuďom uviaznutým v generačnej chudobe a prinášať efektívne riešenia. Pavel Hrica, riaditeľ organizácie, hovorí o príčinách, dôsledkoch a možnostiach riešenia tohto závažného problému.
Situačná vs. Generačná chudoba
Je dôležité rozlišovať medzi situačnou a generačnou chudobou. Situačná chudoba postihuje ľudí, ktorí sa do ťažkej finančnej situácie dostali v dôsledku choroby, nehody, rozvodu alebo inej nepredvídanej udalosti. Títo ľudia si však zachovávajú inštinkty a vedia, ako sa vrátiť späť do normálneho života. Generačná chudoba je oveľa komplexnejší problém. Ľudia, ktorí sa do nej narodia, nemajú príklady z rodiny, ako žiť inak. Ich rodičia a starí rodičia boli chudobní a oni nemali odkiaľ získať inštinkty strednej triedy.
Bludný kruh generačnej chudoby
Človek narodený do generačnej chudoby sa ocitá v bludnom kruhu. Od raného veku nedostáva podnety a príležitosti, ktoré sú bežné pre deti zo strednej triedy. Vyrastá v toxickom strese, ktorý negatívne ovplyvňuje vývoj jeho mozgu. Nie je dobre pripravený na školu, často sa mu ju nedarí dokončiť alebo ju dokončí len s ťažkosťami. Následne má problémy nájsť si a udržať si prácu. Jeho deti sa potom rodia do rovnakej chudoby a kruh sa uzatvára.
Vzdelávanie ako kľúč k zmene
Vzdelávanie je jedným z najefektívnejších nástrojov na prekonanie generačnej chudoby. Je však dôležité začať s ním čo najskôr. Rekvalifikačné kurzy pre dospelých sú často neefektívne, pretože ľuďom chýbajú základné vedomosti a zručnosti. Školiť človeka, ktorému chýba predchádzajúce vzdelanie, je ako stavať strechu bez základov. Vzdelávanie v školskom veku je efektívnejšie, no aj tu je dôležité začať čo najskôr. Deti z chudobných osád nastupujú do školy so značným sklzom. Prvýkrát v živote vidia knihu, nepoznajú farby a tvary. Zatiaľ čo ich rovesníci sa učia čítať a písať, oni dobiehajú základy.
Projekt Omama: Štart do života bez znevýhodnenia
Organizácia Cesta von spustila jedinečný projekt Omama, ktorý sa zameriava na deti v ranom veku. Cieľom projektu je poskytnúť deťom zo znevýhodneného prostredia kvalitnú starostlivosť a stimuláciu, aby mali lepší štart do života. Ako hovorí Pavel Hrica, ak chcú politici naozaj pomôcť deťom zo znevýhodneného prostredia, je neskoro začať až v predškolskom veku. Dnes už vieme, že kľúčové sú prvé dva až tri roky života. Osemdesiat percent mozgových neurónových prepojení vzniká v ranom veku do troch rokov. V ranom veku je mozog najplastickejší, je ako špongia. Čo sa vytvorí tu, sprevádza nás celý život. Už v ranom veku sa formuje celá architektúra neurónových prepojení.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pestovaním tekvice
Ako funguje projekt Omama?
Do rodín v osadách nechodia ľudia zo strednej triedy alebo odborníci, ale túto prácu robia priamo ženy z toho istého prostredia. Ony rozumejú tomu svetu najlepšie. Trénujú ich v metódach ranej starostlivosti, a potom ich zamestnávajú. Stretnutie pozostáva z dvoch častí, pol hodina až štyridsať minút je intenzívna stimulácia dieťaťa za účasti rodiča. Rozvíja základy dieťatka, aby potom neskôr v škole malo načo nadviazať. Keď chceme byť úspešní v matematike, potrebujeme mať dobre rozvinutú jemnú motoriku. Keď chceme mať dobre rozvinutú jemnú motoriku, potrebujeme mať zvládnutú hrubú motoriku. Dieťa tu podľa svojho veku rozvíja vzťah s matkou napríklad cez masáže a veselé hry. Mamička je súčasťou týchto hier, aby sa ich naučila robiť s dieťaťom sama. Keď táto lekcia skončí, tak sa omama venuje matke. Rozpráva sa s ňou o tom, ako rozvíjať dieťa a ako zvládnuť prekážky. Matka zo seba dostane mnohé problémy, ktoré ju počas týždňa postretli. Keď žijete v chudobe, čelíte nepriazni, či už je to hlad, dlžoby, napätie, hádky, závislosti. To sú prirodzené patologické dôsledky chudoby, ktoré dieťa intenzívne cíti.
Výber Omám a ich rola v komunite
Najdôležitejšie je, aby ony samy chceli, mali vzťah k deťom a ku komunikácii s inými rodinami. Dôležitá je prirodzená autorita v komunite. Niekoľko kandidátiek nám na tomto padlo, boli ostýchavé, neboli si isté, či by mali rešpekt u ostatných rodín. Väčšinou si na vhodné ženy získavame referencie od ľudí z daných lokalít, neziskoviek, terénnych sociálnych pracovníkov, učiteľov, ktorí poznajú miestne pomery. Na začiatku je to pre omamu trochu boj. Ostatní sa na ňu začnú pozerať, že sa vymyká. Oni sú stále v mizérii, stále nemajú prácu, stále majú slabý príjem a zrazu niekto získal prácu a ponúka im program s ich deťmi. Začnú sa pýtať: “A ty budeš nejaká učiteľka? Prečo? Ty budeš zarábať na našich deťoch?” a podobne. Je prirodzené, že podobné obavy alebo prejavy v chudobnej komunite sú.
Meranie reálneho dopadu projektu
Organizácia Cesta von spolu s University of Oxford meria dvojročné deti v našom programe po roku intervencie a porovnávame ich s kontrolnými vzorkami detí z osád mimo nášho programu a detí z bežnej populácie. Chceme zistiť, nakoľko a v čom im program pomáha, a kde to treba ešte posilniť.
Pracovný úväzok Omamy
Omamy začínajú pracovať na polovičný úväzok, ukazuje sa, že na začiatok je takýto úväzok dostatočný. Jeden faktor je, že zamestnávame ženy, ktoré boli dlhodobo nezamestnané a pomáhame im budovať ich pracovné návyky. Zároveň robia ťažkú sociálnu prácu. Denne sa stretnú s tromi rodinami, tri hodiny času venujú lekciám v domácnostiach a štvrtú hodinu majú na presuny a administratívu. Zhruba po roku práce, ak spĺňajú predpoklady, majú možnosť prejsť na plný úväzok. Máme i dve omamy, ktoré napríklad pracujú na druhú časť úväzku ako asistentky v škôlke.
Rodičovské kluby a komplexná podpora rodiny
Raz za mesiac robievame rodičovské kluby. Na stretnutia voláme rôznych odborníkov, napríklad psychologičku, laktačnú poradkyňu, špecialistov na dentálnu hygienu. Nemusia to byť len témy priamo súvisiace s rozvojom dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Ako bojovať s nafukovaním a vlčím hladom
Ideálny scenár: Starostlivosť od tehotenstva po školu
Úplne ideálny scenár je, aby omamy začali s mamičkami už počas tehotenstva. Rozprávajú im, čo ich čaká po narodení dieťaťa, ako správne dojčiť a ako sa správať počas tehotenstva, napríklad nefajčiť a nepiť. Pre nás sú to jasné a známe fakty. Ženy v chudobe nemajú odkiaľ získať potrebné informácie. Omamy sa aj preto volajú omamy, sú akoby staré mamy. Ideálne je, aby po omamovskom programe deti išli do škôlky. Do dobrej škôlky, kde sa budú cítiť dobre a prijaté. Ale v realite len približne jedna tretina detí z vylúčených komunít navštevuje škôlku. Najhlavnejší dôvod je kapacita, škôlky nemajú toľko miest. Žiaľ, niekedy si vedia nájsť dôvody, že nemajú miesta pre chudobné rómske deti. Omamy v tomto prípade suplujú chýbajúcu škôlku a venujú sa predškolákom v osadách, už nie na individuálnej, ale skupinovej báze. Máme niekoľko takýchto skupiniek detí vo veku tri až päť rokov. Týmto spôsobom sa pokryje celý čas od narodenia, až po nástup do školy.
Komplexný prístup: Vzdelávanie, bývanie a práca
Okrem vzdelávania je dôležité riešiť aj ďalšie aspekty života ľudí v chudobe, ako je bývanie a práca. Keď majú deti doma zlé podmienky na bývanie, ovplyvňuje to ich učenie sa. Akonáhle ľudia nemajú prácu, tak nemajú prostriedky na lepšie bývanie, neinvestujú potom ani do vzdelávania. Je to začarovaný kruh. Treba pracovať vo všetkých troch spomínaných oblastiach. A treba mať v pozadí dobrú sociálnu prácu, čo na Slovensku chýba. Naše vysoké školy chŕlia veľa absolventov sociálnej práce. V teréne ich však vidím len málo. Panuje predstava, že štát míňa veľké zdroje na prácu s osadníkmi, to je však omyl. Veľmi málo ľudí reálne pracuje s ľuďmi v generačnej chudobe. Aj problém s osadami na Slovensku je najhorší zo všetkých okolitých krajín. Myslím si, že je to o našom prístupe. Nikdy sme si to nedali ako prioritu. Stále to bolo niečo na druhej, tretej koľaji.
Inšpirácia zo zahraničia
Problém generačnej chudoby sa rieši v krajinách, od tých najbohatších až po najchudobnejšie. Z najbohatších krajín sú v ranej starostlivosti najďalej Spojené štáty či Škandinávia. Pozrime sa na opačnú stranu na oveľa chudobnejšie krajiny, napríklad na Afriku. Nájdeme tam krásne príklady, ako pomáhať zamestnávať ľudí v generačnej chudobe. Ako im dať dôstojnú prácu. Máme predstavu, že ľudia z chudoby majú kopať kanály alebo robiť inú ťažkú manuálnu nekvalifikovanú prácu. V Afrike však existujú riešenia, ako ľudí z chudoby zapojiť do sektorov s najvyššou pridanou hodnotou, napríklad do informačných technológií. Napríklad tagovanie obrázkov vo fotobankách či skenovanie archívov sú veľmi repetitívne práce, ktoré keby robil človek zo strednej triedy, rýchlo ho to prestane baviť.
Mýty o chudobe a realita
Častokrát sa objavuje práve predstava, že títo ľudia majú veľké príjmy, a preto sa im nechce pracovať. Mnohí nevedia, že tu, v strede Európy v dvadsiatomprvom storočí, máme ľudí, ktorí často pociťujú hlad a zimu. Nevedia, že i dávku v hmotnej núdzi si musia odrobiť cez aktivačné práce. Moja skúsenosť je, že keď som tam, takmer nikdy si odo mňa nepýtajú peniaze ani žiadny dar, ale takmer vždy sa pýtajú na to, či pre nich nemám prácu. Pre nich je ťažšie získať prácu, než pre človeka, ktorý nie je Róm. Momentálne sa však situácia lepší. Firmy nemali pracovníkov a stále častejšie brali aj Rómov z osád. Veľká väčšina mužov vďaka tomu už pracuje, minimálne na sezónne práce, ale aj na trvalý pracovný pomer. Vďaka tomu sú mnohé osady ako Huncovce či Raslavice, kde za uplynulých desať rokov takmer vymizli chatrče a Rómovia žijú v murovaných domoch.
Pracovné návyky a podpora zamestnávateľov
Je ideálne, ak má zamestnávateľ pochopenie, pozná prejavy ich pracovných nenávykov. Keď dáme prácu niekomu, kto nikdy predtým nepracoval, nemôžeme čakať, že bude zrazu makať ako hodinky, úplne zodpovedne a plnohodnotne. Nebavíme sa len o Rómoch, bavíme sa o ľuďoch v chudobe všeobecne. Človek, ktorý dlhodobo nepracuje, tak stratí návyky, ktoré treba niekoľko mesiacov vytvárať, budovať, obnovovať.
Prečítajte si tiež: Spievankovo 3 pre deti
Porozumenie a odmietanie stereotypov
V prvom rade je dôležité porozumieť, o čom sa bavíme, a to aj pri hádkach, diskusiách doma alebo s kamarátmi na pive. Je veľmi dôležité pomenovať, že nehovoríme o Rómoch, ale o prejavoch chudoby. Je hlúpe túto skupinu nálepkovať Rómovia. Áno, v našom regióne do skupiny chudoby najviac spadajú Rómovia pre ich odlišnosť. Majú iný jazyk, inú farbu pokožky, sú viditeľnejší. Keby sa hocikto z nás narodil do rovnakého prostredia, vyrastali by sme úplne rovnako a mali by sme rovnaké prejavy. Problém chudoby je všade na svete rovnaký. A keď porozumieme tomu, že sa bavíme o chudobe, tak si dať iné okuliare a snažiť sa porozumieť, ako sa chudoba správa. Chudoba má svoje nepísané pravidlá.
Inšpiratívne príbehy a podpora
Janette Maziniová Motlová napísala knihu Cigánka, kde opisuje svoju cestu z chudoby do strednej triedy. Popisuje, aké to bolo ťažké. Potrebovala na svojej ceste stretnúť ľudí, ktorí nad ňou nezlomili palicu, ktorí jej verili, podporovali ju. Pomohli by rómski asistenti v škôlkach i školách - jednak jazykovo, ale zároveň rozumejú danému sociálnemu prostrediu. Častokrát prváčikovia počujú slovenčinu prvýkrát po nástupe do školy. Vyžaduje si to veľmi trpezlivých učiteľov. Osobne, ak by som mal tú moc, oceňoval by som práve školy, ktoré pracujú pri chudobných komunitách. Učitelia, so snahou pracovať s týmito deťmi a ak je to možné i inkluzívne, by mali mať oveľa vyššie platy.