Hladomor a chudoba sú komplexné problémy, ktoré sužujú mnohé krajiny sveta, vrátane Ukrajiny. Tieto problémy majú hlboké historické korene a sú ovplyvnené rôznymi faktormi, ako sú politické rozhodnutia, ekonomické nerovnosti, ozbrojené konflikty a klimatické zmeny.
Chudoba na Madagaskare: Príklad globálnej potravinovej neistoty
Problém hladu a chudoby nie je obmedzený len na Ukrajinu. Akútnou podvýživou trpí na Madagaskare pol milióna detí. Dospelí predávajú svoje domy aj dobytok, aby prežili. Viac ako jeden milión ľudí vo východoafrickej ostrovnej krajine trpí nejakou formou vážnej potravinovej neistoty a potrebuje naliehavú potravinovú a výživovú pomoc, uviedla OSN.
Nový výskum ukázal, že hlavnou príčinou hladomoru nemusí byť len klimatická zmena, tak ako sa pôvodne predpokladalo. Vedci zdôraznili, že je náročné určiť, či je za tým predovšetkým zmena klímy. Štúdia publikovaná medzinárodným výskumným kolektívom organizácie World Weather Attribution (WWA) uvádza, že faktory ako sú chudoba, prirodzená premenlivosť počasia a pandémia koronavírusu mali väčší vplyv na potravinovú krízu na Madagaskare ako klimatická zmena.
Madagaskar je jednou z najchudobnejších krajín sveta. Na juhu ostrova, kde je súčasná potravinová kríza najhoršia, žije podľa WWA viac ako 90 percent ľudí v chudobe. A je priam železným pravidlom, že ak to isté sucho postihne bohatšiu krajinu, vysporiada sa s tým ľahšie než nízkopríjmová krajina. Podľa Medzinárodnej federácie spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca (IFRC) je asi 80 percent ľudí na juhu ostrova závislých od poľnohospodárstva, ktoré je vo veľkej miere živené dažďom, informoval portál Thomson Reuters Foundation.
Kvôli suchám a nedostatku vody ľudia trpia hladom, no situácia sa ešte zhoršuje kvôli piesočným búrkam. Keď farmári nemôžu pestovať, nemajú úrodu pre vlastnú spotrebu ani na predaj. Bez príjmu z predaja úrody si nemôžu kúpiť obmedzené - a veľmi drahé - potraviny dostupné na miestnych trhoch. Je to začarovaný kruh pre zraniteľné rodiny, ktoré už teraz žijú na okraji.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pestovaním tekvice
Ťažká situácia rodín je alarmujúca. Ľudia sa už začali prispôsobovať, aby prežili. Napríklad predávajú dobytok, aby získali peniaze, aby si mohli kúpiť jedlo. Ľudia predávajú aj cenný majetok ako polia, či dokonca domy. V niektorých rodinách deti prestali chodiť do školy. Ak sa rodina chce uživiť a prežiť, rodičia potrebujú, aby im pomohli deti. Táto tzv. stratégia rodiny má potom priame následky na ich vzdelanie.
Svetový hlad a nesprávne predstavy
Počet ľudí, ktorí postupne strácajú prístup k dostatku jedla každoročne narastá. Takmer každý tretí človek na svete nemal v roku 2020 prístup k dostatku jedla. Mnohí sa domnievajú, že svetový hlad je spôsobený „príliš veľkým počtom ľudí a nedostatkom jedla“. Táto jednoduchá, no nesprávna predstava pretrváva od 18. storočia. Práve toto presvedčenie nás pritom vzďaľuje od riešenia základných príčin hladu a podvýživy.
V skutočnosti hrá nerovnosť a ozbrojené konflikty väčšiu úlohu. Svet produkuje dostatok potravín na to, aby každý muž, žena a dieťa dostali viac ako 2 300 kilokalórií denne, čo je viac než dostatočné. Polovicu celosvetovej produkcie plodín tvorí cukrová trstina, kukurica, pšenica a ryža. Globálny potravinový systém je kontrolovaný hŕstkou nadnárodných korporácií, ktoré vyrábajú spracované potraviny obsahujúce cukor, soľ, tuk a umelé farbivá či konzervačné látky.
Hlad sa zhoršuje ozbrojeným konfliktom. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.
Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment ohrozujú kolektívnu produkciu potravín vrátane pôdy, vody a opeľovačov. Živočíšna výroba, rastlinná výroba, rozširovanie poľnohospodárstva a spracovanie potravín tvoria štvrtinu všetkých emisií skleníkových plynov. Okrem toho sa jedna tretina všetkých vyrobených potravín stratí alebo sa vyhodí do odpadu.
Prečítajte si tiež: Ako bojovať s nafukovaním a vlčím hladom
Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov. Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu na riešenie chronických chorôb súvisiacich so stravovaním, environmentálnymi problémami a klimatickými zmenami. Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach.
Hladomor na Ukrajine: Tragická história
Príčiny hladomoru na Ukrajine sú historicky známe. Hladomor nepostihol iba Ukrajinu, ale aj iné poľnohospodárske oblasti vtedajšieho ZSSR, napríklad Kubáň a Povolžie.
Historické príčiny hladomoru
Ako to ten Stalin zariadil, že hladomor bol od Kazachstanu cez Rusko, Ukrajinu až na Východné Slovensko? Rusi sa práve stali opäť členmi obilnej burzy a v očakávaní dobrej úrody si v USA požičali obrovské sumy na obnovu hospodárstva. Pôžičky mali splatiť obilím, no obrovské sucho a neúroda tomu zabránili! Rusi požiadali USA o súhlas splatiť pôžičky zlatom zo zlatých rezerv.
Dolár bol vtedy naviazaný na zlato a taký príliv zlata by spôsobil pád jeho ceny a tým i pád dolára. Zároveň USA by nemali dostatok obilia a jeho cena by vyletela hore a prudko by vzrástla inflácia. USA využili všetky páky a trvali pod hrozbou sankcií a pokút na dodávkach obilia. SSSR nutne potrebovalo zapojenie do medzinárodného obchodu a tak Stalin nariadil dodať obilie. To z neúrody urobilo katastrofu a hladomor postihol obrovské oblasti Kazachstanu, Ruska i Ukrajiny. Nebolo to zamerané špeciálne voči Ukrajine, ako sa to dnes prezentuje.
Stalin nechal pomrieť od hladu svojich vlastných ľudí, len aby sa mu otvoril biznis na medzinárodné trhy. To je presne mentalita ruských vládcov. Doláre sú pre nich viac než životy vlastných ľudí. Bolo to tak vždy a aj to tak vždy zostane. Postaviť hospodárstvo na nohy po zadubenom a zaostalom cárskom režime bol nadľudský výkon. Keby sa o to nepokúsil tak by u nich zomrelo podstatne viac ľudí ako pri suchu ktoré vtedy oblasť postihlo . Ostatne počet obyvateľov Ukrajiny v tom období aj cez problémy so zásobovaním a suchom sa zvýšil.
Prečítajte si tiež: Spievankovo 3 pre deti
Stalin a boľševici všetko podriadili industrializácii Ruska a zvyšniu jeho sily. Zachránili tým občanov pred zotročením anglosasmi a roztrhaniu Ruska. V realite Rusi zavreli všetkých kulakov do gulagov. Zhabali celé obilie čo nasli a dali všetkým ostatným take kvóty že nemali šancu ich splniť. Kto nesplnil toho zobrali do gulagu. Keď sa ľudia pokúsili utiecť a ísť do miest tak ich strielali. Od hladu umreli milióny ľudí. To bola Ruská pomsta za to že Ukrajina si dovolila po prvej vojne vyhlásiť nezávislosť.
V ZSSR neboli Rusi, Gruzinci, Ukrajinci a ini. Boli tam len Sovieti. Pozerate sa na ideologicky rezim z nacionalistickeho pohladu. Komunizmus je v tomto ohlade ako nabozenstvo. Jedno ci ste Slovak, Cech, Madar. Ste krestan. Tak isto je jedno ci ste Arab, Indonezan alebo Turek. Ste moslim.
Súčasná situácia a názory
Je pekné, že Ukrajina chce prispieť dodávkami obilia, do krajín Afriky a Ázie, kde hrozí ľuďom hladomor. Otázka však stojí tak, že prečo doteraz absolutná väčšina lodí s obilím, smerovala do Európy a do Turecka. Som zvedavý ako budú zhodnotené príčiny hladomoru v EÚ v najbližšej budúcnosti.
Záleží čo považuješ za hladomor, ale spôsob riadenia potravinovej politiky nášho štátu je totálne hlúpy, Svet je asi podľa teba samozrejme nasýtený potravinami. Inflácia je len taká selanka. Obilie asi nie je strategickou surovinou a nástroj politiky. To už nehovorím o optimálnom potravinovom koši pre potreby obyvateľov mierneho pásma. Preto existuje pojem plazivý hlad, ktorý je svojím dosahom na zdravie ľudí rovnalo nebezpečný, ak nie dokonca viac, ako ten akútny,
Obilie je strategickou surovinou a Rusko sa z neho snažilo vytvoriť nástroj politiky. chvalabohu pre Afriku, nevyšlo. A teda plazivý hlad chápeš ako hladomor, že prognózuješ "v EÚ v najbližšej budúcnosti"…
To je hrozné ako klame, veď aj Turecko priznalo, že iba malé percento išlo do Afriky, všetko ide na západ a do USA!!! ako časť platby za zbrane, je to paródia, ale ďalší hladomor môže prísť na Ukrajinu na budúci rok, pretože tento rok nemal kto siať, muži buď na vojne alebo v zahraničí, teraz si predajú obilie a čo budú jesť na budúci rok? Inak Rusko dalo obilie pre Afriku a Turecko ju spracovalo na výroky, cestoviny, múku. Ale o tom sa u nás nepíše.
Ukrajina ma bohate skusenosti s bolsevickym barbarizmom.
Politické aspekty hladomoru
Bratislava 5. decembra (TASR) - Vláda dnes nesúhlasila s návrhom poslancov za KDH Vladimíra Palka, Františka Mikloška a Rudolfa Bauera na prijatie Deklarácie NR SR o uznaní hladomoru v rokoch 1932 až 1933 na Ukrajine za genocídu. "Väčšina krajín neprijala ani neplánuje prijať vyhlásenie k uvedenej záležitosti," uviedlo MZV. Zároveň poukázalo na to, že Ruská federácia vníma iniciatívu Ukrajiny uznať hladomor za akt genocídy ako protiruský."
"SR odsudzuje akékoľvek negatívne akty voči ľudskosti, či už v individuálnej alebo kolektívnej podobe. Slovensko sa nevyhýba vyjadriť svoju solidaritu s trpiacimi, ako aj odsúdenie akéhokoľvek činu voči základným ľudským hodnotám. Taktiež s rovnakým pohľadom pristupuje aj k udalostiam hladomoru na Ukrajine. Prisúdenie právneho či politického označenia dávnejších udalostí je však otázkou vyžadujúcou dôsledné zhodnotenie zo strany odborníkov," domnieva sa MZV.
Poslanci v dôvodovej správe uviedli, že cieľom hladomoru bola masová likvidácia ukrajinských roľníkov a v mene sovietizácie krajiny potlačenie akéhokoľvek odporu proti kolektivizácii. Zdôraznili, že tieto činy totalitného sovietskeho režimu majú podľa Konvencie OSN o predchádzaní a potrestaní zločinu genocídy z decembra 1948 všetky znaky genocídy.
Poslanci za KDH poukázali na to, že hladomor z rokov 1932-1933 uznali za genocídu parlamenty desiatich krajín - konkrétne Austrálie, Argentíny, Gruzínska, Estónska, Talianska, Litvy, Kanady, Poľska, USA a Maďarska. Otázka hladomoru bola na pôde OSN po prvý raz nastolená v roku 2003, keď bol zverejnený list stáleho predstaviteľa Ukrajiny pri OSN. V ňom sa vyjadrovala účasť s obeťami tohto tragického obdobia a potreba dostať ho do povedomia ľudí. Jeho súčasťou bolo vyhlásenie, ktoré vtedy podporilo 36 krajín, ale ani jeden členský štát EÚ.
Súčasná ekonomická situácia na Ukrajine a jej vplyv na chudobu
Ten najsilnejší akcelerátor pred každou vojnou je chudoba. V Kyjeve majú ľudia peňazí ako pliev, kupujú nové byty, domy, autá, zápchy sú stále väčšie a tiahnu sa až do neskorých hodín. Ukrajincov, ktorí pracujú, či študujú na Slovensku, či v Čechách, sú z dedín, alebo z chudobných rodín a tí sa vždy budú len sťažovať a lamentovať, aká je u nich chudoba a akí sú biedni, nešťastní. No oni nemajú najmenšiu šajnu, ako a kde žijú bohatí Ukrajinci. To je akoby paralelný svet na Ukrajine.
Na Ukrajine je veľmi veľa ľudí, ktorí sa radi ukazujú. No je tu aj bohatá skupina, ktorá robí všetko preto, aby ich nikto nevidel: obrovská komunita židov, ktorí aj napriek bohatstvu vedia žiť nekonzumne. Vlastnia nespočentne veľa nehnuteľností, biznisy, majú stabilný pasívny príjem, no žijú veľmi skromne. V dave sú prakticky neviditeľní. Skutočne ich obdivujem, niekoľkých aj osobne poznám a tento spôsob života popisujem aj v mojich knihách.
USA veľmi dobre vedia, že Ukrajincov pri momentálnej situácii do vojny neprinútia a ak by sa aj o niečo pokúsili, tá vojna je dopredu prehratá.
Rusko a jeho ekonomika: Pohľad Natalije Zubarevičovej
Natalija Vasilijevna Zubarevičová je mimoriadnym zjavením na ruskej intelektuálnej scéne. Tento týždeň zastavilo Rusko dodávky plynu do Holandska a do Dánska. Predtým prestal plyn prúdiť do Bulharska, Poľska, Fínska… Čiastočne i do Nemecka. Nie sú to len gestá. Tieto krajiny odmietli platiť Rusku za plyn v rubľoch. Gazprom tak zatiaľ prichádza približne o 15 percent zo všetkých dodávok do EÚ. Pätnásť percent nie je tak málo, ale takisto to nie je pre Gazprom smrteľné. Taliansko bude za plyn platiť v rubľoch, mnohé nemecké spoločnosti rovnako (v stredu Rusko zastavilo dodávky spoločnosti Shell Energy Europe Limited v Nemecku, takisto pre odmietnutie platieb v rubľoch - pozn.
Značná časť Európy sa snaží v budúcnosti celkom zastaviť nákup energetických surovín z Ruska. Po prvé sa to stopercentne stane. Politické rozhodnutia už boli prijaté. Na plyne od nás závisíte skoro na 50 percent. Takže rýchlo sa bez neho zaobísť nedokážete. A teraz čo my: hlavné príjmy ruského rozpočtu plynú z predaja ropy a plynu do zahraničia. A ropa tu hrá ústrednú rolu. Za ropu dostávame trikrát viac než za plyn. Zatiaľ je svetová cena ropy maximálna. Lenže to sa teraz mení. Dôvod je nasledujúci: ruský rubeľ najskôr spadol až na kurz 120 rubľov za dolár. A teraz zrazu jeden dolár stojí 60 rubľov. Áno. Vtedy to bolo 60 kopejok za dolár. No celé je to, samozrejme, smiešne. Predovšetkým sa zásadne znížil dovoz do Ruska. Okrem toho sa všetky príjmy za predaj plynu a ropy konvertujú na ruble, respektíve 80 percent z nich. Napríklad Volkswagen od nás odchádza, nemôže však svoj biznis tu v Rusku predať, dostať zaň zaplatené v rubľoch, konvertovať tieto prostriedky na eurá a odviezť si ich domov. To celé má vplyv na kurz rubľa, ktorý je úplne neprirodzený. Som presvedčená, že sa to bude postupne meniť, ale ešte pri kurze 70 rubľov za dolár udržíme náš rozpočet v pluse. To sú prognózy na tento rok. Ibaže vy sa zriekavate ruského plynu a ropy postupne. Je to otázka dvoch až troch rokov. Potom Rusko zostane bez ropnej renty.
Tento rok v apríli vzrástli vojenské výdavky ruského rozpočtu dvaapolkrát. Na rok 2022 federálnemu rozpočtu prostriedky na financovanie špeciálnej operácie stačia. Peniaze sú. Čo bude ďalej? Zase je to zložitejšie. V Rusku sa znižujú príjmy plynúce i z ďalších odvetví. Predovšetkým daň z pridanej hodnoty. Tá nám spadla o dvadsať percent! A už teraz sa celkom zmenila rozpočtová štruktúra. Do 24. februára bol podiel príjmu štátnej kasy plynúci z predaja energetických surovín maximálne 40 percent. Tendencia je jasná - energetické príjmy rastú a ostatné klesajú. Teraz náš federálny rozpočet z dvoch tretín závisí od ropy a plynu. To je obrovský podiel. Rusko niečo podobné už zažilo v 90. Toto nie. Vtedy ropné a plynárenské spoločnosti veľmi zle platili dane. Skrátka, takú nevídanú závislosť, aká nastala teraz, si nepamätám. Ak tieto príjmy začnú klesať, zrúti sa nám celý rozpočet. Ale v roku 2022 si s týmto rozpočtom vystačíme určite. Dôvody optimizmu sú nasledujúce: existuje Fond národného blahobytu a v ňom zostalo dosť peňazí. Tiež inflácia a indexácia miezd povedú k rastu dane z príjmu fyzických osôb. A pokiaľ by nastal deficit, máme spomenutý Fond národného blahobytu, z ktorého bude tento deficit kompenzovaný.
Pre ruského občana je najdôležitejším ukazovateľom rast cien. Inflácia je 18 percent. Potravinová inflácia dokonca 20 percent. Ale ruská vláda zvýši od júna tohto roku o 10 percent penzie, minimálnu mzdu i životné minimum. Ľudia s nízkymi príjmami, predovšetkým dôchodcovia a tí, ktorí zarábajú málo, budú mať o 10 percent vyššie príjmy. To je veľká pomoc. I keď inflácia je vyššia - 18 percent. Deficit tovaru je predovšetkým na automobilovom trhu. Úplne sme zabudli, čo je to sériová výroba nie príliš drahých a kvalitných automobilov. To, čo u nás zostane, sú technológie na výrobu áut na úrovni 90. rokov minulého storočia. To sa ešte uvidí.
Podľa údajov z Ruska po 24. februári odišlo 60, maximálne 80-tisíc odborníkov v odbore IT. A časť sa už vrátila. Časť pracovníkov Yandexu napríklad stále pracuje z Jerevanu. Kto odišiel definitívne, to sú ľudia slobodných profesií, ako sú novinári, politickí aktivisti. Nakoniec odídu aj ďalší, ale postupne. Koncom februára, začiatkom marca to bol panický útek. Dramaticky sa predražili. Tovar na pultoch je, ale teraz trh úplne obsadila Čína. Iný problém je s potravinami. I keď ich napríklad nezasiahli sankcie, je potrebné nejako ich doviezť. Banány, kávu - to, čo Rusko neprodukuje. Zatiaľ v obchodoch aj tento tovar nájdete. Ale ceny sa menia. Takže vláda uskutoční indexáciu, a pretože Rusi sú veľmi trpezlivý národ, povedia si: „Aha, štát nám dal zase nejaké peniaze."
Rusko je krajina, v ktorej vlastne nikdy nebola demokracia. Je to krajina, v ktorej bolo len pred 160 rokmi zrušené nevoľníctvo. Je to krajina, v ktorej vždy existovalo a existuje samoderžavie. Cár, Stalin a teraz sme sa fakticky vrátili k tomuto modelu. Všetky rozhodnutia prijíma veľmi malá skupinka osôb. Niekoľko ľudí. Iba niekoľko. A Rusom sa to páči? Politická moc v Rusku v posledných rokoch posilňovala represívne metódy riadenia štátu. A tí ľudia, ktorí vyšli do ulíc v prvých dňoch špeciálnej operácie na Ukrajine (v Rusku sa nesmie používať slovo „vojna“ v súvislosti s Ukrajinou - pozn. Postihy sú tvrdé. Ľudia sa jednoducho teraz boja. Budú protestovať proti vojne a ocitnú sa na polícii, prídu o prácu… Hlavne, prosím vás, nič neporovnávajte. Predovšetkým sú Rusi presvedčení, že na nich vôbec nezáleží. Že nijako nemôžu ovplyvniť rozhodovanie najvyšších predstaviteľov krajiny. V Rusku už dávno neprebehli čestné voľby. Ak spojíme ruskú historickú skúsenosť, tradície samoderžavia, presvedčenie o vlastnej bezmocnosti a represie, vedie to k spomenutej ruskej trpezlivosti. Verejne to nikto nepovie. Navyše nezabúdajte na propagandu, ktorá sa teraz rozbujnela s obrovskou silou. To, čo vidíte v sociologických výskumoch, je výsledok mienenia tých ľudí, ktorí boli ochotní odpovedať. A nie reprezentatívnej vzorky ruskej spoločnosti. Takže si, prosím, nemyslite, že 70 až 80 percent ruských občanov aktívne podporuje to, čo sa stalo 24. februára. Pretože sa boja.
V Rusku v 90. rokoch minulého storočia postihla gigantická inflácia. Protestov bolo veľmi málo. Nasledovala kríza v rokoch 2008 - 2009, keď závratne rástla nezamestnanosť. Ďalšie krízy v rokoch 2014 - 2015, keď príjmy prudko poklesli. Toto je už piata kríza za posledných tridsať rokov. Ľudia sa na krízy adaptovali. Vedia, že protestovať nemá žiadny zmysel. Nič sa aj tak nezmení. Je ale predsa nejaká hranica, ktorú ani trpezlivý ruský človek nehodlá prekročiť. Hlad však u nás nebude. Máme dostatočne rozvinutý poľnohospodársky sektor, v obchodoch jedlo je. Problém bude, že ľuďom dôjdu peniaze.
Na pleciach Ruska leží ťažké bremeno v podobe 17 miliónov kilometrov štvorcových. Ruskí občania sú skutočne hrdí na to, aké je Rusko obrovské. Každý ekonóm však chápe, že to je brzda. Okrem toho v Rusku existuje vertikála politická i ekonomická, ktorá tlačí všetky zdroje do metropoly. Všetky sídla veľkých firiem sú v Moskve. Všetky príjmy z exportu ropy a plynu idú do federálneho rozpočtu. Tieto peniaze nezostávajú v oblastiach, kde sa suroviny ťažia. Ak by ste vzali regionálne rozpočty všetkých subjektov federácie, predstavovali by iba 20 percent rozpočtu Moskvy. Iba každý piaty zarobený rubeľ nejde do moskovskej kasy. Ostatné regióny jednoducho nemajú peniaze. V Rusku je ten priepastný rozdiel medzi perifériou a centrom tradíciou. Vychádza to zo spôsobu vládnutia - riadenia štátu. A ten nevymyslel Putin. Existuje v Rusku po stáročia. Samoderžavie je na tejto vertikále založené. To, čo je prepychové, luxusné, najmodernejšie, je vždy koncentrované v hlavnom meste.
Napríklad v zdravotníctve existuje gigantický rozdiel medzi platom primára a zdravotnej sestry. Riaditeľom školy a učiteľom. Napríklad až sedemnásobný. Vedúci lekár v moskovskej nemocnici bude mať mzdu až desaťnásobne vyššiu než vedúci lekár v nejakej okresnej nemocnici. Priemerný vysokoškolský pedagóg v MGU berie napríklad 60 000. Rektor niekoľko miliónov. Obyčajný úradník na ministerstve nemá veľký plat. Najhoršie je na tom vidiek. Áno, ruská dedina umiera.
Okolo Moskvy sa predsa len investuje, existujú tu komunikácie aj velikánsky trh, odbyt. Vyrábate a hneď predávate, máte tu kvalifikovanú pracovnú silu. Pravá ruská periféria je jednoducho stará, bez infraštruktúry, zaostalá. Obec, v ktorej žijú štyri babičky. K nim sa biznis nepohrnie. Obecné úrady nemajú vôbec žiadne peniaze. Infraštruktúra je ďalší problém. Cesty staviame, ale iba tie, ktoré spájajú veľké mestá. Na to, aby sa stavali cesty všade, kde ich potrebujú, nestačia peniaze. Sedemnásť miliónov kilometrov štvorcových, to je niečo iné než maličká, útulná a husto osídlená Európa. Vaše veľké územie je tiež vaším veľkým problémom. Neviem, ako to zmeniť. Tým skôr, že sa tieto územia vyľudňujú. Zo štyroch babičiek za pár rokov zostanú dve. Niekde už nežije vôbec nikto. Z malých miest odchádzajú mladí ľudia, pretože tam nemajú prácu, a keď majú, tak im za ňu málo platia.
Skôr z chudobných regiónov. Z Dagesanu, Buriatska… Samozrejme, dajú sa naverbovať pre peniaze. Pre nich sú to obrovské príjmy. Mnohí majú hypotéky, pôžičky, ktoré nemôžu splatiť, a jediná možnosť je ísť do armády. Strašný, rizikový výťah to je, ale v Rusku nie je cena ľudského života príliš vysoká. To sa hovorilo o Rusku vždy. Periféria Ruska neprešla príliš veľký kus cesty. V Moskve a Petrohrade uvidíte jedno Rusko a v malom meste alebo na dedine druhé Rusko. Tam sú ľudia ešte chudobnejší než boli, a šance na kariéru majú menšie, než mali predtým.
Rusi vždy dávali prednosť kvantite pred kvalitou. U nás je to naopak. Byť veľký pre nás nič extra neznamená, zato si zakladáme na pravom uhle a iných veciach. Viete, aj hodnotové systémy sa môžu meniť. Aj hodnoty sú modernizované. Ibaže teraz sa u nás veci majú takto: krajina, v ktorej 26 percent obyvateľstva má príjmy buď pod životným minimom (13 percent), alebo iba nepatrne nad ním, sa zo všetkého najviac zaujíma o ceny. Hlavnou hodnotou pre túto štvrtinu Rusov je rast príjmov. Títo ľudia napríklad vôbec netušia, prečo je pre vás taká dôležitá kultúra prostredia. Oni iba prežívajú. Starostlivosť o všeobecné prostredie nastáva až vo chvíli, keď majú ľudia viac-menej primerané príjmy. Toto nie je v našich tradíciách obsiahnuté. V našej histórii bola vždy všetka krása sústredená do najväčších miest, tam, kde žil cár, kde mala šľachta svoje sídla. Element mestskej, presnejšie povedané obecnej kultúry je v Rusku rozvinutý úplne minimálne. Bude nejaký čas trvať, než si to osvojíme. Ale mnohí ľudia o tom ani nechcú premýšľať. Panelové sídlisko, v každej obci hlavná budova „obkom“ (oblastný alebo okresný výbor komunistickej strany - pozn. red.) a Leninov pamätník. Totálne unifikovaná architektúra. Žiadne francúzske, české alebo poľské mesto sa nedá porovnávať s ruským oblastným centrom. Takže od ruského obyvateľstva nečakajte rýchlu zmenu vo vnímaní životného prostredia. Pozrite sa, aké krásne záhrady a sady majú Rusi na svojich súkromných dačách (chatách). I na Ukrajine však vidíme obrovský rozdiel medzi Donbasom, čo je taký Sovietsky zväz, a západnou časťou krajiny. Okrem toho - ukrajinskí roľníci nikdy neboli tak chudobní ako ruskí. Kultúra južnejších krajín je vždy kultúrou sýtejšieho. A u sýteho vzniká chuť na krásno. V Rusku sú politické rozhodnutia omnoho dôležitejšie než ekonomické.
V Rusku v tomto zmysle nie je ekonomika považovaná za dôležitú. Dôležité sú politické rozhodnutia. To už bolo vysvetlené.
Posun v mentalite Rusov sme pocítili na konci 80. rokov. Vôbec nič nebolo možné kúpiť. A ľudia protestovali proti nedostatku. Potom nastúpili deväťdesiate roky. Ľudia sotva prežívali. Každý sa zaoberal sám sebou. Spoločnosť bola totálne atomizovaná. Po roku 2000 sa začali objavovať občianske organizácie, dobrovoľníci, aktivisti, začala sa formovať normálna občianska spoločnosť. Objavili sa i opozičné politické štruktúry. A všetko toto bolo zašliapané do zeme. V Rusku už nie je žiadna opozícia. Niekto je v zahraničí, niekto za mrežami. Tak čo by ste od ruských občanov chceli? Teraz nastúpila etapa mlčania.
Nikdy nerobí chyby iba jedna strana. Takže áno, je. Otázka však je, aká je miera previnenia jednotlivých strán konfliktu. To, čo sa stalo 24. Východná a stredná Európa, postsocialistická, má svoje vlastné traumy a jej postoj k imperiálnemu štátu, akým bol Sovietsky zväz a akým je Rusko, je o niečo tvrdší. Vaše postoje sú silne negatívne ovplyvnené pamäťou. Západná Európa a USA, to je niečo iné. Ich čiastočne mentorský tón vždy Rusov silne srdil. Učili Rusko, ako sa čo má robiť. Takže Západ a postkomunistická Európa, to boli rôzne skúsenosti, rôzne príbehy a rôzny vzťah k nám. Po 24. februári 2022 ste sa zomkli. Prudko vzrástli negatívne nálady voči mojej krajine a to ma strašne bolí. Teraz je v…