Hlad a bieda: Príčiny a riešenia

sabor peruano
Rate this post

Skutočnosť, že viac ako miliarda obyvateľov našej planéty hladuje, je nepochybne najväčším škandálom súčasnosti. Napriek tomu, že ľudstvo disponuje takým bohatstvom ako nikdy v minulosti, zomiera každých 5 sekúnd od hladu jedno dieťa do desať rokov. Na nesmiernom bohatstve dnešného sveta nič nemení ani hospodárska a finančná kríza, ktorou svet prechádza a ktorá nemôže slúžiť ako ospravedlnenie dnešného hanebného stavu. Napokon, obrovské množstvo ľudských jedincov hladovalo alebo bolo vážne podvyživených i pred rokom 2007, hoci na druhej strane kríza výrazne rozmnožila ich počet.

Definície hladu

Existuje mnoho spôsobov, ako hlad definovať. Keď o hlade hovoria politici alebo medzinárodné humanitárne skupiny, zvyčajne majú na mysli dlhodobý nedostatok uspokojivého množstva potravy. Tento typ hladu býva označovaný ako hlad chronický. Obvykle ho spôsobuje zlá dostupnosť jedla, nedostatok potravín alebo chudoba. Chronický hlad sa bežne vyskytuje v rozvojových oblastiach či vojnových zónach. Zriedka sa s ním môžeme stretnúť aj u nás, napríklad u ľudí bez domova, ktorí žijú pod hranicou chudoby. Fyzický hlad môžeme definovať ako dočasné nepohodlie spojené s nutkaním dať si niečo na jedenie. Medzi fyziologické príznaky hladu radíme škvŕkanie v žalúdku, malátnosť, pocit únavy, náladovosť, závraty alebo tiež špecifickú nevoľnosť. Všetky tieto symptómy sú sprevádzané túžbou konzumovať jedlo.

K hladovaniu spôsobenému nedostatočným každodenným prísunom kalórií (denné minimum je podľa WHO stanovené na 2700 kalórií) sa pridáva tzv. zlá výživa, ktorá síce rešpektuje kritérium potrebného obsahu kalórií, ale neobsahuje viaceré prvky nevyhnutné na „udržateľné“ prežívanie, pričom ide najmä o vitamíny a viaceré stopové prvky. Zlá výživa spôsobuje mnohé vážne chronické patológie (napríklad oslepnutie z dôvodu nedostatku vitamínu A) a v konečnom dôsledku vedie k predčasnému úmrtiu.

Príčiny hladu a biedy

Príčina tohto stavu je predovšetkým stále sa zvyšujúci nekontrolovateľný počet obyvateľstva v krajinách s nepatrnými potravinovými zdrojmi, kde je poľnohospodárska technika na veľmi nízkej úrovni. Práve toto presvedčenie nás pritom vzďaľuje od riešenia základných príčin hladu a podvýživy.

Medzi hlavné príčiny hladu, biedy a chudoby vo svete patria:

Prečítajte si tiež: Sprievodca pestovaním tekvice

  • Chudoba: Chudoba je stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii. Ľudia žijúci v chudobe si nemôžu dovoliť dostatok potravín, čo vedie k podvýžive a hladu. Chudoba obmedzuje dostupnosť potravín pre jednotlivcov a komunity.
  • Nerovnosť a ozbrojené konflikty: Nerovnosť a ozbrojené konflikty zhoršujú problém hladu. Ozbrojené konflikty narúšajú produkciu a distribúciu potravín, vedú k migrácii a nedostatku zdrojov. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.
  • Klimatické zmeny a environmentálny manažment: Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment ohrozujú kolektívnu produkciu potravín vrátane pôdy, vody a opeľovačov. Spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok ďalekosiahle následky. Suchá spôsobujú neúrodu poľnohospodárskych plodín a vysychanie pastvín. V rozvojových krajinách, v ktorých je väčšina závislá na samozásobiteľskom poľnohospodárstve, môžu dlhotrvajúce suchá spôsobiť všeobecné hladovanie a smrť. Práve suchá sú hlavnou príčinou hladomoru v Afrike a niektorých častiach Ázie, vrátane Číny a Indie. Živočíšna výroba, rastlinná výroba, rozširovanie poľnohospodárstva a spracovanie potravín tvoria štvrtinu všetkých emisií skleníkových plynov. Okrem toho sa jedna tretina všetkých vyrobených potravín stratí alebo sa vyhodí do odpadu.
  • Zadlženosť krajín tretieho sveta: Zadlženosť krajín tretieho sveta je ďalším faktorom, ktorý prispieva k hladu. Splácanie dlhu, ktorého genéza je často veľmi pochybná, stojí chudobné krajiny veľkú časť ich rozpočtu. Dlh už bol síce mnohonásobne splatený, ale z rôznych dôvodov narastá.
  • Politika MMF a Svetovej banky: Politika Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky (SB) bola kritizovaná za to, že zvyšuje závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.
  • Štrukturálne reformy a úsporné opatrenia: MMF a SB často podmieňujú poskytovanie pôžičiek striktnými podmienkami, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi. Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie.
  • Obchodná politika a presýtenie trhu: Kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole.
  • Prepad cien niektorých exportovaných poľnohospodárskych surovín: Typickým príkladom je história kávy v Etiópii, ktorá je tam hlavnou exportnou surovinou. Medzi 2000 a 2003 sa cena za 1 kg suroviny znížila z 3 $ na 86 centov.
  • Orientácia na nepotravinárske a exportné poľnohospodárstvo.
  • Skupovanie najúrodnejšej pôdy.
  • Nevyriešené otázky spojené s vlastníctvom pôdy.
  • Deformované princípy „voľného obchodu“.
  • Korupcia a kleptománia miestnych oligarchov a diktátorov.
  • Bezohľadné vykorisťovanie hraničiace s otrokárstvom.
  • Mrhanie potravinami.
  • Informačná, telekomunikačná a masmediálna závislosť: Chudobné krajiny sú často závislé od bohatých krajín v oblasti informácií, telekomunikácií a masmédií, čo obmedzuje ich schopnosť rozvíjať sa.
  • Prehlbovanie ekonomickej a sociálnej nerovnosti medzi bohatým Severom a chudobným Juhom: Bohaté krajiny majú tendenciu využívať chudobné krajiny ako zdroj lacnej pracovnej sily a surovín, čo vedie k prehlbovaniu nerovností.
  • Nerovnomerné rozloženie produkcie potravín na Zemi: Svet produkuje dostatok potravín, aby uživil každého človeka. Problém je v nerovnomernom rozložení produkcie potravín na Zemi. Bohaté štáty so svojím intenzívnym poľnohospodárstvom vyprodukujú oveľa viac potravín, než samy potrebujú, ale ich cena pre obyvateľa chudobnej krajiny je privysoká.
  • Rýchly rast počtu obyvateľstva: Rýchly rast počtu obyvateľstva, najmä v rozvojových krajinách, zvyšuje tlak na zdroje a životné prostredie.

Vyššie uvedený zoznam je iba rámcový, všetky spomenuté fenomény sú bohato zdokumentované, existujú k nim množstvo dát i rozsiahla odborná literatúra. Ich spoločným menovateľom je bieda a ďalšie zbedačovanie stoviek miliónov ľudských jedincov, pričom z dôvodu dnešných globálnych politicko-ekonomických pravidiel hry sa priepasť medzi chudobnými a bohatými stále prehlbuje. Napríklad medzi rokmi 2001 a 2010 sa počet miliardárov v dolároch vo svete zvýšil zo 497 na 1210 a ich kumulovaný majetok z 1 500 miliárd $ na 4 500 miliárd $. Za rovnaké obdobie sa výrazne zvýšil počet osôb žijúcich pod oficiálnou hranicou biedy (príjem menej ako 1 $ za deň).

Podľa OSN, patrí právo na potraviny už od roku 1948 medzi základné ľudské práva a od roku 2000 existuje i funkcia osobitného spravodajcu OSN pre právo na potraviny. Prvých osem rokov ju vykonával Švajčiar Jean Ziegler, ktorého neskôr vystriedal belgický právnik Olivier de Shutter. Obidvaja sú špičkoví odborníci, ktorí dobre poznajú svoj „terén“ a výrazne prispeli k poznaniu podstaty hladu vo svete (a obidvaja sú veľmi skeptickí pokiaľ ide o riešenie hladu prostredníctvom GMO). Na podniknutie niečoho účinného im ale chýbali (a chýbajú) potrebné právomoci.

Problém je v tom, že skutoční páni tohto sveta, to znamená ctihodná spoločnosť, ktorá sa vždy v januári schádza v Davose na Svetom ekonomickom fóre, neuznávajú ani právo na potraviny a ani iné práva ekonomického charakteru. Finančné a ekonomické elity a ich „výkonní práporčíci“ (Svetová obchodná organizácia /WTO/, Medzinárodný menový fond /MMF/, Svetová banka a vlády ekonomicky vyspelých krajín) sa formálne hlásia iba k politickým „ľudským právam“. Uznanie ekonomických práv by podľa nich znamenalo narušenie voľného pohybu tovaru a kapitálu a nedeformovaného konkurenčného prostredia, ktoré sú údajne najlepšou garanciou riešenia všetkých ekonomických a sociálnych problémov vrátane hladu.

GMO ako riešenie hladu?

Záchrana ľudstva od hladu patrí už tradične medzi hlavné argumenty obhajcov poľnohospodárskych GMO. Predstavitelia biotechnologických firiem, ich lobistických nátlakových združení typu ILSI, ako i pracovníci nimi platených PR agentúr už dvadsať rokov upozorňujú na nárast počtu obyvateľov Zeme, ktorý by mal okolo roku 2050 presiahnuť 9 miliárd, a na simultánne znižovanie poľnohospodárskeho potenciálu v dôsledku narastajúcej urbanizácie, degradácie pôdy a klimatických zmien. Toto podľa nich predstavuje výzvu na ktorú môžu priniesť primeranú odpoveď iba geneticky modifikované plodiny (GMP).

Riešenie hladu vo svete pomocou pestovania geneticky GMP je založené na dvoch predpokladoch. Prvým sú údajne výrazne vyššie hektárové výnosy GMP ako dnešných konvenčných plodín a podľa druhého dnes veľké množstvo ľudí hladuje kvôli nedostatočnej výrobe potravín. Hneď na začiatku treba povedať, že primárnym zámerom transgenézy zameranej na získanie dnes pestovaných GMP nebolo dosiahnutie vyšších hektárových výnosov. Viac ako 99% z nich bolo modifikovaných s cieľom zracionalizovať používanie pesticídov a to prostredníctvom sprostredkovania tolerancie na niektorý z nich (najmä na herbicíd Roundup) alebo zabezpečenia ich generovania samotnou rastlinou (insekticíd Bt), alebo sprostredkovania kombinovaných vlastností.

Prečítajte si tiež: Ako bojovať s nafukovaním a vlčím hladom

Ostáva otázka, či môže mať zjednodušená aplikácia pesticídov pozitívny dopad na hektárové výnosy. Doterajšie agrárne skúsenosti ale zďaleka nedávajú jednoznačnú odpoveď, pretože popri udávaných prípadoch mierneho zvýšenia hektárových výnosov existuje i veľa vedecky dokumentovaných príkladov, keď sa výnosy naopak znížili. Napokon, ak by dnešné GMP mali mať priaznivý dopad na vyprodukované množstvo potravín (a ak by hlavným problémom hladu bola nedostatočná produktivita klasického poľnohospodárstva) potom by sa to muselo už dnes prejaviť na výraznejšom znížení počtu hladujúcich, pretože GMP sa dnes pestujú na približne 20% svetovej ornej pôdy.

Ako vidno, po niekoľkých desaťročiach poklesu počtu hladujúcich sa okolo rokov 1995 - 1997 tento trend zvrátil. Samozrejme som ďaleko od tvrdenia, že GMP zvyšujú hlad vo svete, pretože, ako uvidíme nižšie, príčiny sú veľmi komplexné, ale vývoj jednoznačne vylučuje i obhajobu opaku. Isteže je možné tvrdiť, že vo fáze vývoja sú GMP druhej (alebo tretej?) generácie, ktorých primárnou úlohou je zabezpečiť vysoké hektárové výnosy, tak ako i toleranciu na sucho alebo na slané prostredie. Vylúčiť sa to naozaj nedá, je ale možné argumentovať, že takéto GMP sú sľubované už dávno a podľa propagandy Monsanta mala byť Saudská Arábia ešte koncom deväťdesiatych rokov premenená na nový Kansas…

Pokiaľ ide o tzv. „zlú výživu“, už pred viacerými rokmi sa ju Monsanto pokúsilo riešiť prostredníctvom vyvinutia tzv. zlatej ryže. Tento produkt, ktorý má vysoký obsah vitamínu A, bol určený najmä pre tie chudobné regióny sveta, kde je ryža hlavnou potravou. Ako vidno, odpoveď na prvú otázku, či GMP môžu zabezpečiť výrazne vyššiu produktivitu (a kvalitnejšiu výživu), nie je jednoznačná.

Štatistiky sú neúprosné. Podľa FAO sa dnes vyrobí dostatok potravín pre 8 miliárd ľudí, čo je o jednu celú miliardu viac ako svetová populácia. Opäť podľa FAO má svetové poľnohospodárstvo potenciál uživiť i bez GMO 12 miliárd obyvateľov. Pre výrobu potravín stále existuje obrovské nevyužité rezervy, napríklad iba v krajinách strednej a východnej Európy leží ladom asi 10 miliónov hektárov poľnohospodárskej pôdy a obrovské plochy ornej pôdy sú dnes využívané na nepotravinárske účely (výroby biopalív).

Príčinou hladovania miliónov detí, žien a mužov teda určite nie je nedostatočná výroba alebo malý potenciál konvenčného poľnohospodárstva, ale celý rad faktorov, na prvom mieste nedostatok prostriedkov u hladujúcich na obstaranie (reálne existujúcich) potravín. Je to extrémna chudoba vo veľkých častiach sveta, ktorá do veľkej miery vyplýva z ekonomickej polarizácie, ku ktorej došlo za posledných 30 rokov.

Prečítajte si tiež: Spievankovo 3 pre deti

Ak chceme nájsť zmysluplnú odpoveď na otázku položenú v nadpise tohto príspevku je potrebné ju preformulovať nasledovne: „Môže GMO nejako zlepšiť situáciu v oblasti extrémnej chudoby?“ Je skutočnosťou, že odpoveď neponúkajú ani výrobcovia GMP, ani ich lobistické organizácie a ani žiadni iní obhajcovia GMO. Tento aspekt jednoducho neriešia a to ani v rovine nereálnych sľubov.

Globálny index hladu

Globálny index hladu je štatistický nástroj, ktorý sa používa na vyjadrenie stavu „hladu“ v danej krajine. Meria vývoj a nedostatky celosvetového boja proti hladu. Index sa opiera o tri ukazovatele: podiel ľudí, ktorí trpia podvýživou, podiel detí mladších ako päť rokov, ktoré trpia podvýživou a detská úmrtnosť.

Index radí krajiny na 100-bodovej stupnici, kde 0 je najlepšie skóre (ľudia netrpia hladom) a 100 je najhoršie. V praxi sa podľa zainteresovaných nedá dosiahnuť ani jedna z týchto hodnôt. Hodnoty menšie ako 4,9 vyjadrujú veľmi nízky výskyt hladu, hodnoty medzi 5 a 9,9 mierny výskyt hladu, ak je hodnota medzi 10 a 19,9 ide o vážnu situáciu, ak medzi 20 a 29,9 o alarmujúcu a ak presiahnu 30 bodov, je to už mimoriadne alarmujúci stav.

Rebríček TOP 10 krajín s najvyšším výskytom hladu (z hľadiska nárastu) podľa Globálneho indexu hladu:

  1. Demokratická republika Kongo
  2. Komory
  3. Burundi
  4. Severná Kórea
  5. Svazijsko
  6. Zimbabwe
  7. Guinea-Bissau
  8. Libéria
  9. Gambia
  10. Kuvajt

Rebríček TOP 10 krajín s najvyšším poklesom hladu od roku 1990 podľa Globálneho indexu hladu:

  1. Peru
  2. Saudská Arábia
  3. Irán
  4. Ghana
  5. Tunisko
  6. Mexiko
  7. Turecko
  8. Malajzia
  9. Kuvajt
  10. Gambia

Podľa Toma Arnolda, generálneho riaditeľa Concern Worldwide je úplne najzásadnejšie zabezpečiť „vhodnú a primeranú výživu deťom počas prvých tisíc dní života!“

„Zdravie žien, najmä matiek, je rozhodujúce pre zníženie detskej podvýživy. Matky, ktoré mali slabý prísun potravy, boli zle živené už ako deti, majú tendenciu rodiť podvýživené deti,“ tvrdí Bärbel Dieckmann, predseda nemeckej organizácie bojujúcej proti svetovému hladu Welthungerhilfe .

Správa odporúča, aby krajiny, ktoré sa chcú vysporiadať s hladom urobili:

  • cieliť kroky v prospech tehotných žien a u detí do dvoch rokov života
  • riešiť základné príčiny podvýživy, ako sú chudoba, nerovnosť medzi pohlaviami a konflikty
  • zapojiť a podporovať tých, ktorí pôsobia na miestnej úrovni na zlepšovaní výživy obyvateľstva
  • výživa, najmä výživa malých detí, by mala byť prioritou vlád jednotlivých štátov

Globalizácia a chudoba

Na tému kritiky globalizácie cez tézu rozširujúcej sa chudoby na jej úkor vzniklo nespočetné množstvo prác najmä teoretikov globalizácie od zahraničných (Beck, Žižek, Lipovetsky, Bauman, Ritzer, Kleinová) až po česko-slovenských teoretikov (Suša, Hrubec, Staněk, Schejbal, Pauhofová, Kreuzzieger).

Spätosť nadnárodnej globalizovanej spoločnosti s chudobou sa zdá na prvý pohľad vzhľadom na pozadie hyperkonzumnej kultúry a nadspotreby západného sveta absurdný, avšak práve oná nadspotreba a hyperkonzumerizmus spojený s bezbrehým naháňaním za ziskom nadnárodných korporácií je príčinou týchto rozdielov. Napriek tomu, že sa takmer všetky prvky spoločenskej reality normalizujú, štandardizujú a nivelizujú, životná úroveň majority klesá, sociálna nerovnosť sa prehlbuje a bieda tretieho sveta sa pomaly dostáva do Európy.

Oleg Suša píše o podstate globálnej nerovnosti nasledovne: „V časopriestorovo stlačenom svete sú nerovnosti viditeľnejšie a sú viac vnímané. Predovšetkým možno vidieť veľké nerovnosti medzi spoločnosťami rôznych krajín (globálnym severom a globálnym juhom, medzi tzv. vyspelými a bohatými krajinami a tzv. chudobnými rozvojovými krajinami). … Nerovnosti ovplyvňujú ako participáciu a mieru vylúčenosti v rámci demokratických procesov v spoločnostiach národných štátov, tak aj vzťahy globálnych spoločností i indivíduí.“

Oleg Suša podobne ako Beck nadväzuje na Baumana cez teóriu o vzťahu globálneho a lokálneho ako dvoma perspektívami stratifikácie (hierarchického rozvrstvenia) a polarizovania svetovej spoločnosti a jej populácie: „Na jednej strane stojí malá skupina ,globalizovaných bohatých‘, na druhej väčšina ,lokalizovaných chudobných‘.“

Podľa Baudrillarda (ktorého cituje Beck) žijú ľudia v prvom svete (svete bohatých a úspešných) v určitej hyperrealite (virtuálne sa nedá oddeliť od reálneho) - tzn. žijú v čase, nie v priestore. Obyvatelia druhého sveta žijú v priestore, pričom ich čas je prázdny a virtuálny. Čiže filozoficky vzaté, možno povedať, že globalizácia a lokalizácia sú hnacími silami novej polarizácie, v ktorej sú chudobní viazaní na priestor a bohatí na čas. Kapitál nezostáva v národných štátoch, v ktorých je vytvorený, ale mizne kdesi za hranicami - nadnárodná ekonomika likviduje lokálnu ekonomiku, ktorá jej nestíha konkurovať. Malé štáty sa stali montážnymi dielňami Západu.

Ulrich Beck už v 90. rokoch píše: „Nadnárodné spoločnosti sa porúčajú nadnárodnostnému rámcu a de facto vypovedajú lojalitu národnoštátnym aktérom. … len v Nemecku bude čoskoro 5 miliónov registrovaných nezamestnaných (kniha je z konca 90. rokov, pozn.

Beck v rámci možných odpovedí na globalizáciu cituje Oscara Lafontaina, predsedu SPD, ktorý zavádza v nasledujúcich výrokoch: „Trh potrebuje politicky stanovený a organizačný rámec… Spomeniem EÚ, krajiny G7, OECD, Medzinárodný menový fond a novú organizáciu WTO. … Medzinárodné obchodné a investičné prúdy, ktoré tvoria jadro globalizácie, sústreďujú sa predovšetkým v rámci takzvanej triády: na európske štáty a mimoeurópske hospodárske štáty zoskupenia G7, čiže USA, Kanadu a Japonsko. Takzvaná globalizácia mimo našej politickej sféry vplyvu,“ napísal v roku 1996.

Zmluva TTIP uprednostňuje veľké kartely, korporácie a koncerny pred malými podnikateľmi, národným a regionálny hospodárstvom; uprednostňujú nadprodukciu a zisk pred kvalitou a prosperitou; uprednostňujú efektívnosť pred sociálnosťou a tvorbou pracovných miest; umožňujú predaj GMO - geneticky modifikovaných potravín, chov umelo a chemicky vykrmovaných zvierat v hrozných podmienkach a tak ďalej. Zároveň znemožňuje a komplikuje realizáciu sociálnych a environmentálnych opatrení ako pozitív členstva v EÚ.

Naomi Kleinová pripomína, že nadnárodné korporácie sa dostali až na úroveň vykorisťovania v 19. storočí. „Všetci tu pracujú 6 alebo dokonca aj 7 dní v týždni a keď sa blíži termín expedície väčšej objednávky, pracuje sa proste tak dlho, kým nie je hotová. Odmietať zostať na zmene nie je možné.“ Kleinová pripomína, že v predpisoch tovární Phillips je odmietnutie, resp. prerušenie práce na zmene zamietnuté a sankcionované prepustením.

Téma zefektívnenia a automatizácie práce - zefektívňovanie výroby logicky znamená znižovanie pracovných miest, prehlbovanie chudoby, znižovanie životnej úrovne a nezamestnanosti; ale i znižovanie dôstojných podmienok pre život tých, ktorí pracovali.

Marek Hrubec upozorňuje na ďalšie možné riziká globalizovaného sveta: „môže dôjsť k autoritatívnejším obmedzeniam a vieme, že už za vlády G. W. Busha ml.

Wallersteinova teória sveto-systému

Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jednoducho tvrdí, že „nerovnosť vo svete je jav, ktorého si je väčšina ľudí a skupín úplne vedomá“. Celkom novátorské je však to, že Wallerstein prináša do tohto ináč obyčajného postrehu príčinnú väzbu. Jeho teória sveto-systému je založená na predpoklade, že bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté.

Krajiny severozápadnej Európy vybudovali silné štáty v dôsledku série historických, ekologických a geografických udalostí a v dôsledku záujmov rôznych miestnych skupín - uvádza Wallerstein. Tieto krajiny nazýva „jadrom“ kapitalistickej svetovej ekonomiky. Úplný opak predstavujú krajiny so slabými štátmi a slabou ekonomikou - „periféria“. Tretia štrukturálna pozícia vo svetovej ekonomike - teda „semiperiféria“ - stojí takmer vo všetkých ohľadoch niekde uprostred. Jej funkcia je predovšetkým politická - má tlmiť prípadný politický odpor, ktorý by mohol vzniknúť v dôsledku bipolárneho systému nerovných odmien.

Je absolútne nevyhnutné uvedomiť si, že situácia s pretrvávajúcimi nerovnosťami a hladom vo svete - s bohatstvom oplývajúcimi štátmi jadra, skromne žijúcou semiperifériou a chudobnými periférnymi krajinami, ktoré často trpia hladomorom - nie je v žiadnom prípade spontánna či prirodzená. Skôr sa zdá, že krajiny jadra sa úmyselne snažia držať periférne krajiny v nerovnej výmene využívaním sily svojich štátnych mechanizmov.

Afrika a hlad

Afrika je najchudobnejší kontinent s najväčším počtom najmenej rozvinutých krajín (32) na svete, kde vládne chudoba, hlad a v dôsledku toho podvýživa a choroby. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok alebo dokonca ich dlhodobá absencia- ako je to tento rok- ďalekosiahle následky. Suchá spôsobujú neúrodu poľnohospodárskych plodín a vysychanie pastvín. V rozvojových krajinách, v ktorých je väčšina závislá na samozásobiteľskom poľnohospodárstve, môžu dlhotrvajúce suchá spôsobiť všeobecné hladovanie a smrť. Práve suchá sú hlavnou príčinou hladomoru v Afrike a niektorých častiach Ázie, vrátane Číny a Indie.