Francúzske námorníctvo, známe aj ako Marine Nationale, má bohatú a komplexnú históriu, ktorá je úzko spätá s dejinami Francúzska. Počas svojej existencie zohralo kľúčovú úlohu v mnohých konfliktoch a transformáciách. Tento článok sa zameriava na históriu francúzskeho námorníctva so špeciálnym zameraním na ponorky, ich súčasný stav a dedičstvo formované udalosťami druhej svetovej vojny.
Francúzske námorníctvo počas druhej svetovej vojny: Medzi kolaboráciou a vzdorom
Počas druhej svetovej vojny sa francúzske námorníctvo ocitlo v zložitej situácii v dôsledku kapitulácie Francúzska v júni 1940. Podľa podmienok prímeria Hitlerovo Nemecko akceptovalo, že francúzsku vojnovú flotilu, ktorá bola v tom čase štvrtou najmocnejšou na svete, ponechá vo francúzskych rukách. Velenie Marine National muselo časť lodí odzbrojiť a Nemci si ponechali výhradnú kontrolu nad prideľovaním paliva. Po zahanbujúcej porážke v lete 1940 sa celá francúzska spoločnosť s až nekritickou vierou upla na hrdinu od Verdunu, maršala Philippa Pétaina, ktorý na čele štátu vystriedal odstúpivšieho prezidenta Lebruna. Francúzsky parlament starému maršalovi odhlasoval mimoriadne právomoci. To z Pétaina urobilo autokratického vládcu disponujúceho mocou, akú mal naposledy na konci šesťdesiatych rokov 19. storočia. Pétainov režim sa opieral o historickú skúsenosť Francúzov s podobnými katastrofálnymi porážkami, ktoré krajina utŕžila v rokoch 1815 a 1870/71. Aj vtedy bola ich armáda porazená, veľká časť štátu okupovaná a došlo k zmenám politického režimu. Podriadením sa kapitulačným podmienkam a spoluprácou s víťazom sa však v oboch prípadoch podarilo pomerne rýchlo dosiahnuť stiahnutie okupačných armád a následne obnoviť integritu francúzskeho štátu. Pétain postavil svoju legitimitu na tom, že teraz to nebude inak. Neuvedomil si, že prebiehajúca 2. svetová vojna je úplne iná než vojny 19. storočia.
Francúzska armáda, námorníctvo aj celá štátna správa sa bez odporu, ba priam s uľahčením podriadili starému maršalovi. Výrazne tomu pomohlo mentálne nastavenie francúzskej generality, dôstojníkov aj štátnych úradníkov. Dedičstvom turbulentného 19. storočia, keď sa v jeho priebehu vystriedali tri republikánske režimy, dve kráľovstvá a dve cisárstva, bola priam do DNA štátnych zamestnancov zakódovaná striktná apolitickosť a až obsesívne ľpenie na princípe subordinácie (služobnej podriadenosti) voči predstaviteľovi práve vládnuceho zriadenia. Etablovaniu Pétainovho režimu hlásajúcemu spoluprácu s Nemeckom, výrazne pomohli udalosti na námornej základni v alžírskom Mers el Kébire.
Incident v Mers-el-Kébir
Po kapitulácii Francúzska bola britská vláda Winstona Churchilla krajne znepokojená hrozbou, že by francúzska flotila padla do nemeckých rúk. Maršal Pétain síce ubezpečoval Britov, že k tomu určite nedôjde a francúzski námorníci radšej svoje lode potopia, akoby ich mali vydať Nemcom, avšak Churchilla vidiaceho na vlastné oči rozklad francúzskej morálky a rastúcu ochotu ku kolaborácii toto ubezpečovanie neuspokojovalo. Pri evakuácii britskej armády z Dunkerque musela zostať na severofrancúzskych plážach všetka ťažká výzbroj a vybavenie. Na najbližšie mesiace zostávali tak jedinými obrannými valmi proti očakávanej nemeckej invázii Kráľovské letectvo RAF a predovšetkým Kráľovské námorníctvo Royal Navy. Ak by do nemeckých rúk padla mohutná francúzska flotila, Veľká Británia by stratila prevahu na mori. Tá po stáročia tvorila základný kameň obrany britských ostrovov a teraz bolo jej udržanie doslova otázkou prežitia. Väčšina francúzskych vojnových lodí sa už na začiatku vojny stiahla do prístavov v severnej Afrike. Jadro loďstva, úderná flotila „Force de Raid“, kotvilo na základni Mers el Kébir.
Na svitaní 3. Francúzske lode sa mohli pripojiť k Britom a pokračovať v boji proti spoločnému nepriateľovi, alebo pod dozorom britských lodí odplávať do niektorého z francúzskych karibských prístavov, kde by prebehlo odzbrojenie lodí. Tretia možnosť bola najdesivejšia. Rokovania medzi admirálmi trvali až do popoludňajších hodín. Po tom, čo sa z vonkajšej rejdy Mers el Kébiru pokúsili uniknúť francúzske ponorky, britské lietadlá zamínovali plavebnú dráhu. Francúzske lode nemali šancu. Už po tretej britskej salve explodovala staršia bitevná loď Bretagne. Vzápätí bola ťažko poškodená moderná bitevná loď Dunkerque. Britský 381 mm granát takmer roztrhol vo dvoje veľký torpédoborec Mogador (trieda Volta).
Prečítajte si tiež: Klasický recept: Francúzske zemiaky
Francúzske lode sa pokúšali na britskú paľbu odpovedať, ale boli zakotvené kormami smerom k otvorenému moru a vzájomne si prekážali v paľbe. Po pár hodinách bolo po všetkom. Britská paľba stála život takmer 1 300 francúzskych námorníkov a ďalších takmer 400 bolo vážne zranených. Podobné, len menej krvavé udalosti sa odohrali o pár týždňov neskôr pred prístavmi Casablanca (dnes Maroko) a Dakar (dnes v Senegale), kde sa ukrývali nedokončené bitevné lode Richelieu a Jean Bart. Francúzski a britskí historici dodnes vedú polemiky, či útok na francúzske lode mal vôbec zmysel. Okrem snahy zabrániť tomu, aby francúzske lode padli do nemeckých rúk, mal Churchillov nekompromisný až bezohľadný rozkaz však ešte jeden nemenej dôležitý dôvod. Britský premiér práve rokoval s americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom o dodávkach zbraní pre osamotene bojujúcu Britániu. Roosevelt sa zdráhal zbrane poskytnúť ani nie tak z dôvodu v tom čase deklarovanej neutrality USA, ako z obavy, že Británia Nemecku neodolá a uzavrie s Nemeckom separátny mier. Churchill chcel amerického prezidenta presvedčiť o svojom odhodlaní vzdorovať Nemecku a rozhodol sa to demonštrovať práve tým, že v mene obrany Británie bol odhodlaný zaútočiť aj na nedávneho spojenca.
Britské útoky vo francúzskom námorníctve obnovili staré protibritské emócie tiahnuce sa až k bitke pri Trafalgare v októbri 1805. Takmer fatálne tiež podkopali postavenie vodcu protinemeckého exilového hnutia generála Charla de Gaulla. U bežných Francúzov sa k pocitu poníženia z porážky od Nemcov pridal pocit zrady zo strany Veľkej Británie.
Vichistické Francúzsko a francúzske námorníctvo
Francúzsko bolo kapitulčnými podmienkami rozdelené na okupovanú časť zahrnujúcu sever krajiny a francúzske atlantické pobrežie (zone occupée) a na neokupovanú časť, tzv. slobodnú zónu (zone libre). Okupované územie (okrem k Nemecku pričlenenému Alsasku a Lotrinsku) zostávalo formálne súčasťou Francúzska, ale zvrchovanosť francúzskej vlády sa na ňom nemohla uplatňovať. Keďže Paríž bol v okupovanej zóne, francúzske vládne a ústredné úrady sa presťahovali do kúpeľného mesta Vichy, ktoré disponovalo dostatkom hotelov, do ktorých sa mohol uchýliť početný úradnícky aparát.
Francúzske námorníctvo malo k Nemecku a Nemcom pomerne zhovievavý vzťah. Na rozdiel od pozemnej armády neutrpelo Marine National od nemeckého námorníctva (Hochseelotte za cisárstva či Kriegsmarine za Hitlera) v boji nikdy žiadnu porážku. Naopak, Hitlerova Kriegsmarine sa ani v roku 1940 nemohla veľkosťou rovnať Marine National a postaviť sa jej v otvorenej bitke. Aj to prispelo ku skutočnosti, že dozor nad zásobami paliva a prímerím povolenými zásobami munície vykonávali podriadení veliteľa nemeckej misie pri vláde vo Vichy kontraadmirála Wevera vcelku benevolentne, veriac francúzskym písomným hláseniam. Otvorene pronemecký bol najmä (päťhviezdičkový) admirál gróf Jean de Laborde, veliteľ oceánskej flotily, jedinej plne bojaschopnej jednotky námorníctva povolenej podmienkami prímeria. Flotila vznikla z bojaschopných lodí v Mers el Kébire poničenej Force de Raid.
Pritom už na jeseň 1940 na Hitlerov pokyn vznikol plán Anton. Plán predpokladal obsadenie celej slobodnej zóny vrátane Toulonu, pokiaľ to situácia niekedy v budúcnosti bude vyžadovať. Maršal Pétain mal už 86 rokov a fyzicky už svoj úrad nezvládal. Vnútri vichistického establišmentu sa preto rozhorel boj medzi dvoma „korunnými princmi“ - (šesťhviezdičkovým) admirálom flotily Françoisom Darlanom a ambicióznym politikom Pierrom Lavalom. Obaja boli starému maršalovi nespochybniteľne oddaní a pronemeckí. Z Lavala sa naproti tomu stal nekritický obdivovateľ Hitlera a Nemecka, vďaka čomu sa mu na začiatku roku 1942 podarilo vytlačiť Darlana z postu predsedu vlády. Na rozdiel od všeobecne neobľúbeného Lavala však Darlan v spoločnosti disponoval veľkou autoritou. Preto si dokázal udržať vrchné velenie vichistických ozbrojených síl. Admiráli François Darlan a Gabriel Auphan. Aby to nebolo také jednoduché, Darlan, ktorý sa do čela štátu prepracoval aj vďaka svojim rozsiahlym politickým konexiám, nemal práve najružovejšie vzťahy s Labordom. Gróf Jean, ako ho v námorníctve s uznaním titulovali, bol veľmi schopným námorným veliteľom a mal za sebou oslňujúcu vojenskú kariéru. Labordova averzia voči Darlanovi vzrástla, keď ten na post ministra námorníctva pretlačil svojho chránenca (dvojhviezdičkového) kontraadmirála Gabriela Auphana.
Prečítajte si tiež: Slovenská klasika: Francúzske zemiaky
Operácia Torch a potopenie flotily v Toulone
Udalosti dalo do pohybu vylodenie Spojencov v Maroku a Alžírsku 8. novembra 1942 (operácia Torch). Darlana vylodenie zastihlo v Alžíri, kde bol práve navštíviť svojho chorého syna. Tak znel aspoň oficiálny dôvod jeho prítomnosti v severnej Afrike v inkriminovanom čase. Darlan bral americké vylodenie ako príležitosť a zamýšľal previesť francúzske loďstvo na stranu Spojencov. V ceste mu však stál striktne pronemecký Laborde. Na Darlanov návrh preto maršal Pétain už pred pár týždňami podpísal rozkaz, ktorým mal byť Laborde na poste veliteľa oceánskej flotily nahradený ďalším Darlanovým človekom, viceadmirálom Goutonom. Spojenecké vylodenie však prišlo skôr, než sa Gouton stihol oficiálne ujať velenia.
Francúzske vojská spočiatku kládli vyloďujúcim sa Američanom odpor, ktorý sa vzhľadom na viac než tisícku padlých rozhodne nedá nazvať symbolickým. Laval, ktorý bol práve v Berlíne, to Hitlerovi predkladal ako dôkaz spoľahlivosti francúzskych ozbrojených síl. Lenže Darlan začal vyjednávať o prechode francúzskych síl v severnej Afrike na stranu Spojencov a po dvoch dňoch bojov admirál nariadil zložiť zbrane. Admirál Auphan dostal podmorským káblom námorníctva, o ktorom nevedeli Nemci ani Laval, od Darlana inštrukcie, aby pripravil odplávanie flotily do Alžíru. Lenže Auphan, hoci minister, nemal oprávnenie na vydanie takéhoto rozkazu. To mohol urobiť len Pétain, ktorý sa však nemal k činu. Rozhodnúť o odplávaní flotily do Alžíru mohol aj sám Laborde, ktorý mal však úplne opačné zámery. Navrhoval Nemcom, že francúzska flotila sa zapojí do bitky proti anglo-americkému loďstvu, čo by bola čistá samovražda. Francúzske loďstvo bolo síce na papieri impozantným zoskupením, ale s chabým vzdušným krytím, ktoré mohli zabezpečiť len lietadlá z pobrežných základní, a bez moderných radarov, ktorými francúzske lode prosto nedisponovali, by sa francúzske lode stali ľahkou korisťou anglo-amerického loďstva.
Po Darlanovom prechode na stranu Spojencov zavládla v Berlíne panika. Hitler okamžite vydal rozkaz na vykonanie plánu Anton do 48 hodín. Veliteľ Kriegsmarine veľkoadmirál Erich Raeder führera ubezpečoval, že Laborde a Marquis sú spoľahlivo pronemeckí, a ak by aj došlo k spojeneckému vylodeniu na juhu Francúzska, tak oni svoje lode Spojencom nielenže nevydajú, ale, naopak, budú ochotní bojovať po boku Tretej ríše. Pre prípad, že by sa na poslušnosť francúzskych admirálov predsa len nedalo úplne spoľahnúť, Hitler nariadil vypracovať zvláštny plán na ovládnutie francúzskych lodí zhromaždených v Toulone. Plán dostal krycie meno Lila. Reader aj Waver pritom od začiatku pochybovali o jeho realizovateľnosti, pretože jednoducho nemali k dispozícii dosť námorníkov, ktorí by včas ovládli obsadzované lode a zabránili ich potopeniu vlastnými posádkami. Ráno 11. novembra nemecké jednotky prekročili hranice slobodnej zóny. Laval už bol späť vo Vichy a postaral sa, aby neustálym stresom totálne vyčerpaný Pétain vydal rozkaz neklásť Nemcom odpor. Po tom, čo na nasledujúci deň Nemci obsadili letiská v okolí Toulonu, bolo už odplávanie lodí do Alžíru nemysliteľné. Kotly na veľkých lodiach potrebovali niekoľko hodín, aby začali vyrábať dostatok pary pre lodné turbíny.
Pre Auphana sa tým hra zrazu obrátila. Už nešlo o to, aby francúzske loďstvo odplávalo do Alžíru, ale aby nepadlo do rúk Nemcom. V prípade bitevných lodí a krížnikov však nevyhnutné prípravy na potopenie mohli trvať až sedemnásť hodín, preto Auphan vydal rozkaz potrebné prípravy okamžite vykonať. Bolo treba rozmiestniť v trupe lodí a v hlavniach lodných diel nálože a pripraviť autogénové zváračky na nevratné poškodenie lodných strojov, vodotesných priečok a tzv. Po zabezpečení príprav na potopenie flotily, vidiac krach svojej snahy previesť loďstvo na stranu Spojencov a nechcejúc sa podieľať na tom, o čom tušil, že bude nasledovať, Auphan podal demisiu. Kontraadmirál Wever a jeho zástupca kapitán Raul-Frappart vynaložili nadľudské úsilie, aby prebiehajúcou okupáciou vydesených francúzskych admirálov upokojili a presvedčili ich, že im Hitler stále verí a bude preto rešpektovať nedotknuteľnosť ich flotily. Aby Francúzov nedráždili, Wever aj jeho podriadení sa pohybovali po Toulone výhradne v civile. Wever síce s Francúzmi v kútiku duše sympatizoval, ale predovšetkým bol nemeckým námorným dôstojníkom. Nemihol ani brvou a postaral sa, aby väčšina francúzskych vojakov bola z Toulonu odvelená a vzápätí odzbrojená. Na obranu základne tak Marquisovi zostali len dva prápory námornej pechoty vyzbrojené ľahkými zbraňami. Veliteľ oceánskej flotily gróf Jean de Laborde.
Obzvlášť trápne vyzneli Labordove aj Marquisove rozkazy k vlastným dôstojníkom, aby sa postarali, že nebude dochádzať k incidentom medzi francúzskymi námorníkmi a nemeckými vojakmi, ktorí v čoraz hojnejších počtoch prechádzali Toulonom napriek predchádzajúcemu ubezpečovaniu, že sa tak diať nebude. Obavy oboch admirálov neboli bezdôvodné. Hoci vyšší dôstojníci stále zachovávali lojalitu Pétainovi a až na dvoch všetci nanovo zložili prísahu vernosti, nižší dôstojníci a mužstvo lodných posádok boli bojachtivejší a požadovali odplávanie do severnej Afriky. Francúzske žandárske hliadky medzitým hlásili rastúce počty nemeckej vojenskej techniky aj vojska na prístupových cestách k Toulonu. Hitler skutočne nemal v úmysle dodržať svoje slovo. Dôvod, prečo sa tak nestalo už pri obsadení slobodnej zóny, bol čiastočne pragmatický a čiastočne logistický. Kým sa zdalo, že by sa francúzske loďstvo mohlo zapojiť do vojny na strane Nemecka, bol ochotný ponechať francúzske lode neobsadené. Len čo sa však ukázalo, že francúzski admiráli sa k Nemecku bez Pétainovho rozkazu nepridajú a ten sa k vydaniu podobného rozkazu nemal, bol vydaný rozkaz na realizáciu plánu Lila. Ako správne predpokladali nemeckí admiráli, zabezpečenie dostatočného počtu nemeckých námorníkov na ovládnutie francúzskych lodí bol neriešiteľný problém. Nemecké námorníctvo bolo podstatne menšie a nemalo takmer žiadne zálohy. Z potrebných približne 3 000 námorníkov ich bolo na konci novembra k dispozícii necelých 500.
Prečítajte si tiež: Zdravé francúzske zemiaky
Veliteľom operácie bol menovaný SS-Obergruppenführer Paul Hauser, svojimi podriadenými láskavo prezývaný „Papá“. Problém bol, že väčšina jeho divízie Das Reich bola na severe a pri Toulone mal iba dva motorizované prápory. Jadro síl, ktoré sa mali zmocniť francúzskej flotily, preto poskytla 7. tanková divízia. Nábrežie Milhaud ráno 27. novembra 1942. Zľava: Strasbourg, horiace ťažké krížniky Colbert a Algérie, prevrátený ľahký krížnik La Marseillaise. Nemci v skutočnosti o veľké vojnové lode ani nemali záujem. Tie mienili odovzdať Taliansku, ktorého námorníctvo jednak bolo väčšie ako to nemecké a zodpovedalo za námorné operácie Osi v Stredomorí. Nemeckou prioritou boli najmä ponorky, tankery a nákladné lode, ktoré získali obsadením prístavu.
Francúzske ponorky: Od priekopníkov po modernú silu
Francúzsko má dlhú a významnú históriu v oblasti vývoja a používania ponoriek. Už v 19. storočí sa francúzski inžinieri zaoberali návrhmi ponorných plavidiel, čo viedlo k vytvoreniu prvých funkčných ponoriek.
Rané ponorky
Jednou z prvých ponoriek, ktoré boli postavené vo Francúzsku, bola Plongeur, spustená na vodu v roku 1863. Bola poháňaná stlačeným vzduchom a mala slúžiť na útoky na nepriateľské lode. Hoci Plongeur nebola príliš úspešná, položila základy pre ďalší vývoj ponoriek.
V roku 1886 postavil francúzsky inžinier Gustave Zédé ponorku Gymnote, ktorá bola poháňaná elektromotorom. Gymnote bola oveľa úspešnejšia ako Plongeur a preukázala potenciál ponoriek ako efektívnych zbraní.
Ponorky v oboch svetových vojnách
Počas prvej svetovej vojny francúzske ponorky zohrali dôležitú úlohu v boji proti nemeckým ponorkám. Francúzske ponorky boli nasadené na ochranu konvojov a na útoky na nemecké lode.
V druhej svetovej vojne francúzske ponorky opäť zohrali dôležitú úlohu. Po kapitulácii Francúzska v roku 1940 sa časť francúzskych ponoriek pripojila k Slobodnému Francúzsku a bojovala proti Nemecku. Iné ponorky zostali pod kontrolou Vichistického Francúzska a boli potopené v Toulone v roku 1942, aby nepadli do rúk Nemcom.
Súčasné francúzske ponorky
V súčasnosti prevádzkuje Francúzsko moderné ponorky s jadrovým pohonom. Trieda Suffren je najnovšou triedou francúzskych útočných ponoriek s jadrovým pohonom (SNA). Tieto ponorky sú vybavené modernými zbraňami a senzormi a sú schopné vykonávať širokú škálu úloh, vrátane protiponorkového boja, protilodného boja a sledovania. Francúzske námorníctvo má tiež ponorky s balistickými raketami s jadrovým pohonom (SNLE), ktoré zaisťujú jadrové odstrašovanie Francúzska.
Dedičstvo francúzskeho námorníctva
Francúzske námorníctvo zanechalo významné dedičstvo v histórii námorníctva. Francúzski inžinieri a námorníci prispeli k vývoju ponoriek a iných námorných technológií. Marine Nationale zohralo kľúčovú úlohu v mnohých konfliktoch a transformáciách. Dnes je francúzske námorníctvo modernou a efektívnou silou, ktorá je pripravená chrániť záujmy Francúzska po celom svete.
Tido J. Gašpar: Slovák v rakúsko-uhorskom námorníctve
Jozef Gašpar, študent obchodnej akadémie v Martine, mal práve sedemnásť, keď dostal pohľadnicu od svojho bývalého spolužiaka Viliama Malka. Ten rok predtým odišiel na more. Na pohľadnici bola trojkomínová rakúsko-uhorská vojnová loď, plaviaca sa nádhernými modrými vlnami. Malko písal Gašparovi, že sa práve touto loďou plaví do Južnej Ameriky: „Sedím na palube, nohy opáľam nad morom a potešujem sa zlatým slnkom a červeným vínom.“ Fantáziu rodáka z obce Rakovo opantala vôňa exotiky, ktorá na neho sálala z kamarátovej pohľadnice. Nepotreboval viac. Ako neskôr Gašpar, známy už pod menom Tido J. Gašpar, napísal vo svojich Pamätiach: „Nezmestil som sa doma do kože, tu mesiac pred maturitou zobral som nohy na plecia a hybaj svetom. Zverboval som sa za mornára.“ Dňa 1. marca 1911, týždeň pred svojimi osemnástimi narodeninami, vstúpil v Pule do cisárskeho a kráľovského (c. a k.) vojnového námorníctva. Mal tam stráviť bezmála osem nasledujúcich rokov. .tvrdý chlebík matrózaSlovákov, ktorí slúžili v námorníctve dualistickej monarchie, nebolo mnoho. Z ozbrojených síl hrala prím armáda. Hoci to bol práve v Sarajeve zavraždený arcivojvoda František Ferdinand, ktorý podporil rozvoj rakúsko-uhorskej námornej sily. Počet Slovákov, ktorí slúžili v tom čase na mori, sa pokúsil odhadnúť český historik René Grégr podľa brancov, udávajúcich slovenčinu ako svoju materčinu. „Bolo ich málo a to v ročníkoch 1910 až 1913 postupne 15, 10, 34 a 26, celkom teda 85,“ píše v článku pre časopis Vojenská história. Celkový počet námorníkov, ktorí sa hlásili počas prvej svetovej vojny k slovenskej národnosti, sa mohol podľa neho pohybovať okolo čísla 120. Keď Jozef Gašpar prvýkrát videl vojnové plavidlá, kotviace v prístave, preľakol sa. Realita mala totiž ďaleko od exotickej idylky Malkovej pohľadnice: „Videl som robustných matrózov, ktorí sa ruvali s prácou po palubách. Niektorí boli zafúľaní, niektorí sa pasovali s veľkými lanami, ba niektorí sa i driapali po stožiaroch. Pri niektorej lodi sa hrozne namáhali niečo z člnov vynášať hore. Inde zase nakladali uhlie a pohľad na nich bol odstrašujúci. Zmocnil sa ma strach. Bože, či to i mňa čaká?“ Sotva dospelý chlapec čoskoro okúsil tvrdý námornícky dril. Na to, aby loď fungovala, musela byť jej posádka zohratá ako hodinky, čo v prípade rakúsko-uhorského námorníctva komplikovala skutočnosť, že sa mužstvá skladali z asi tucta národností. Neraz brachiálne vynucovaná disciplína sa teda javila ako nevyhnutnosť. „Nejeden druh sa zastrelil, nejeden dezertoval a nejeden sa dostal do ťažkého žalára. Boli to neľahké krútňavy. No, zaplať Pán Boh, obstál som.“Gašpar bol cez druhú svetovú vojnu šéfpropagandistom slovenského štátu. Po jej skončení ho odsúdili na doživotné väzenie, z ktorého sa dostal po niekoľkých rokoch vďaka amnestii. Gašparovo pôsobenie za druhej svetovej vojny v službách ľudáckeho režimu zatienilo jeho mladícke námornícke dobrodružstvá, ktoré prežil počas tej prvej. No v medzivojnovom období to bol talentovaný spisovateľ a pútavý vyprávač, ktorý mnohé tieto zážitky spracoval vo forme próz. A zanechal tým v slovenskej literatúre jedinečné svedectvo o námornej vojne na Jadrane. Svoje prózy píše nielen z pohľadu Slovákov, ale aj Talianov (Ignotus z ponorky), Juhoslovanov (Námorníci), ba dokonca, v poviedke Milenec vetrov je hlavnou postavou melancholický židovský chlapec Felix Singer.
Nasadenie námorného letectva za prvej svetovej vojny
Za prvej svetovej vojny došlo tiež k pokusom nasadzovať námorné letectvo. Neskôr, počas 20. storočia, práve lietadlá zmenili charakter námornej vojny. V každom prípade, hlavné flotily bojujúcich štátov sa stretli len v niekoľkých väčších bitkách. Aj tie sa končili skôr nerozhodne. Príliš odlišné to nebolo ani na Jadrane. Počas roka 1914 tu dochádzalo len k sporadickým konfliktom medzi Francúzmi a Britmi na jednej strane a Rakúsko-Uhorskom na strane druhej. Lode c. a k. námorníctva ostreľovali pobrežie Čiernej Hory a obe strany kládli do vĺn míny. Niekoľko úspešných zásahov sa podarilo ponorkám. Dynamika vojny na Jadrane sa však zmenila 23. mája 1915, keď Taliansko zradilo Trojspolok a pridalo sa na stranu Dohody vyhlásením vojny Rakúsko-Uhorsku.
Rakúsko-Uhorský útok na talianske pobrežie
C. a k. námorníctvo reagovalo na svoje pomery prekvapivo promptne. „Všetko loďstvo ešte za tmy razom vyrútilo sa zo zátoky na otvorené more a skrútilo sa na juh, smerom na Anconu,“ opisuje udalosť Gašpar v poviedke Adam Čupaj a Božia ruka.„Komíny chrlili dym do pomaly sa rozvidňujúcej májovej oblohy a vrtule habarkovali vodu. Za loďami ťahali a vlnili sa spenené striebristé brázdy a more bolo naďaleko-široko zorané.“Cieľom prekvapujúceho útoku boli mestá na talianskom pobreží Jadranu ako Ancona, či Rimini. Delá rakúsko-uhorských plavidiel ostreľovali z mora vojenské i civilné ciele vrátane železničnej trate. Išlo o „smrtný koncert rozličných kalibrov“, ako o ňom píše Gašpar. „A keď sa vysoká veža Ancony zosypala, mal som dojem, že sa v žiali hodila na rozstrieľané mesto.“ Próza Adam Čupaj a Božia ruka sa odohráva na palube ľahkého krížnika Admiral Spaun. Predstavte si rýchlu, 130-metrov dlhú loď so štyrmi komínmi a siedmimi delami kalibru 100 milimetrov.
#