Sklenený džbán je praktický pomocník, ktorý sa hodí nielen počas horúcich letných dní. Môžete v ňom elegantne pripraviť pohostenie pre návštevu a nemusíte neustále odbiehať kvôli dopĺňaniu vody. Ponúkame vám prehľad histórie a využitia džbánov na ovocie, ktorý vám pomôže lepšie pochopiť ich význam a oceniť ich praktickosť.
Ako správne uchovávať ovocné šťavy
Šťava začína v kontakte so vzduchom a teplom okamžite oxidovať, čo vedie k strate vitamínov a chuti. Preto je najlepšie vypiť ju čo najskôr. Existuje však niekoľko spôsobov, ako oxidáciu spomaliť a predĺžiť trvanlivosť šťavy.
Vákuový džbán: Ak odšťavujete pravidelne, investujte do vákuového džbánu. Použitie je jednoduché: nalejete šťavu, uzavrite vekom a pomocou pumpy odsajete vzduch. Džbán potom uložíte do chladničky. Uchovávanie šťavy v chlade a vo vákuu predĺži jej trvanlivosť až o 24 hodín.
Vzduchotesné nádoby: Na občasné skladovanie čerstvo vylisovanej šťavy poslúži akákoľvek nádoba, ktorú možno vzduchotesne uzavrieť. Použite zaváracie poháre alebo fľaše s uzáverom. Nádobu so šťavou vždy dajte do chladničky. Takto uskladnená šťava vydrží minimálne do rána.
Chladenie: Bez ohľadu na typ nádoby je nutné uložiť šťavu do chladu. V chladničke vydrží až 24 hodín, zatiaľ čo pri izbovej teplote sa môže pokaziť počas niekoľkých hodín. Ak potrebujete šťavu prepraviť, napríklad na záhradnú párty, pridajte pred cestou kocky ľadu.
Prečítajte si tiež: Zdravotné výhody tekvicových semienok
Mrazenie: Šťavu je možné aj zamraziť. V mrazničke vydrží minimálne mesiac.
História alkoholovej fermentácie v Amerike
História alkoholového fermentovania v Amerike je bohato prepletená s kultúrnymi, ekonomickými a spoločenskými zmenami, ktoré formovali vývoj pôvodných a neskôr aj kolonizačných spoločností. Od pradávnych čias, keď prvé kmene objavili spôsob, ako zmeniť ovocné šťavy na alkohol, až po obdobie kolonizácie a rozvoja remesiel, fermentácia zohrala kľúčovú úlohu v každodennom živote i v ekonomickom rozvoji kontinentu.
Najstaršie známe oblasti fermentácie
Najstaršie známe oblasti, kde sa v Amerike začalo fermentovať alkohol, sú úzko spojené s pôvodnými obyvateľmi a ich tradičnými metódami spracovania potravín a nápojov. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Severozápadná časť dnešného Mexika a juhovýchod Spojených štátov: Tu sa objavujú dôkazy o používaní prirodzenej fermentácie plodov a kukurice už pred viac ako 2000 rokmi. Pôvodné kmene, ako napríklad Mayovia a Aztékovia, vyrábali nápoje z kukurice a ovocia, napríklad tule (mâh) a pulque.
- Mayská civilizácia: Mayovia boli známi svojou fermentáciou kukurice, z ktorej vyrábali nápoje ako pulque, tradičný fermentovaný nápoj zo špeciálne upravených mliečnych šťiav z agávy alebo kukurice. Táto prax sa datuje minimálne do obdobia pred 2000 rokmi.
- Andské oblasti (dnešné Peru a pozemská Južná Amerika): Tu sa využívalo fermentovanie z obilnín, ovocia a rastlín na výrobu alkoholu už u pôvodných obyvateľov. Príklady zahŕňajú fermentované nápoje z cukrovej trstiny a ovocia, ktoré môžu mať stáročnú históriu.
- Severná Amerika: Pôvodné kmene (napr. Irokézi, Čeroki) používali rôzne metódy fermentácie na výrobu alkoholických nápojov z ovocia, bobúľ, alebo špeciálnych zmesí.
Tieto oblasti majú spoločné, že výroba fermentovaných nápojov bola integrálnou súčasťou kultúry a rituálov pôvodných obyvateľov už tisíce rokov pred príchodom Európanov.
Suroviny používané na fermentáciu
Pri písaní o histórii a počiatkoch alkoholového fermentovania v Amerike je dôležité uviesť, z akých surovín sa tieto nápoje vyrábali. Pôvodné kmene používali rôzne dostupné materiály v závislosti od regiónu a dostupnosti zdrojov. Medzi najčastejšie suroviny patrili:
Prečítajte si tiež: Kari: Bohatá chuť v každom jedle
- Kukurica: Jedna z hlavných surovín v strednej a južnej Amerike, najmä u Mayov, Aztekov a ďalších civilizácií. Kukurica sa fermentovala na výrobu nápojov ako pulque alebo cerveza.
- Ovocie: Napríklad bobule, mango, papája, a rôzne tropické plody sa široko používali na výrobu fermentovaných nápojov. Pôvodní obyvatelia vyrábali alkohol z ovocia v rôznych variantách, ako sú fermentované šťavy a nápoje.
- Agáve: Kaktusové rastliny, najmä agáve a mezcalové rastliny, boli významnými surovinami pre výrobu alkoholických nápojov, ako je pulque či mezcal, pričom ich pestovanie a spracovanie má veľmi dlhú históriu.
- Cukrová trstina: V oblastiach, kde sa pestovala, sa používala na výrobu alkoholických nápojov podobne ako v Európe.
Nádoby používané pri fermentácii
Pôvodní obyvatelia využívali rôzne prírodné a remeselné nástroje, ktoré boli dostupné v ich prostredí:
- Vedrá a misy z kmeňov alebo kôry stromov: Pôvodné kmene často používali vyrezávané alebo vytvarované nádoby z kmeňov stromov, ktoré mohli byť vyrezávané z kusov dreva alebo upravené kôry stromov. Tieto nádoby boli vodotesné a vhodné na fermentáciu šťiav a nápojov.
- Keramické nádoby a amfory: Podobne ako v Európe, aj v Amerike sa používali keramické nádoby, misky, alebo amfory, ktoré sa vyrábali z lokálnych hlín. Tieto nádoby boli vhodné na dlhodobé uskladňovanie a fermentáciu nápojov.
- Keramické džbány a hrnce: Pôvodné kultúry často využívali glazurované alebo neglazurované keramické nádoby na fermentáciu ovocných šťiav, kukuričných nápojov či iných tekutín.
- Ovocné alebo rastlinné nádoby: Niektoré kultúry využívali aj široké nádoby vyrobené z kôry, listov, alebo iných prírodných materiálov, ktoré zakrývali kvasenými šťavami ako dočasné fermentačné nádoby.
- Prírodné a dočasné nádoby: Okrem trvácnych materiálov sa v niektorých prípadoch používali aj dočasné nádoby ako listy, zemiakové alebo kokosové škrupiny, ktoré mohli slúžiť na krátku dobu ako fermentačné prostredie.
Tieto nádobové systémy odrážajú adaptáciu pôvodných obyvateľov na ich prostredie a dostupné zdroje. Ich využívanie má veľkú kultúrnu významnosť a bolo veľmi rozšírené ešte dávno pred koloniálnou érou.
Najbežnejšie alkoholové fermentácie
Pri písaní o histórii a počiatkoch alkoholového fermentovania v Amerike je vhodné uviesť najbežnejšie typy fermentácií, ktoré sa v rôznych oblastiach rozvíjali v súlade s dostupnosťou surovín a kultúrnymi tradíciami. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Fermentácia kukuričných štiav a nápojov (Pulque): Pôvodné civilizácie v Strednej Amerike, ako Mayovia a Aztekovia, vyrábali fermentované nápoje z kukurice a agáve, ako je pulque. Táto fermentácia prebiehala prirodzene a využívala miestne kvasinky.
- Fermentácia ovocných štiav (označovaná ako "Cider" alebo iné názvy podľa regiónu): Rôzne pôvodné kmene fermentovali ovocie ako bobuľoviny, mango, papája alebo iné tropické plody, čím vznikali nápoje s vysokým obsahom alkoholu.
- Fermentácia cukrovej trstiny (Cachaça, aguardiente): V oblastiach, kde sa pestovala cukrová trstina (napr. v Južnej a Juhoamerickej oblasti), sa fermentovala šťava zo sladkej trstinovej šťavy na výrobu silnejších alkoholických nápojov, ako je aguardiente alebo cachaça.
- Fermentácia obilnín (použitie kukurice, jačmeňa): V oblastiach s vyšším zastúpením obilnín sa vyrábali nápoje podobné európskym pivám alebo lockovému vínu, pričom sa využívali tradičné techniky fermentácie.
Tieto rôzne typy fermentácií tvorili základ rozvoja alkoholických nápojov v amerických civilizáciách ešte dávno pred príchodom Európanov, pričom každý región mal svoje vlastné špeciality a tradície, ktoré odrážali dostupnosť surovín i duchovné a sociálne významy.
Príležitosti, pri ktorých sa pili fermentované nápoje
Pôvodné kmene využívali fermentované nápoje nielen ako súčasť rituálov a duchovných obradov, ale aj v bežnom spoločenskom živote. Medzi hlavné príležitosti patrili:
Prečítajte si tiež: Výber pece pre vašu pizzeriu
- Rituály a duchovné obrady: Fermentované nápoje, ako pulque, súviseli s náboženskými kultami, obetami a rituálnymi slávnosťami. Slúžili na spojenie s duchovným svetom, posilňovanie komunity alebo na oslávenie dôležitých udalostí.
- Sociálne a spoločenské stretnutia: Nápoje boli často súčasťou hostín, osláv, sviatkov alebo stretnutí medzi členmi komunity. Vyplňovali spoločenské a ceremoniálne chvíle, posilňovali družbu a tradície.
- Obrázky a rituály v kmeňových spoločnostiach: Konzumácia alkoholických nápojov bola integrovaná aj do rôznych kmeňových obradov, zasvätení, alebo zdravia a plodnosti. Napríklad, pitie počas obriezok, narodenín či iných významných udalostí.
- Výroba ako tradičný a spoločenský akt: Okrem samotného pitia sa fermentačné procesy zúčastňovali na spoločenských aktivitách a tradičných rituáloch, ktoré posilňovali väzby v rámci kmeňa.
- Slávnostné a festivalové príležitosti: Počas špeciálnych festivalov, obradov či osláv sa konzumovalo viac fermentovaných nápojov, čo vytváralo významné spoločenské udalosti a tradície.
Tieto príležitosti podčiarkujú, že fermentované nápoje mali v pôvodných amerických spoločnostiach veľký kultúrny a spoločenský význam, pričom ich konzumácia bola často spojená s posvätnými či ceremoniálnymi účelmi.
Druhy alkoholu podľa spoločenských vrstiev
Pôvodné kmeňové spoločnosti často mali svoje vlastné špecifické nápoje a odlišný spôsob ich využívania v závislosti od sociálnej alebo rituálnej funkcie.
- Rituálne a duchovné nápoje (vyššia spoločenská alebo duchovná vrstva): Takéto nápoje, ako pulque, boli často vyhradené pre kňazov, náčelníkov alebo pri dôležitých obradoch. Používali sa na posvätné rituály, obetné ceremónie alebo významné spoločenské udalosti, pričom ich konzumácia násobila duchovný význam udalostí a hierarchiu v spoločnosti.
- Voľne dostupné spoločenské nápoje (širšia spodná vrstva): Fermentované nápoje, ako ovocné šťavy, či jednoduché kukuričné alebo trstinové nápoje, boli prístupné širším vrstvám spoločnosti a používali sa v bežných stretnutiach, oslavách či na trhu. Išlo o jednoduchšie, lacnejšie varianty, ktoré slúžili na spoločenské posedenie a požitie počas rôznych slávností.
- Súkromné alebo špeciálne nápoje (exkluzívne vrstvy): Niektoré fermentované nápoje a ich výroba boli viazané na určitú spoločenskú elitu či špecialistov (kvasiarov, špecialistov na výrobu nápojov). Tieto nápoje mohli mať vyššiu hodnotu alebo symbolický význam a konzumovali sa pri určitých výnimočných príležitostiach alebo na základe sociálneho postavenia.
Spoločenské vrstvy v pôvodnej Amerike tak zohrávali významnú úlohu v konzumácii a benefitoch z rôznych druhov alkoholických nápojov. Od rituálneho využitia vyššej vrstvy po jednoduché a dostupné varianty pre bežných ľudí, každý druh odrážal kultúrnu, sociálnu aj ekonomickú štruktúru spoločnosti.
Prísady na ozvláštnenie fermentovaných nápojov
Tieto prísady mali nielen vylepšiť chuť, ale aj zvýšiť ich rituálnu a kultúrnu hodnotu. Prídavky používané pôvodnými obyvateľmi na ozvláštnenie fermentovaných nápojov:
- Korene a byliny: Pôvodné kmene často pridávali rôzne korene, ako napríklad zázvor, kurkumu, alebo iné miestne liečivé rastliny na zvýraznenie chuti, zlepšenie účinkov či na zabezpečenie rituálneho významu.
- Vône a aromatické rastliny: Do fermentovaných nápojov sa často pridávali aromatické rastliny ako mäta, šalvia, či iné miestne aromatické byliny, ktoré mohli zvýšiť ich príťažlivosť alebo posilniť duchovný význam.
- Drevo a kôra stromov: Niektorí pôvodní obyvatelia pridávali kôru alebo drevnaté časti rastlín na dodanie špecifickej chuti, vône alebo na zvýšenie alkoholickej schopnosti nápoja.
- Ovocie, ktoré nebolo priamo fermentované: Napríklad pridávanie plodov alebo šťavy z iných rastlín, čím sa zvýraznila chuťová rozmanitosť a maximálne využitie dostupných zdrojov.
- Špeciálne prísady s rituálnym významom: Niektoré kultúry pridávali do nápojov špecifické predmety alebo rastliny, ktorých účinok bol spojený s duchovnou sufistitou, liečením alebo magickými prestávkami.
Tieto prídavky zvýrazňovali nielen chuť, ale tiež duchovný alebo symbolický význam nápojov v spoločnosti, pričom ich využívanie bolo často súčasťou rituálov, obradov, či tajných ceremónií.
Geografické rozdelenie fermentovaných nápojov
- Južná a stredná Amerika (Amazon, Venezuelská a Peruánska oblasť): Dominujú nápoje z cukrovej trstiny, ako je aguardiente, cachaça alebo rum. Používali sa šťavy z cukrovej trstiny, ktoré sa fermentovali na alkohol. Miestne rastliny ako agáve a tropické ovocie boli tiež bežne využívané.
- Mayské a aztecké oblasti (Mexiko, Guatemala): Výroba pulque z agáve a kukuričné nápoje sa rozvíjali vo veľkom. Používalo sa fermentovanie kukurice, ovocia a agáve.
- Severovýchod a severozápad Spojených štátov: Fermentácia ovocia a divokých plodov, liečivé a rituálne nápoje z bobúľ, čerešní alebo iných miestnych plodov. Výroba piva z obilnín, hlavne z jačmeňa a kukurice, bola menej rozšírená, ale známa.
- Andské oblasti (Peru, Bolívia, Ekvádor): Fermentácia obilnín, kukurice, ovocia a rastlín na výrobu miestnych alkoholov ako pisco, chicha či iné tradície.
- Severovýchodná Kanada a niektoré pôvodné národy v severnej časti kontinentu: Fermentácia divokých plodov, bobúľ alebo zemiakov na výrobu jednoduchých alkoholických nápojov.
Toto rozdelenie odráža rôznorodosť surovín, ktoré boli v rôznych oblastiach dostupné a využívané na výrobu fermentovaných alkoholických nápojov, pričom každý región mal svoje špecifiká, tradície a špeciality.
Zaujímavosť na záver
Niektoré pôvodné americké kultúry mali fermentované nápoje, ktoré mohli vydržať aj niekoľko mesiacov až rokov. Napríklad, tradičné nápoje ako chicha v Južnej Amerike alebo pulque v Mexiku boli často uložené v špeciálnych nádobách a ich kvalita, sila či chuť sa po čase menili, čo pridávalo ďalší vrstvený význam počas osláv alebo rituálov. Napriek ich dôležitosti pre kultúru a duchovné obrade sú tieto starodávne nápoje často zatiaľ menej známe mimo ich pôvodné komunity, čo dodáva ich histórii ešte viac tajomstva a zaujímavosti.
Nové Mesto nad Váhom: Hospodárske a kultúrne centrum
Nové Mesto nad Váhom je hospodárskym a kultúrnym centrom podjavorinského regiónu. Leží na malebnom Považí pod Beckovskou bránou, kde sa údolie Váhu rozširuje do úrodnej nížiny ohraničenej poslednými výbežkami Malých Karpát a Považským Inovcom. Od roku 1533 bolo sídlom novomestského slúžnovského okresu v rámci Nitrianskej župy. Po roku 1886 sa stalo okresným mestom.
História osídlenia
Vďaka výhodnej polohe bolo okolie Nového Mesta nad Váhom obývané už v staršej dobe kamennej. Svedčia o tom archeologické nálezy z bývalej tehelne v mestskej časti Mnešice. Sprašový profil obsahuje až päť kultúrnych vrstiev so stopami ohnísk, kamennými nástrojmi a veľkým množstvom kamenných úštepov. Nálezy z najspodnejšej vrstvy pochádzajú z obdobia 240 000 rokov pred n. l., čím sa Mnešice zaradili medzi najvýznamnejšie sídliská pravekého človeka na Slovensku. Nepretržité osídlenie mesta potvrdzujú archeologické nálezy i z neskoršieho obdobia. Z mladšej doby kamennej - neolitu pochádzajú prasleny a niekoľko kostených šidiel. Dobu bronzovú zastupujú nálezy z tunajšieho cintorína - popolnice zo žiarových hrobov, bronzový nožík, spona a z lokality Tri kríže pochádzajú nálezy bronzových náramkov a ihlíc, kosteného zubadla a tkáčskych závaží. Vzácnym objavom sa stali meče liptovského typu z mladšej doby bronzovej nájdené pri ťažbe štrku na Zelenej Vode. Z rímskej doby bolo v samotnom Novom Meste nad Váhom odkryté rímsko - barbarské sídlisko.
Vznik stredovekej osady a pôvod názvu
Súčasné Nové Mesto nad Váhom sa vyvinulo zo stredovekej osady, ktorá vznikla na križovatke obchodných ciest. Jedna viedla Považím, druhá na Moravu. Nové Mesto nad Váhom sa v listinách spomína pod rôznymi názvami, napr. Ujhely, Vágujhely, Nova Civitas, Wag Neustadt. Dnešný názov je známy od roku 1584, v slovenskej verzii od roku. Preklad najstaršieho názvu Nového Mesta nad Váhom (Ujhely - nové trhové miesto) naznačuje, že mesto vzniklo ako nová trhová osada. Podľa tradície jej prví obyvatelia pochádzali z obce, ktorá bola zničená v roku 1241 Tatármi.
Prvá písomná zmienka
Dlhší čas sa za prvú písomnú zmienku o Novom Meste nad Váhom považovala listina Bela IV. z roku 1253. Pri odbornom skúmaní tejto listiny sa však zistila jej nepravosť, a preto prvou doloženou písomnosťou je listina z roku 1263, v ktorej Bela IV. daroval Nové Mesto nad Váhom benediktínskemu kláštoru sv. Martina na Panónskej hore. Spolu s mestom mnísi dostali obce Streda (Horná Streda), Potvorice a dnes už zaniknuté osady Debrete a Lubov.
Vývoj mesta v stredoveku
Počas sporov medzi členmi uhorskej kráľovskej dynastie sa mesto dostalo do rúk sriemskeho bána Vavrinca. Začiatkom 14. storočia ho ovládol Matúš Čák Trenčiansky, ktorý potom ovládal celé Považie až do svojej smrti roku 1321. Prvé kráľovské výsady a práva, napr. 2- x ročne konať jarmok, naše mesto dostalo od kráľa Žigmunda Luxemburského v roku 1388. V tomto istom roku Žigmund Luxemburský daroval Beckovský hrad s mestečkami Beckov a Nové Mesto a ďalších 16 dedín vojvodovi Stiborovi, ktorý bol v tom čase najmocnejším a najbohatším uhorským veľmožom. Stibor si hrad Beckov zvolil za svoje sídlo a nechal ho veľkoryso prestavať. V roku 1414 Vojvoda Stibor povolal do Nového Mesta rehoľu augustiniánov, ktorí tu založili prepošstvo s kapitulou. Novomestskej prepozitúre daroval dediny Pobedim a Bašovce so všetkými poliami, mlynmi a ďalšími príjmami. Plánoval rozsiahlu gotickú prestavbu novomestského kostola, ktorú však pre náhlu smrť nestačil realizovať. Mal jediného syna a dediča, Stibora, ktorý síce nedosiahol postavenie otca, ale v časoch husitských vojen sa ako kapitán Považia zaslúžil o obranu juhozápadného Slovenska. Na príkaz kráľa dal postaviť mestské hradby, aby Nové Mesto ochránil pred husitmi. Mesto nevyhlo v rokoch 1431 a 1432 husitským útokom. Stibor II. dokončil prestavbu farského kostola začatú jeho otcom vojvodom Stiborom. Po smrti Stibora II.
Hospodársky rozvoj a privilégiá
Živý obchodný ruch prospieval rozvoju mesta, jeho hospodárska sila stále rástla. Prosperitu mesta chceli využiť páni Beckova na zvýšenie svojich príjmov, čo viedlo k neustálym sporom s Novomešťanmi. Ferdinand I. v roku 1550 potvrdil privilegiálnu listinu Žigmunda Luxemburského, do ktorej sa Novomešťanom podarilo vložiť (interpolovať) niektoré nové dôležité výsady a práva. Tieto podporili ďalší hospodársky rozvoj mesta. Obyvatelia napr. a palivové drevo a loviť ryby. Ďalej získali právo voliť richtára a prísažných, právo trestať zbojníkov v určenom okruhu, k čomu si zapožičiavali kata z Trenčína alebo z Trnavy. Veľký hospodársky význam malo právo konať štyri výročné trhy. Bez dovolenia richtára nikto nesmel okrem občanov Nového Mesta predávať na výročnom jarmoku látky. Na týždennom jarmoku boli občania oslobodení od platenia poplatkov a mohli si slobodne stavať na Bzinskom potoku mlyny na mletie obilia a valchy. Novomešťania do listiny dopísali aj právo stavať mlyny a právo meča. Nové Mesto sa ani takýmto spôsobom úplne neoslobodilo od vplyvu Beckovského panstva. Podľa uzavretej dohody s beckovskými pánmi museli Novomešťania platiť panstvu ročnú daň 500 zlatých a museli pracovať v panských viniciach. Na konci 16. storočia (v r. 1598) malo Nové Mesto 200 domov a stalo sa pomerne hospodársky silným obchodným mestečkom.
Vojny a katastrofy
Obyvatelia Nového Mesta a okolitých obcí často trpeli následkami vojen. Po Tatároch a husitoch sa novým nebezpečenstvom stali v 16. storočí Turci. Po prvý raz sa Novomešťania stretli s Turkami v roku 1599, keď napadli Považie a veľmi ho spustošili. Útoku sa nevyhlo ani Nové Mesto nad Váhom, v ktorom zajali veľa obyvateľov. Kraj okolo Piešťan a Nového Mesta úplne vyplienili a asi 13 000 ľudí odvliekli do zajatia. Ubránil sa len dobre opevnený Beckov, ale všetky dediny až po Trenčín sa zmenili na popol. Mesto sa ešte ani nespamätalo z tureckého útoku a už muselo čeliť novému nepriateľovi. O šesť rokov neskôr (1605) do mesta vtrhli hajdúsi Štefana Bočkaja a zajali veľa občanov. Obyvatelia trpeli nielen od Turkov, ale aj od tých, ktorí ich mali chrániť. V roku 1624 mesto vyrabovali cisárski vojaci Ferdinanda II. a zabili 500 ľudí. Najväčšie katastrofy však ešte len mali prísť. V roku 1663 sa na Považí znova objavili Turci a vyplienili údolie Váhu až po Moravu. Matej Bel spomína, že sa ani nedá zistiť, koľko obyvateľov Nového Mesta skončilo v tureckom zajatí. Zachránili sa len tí, ktorí sa stihli ukryť v podzemných chodbách a viacpodlažných pivniciach, ktoré sa nachádzajú pod historickou časťou mesta. Spájajú jednotlivé budovy a vedú až von za mesto. Sú hlboké 20 až 30 metrov. Ďalšie nešťastie sa udialo počas stavovského povstania Františka II. Rákociho. Do Nového Mesta pritiahlo cisárske vojsko pod velením generála Schlika. Keď obyvatelia pri zábave v Kochanovského dome začali nadávať na Nemcov, Schlik dal Kochanovského dom podpáliť. Od tohto domu sa chytilo takmer celé mesto. Keď neskôr v roku 1703 Rákoci mesto obsadil, občanov odškodnil oslobodením od platenia daní. V zime r. 1805 sa cez Nové Mesto vracal späť do Ruska ruský cár Alexander I. so svojou armádou po prehratej „bitke troch cisárov“ pri Slavkove. Obed a chvíľu oddychu mu poskytol vo svojej rezidencii vtedajší novomestský prepošt A. Gabelkhoven.
Rozvoj remesiel a obchodu
V časoch mieru sa Nové Mesto opäť rozvíjalo ako centrum obchodu a remesiel. Počet remeselníkov neustále stúpal. Zatiaľ čo v r. 1533 ich bolo 15, o dve storočia neskôr ich bolo už 220, združených v 16 cechoch. Najstaršie a najdôležitejšie boli hrnčiarsky, povraznícky, zámočnícky, kováčsky, fajkársky, súkennícky, kožušnícky, klobučnícky a obuvnícky. Novomestskí remeselníci predávali svoje výrobky nielen na týždenných trhoch a ročných jarmokoch, ale aj v iných mestách západného Slovenska a na Morave. Rozvoju remesiel napomohol príchod majstrov z Čiech a Moravy, ktorí sa po bitke na Bielej Hore (1620) hromadne usadzovali na moravsko - slovenskom pohraničí. Nepokojné časy vždy mali za následok celkový úpadok, z ktorého sa mesto spamätalo až po normalizácii pomerov. Maximilián II., aby podporil hospodársky rozvoj mesta, v roku 1576 zvýšil počet výročných jarmokov na šesť a Ferdinand III. až na sedem. Tento panovník udelil Novému Mestu ďalšie práva (míľové právo, právo skladu a i.), ktoré ho postavili na úroveň iných trhových miest v Uhorsku. Keďže medzi predávajúcimi a kupujúcimi často dochádzalo k sporom, predstavenstvo mesta volilo jarmočných richtárov, ktorí mali za úlohu spory riešiť. Nové Mesto sa postupne stalo dôležitým obchodným centrom na západnom Slovensku. Na týždenných trhoch a ročných jarmokoch sa predávali nielen výrobky z dielní tunajších remeselníkov a poľnohospodárske plodiny z okolia, ale aj zo susednej Moravy. Cez Nové Mesto sa na Moravu vyvážalo víno z juhozápadného Slovenska. Vinohradníctvo malo dobrú povesť aj v samotnom Novom Meste. Najviac sa pestovalo burgundské červené, ktoré tu dosahovalo výraznú vôňu. častým odberateľom. Vinice pokrývali v tej dobe celé svahy od Nového Mesta až po Vrbové. Vinice boli vtedy aj v Beckove, Dolnom Srní a Zemianskom Podhradí. Pri Novom Meste bol prístav, z ktorého sa dolu Váhom na pltiach posielali múka, obilie, vlna, sušené ovocie, soľ a iný tovar až do Komárna.
#