Článok sa zaoberá definíciou duchovného vodcu po obrátení, pričom vychádza z teologických a historických prameňov. Skúma koncept duchovného vedenia v kontexte viery, Písma svätého a tradície, a to s ohľadom na rôzne pohľady a interpretácie.
Písmo Sväté ako Základ Viery
Veríme a vyznávame, že kanonické spisy svätých prorokov a apoštolov oboch zákonov sú skutočným slovom samotného Boha a majú dostatočnú hodnovernosť nie z ľudí, ale v sebe samých. V tomto svätom Písme nachádza obecná kresťanská cirkev najplnšie vyložené všetko, čo sa vzťahuje ako na spasiteľnú vieru, tak na správne riadenie Bohu ľúbeho života. Boh zreteľne prikázal, aby sa k nemu nič nepridávalo ani neodoberalo. Z týchto Písem je teda potrebné čerpať pravú múdrosť a zbožnosť, ako aj nápravu a spravovanie cirkvi a poučenie pre všetky povinnosti zbožného života, dokázanie článkov viery a zavrhnutie alebo vyvrátenie všetkých bludov, ale tiež všetky napomenutia.
Apoštol Pavol zdôrazňuje, že každé Písmo je Bohom vdýchnuté a užitočné k učeniu, ku karhaniu a k náprave, k výchove v spravodlivosti. Apoštol Timotej má vedieť, ako sa treba správať v dome Božom. Solúnskym apoštol Pavol píše, že keď prijali slovo Božie, prijali ho nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie, ktorým v pravde je. Sám Pán v evanjeliu hovorí: „Veď nehovoríte vy, ale hovorí vo vás Duch vášho Otca.“ „Kto poslúcha vás, poslúcha mňa. Kto s vami pohŕda, so mnou pohŕda.“
Nedomnievame sa, že toto zovňajšie kázanie je neužitočné, lebo vyučovanie v pravom náboženstve závisí od vnútorného osvietenia Ducha svätého. Hoci nikto nemôže prísť ku mne, leda keď ho pritiahne Otec a Duch svätý vnútorne ho osvieti, predsa však vieme, že Boh chce, aby Jeho slovo bolo i verejne zvestované. Boh mohol skrze Ducha svätého alebo službu anjela poučiť Kornélia i bez práce apoštola Petra, predsa však odkazuje tohoto na Petra, o ktorom anjel hovorí: „Tento povie ti, čo by si mal činiť.“ Ten, ktorý z vnútra osvecuje, darujúc ľuďom Ducha svätého, ten samý nariadil svojim učeníkom hovoriac: „Choďte po celom svete, kážte evanjelium celému stvoreniu.“ Apoštol Pavol kázal vo Filipis predavačke purpuru Lýdii slovo zvonku, z vnútra však Pán otvoril onej žene srdce. Pavol uzatvára: „Tedy viera je z počúvania, počúvanie potom skrze slovo Božie.“ Uznávame však pritom, že Boh môže ľudí osvietiť tiež bez vonkajšej služby, ktorých chce a kedy chce: to je v jeho moci.
Niektoré knihy Starého zákona starí prehlásili za apokryfy, iní za cirkevné, lebo i keď chceli, aby v cirkvách boli čítané, však nechceli, aby bolo ich použité k utvrdeniu niektorej vieroučnej pravdy.
Prečítajte si tiež: Jablkový koláč s makom
Výklad Písem Svätých, Cirkevní Otcovia, Snemy a Tradície
Písma sväté, hovorí apoštol Peter, nezáležia na osobnom výklade. Preto nezamietame výklady gréckych a latinských otcov cirkevných ani nezavrhujeme ich učené rozpravy a pojednávania o svätých veciach, pokiaľ zrovnávajú sa s Písmom svätým: avšak šetrne sa od nich odvraciame, keď zhliadneme, že prinášajú niečo cudzieho, alebo Písmam sa protiviaceho. Nemyslíme, žeby tým bola im spôsobená nejaká krivda od nás; keďže oni všetci jednomyselne to chcú, aby sme ich spisy nepostavili na úroveň kanonických spisov, ale doporučujú ich skúmať nakoľko sa zrovnávajú, alebo rozchádzajú so svätými písmami, a prikazujú, aby tie, ktoré sa zrovnávajú prijali, ktoré sa však s nimi nezrovnávajú, aby sme ich neuznávali. Podobným spôsobom sa treba zaoberať tiež s ustanoveniami, alebo kánonmi cirkevných snemov.
Vo veciach viery preto neuznávame nijakého sudcu okrem samého Boha, ktorý v Písme svätom oznamuje, čo je pravé a čo falošné, čo je treba sledovať a čomu treba sa vyhýbať. Podľa toho my sa uspokojujeme iba s úsudkami duchovne založených ľudí, spočívajúcimi na slove Božom. Rovnako zavrhujeme ľudské podania, ktoré i keď sú ozdobené krásne znejúcimi nadpismi, ako by božské alebo apoštolské boli, ktoré ako by z úst samých apoštolov a z rúk apoštolov po nich nasledujúcim biskupom a cirkvi boli odovzdané: avšak, keď ich porovnáme so svätými písmam, odchyľujú sa od týchto a touto svojou odchýlkou ukazujú, že apoštolské vôbec nie sú. Lebo ako apoštolovia neučili veciam sebe odporujúcim; práve tak ani apoštolskí mužovia nehlásali nič, čo by odporovalo učeniu apoštolov. Bezmála by bolo bezbožné tvrdiť, že by apoštolovia, ústnym podaním učili niečo, čo by odporovalo ich spisom. Apoštol Pavol jasne hovorí, že on v každej cirkvi rovnako učil, a inde hovorí: „Nepíšeme vám nič iného, než čo čítate a čomu rozumiete.“
Boh, Jeho Jednota a Svätá Trojica
Veríme a učíme, že Boh vo svojej podstate a prirodzenosti je jeden, ktorý trvá sám od seba, ku všetkému sám postačuje, je neviditeľný, nehmotný, nezmerateľný, večný, stvoriteľ všetkých ako viditeľných tak neviditeľných vecí, najvyššie Dobro, živý a všetko obživujúci a zachovávajúci, všemohúci a najmúdrejší, milostivý a milosrdný, spravodlivý a pravdovravný. Mnohobožstvo máme vskutku v ošklivosti, lebo je jasne napísané: Hospodin náš Boh je jeden Hospodin. Ja som Hospodin tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov predo mnou. Ja som Hospodin, niet Boha okrem mňa. Či nie som ja Hospodin a nieto iného mimo mňa? Jediný pravý a zachraňujúci Boh, nikto nie je mimo mňa.
Nič menej však o tomto neobsiahlom, jedinom a nerozdelenom Bohu veríme a učíme, že čo do osoby je nerozlučiteľne a nesmiešateľne rozdielny, to jest Otec, Syn a Duch svätý, takže Otec od večnosti splodil Syna; Syn »nevypraviteľným« spôsobom sa zrodil, Duch svätý však pochádza od oboch a to od večnosti s oboma má byť vzývaný; takže nie sú traja Bohovia, ale sú tri osoby, ktoré sú jednakej podstaty, jednako večné a spolu rovné, kým čo do bytosti rozdielne a čo do poradia, jedna druhú predchádza, predsa však bez akejkoľvek nerovnosti.
Písmo sväté totiž ukazuje nám jasnú rozdielnosť osôb, keď anjel medzi inými takto rečie svätej panne: »Duch svätý príde k tebe, moc Najvyššieho ťa zatieni; preto tiež, čo sa zrodí, bude nazvané svätým, Synom Božím« (Lk l,35). Ale i pri pokrstení Krista bolo počuť nebeský hlas, zostupujúci na Krista, hovoriaci: »Tento je môj milovaný Syn« (Mt 3,16.17; Jn l,32). Zjavil sa tiež Duch svätý v podobe holubice. A keď Pán rozkázal svojim učeníkom krstiť, ustanovil, aby krstili v mene Otca i Syna i Ducha svätého (Mt 28,19). Inde v evanjeliu tiež riekol: Ducha svätého pošle môj Otec v mojom mene (Jn 14,26). A opäť: »Až príde Prímluvca, ktorého v vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý od Otca vychádza, ten bude svedčiť o mne« (Jn 15,26).
Prečítajte si tiež: Obrátený jablkový koláč s kváskom
Zamietame tedy židov a mohamedánov a všetkých tých, ktorí sa tejto svätosvätej a vzývania hodnej Trojici rúhajú.
Modlitby a Obrazy Boha, Krista a Svätých
Pretože Boh je bytosť neviditeľná a nekonečná, preto nemôže byť nijakým umením alebo obrazom vyobrazený. Preto sa neostýchame prehlásiť s Písmom svätým vyobrazenie Boha za číru lož. Z tej príčiny zavrhujeme nie len modly pohanov, ale i obrazy kresťanov. I keď totiž Kristus prijal ľudskú prirodzenosť, predsa neprijal ju preto, aby slúžil sochárom a maliarom za predlohu. Riekol, že neprišiel preto, aby zrušil zákon a prorokov (Mt 5,17); v zákone a v písmach prorokov potom obrazy sú zakázané (2Mojž 20,4; 5Mojž 19,4; 5Mojž 4,12). Riekol, že jeho telesná prítomnosť nebude osožná cirkvi; prisľúbil, že Duchom svojim bude stále s nami prítomný (Jn 16,7). Akýže úžitok mohlo teda telom prinášať úžitok veriacim? A pretože skrze Ducha svojho prebýva v nás: preto sme chrám Boha (2Kor 6,16). A čo spoločného má chrám boží s obrazmi?
Aby však ľudia boli v náboženstve vyučovaní a upomínaní na božské veci a svoje spasenie, prikázal Pán zvestovať evanjelium (Mt 16,15) a nie maľovať a obrazmi vzdelávať nepoučený ľud. Ustanovil tiež sviatosti, ale rytiny nikde nenariadil. Ostatne, kamkoľvek obrátime svoj pohľad: všade nám do očú padnú Bohom stvorené živé a pravé skutočnosti, ktoré ak náležité pozorujeme, o mnoho účinnejšie pohnú pozorovateľom, než všetky obrazy, alebo márne, nehybné, mdlé a mŕtve maľby všetkých ľudí, o ktorých správne povedal prorok: »Majú ústa a nehovoria, majú oči a nevidia« (Žalm 115,5). Preto schvaľujeme tento výrok onoho starého spisovateľa Lactantia: , »Nieto pochybnosti o tom, že kdekoľvek je rytina, tam niet nijakého náboženstva« (Instit. div. II. c. 18). A tvrdíme, že správne učinil onen blahoslavený biskup Epifanus, ktorý, keď na dverách chrámu našiel oponu, na ktorej bol namaľovaný obraz Kirsta, alebo nejakého svätého; strhol ho a zničil, lebo vedel, že je to proti výroku Písem, keď v cirkvi Kristovej visí obraz človeka. Preto tiež rozkázal, aby sa potom v cirkvi Kristovej opony obdobného druhu, ktoré prichádzajú do rozporu s naším náboženstvom, nezavesovali, ba radšej je treba odstrániť ono pohoršenie ako také, ktoré sa nehodí do cirkvi Kristovej a medzi veriaci ľud. Súhlasíme ďalej s oným výrokom Augustína o pravom náboženstve: Naše náboženstvo nech nie je uctievaním ľudského diela. Lebo lepší sú sami umelci, ktorí tieto veci zhotovujú: predsa však nie sme povinní ich uctievať (De vera religione c.
Uctievanie, Pocta a Vzývanie Boha skrze Jediného Prostredníka Ježiša Krista
Učíme, že jedine pravého Boha je treba vzývať a jemu poctu vzdávať. Túto poctu nevzdávame nikomu, podľa onoho prikázania Pána: »Svojho Pána Boha vzývaj a jedine Jemu slúž« (Mt 4,10). Zaiste všetci proroci čo najprísnejšie sa obracali proti národu izraelskému, kedykoľvek vzýval a uctieval nie jediného, samotného, pravého Boha. Učíme však, že Boha je treba tak vzývať a uctievať, ako nás tomu On sám naučil, totiž v duchu a v pravde (Jn 4,23.24); nie s nejakou poverou, ale s úprimnosťou, podľa Jeho slova, aby snáď raz tiež k nám neriekol: »Ktože to žiadal z vašich rúk?« (Iz 16,2.3).
Jedine Jeho vzývame vo všetkých skúškach a príhodách nášho životu a to prostredníctvom jediného Prostredníka a Prímluvcu nášho Ježiša Krista. Lebo zrejme nám prikázal: »Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa a budeš ma oslavovať« (Žalm 50,15). Avšak i veľmi štedro prisľúbil nám Pán, keď riekol: »Za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dá vám« (Jn 16,23). Tiež: Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste preťažení, a ja vám dám odpočinok (Mt 11,28). A pretože je napísané: »Ako môžu vzývať toho, v koho neuverili?« (Rím 10,14), my preto v samého Boha veríme: tedy Jeho samotného vzývame a to skrze Krista.
Prečítajte si tiež: Obrátený rezeň: Jednoduchý recept
Z tej príčiny my oslávených nebešťanov, alebo svätých ani nevzývame, ani neuctievame, ani na pomoc nevoláme a ani ich neuznávame za prímluvcov, alebo prostredníkov pred Otcom. Lebo postačuje nám Boh a Prostredník, Kristus a onú časť, ktorá patrí jedine Bohu a jeho Synovi, nedelíme s nikým, nakoľko On sám jasne povedal: »Nedám inému svojej slávy« (Iz 42,8). I apoštol Peter to učí: »Niet iného mena pod nebom daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení« (Sk 4,12). Ničmenej však (svätými) blahoslavenými ani nepohŕdame, ani o nich nízko nezmýšľame. Uznávame totiž, že sú živými údmi Krista, milovníci Boha, ktorí slávne zvížazili nad telom a svetom. Milujeme ich tedy a tiež ctíme ich, ako bratov, avšak nie nejakou náboženskou poctou, ale počestnými smýšľaním o nich a spravodlivými chválami. Tiež ich napodobňujeme, lebo na svojich najhorlivejších prosbách a modlitbách žiadame, aby sme ako nasledovníci ich viery a cnosti, boli tiež spoluúčastníkmi večného spasenia a s nimi spolu u Boha prebývali a spolu s nimi v Kristu sa radovali. A čo sa toho týka, súhlasíme s oným výrokom Augustína o pravom náboženstve: »Naše náboženstvo nech nie je uctievané mŕtvych ľudí; lebo ak pobožne žili, vtedy nie sú takí, aby túžili po takýchto poctách, ba skôr to chcú, aby sme Jeho ctili, vo svetle ktorého oni žijú a radujú sa nad tým, že i my sme spoluúčastníkmi Jeho zásluh. Máme ich tedy ctiť, lebo sú hodní nasledovania, ale pre ich zbožnosť nijako ich nemáme vzývať« (De vera religione c.
Však ešte menej veríme, žeby sa ostatkom zosnulých mala vzdávať pocta, alebo zbožňovanie. Oni starí svätí považovali, že dostatočnú česť preukázali svojim mŕtvym, ak ich telesné pozostatky - potom keď ich duch vzlietol k nebesám - počestné pochovali; a za najvznešenejšie ostatky všetkých svojich predkov pokladali ich cnosti; učenie a vieru, ktoré ako s chválou mŕtvych doporučovali: tak i sami, kým žili na zemi, usilovali sa ich napodobniť. Práve títo predkovia neprísahali ináč než na meno jedinéno Boha Hospodina, ako to božský zákon prikazuje (5Mojž 10,20), ktorý zakazuje prísahu na meno cudzích bohov (2Mojž 23,13). Preto prísahy na meno svätých my neskladáme.
Prozreteľnosť Božia
Veríme, že starostlivosťou múdreho, večného a všemohúceho Boha všetko na nebi i na zemi a čo je vo všetkom stvorení sa udržuje a spravuje. O tom svedčí Dávid hovoriac: »Hospodin je vyvýšený nad všetky národy, a nad nebesá sláva jeho. Kto je rovný Hospodinu, Bohu nášmu, ktorý vysoko býva? Ktorý sa snižuje, aby videl, čo je na nebi i na zemi« (Žalm 113,4-5). A opäť tak hovorí: »Ty znáš všetky cesty moje. Lebo ešte ani nemám slova na jazyku, a hľa, Hospodine, ty to vieš všetko« (Žalm 139,3-4). I apoštol Pavol o tom svedčí, hovoriac: »Lebo v Ňom žijeme, hýbeme a sme (Sk 17,28), a z Neho skrze Neho a pre Neho je všetko« (Rím 11,36). Veľmi správne a podľa Písma svätého zdôraznil to Augustín (De agone Christi c. 8), čo Pán riekol: »či sa nepredávajú dva vrabce za groš? a predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vôle vášho Otca« (Mt 10,29). Týmito slovami to chcel dokázať, že i to, čo ľudia pokladajú za najmenej cenné, i to spravuje Božia všemohúcnosť.
Odsudzujeme preto epikurejcov, ktorí popierajú Božiu starostlivosť a všetkých tých, ktorí rúhavo to hovoria, že Boh len nebesá spravuje a naše veci ani nevidí, ani o nich nedbá. Odsúdil takých tiež onen kráľovský prorok Dávid, ktorý riekol: »Až dokedy bezbožníci, Hospodine, dokedy budú plesať? A hovoria: Nevidí toho Hospodin, ani tomu nerozumieme Boh Jakubov! Rozumejte, vy zhovädlí v ľude! A vy blázni, kedyže už zmúdriete? Či azda ten, ktorý učinil ucho, nepočuje?
Pritom však nepohŕdame ako neužitočnými, onými prostriedkami, ktorými sa starostlivosť Božia prevádza, ale skôr učíme, že sa podľa nich máme spravovať, pokiaľ nám slovo Božie to doporučuje. Preto zamietame nerozvážne slová tých, ktorí hovoria že: ak božia starostlivosť spravuje všetky veci, vtedy sú iste daromné naše usilovanie a naše lopotenie; postačí, ako všetko to, čo má byť spravované, prenecháme Božej starostlivosti a nie je potrebné, aby sme sa potom o nejakú vec ďalej starali, alebo niečo konali. Lebo i keď apoštol Pavol vedel, že pluje pod opaterou Božej prozreteľnosti, jednako použil i prostriedky, potrebné k zachovaniu života. Lebo ako riekol: »Ak nezostanú títo na lodi, nemôžete byť spasení« (Sk 27,31). Podobne i keď prorok Izaiáš oznámil kráľovi Ezechiášovi smrť: predsa však tento neponechal vec svojej budúcej smrti bez starosti, ale modlil sa k Bohu, takže bol vypočutý a dostal prísľub života.
Alexia Le Clerc: Príklad Obrátenia a Duchovného Vedenia
Bl. Alexia Le Clerc sa narodila 2. februára 1576 v Remiremonte, v Lotrinsku. Na Vianoce 1597 sa celkom zasvätila Božej službe. Alexia sa vyznačovala pokorou, pevnou vierou, vytrvalosťou v mnohých súženiach a skúškach, veľkou láskou k chudobným. Zomrela 46-ročná vo svojom kláštore v Nancy. Pápež Pius XII. vyhlásil, že všetky vychovávateľky ženskej mládeže sledovali rovnaký cieľ, ale na jeho dosiahnutie volili rozdielne cesty, ktoré prispôsobovali rozličným okolnostiam, prostrediu, obdobiam a potrebám.
U Alexie vypĺňali tri etapy - Božiu výzvu, skúšku a skutky - celý jej život. Povolanie k osobitnej úlohe sa jej odhaľovalo len postupne; čoraz mučivejšie skúšky ju sprevádzali až do konca života a očisťovali, zoceľovali a posväcovali ju uprostred apoštolskej práce a kontemplatívnej sústredenosti; vlastné dielo sa uskutočňovalo podľa Božieho plánu, ktorý sa každým dňom črtal jasnejšie a vernejšie. A toto dielo mali uskutočňovať duše celkom odpútané od sveta a kontempláciou vnútorne zjednotené s Kristovým životom.
Augustín: Cesta od Hriechu k Svätosti
Augustín chodil často na kázne Ambróza, kňaza Bohu milého a ľuďmi milovaného, v Miláne, v ktorých Ambróz vysvetľoval Božie slovo, a on ho pozorne počúval. Predtým sa ako mladík dal zviesť manichejskou sektou v Kartágu. Dobrotivým Božím riadením tento kňaz preberal otázky, týkajúce sa práve tohto bludu. Tak sa Augustín poúčal a pôsobením Božieho milosrdenstva pomaly opúšťal blud. Potom, keď sa utvrdil v katolíckej viere, zrodila sa v ňom túžba po raste v zbožnosti, takže cez blížiace sa veľkonočné sviatky bol pokrstený. Hneď nato sa zriekol všetkého svetského, po čom túžil a rozhodol sa, že bude slúžiť Bohu so svojimi priateľmi.
S Božou pomocou sa rozhodol, že sa preplaví do Afriky, do svojho domu na vlastnom statku spolu s inými známymi a priateľmi, ktorí boli oddaní Bohu rovnako ako on. Keď tam došli a prispôsobili sa, takmer počas troch rokov žil pre Boha s tými, ktorí sa k nemu pripojili, vypustil z hlavy svetské starosti, postil sa, modlil sa, konal dobré skutky a rozjímal o Božom zákone vo dne v noci.
Svätá Monika: Matka, ktorá Vymodlila Obrátenie Syna
Svätá Monika sa narodila v Tagaste (v dnešnom Alžírsku) v roku 331 alebo 332 vo veriacej rodine, ktorá si dosť slušne žila. Ešte mladú ju vydali za Patrícia, pohana. Bola to statočná žena, vrúcnej viery, pevnej nádeje, veľmi nadaná. Mala zmysel pre potreby spoločného života, rada sa modlila a uvažovala o slovách Písma. Aj svojho muža získala pre Krista a vymodlila si obrátenie „oplakávaného“ syna Augustína.
Asi štrnásť dní pred smrťou prežívala matka so synom v Ostii sladké vytrženia mysle, keď nakrátko okúsili múdrosť, ktorá všetko stvorila, a mohli sa jej dotknúť s bijúcim srdcom, ktoré zostalo upútané v prvotinách ducha. Boh doprial svätej Monike, že sa dočkala obrátenia svojho syna. Vyslyšal jej modlitby a slzy.
Počúvanie Boha skrze Sny
Písmo obsahuje rôzne dôkazy toho, že Boh používa sny na oznámenie dôležitých informácií a zjavení. Boh používa sny, aby sa k nám prehovoril, aj keď my Ho nepočúvame, a to so skrytými inštrukciami. Ak príde však osoba schopná vykladať sny a snívajúcemu vysvetľuje to, čo Boh v sne hovoril, vtedy sa zdravie obnoví; chorý človek sa modlí k Bohu a stane sa spravodlivým! Osoba vykladajúca sny je prostriedkom evanjelizácie a skrze ňu je snívajúci človek uzdravený. Boh používa tajomné a symbolické sny, aby sa k nám prehovoril.
Ak chceme začať vykladať sny, prosme Boha, aby nám poslal tento dar. „Nie ja, ale Boh priaznivo odpovie faraónovi“ (Gn 41/16). Začnime teda cvičiť na našich snoch, kým si nebudeme istý, že by sme mohli skúsiť s cudzími snami. Pomáhať ľuďom počúvať Boha je vzácnou a úžasnou vecou v rámci evanjelizácie a učeníctva.
Duchovný Pastier: Osobnosť a Poslanie
Časopis pre duchovnú správu, katolícku výchovu a kazateľstvo, Duchovný Pastier, redigovaný Dr. Štefanom Zlatošom, Dr. Mikulášom Višňovským a Dr. Štefanom Faithom, sa zaoberá aktuálnymi otázkami viery a duchovného života. Dr. Štefan Faith sa vo svojich príspevkoch venuje idei mystického tela Kristovho, ktorá je dôležitá pre pochopenie Katolíckej akcie a povinnosti laického apoštolátu.