Cirkevní otcovia, svätci a kresťanskí mystici učia, že meditácia o utrpení Ježiša Krista je ušľachtilý skutok, ktorým vystupujeme k Bohu a vstupujeme do seba samých. Táto kniha, ktorá opisuje videnia Anny Kataríny Emmerichovej o umučení Pána, ovplyvnila duchovný život mnohých ľudí nielen v Nemecku, ale aj vo Francúzsku, v Taliansku a v iných krajinách Európy. Počnúc prvým vydaním v roku 1833, pomohla ľuďom, ktorí sa duchovne pripravovali na slávenie Veľkej noci, dôkladne spoznať udalosti opísané na posledných stránkach evanjelií a spomínané na iných miestach Nového zákona. Vďaka nej lepšie pochopili význam tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a s väčšou zbožnosťou sa začítali do tohto rozprávania, v ktorom sa postava Pána Ježiša objavuje v celej svojej tragickosti a veľkosti. Je naozaj dojímavé, ako sa tu duchovne stretáva s vizionárkou z Dülmenu, ktorá v istom životnom období zostala sama, plná bolesti, ale taká blízka Mužovi bolestí, ktorého videla svojím vnútorným zrakom, zatiaľ čo jej myšlienky sa zaoberali veľkými tajomstvami spásy.
Život a mystické skúsenosti Anny Kataríny Emmerichovej
Anna Katarína Emmerichová mala veľa videní udalostí opísaných v evanjeliách. Videla ich svojím vnútorným zrakom a viedli ju ku kontemplácii života Ježiša Krista. Ježišov život poznala bez toho, aby niekedy študovala. Mohla stráviť len desať rokov v kláštore augustiniánok v Agnetenbergu, pretože likvidovanie kláštorov v napoleonských časoch donútilo aj ju vrátiť sa do sveta. Z kláštora odišla vážne chorá a so stigmami. Útočisko našla u zbožných ľudí, ktorí jej poskytli vo svojom dome malú izbu. Sama a opustená zasvätila posledné obdobie svojho života modlitbe a meditácii. Trávila tak dlhé hodiny poznačené mysterióznou extázou a videniami miest, udalostí a ľudí, ktorí prišli do kontaktu s Ježišom počas jeho pozemského života a najmä počas jeho umučenia. Všetko, čo videla, vyrozprávala priateľom.
Ak by Brentano nebol videnia Anny Kataríny Emmerichovej zapísal, nemali by sme tento doklad o jej mystických skúsenostiach. On si ako prvý ctil a vážil sestru Emmerichovú. Jej rozprávanie nekládol na úroveň štúdia alebo teologického diela. Považoval ho skôr za nádherné vyjadrenie ducha ľudu, v ktorom má svoje miesto schopnosť predstavivosti. Počas rokov, ktoré prežila mladá augustiniánska mníška v kláštore, mala pravdepodobne možnosť kontemplovať a čítať. Keď sa však neskôr začali jej videnia, zrejme vo svojom rozprávaní o nich nepoužila nejaké zvláštne vyjadrenia, ktoré by vyplývali zo skôr nadobudnutých poznatkov.
Vodiacou niťou, ktorá bez prerušenia spája jej rozprávania, je láska, darovanie sa, obetovanie sa nekonečnému milosrdenstvu ukrižovaného Pána. Jej videnia ukazujú, ako sa jej život a každodenná modlitba menia na neustále smerovanie k tajomstvu Božej lásky vyjadrenému v Kristovej obete. Pochopila, že Kristus, na ktorého hľadela, jej dal na kríži všetko a v tomto dávaní naďalej pokračuje. Tak sa počas liturgických sviatkov i v iných chvíľach jej života objavovali rôzne udalosti zo života a najmä z umučenia Krista. Mala hlbokú účasť na tom, čo videla. Preto videnia Anny Kataríny Emmerichovej môžeme považovať za účinný prostriedok, ktorý nás môže viesť k osobnému a hlbokému poznaniu veľkonočného tajomstva. Ak chceme s Kristom nadviazať autentický priateľský vzťah, musíme s ním kráčať ku krížu. Z tohto pohľadu má táto publikácia videní sestry Emmerichovej veľkú hodnotu aj dnes a nielen z hľadiska duchovnej prípravy na Veľkú noc. Celý náš život so všetkým pekným a ťažkým sa teda môže stať neustálou obetou alebo uzmierením v jednote s nevinným Baránkom, ktorý obetoval svoj život ako výkupné za všetkých. Vydanie tejto knihy však pozýva aj dnešnú mystickú teológiu, aby si kládla otázku o duchovnom význame videní tejto veľkej vizionárky. V nej sa uskutočnilo všetko v ovzduší nepretržitého dávania lásky. Túžila trpieť a jej duša sa tak zriekla všetkého, žila, aby neustále milovala Boha, intímne zjednotená s vykupiteľským údelom Ježiša Krista.
Vernosť Kristovmu utrpeniu a kresťanské obetovanie
Stojíš pred Pánom, ktorý visí na kríži s prebodnutým Srdcom. Ako prvé prejavili vernosť Kristovmu umučenému telu Panna Mária a Mária Magdaléna. Mystička z Vestfálska je známa svojou horlivou úctou voči Kristovmu utrpeniu a kresťanským obetovaním sa. Už v ranom veku bola zapálená láskou k Bohu a začala rozjímať o kríži a tajomstvách Kristovej bolesti. „Zahĺbila som sa do seba a tu som ďalej rozjímala o utrpení Pána. Jej plná účasť na utrpení Pána vyvrcholila v dospelom veku, keď sa na jej tele objavili stigmy. Už od raného veku bola Katarína obdarúvaná milosťami a víziami biblických udalostí, ktoré jej čistá duša prijímala veľmi bezprostedne. „Tešila som sa víziám utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista tak ako mnohým iným. Popredné cirkevné osobnosti a známi teológovia potvrdili, že vízie sestry Anny Kataríny Emmerichovej nie sú v rozpore s tým, čo hovorí Biblia, a ani s cirkevnou tradíciou. „Pán mi dal tieto vízie. „Jeho spravodlivosť je veľká, ale jeho milosrdenstvo je ešte väčšie.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať mlynček na korenie?
„Veľmi vás prosím, nabádajte pri spovedi ľudí, aby sa neúnavne modlili za úbohé duše v očistci. Ony sa potom určite budú z vďačnosti modliť za nás. „Dnešné časy sú naozaj ťažké, nikto sa im nevyhne, tieň viny visí nad celým svetom. Najsmutnejšie je, že vidím človeka, ako s chladnou ľahostajnosťou kráča cestou zvrátenosti. Keď trochu povyrástla, začala navštevovať chorých, ošetrovala im rany a starala sa o umierajúcich, pričom naliehavo prosila Pána, aby ich tresty mohla vytrpieť sama a aby im uľahčil ich utrpenie. Práve v tomto duchu hovorí evanjelium o Ježišovi: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Mt 8,17; porov. Tak ako u všetkých skutočných mystikov pretvorených v Kristovi a vnútorne zjednotených s Bohom, ani u nej sa nedá rozlišovať medzi láskou k nebeskému Otcovi a láskou k blížnemu. Nábožná mníška, ktorá v skrytosti kontemplovala tajomstvá Božej veleby, si bola vedomá povinnosti neustále sa modliť za jednotu s Kristom a s ľuďmi. „Neviem, kto ma to naučil, ale je to súčasť môjho súcitu: vždy som vedela, že Ježiš Kristus je Telom všetkých a že všetci znášame aj bolesti iných. Vždy som prosila Ježiša, aby mi dal veľa bolesti, aby som znášala tresty a utrpenie blížnych… Sestra Anna Katarína sa obetovala a modlila aj za Cirkev. Vždy túžila po duchovnom živote, ktorý zdobí Tajomné telo Ježiša Krista. Veľmi trpela pre sekularizáciu kléru v Nemecku v tých časoch2. Vnútornou účasťou na utrpení Pána v Getsemanskej záhrade sa obetovala za zlo, ktoré spôsobila sekularizácia. „V Ríme som sa dozvedel, že Pavol VI. 18. Keď zostala pripútaná na lôžko, trápili ju veľké bolesti. Pri nevýslovnom utrpení ju posilňovali videnia jej patróna, svätého Augustína a svätého Ignáca z Loyoly, ktorí boli jej učiteľmi. Jej bolesti záhadne zmizli po prijatí sviatosti pomazania chorých. Tým, že trpela za iných, však dosiahla hranicu utrpenia. V máji 1987 počas návštevy v Münsterskom biskupstve Ján Pavol II.
Raný život a duchovné povolanie
Anna Katarína Emmerichová sa narodila 8. septembra 1774 v Coesfelde v Nemecku. Jej rodičia boli chudobní roľníci. Kontemplovala udalosti Starého a Nového zákona ako nedeliteľný celok5. Dievčatko nebolo len vizionárkou, ale bola „vťahovaná“ do toho, čo videla, a tak sa stala vo svojich videniach „aktívnou“. Počas Adventu sa videla spolu s Božou Matkou a so svätým Jozefom na ceste do Betlehema a potom pri modlitbe v maštali, pred Ježiškom. S Máriou kontemplovala Kristovu tvár a jeho smrť na kríži. „Napriek týraniu a krutému mučeniu zostal Boží Syn pekný a svätý. Jeho kolená boli pevné a robustné ako kolená človeka, ktorý veľa putuje a často sa kľačiačky modlí. Nohy mal dlhé a svalnaté. Chodidlá mal pevné a ušľachtilého tvaru, kožu na chodidlách mal stvrdnutú od mnohého chodenia. Ruky mal pekné, s dlhými a jemnými prstami. Krk mal dlhší, mohutný a svalnatý, nie príliš veľkú hlavu, vysoké a široké čelo, oválnu tvár a bledú pleť, podobnú tej, akú mala svätáä Panna. Jeho pohľad bol čistý. Ježiš mal hnedé vlasy so zlatistým odtieňom, dlhé po plecia. Obrazy, ktoré majú pôvod v hlbokej vnímavosti milujúcej duše. Anna Katarína už od detstva nepretržite nielen žila Ježišovu prítomnosť, ale žila spolu s Ježišom vo svetle neopísateľnej jednoty. „Keď som pásavala kravy, často ku mne prichádzal malý Ježiško a kým sa kravy pásli, rozprávali sme sa o tom, ako treba slúžiť Pánovi. Tak ako apoštol Pavol, aj Katarína mohla povedať: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21); „Kristus je môj život“ (porov. Dievčatko nepovažovalo svoje videnia za niečo výnimočné, veď videla len Božiu nádheru. Bola naozaj presvedčená, že dar vízií je Božia milosť udelená všetkým, a tak o ňom hovorila so známymi.
Napriek tomu, že bola jemná a útla, ako sedemročná pomáhala rodičom pri práci na poli a pásavala ovce. V roku 1786, keď mala dvanásť rokov, s veľkou nábožnosťou pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Jeden sen jej potvrdil Božiu vôľu o jej duchovnom povolaní. Katarína videla pri svojej posteli svätca s dvoma rehoľníčkami, ako jej prinášajú veľkú pozlátenú knihu s červenými a zlatými písmenami, podobnú omšovému misálu. V roku 1798, keď mala dvadsaťštyri rokov, Anna Katarína si pri modlitbe v Kostole svätého Ignáca v Coesfelde vyprosovala milosť účasti na utrpení pri korunovaní tŕňovou korunou. Upadla do extázy a videla Ježiša ako oslňujúceho mladíka, ako jej ponúka dva vence ‒ jeden z kvetov, druhý z tŕňov… „Hneď som siahla po tŕňovej korune. Keďže mala chatrné zdravie a pochádzala z chudobnej rodiny, nemala mnoho možností vstúpiť do kláštora, kde by mohla zrealizovať svoje povolanie. Okrem toho aj jej rodičia boli proti. Napriek všetkému ju 13. novembra 1802 pripustili k sľubom v augustiniánskom kláštore Agnetenberg. Odvaha a stála Božia prítomnosť v jej živote jej pomohli kresťansky prijať a prekonať tieto ťažké skúšky.
Kláštor, stigmy a posledné roky života
V roku 1811 na základe napoleonského nariadenia kláštor zrušili. Spovedník sestier, otec Lambert z Francúzska, ktorý si ju obľúbil, našiel pre chudobnú chorú mníšku dočasné ubytovanie u istej nábožnej vdovy v Dülmene. V roku 1812 bola obeta sestry Emmerichovej poznačená Božou pečaťou svätých stigiem na nohách a rukách. Boli to krvácajúce rany, rovnaké aké mal na tele ukrižovaný Ježiš. Stigmatizovaná vizionárka bola veľmi slabá a mnoho dní v sebe neudržala inú potravu, iba eucharistickú hostiu a čistú vodu. Napokon, po rokoch skúmania im neostalo iné, než potvrdiť nadprirodzenú povahu zázračných javov. Aj ošetrujúci lekár Kataríny Emmerichovej, doktor Franz Wilhelm Wesener, ktorý jej po istom čase uveril, uvádza vo svojich Pamätiach absolútne neprijímanie potravy po dlhý čas a prirodzené krvácanie stigmatizovanej. Deviaty február 1824 bol posledným dňom jej pozemského života: „Visím na kríži, blíži sa koniec.“ Spovedník jej udelil rozhrešenie a odriekal modlitby za umierajúcich. A 16. februára 1824 Anna Katarína Emmerichová zomrela.
Uctievanie a beatifikácia
Vedľajšie cesty boli plné ľudí. Pätnásteho februára 1975 telesné pozostatky Božej služobnice preniesli do krypty v Kostole svätého Kríža v Dülmene a jej hrob bol sprístupnený na verejné uctievanie. Dodnes prichádzajú kresťania modliť sa k jej telesným pozostatkom, čo svedčí o jej obľúbenosti. V roku 1818 navštívil Annu Katarínu známy spisovateľ Clemens Brentano, ktorého sa vnútorne dotkli jej charizmatické dary. Obrátil sa a žil zbožným životom. Aj významné osobnosti kultúrneho a cirkevného sveta preukazovali úctu rehoľnej sestre-mystičke. Viacerí sa obrátili. Príkladom je Paul Claudel, známy francúzsky básnik, ktorý zomrel v roku 1955. Najprv bol neveriaci. Potom, čo vatikánske komisie 24. apríla 2002 uznali Katarínine čnosti hrdinského stupňa a v roku 2003 uznali zázrak, ktorý sa udial na jej príhovor, proces blahorečenia Anny Kataríny sa priblížil k úspešnému koncu. Zavŕšil sa slávnostou beatifikáciou, ktorú uskutočnil na Námestí sv. Petra v Ríme pápež Ján Pavol II. 3. októbra 2004. Niektorí vedci vyjadrili pochybnosti o autentickosti nadprirodzených javov, ktoré sa spájali s Katarínou Emmerichovou.
Prečítajte si tiež: Novela Drevený chlieb od Mila Urbana
Videnia a ich zhoda s evanjeliami
Prvý taliansky preklad10 tejto úžasnej knihy so stručným životopisom stigmatizovanej sestry, ktorý napísal básnik Brentano, oslovil mnohých a vďaka nemu sa rozšírilo uctievanie nábožnej rehoľníčky za hranicami Nemecka. Text dopĺňajú vysvetlivky a biblické údaje, aby si čitateľ urobil obraz o tom, nakoľko sa vízie nábožnej rehoľníčky zhodujú s evanjeliami a ako sa navzájom dopĺňajú. Pozorný a zasvätený čitateľ si sám všimne, nakoľko jej rozprávanie reprodukuje evanjeliové rozprávanie o utrpení Pána. Táto kniha obsahuje výber videní od Ježišovej Poslednej večere až po smrť a uloženie Pána do hrobu, krátko sa venuje zmŕtvychvstaniu a prvým zjaveniam Zmŕtvychvstalého. Obsahovo najväčší priestor je venovaný rozprávaniu o procese, odsúdení, mučení, smrti a pochovaní Pána. Čitateľ iste pochopí prečo.
Súčasný kontext a odkaz Anny Kataríny Emmerichovej
Publikácia videní Anny Kataríny Emmerichovej má veľkú hodnotu aj dnes, nielen z hľadiska duchovnej prípravy na Veľkú noc. Celý náš život so všetkým pekným a ťažkým sa teda môže stať neustálou obetou alebo uzmierením v jednote s nevinným Baránkom, ktorý obetoval svoj život ako výkupné za všetkých. Vydanie tejto knihy však pozýva aj dnešnú mystickú teológiu, aby si kládla otázku o duchovnom význame videní tejto veľkej vizionárky. V nej sa uskutočnilo všetko v ovzduší nepretržitého dávania lásky. Túžila trpieť a jej duša sa tak zriekla všetkého, žila, aby neustále milovala Boha, intímne zjednotená s vykupiteľským údelom Ježiša Krista.
Obraz dediny v tvorbe slovenských realistov ako kontext pre postavu Adama Zúka
Pre hlbšie pochopenie postavy Adama Zúka je dôležité pozrieť sa na kontext zobrazenia dediny v tvorbe slovenských realistov.
Martin Kukučín a idylický obraz dediny
Kukučínova dedina nie je vždy sociálne rozvrstvená - všetci sú rovnako bohatí (či rovnako chudobní). Autor to zvýrazňuje hlavne v poviedke Rysavá jalovica, kde sa všetky ženy volajú Eva a muži Adam. Niekedy sociálny rozdiel alebo majetkové spory medzi postavami nie sú v popredí záujmu autora, konflikt je v mravnej oblasti (Pred skúškou, Dies irae).
V poviedke M. Kukučína Keď báčik z Chochoľova umrie nastane stret postavy z ľudu a zemianskeho sveta. Ondrej Tráva bol pôvodne sedliak, neskôr odovzdal gazdovstvo synovi a stal sa kupcom. Napriek jeho postaveniu sa k nemu Aduš Domanický správa velikášsky, pre neho zostáva len sedliakom. Okrem Ondreja Trávu je tam bystrý sluha Adam, ktorý sa ocitol v nezávideniahodnej pozícii. Jeho pán rozhajdákal majetok, neplatí ho, býva v dome pre sluhov, lebo kaštieľ sa mu rozpadol. Pre Adama by bolo najlepšie riešenie, keby ho pán vyhodil.
Prečítajte si tiež: Výroba drevených prvkov pre interiér
M. Kukučín sa na postavy z dediny díva zmierlivo, každý konflikt sa snaží ukončiť uzmierením, okrem poviedky Neprebudený a osudu Ondráša Machuľu (ale aj tu poprosí Zuzka Ondráša o prepáčenie, že sa s jeho citmi pohrávala).
Jozef Gregor Tajovský a kritický realizmus
J. Gregor Tajovský naplno rozvinul kritickorealistickú metódu spracovania postavy a prináša do slovenskej literatúry prvýkrát ľudí biednych nie z vlastnej viny - obete alkoholikov (Apoliena), obete osudu - vdova a siroty (Horký chlieb), ľudí s istým zdravotným poškodením (Maco Mlieč). Aj keď sa človek akokoľvek snaží, poctivou prácou si nezlepší svoje postavenie, nezíska adekvátne finančné ohodnotenie (Mamka Pôstková), nezachráni deti atď.
Božena Slančíková-Timrava a psychologická drobnokresba
V diele B. Slančíkovej Timravy nachádzame veľmi dobre spracované ženské postavy z prostredia slovenskej inteligencie a zo sedliackeho prostredia. Veľmi kriticky pristupuje k svojim sedliackym postavám, nevyhýba sa negatívnym typom (Ťapákovci), dokonca v jej tvorbe prevažujú. Sústreďuje sa na vzťahové otázky medzi ľuďmi - členmi rodiny, susedmi, manželmi (Skon Paľa Ročku). Nazrie svojej postave do duše, komentuje, čo postava hovorí a robí, ale aj to, čo si naozaj myslí. Autorku na dedine zaujíma predovšetkým uzatváranie manželstiev - takmer všetky manželstvá (okrem napr. poviedky Skon Paľa Ročku, Pomocník - poviedka z prostredia dediny, ale s postavou z inteligencie) sa uzavreli z rozumu. Ďalej kritizuje zadubenosť, nepracovitosť, nečistotnosť, susedské zvady, zlé vzťahy medzi členmi rodín (Ťapákovci). Timrava sa psychologickými poviedkami zaradila medzi najlepších slovenských spisovateľov. Vyniká v charakteristike postáv (napr. charakteristika jedným slovom: Iľa- kráľovná, Anča- zmija, alebo „charakteristika v charakteristike" - postava charakterizuje nejakého človeka a podľa toho, ako o ňom hovorí alebo rozmýšľa, robíme si obraz o jej vlastnostiach my čitatelia. K svojim postavám je autorka ironická, nekompromisná, okomentuje ich výzor, správanie, úmysly atď.
Detailnejší pohľad na diela slovenských realistov
Poviedková tvorba M. Kukučina (1860-1928):
- diela s postavou dedinčana (remeselník, sedliak, kraviar, husiar): Rysavá jalovica, Pán majster Obšíval, O Michale, Neprebudený,
- diela s postavou, študenta, žiaka alebo so spomienkou na štúdiá (sú často autobiografické - napr. autorov otec bol richtárom v Jaseňovej ako postava z poviedky Pred skúškou): Pred skúškou, Vianočné oblátky, Úvod k vakáciám,
- diela s postavou zemana, úžerníka, richtára atď. - Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies irae (užerník Sýkora, jeho syn, richtár Zima).
Poviedka Rysavá jalovica
Najznámejšími postavami z ľudu v Kukučínovej tvorbe sú dvaja susedia z dediny Adamovce Adam Krt a Adam Trnka. Pohádali sa pre hlúposť a zmieria sa až na jarmoku, keď jeden predáva a druhý kupuje jalovicu. Po kúpe zapíjajú oldomáš a Eva Krtová odviaže jalovičku spred krčmy, aby sa doma o ňu postarala. Keď vyšli z krčmy, jalovicu hľadali, zašli aj za richtárom. Zdá sa im, že ich straší, Adam nevie trafiť domov a musí sa vypytovať, či majú gazdu doma. Jeho žena povie, že má muža doma. Nič zlé sa neudeje, Adam napraví to, čo spáchal, prácou na píle. Sedliaci popíjajú, ale autor ich za to ešte nekritizuje. Oldomášom neškodia nikomu, len sebe (na rozdiel od postáv alkoholikov v Tajovského diele).
Poviedka Neprebudený
Ondráš Machuľa je mladý chlapec sedliackeho rodu, je mentálne postihnutý, rozumom zostane navždy na úrovni chlapca. Na živobytie si však musí zarobiť, lebo je sirota. Pasie husi - svoju prácu má rád a o húsky sa stará s láskou. Mladé dievča podcení jeho chorobu (ľudia sa slabomyseľným ľuďom vysmievali alebo sa zabávali na ich účet) a prisvedčí mu, že sa za neho vydá. Ondráš pod vplyvom rozprávok, ktoré mu hovorila totka (tetka), žil v tom, že Zuzka je jeho nevesta. Zuzka si uvedomí chybu, až keď ju napomenie jej matka - Ondráš uplietol košíky a podaroval ich rodine svojej nastávajúcej. Svadba bude, ale je to svadba Zuzky a švárneho Janka. Ondráša doma zavreli, ale aj tak utiekol a nerozumel, prečo jeho nevesta tancuje s iným. Priviažu ho ku kolíku, aby neobťažoval. Zuzka sa nad ním zmiluje, pustí ho, Ondráš je smutný, že svadbu nestihol. Práve v svadobnom dome vypukne požiar, spočiatku si všetci myslia, že podpaľačom je Ondráš. Zachraňujú všetko, čo má vyššiu hodnotu, ale na starú hus s mladými si nikto nezmyslí. Ondráš oslobodí mladé, ale stará hus zahynie s husiarom - padne na neho horiace brvno.
#