Rate this post

V súčasnosti sa čoraz viac zdôrazňuje význam dediny a roľníckeho stavu, pričom si uvedomujeme, že roľník nie je len vyživovateľom národa, ale aj neoceniteľným prameňom duchovných a hmotných energií. Dedina a sedliacky stav predstavujú tajomnú pokladnicu, z ktorej prúdia nové, zdravé a čerstvé vlohy. Je zaujímavé, že ľudstvo si až v devätnástom storočí uvedomilo hodnotu a poéziu dediny a folklóru, ktorý je odvtedy nevyčerpateľnou studnicou všetkého veľkého a krásneho. Keďže slovenský živel bol roztrúsený zväčša po dedinách, dedina má na Slovensku ešte väčší význam. Bola nedobytnou tvŕdzou národného života. Roľnícky ľud so svojím zdravým zmyslom a kresťanskou tradíciou bol a je hlavným nositeľom náboženského a mravného života. Náš dedinský život je srastený so svojím náboženským a národným cítením, a preto nás bolí opustenie každej peknej ľudovej obyčaje a zarmucuje odložená výšivka.

Dedina ako prameň síl a mesto ako usmerňovateľ

Znamená nezrelosť a nepochopenie, keď ľudia majú živelný odpor proti dedine. Novodobý útek do miest a urbanizovanie je pliagou pre národné bytie. Podobne sa treba dívať aj na prázdne meštiankárenie a panštenie sa. Pritom však, keď strážime čistý ráz dediny, sme ďaleko od toho, aby sme jej význam preceňovali. Dedina je iba žriedlom síl, ale vlastný ráz a tvárnosť silám dodáva mesto. Mestá sú usmerňovateľmi ľudského života v každom ohľade. Z miest prichádza skaza, ale aj požehnanie ľudstva. V mestách vyvrchoľuje dráma a križuje sa borba o duchovnosť sveta. Mesto-polis - civitas-Stadt je totiž soskupením množstva rodín a hodnôt na väčšie vypätie života. Mesto svojou štruktúrou znamená stupňované úsilie o poriadok a pokrok. Tu sa sústreďuje väčšia moc a majetok, preto mesto znamená vždy kráčanie s dobou a nadobúdanie najnovších výdobytkov. Mesto svojou povahou je hromadným spolunažívaním, a už tento fakt núti na výmenu názorov, na jemnejšie životné formy, nabáda prekonávať naivné, primitívne, zaseknuté a zatrpklé náhľady a vystúpiť zo svojho pohodlného, sebeckého ozembuchstva. Mesto robí človeka pružnejším, obratnejším, ale aj všestrannejším, vyspelejším a zriadenejším. Vo všetkom poskytuje väčšie možnosti ako dedina; v dobrom, a žiaľbohu aj v zlom. Mesto je vyvrcholením všetkých ľudských vlastností. Každá ľudská miera, tak v dobrom ako aj v zlom, sa dovršovala v mestách. Myslíme tu na Babylon, ale aj na Jeruzalem, na Kartágo, ale aj Rím. Čo by bolo ľudstvo bez Atén, Ríma, Paríža, New Yorku atď.? Mestá sú vedúcim činiteľom ľudstva, a to aj v náboženskom ohľade.

Význam zbožnosti mestských rodín

Je pochopiteľné, že Kristus Pán svoje vykupiteľské dielo nekonal na dedine, ale v meste. Apoštolovia sa neuťahovali na púšte a samoty, ale sa borili o kristianizovanie mestských rodín. A v skutočnosti to boly mestá, ktoré prvé prijaly kresťanstvo. Z nich prúdila sila milosti na dediny, ktoré veru dlho ostávaly ešte bahniskom modloslužobníctva a nízkej povery, takže slovo „pagani“ - „dedinčania“ aj v slovenčine sa ujalo na označenie pohana. Najväčší svätci katolíckej cirkvi boli mešťania a ich zjav bol podmienený mestským prostredím (Augustín, Gregorovia, Tomáš, Ignác, Don Bosco atď.). V mestách sa rozhodne o osude náboženstva a kultúry. Preto v dnešných prelomových časoch v prvom rade a s napätím všetkých síl treba sa starať o zveľadenie a prehĺbenie zbožnosti mestských rodín. Ide totiž o zbožnosť rodiny, ako organického a prirodzeného celku. Nie je dosť, keď sú zbožní otec, matka a dcéra ako jednotlivci a pritom celok rodiny sa vyžíval len na prirodzenej rovine. Lebo mesto netvoria jednotlivci, piráti, vojaci, obchodníci, ale rodinné celky. Preto tieto celky sa majú stávať čoraz väčšmi božími. Nepostačuje aj ten najlepší prípad, keď matka je predsedníčkou Charity, dcéra kongreganistkou, otec poslancom, syn Eskáemistom a pritom rodina ako celok nesie sa iba v znamení svetského dobrobytu, konkrétne, v znamení platovej stupnice, postupu v hodnosti, o krásny byt, o prepych a dobré zásobenie, v znamení svetského vzdelania, slušnej a hoci ušľachtilej zábavy, športu atď. Zveľadenie zbožnosti vyžaduje, aby mestská rodina ako celok čoraz viac zapojovala sa do božieho poriadku na svete, aby pestovala náboženský plán života, stále hlbšie si uvedomovala závislosť svojho bytia, postupu a dobrobytu od konania náboženského programu života. Aby vrúcne preciťovala potrebnosť, vznešenosť a prioritu milosti aj vo svojich najľudskejších podujatiach. V mestách totiž, aj v našich slovenských, ľudia strašne sa tratia Bohu.

Špecifiká života v meste a výzvy pre zbožnosť

U mestského človeka už v tom je nebezpečenstvo vymknutia sa Bohu, že nie je v blízkosti veľkolepej božej prírody. Roľník, hoci si živobytie získava prácou, jeho život na každom kroku je podmienený božím poriadkom. Každý deň temer hmatateľne prežíva mystérium dobroty alebo hnevu božieho. Oproti tomu mestský človek to nepociťuje na vlastnej koži. Je závislý na sebe, na organizácii ľudí. Živelne sa ho dotýka platový poriadok, mesačná gáža, dobré alebo zlé zriadenie stravovania, dobrá komunikácia, alebo osvetlenie, bezchybne fungujúci vodovod. Neprežíva bezprostredné účinky svetla a tmy, tepla a zimy, sucha a búriek, ktoré roľníka ustavične upozorňujú na vyššie mocnosti. Ďalej, mestskí ľudia ľahko sa vyklbujú zo zbožnej a tvorivej tradície kresťanskej. V mestách je ustavičný pohyb, jedni sa odsťahúvajú, iní prichádzajú, menia sa majitelia i nájomníci. Zriedkakedy nastáva tá srdečná hierarchia srdečného spolunažívania so svojím kostolom a kňazom. Mestský človek je ponechaný na seba. Prostredníctvom svojho farského poriadku nie je vôbec alebo len slabo zapojený do božieho programu života. Hoci sa v nedeľu i zúčastní na svätej omši, vykoná to tam a v takom čase, keď sa mu to najlepšie hodí. Nie je tak vnútorne a bytostne spojený so slávnosťou bohoslužby ako človek na dedine. Týmto sa veľmi mnohí strácajú z vnútorného spojenia s Bohom. Napokon mestá sú mlynmi a valcami ľudského smýšľania a presvedčenia. V nich sa melie život od rána do večera a od večera do rána. Vždy prichádzajú nové udalosti, zábavy, úlohy, situácie. Mestský, aj najnečinnejší človek má život vyplnený týmito vecami. Často aj pri najlepšej vôli nezvyšuje čas na sústredenie a prehĺbenie sa v náboženských hodnotách. A jednako, život ľudstva visí jedine na Bohu. Keď sa niekto natrvalo Bohu vzdiali, nič ho nezachráni od zahynutia. Všetko v ňom ustrnie a zpovrhne a sa vyprázdni. Záľuby sa vyvinú v obludné vášne. Ženú človeka do zúfalých podujatí. Ani najdokonalejšia technika nenahradí duchovný život. Technika sama osebe sa stáva kliatbou a príťažou.

Ako zveľadiť zbožnosť v mestskej rodine

Zbožnosť mestských rodín musia pestovať predovšetkým sami mešťania, ktorým záleží na kresťanskom presvedčení. Aj vo vážnej, tvorivej práci zapojením si treba ustavične uvedomovať, čo osoží človeku, keď celý svet získa a na svojej duši škodu utrpí, a zas: kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a každý deň vezme svoj kríž a nech ma nasleduje. Musíme si totiž uvedomiť, že to, čo rodine mesto na zbožnosti ujme, môže jej to mnohonásobne nahradiť. Mestský človek miesto zažitia božieho ploriadku v prírode môže hlbšie nazrieť do plánov božích pomocou rozličných náboženských prednášok a kurzov, závislosť od Boha môže hlbšie preciťovať a väčšmi sa môže očisťovať na veľkolepých duchovných cvičeniach, ktoré sú v mestách časté a prístupné. Vyklbenosť z farskej liturgie môže nahradiť zapojením sa do rozličných hnutí a apoštolátov. Menovite však mestská rodina, keď chce zveľadiť svoju zbožnosť, nesmie zanedbať aj vitálny prirodzený základ zdravej rodiny. Má byť opravdivou rodinou a nielen pudovou modernou hrou na dieťa, len na uspokojenie seba. Aj v mestskej rodine má sa rodiť viacej detí, má sa vytvoriť opravdivé zbožné spoločenstvo rodinné. Je síce dojímavé vidieť krásnu detskú výbavu, prepychové detské kočíky, prepiatu starostlivosť o dieťa, no to všetko páchne krvou nenarodených detí. Prílišné fintenie dieťaťa škodí rodičom, lebo hoci ich blaží, ich energie vyčerpáva. Škodí samému dieťaťu, lebo ho rozmaznáva a zmäkčuje. Je neklamnou známkou sústredenia na tuzemskosti.

Prečítajte si tiež: Mäso, zelenina a chudnutie

Úloha kňazov a moderná pastorácia

Zveľadenie zbožnosti mestskej rodiny musia mať zvlášť na zreteli kňazi. Treba upotrebovať všetky posvätné a organizačné prostriedky, ktoré Cirkev vybudovala v dvetisícročnej praxi, najmä však moderné pastoračné metódy, ktorými sa Cirkvi podarilo naozaj zachytiť a zvládnuť komplikovaný moderný život. Týchto prostriedkov je veľa. Tu chcem zdôrazniť iba niektoré. Zveľadenie zbožnosti je v prvom rade zaiste dielom milosti a nadprírody. Bez nej sa nevykoná nič. Ale i tu platia slová sv. Gregora: „Modlitba a činnosť pred Bohom oboje nevyhnutne patria dovedna. Modlitbou sa má napomáhať činnosť a činnosťou modlitba.“ Preto je nevyhnutné, aby pastorácia miest podľa významu bola sústavne sverovaná najlepším a najvyskúšanejším silám. Ďalej, aby duchovné vedenie miest bolo naozaj mestské, čiže kongeniálne tej vyspelosti a výšky, na ktorej sa nachádzajú profánne oblasti. Aby ono neliplo na dedinských viditeľných formalistických efektoch, ako sú: masové prejavy, sladkasté vonkajšie pobožnosti, prázdne bombasty, sháňanie nevkusných ozdôb a maľoviek, ktoré kultúrneho človeka z kostola priam vyháňajú a jeho zbožnosť mýlia. Aby sa neostalo trčať pri zastaralých ideových náboženských úlomkoch, ako napríklad fráza: „aj v najnevkusnejšom kostolíku pútnickom môže byť viac zbožnosti ako vo veľkolepej, umeleckej, vyspelo obsluhovanej katedrále.“ Alebo: „citový, gíčový spev lepšie môže povzniesť dušu k Bohu ako všetky gregoriány a klasické kostolné spevy.“ Alebo: „Organizácie, aj náboženské sú len asistenciou pri hriechu.“ Alebo: „Laik nech len verí a nešpekuluje a nezasahuje do náboženskej oblasti.“ Ďalej je potrebné, aby pri horlivom hlásaní nekompromisného náboženstva nestalo sa toto náboženstvo jednostranným a násilným prízvukovaním jedine nadprírody a vyžadovaním od človeka viacej, ako môže zniesť a ako kresťanské ordo vyžaduje. Pripomeňme si slová sv. Františka Salézskeho: „Zbožnosť, ktorá sa nedá uviesť do súladu so zákonitým zamestnaním nejakého človeka, je falošná“ (Filotea 3). Alebo: výrok kard. Faulhabera: „Zbožnosť sa nedá udúšať príliš veľa žiadajúcimi zbožnými výkonmi.“ Bolo by chybou, keby sa mestská pastorácia opierala hlavne o krotkých, vo svetskom ohľade bezvýznamných pietistov, akých v každom meste je dosť a dosť, aby sa nám takto nevymykali práve tí najvýznamnejší, vedúci, atmosféru tvoriaci jednotlivci a rodiny. Preto pastorácia mestských rodín, hocako sa to mnohým nevidí, musí byť čo najhlbšia (filozoficky a teologicky) a kultúrne najvyspelejšia. Mestská pastorácia slovenská vykonáva niekde obrovský, až nadľudský výkon. Treba však pritom pripomenúť, že je zčasti na dedinskej úrovni. Príčinou toho je aj všeobecná slovenská situácia, ako to bolo povedané na začiatku. Naše mestá boly donedávna vlastne veľkými dedinami, bez snahy po úrovni držať krok s časom. Tento stav sa od istého času radikálne zmenil. Naše mestá, a to nielen Bratislava, s veľkým elánom a v každom ohľade doháňajú zameškané a chcú byť avantgardou aj na kultúrnom poli. Tento fakt si má uvedomiť aj naša mestská pastorácia.

Zameranie sa na apoštolát rodiny

Pripojujeme sa k vznešeným slovám komisie pre Katolícku akciu, že za najpotrebnejší apoštolát v časoch terajších treba pokladať apoštolát rodiny. Nech je nám dovolené upozorniť na zvlášť dôležitý apoštolát rodín mestských.

Svetová organizačná sieť Spolku sv. Vojtecha

Spolok sv. Vojtecha má dnes dobrý zvuk nielen u slovenských katolíkov, ale v celej slovenskej verejnosti. Toho roku má svoje 72. valné zhromaždenie, ktoré je vždy významnou udalosťou. Väčšinou máva svoje valné zhromaždenie v Trnave, ale v minulosti mal ich aj na rozličných miestach Slovenska, čím propagovala sa myšlienka národná i katolícka. Slávnostné boly najmä dve zhromaždenia, a to jubileum 60 rokov jestvovania a najmä jubileum sedemdesiatročné, ktoré bolo už za slovenskej štátnosti, ktorého zúčastnil sa aj prezident republiky a vládni činitelia. Vo všeobecnosti však dnes pozerá sa na SSV ako na niečo čiste domáceho, v pomerne úzkych rámcoch vlastnej štátnej životnej plochy. Je isté, že jadro členstva SSV je na Slovensku - ale faktom je aj to, že SSV je všade tam, kde len žije Slovák. V krátkosti preberieme celú organizačnú sieť, tak domácu ako aj zahraničnú.

Organizácia Spolku sv. Vojtecha na Slovensku

Spolok sv. Vojtecha na Slovensku je organizovaný v jednateľstvách, ktoré vedú jednatelia. Práve preto nie je tu možné nahradiť slovo „jednateľ tajomníkom, lebo ono má svoju tradíciu vo svojom význame a je dnes priveľmi vžité, než aby sa menilo. Práve tak ako v samotnom SSV úrad tajomníka a hl. jednateľa je niečo celkom iného, s iným okruhom pôsobnosti a tak aj organizácia členstva SSV má svoje jednateľstvá a nemá a nemôže mať „tajomníctvá“. Celá organizačná sieť je vybudovaná na jednateľstvách, ktoré vedú jednatelia a títo sú v stálom kontakte s hl. jednateľsvom Spolku sv. Vojtecha. V minulosti boly jednateľstvá rozdelené podľa diecéz a diecézy podľa farnosti. Každá fara mala svoje jednateľstvo a filiálky patrily k jednateľstvám svojej farnosti. Celá organizácia členstva delila sa podľa diecéz: trnavskej, nitrianskej, spišskej, banskobystrickej, košickej, rožňavskej, gr.-kat. prešovskej, prepozitúry jasovskej a bisk. Satu Mare. Prirodzene, že týchto jednateľstiev bolo zo začiatku len veľmi málo a organizačná sieť SSV pomaly rozramenila sa po celom Slovensku. Rozdelenie na diecézy vo vedení organizácie členstva, teda hl. jednateľstva znamenalo, že koľko bolo diecéz, toľko bolo zriaďovaní jednateľstiev podľa abecedy. To nebolo praktické, a preto pri reorganizácii evidencie v hl.

Reorganizácia jednateľstiev

Ako sme spomenuli, zo začiatku jednateľstvami boly len farnosti a tam patrily aj filiálky farnosti. I toto malo s organizačného hľadiska nevýhodu. Totižto, či bol už jednateľom farský úrad alebo nejaký laik, väčšiu časť svojej organizačno-propagačnej činnosti mohol vyvíjať len v samotnej farnosti, kde býval, s ľuďmi z filiálky prichádzal síce do styku, ale oveľa zriedkavejšie a, prirodzene, oveľa menej ich aj poznal. Práve preto pri reorganizácii organizácie členstva (hl. jednateľstva) vytýčilo sa za vedúcu smernicu: do každej obce, kde SSV len členov má, samostatné jednateľstvo! a takto sa teraz pokračuje: v ktorej filiálke niektorého jednateľstva je len trochu viac členov, utvárame nové, samostatné jednateľstvo. Má to aj praktický význam, lebo keď sa pred Vianocami rozosielajú podielové knihy, členovia z filiálok nemusia chodiť…

Prečítajte si tiež: Pizza Západ: Kompletný prehľad

Domáca paštéta s tymiánom: Recept a tipy

Pečeňové paštéty sú veľmi obľúbené. Pripravte si lahodnú domácu paštétu s použitím kvalitných surovín a správnej kombinácie korenia. Dobrá paštéta nie je len o pečeni alebo mäse, ale hlavne o správnom korení.

Suroviny na prípravu paštéty

Pripravíme si suroviny. Pečeň môže byť aj z diviny. Budeme potrebovať:

Kuraciu pečeň
Bravčový bok
Jelenie mäso (voliteľné)
Mladú cibuľku
Pór
Cesnak
Bazalku
Tymián
Paštétové korenie
Brusnice
Džem
Soľ
Korenie štyroch farieb
Olej
Maslo
Víno
Sladkú smotanu

Postup prípravy

Kuraciu pečeň rozmrazíme, zbavíme blán, žiliek, umyjeme a necháme dobre odkvapkať od vody, aby pri restovaní neprskala. Pečeň krájame na menšie kusy. Bravčový bok krájame na 3 cm kusy. Jelenie trochu menšie. Bazalku a tymián na drobno. Mladú cibuľku a pór na väčšie kusy. Veď to sa bude na koniec mlieť v mlynčeku. Cesnak posekáme na drobno.

V hrnci rozpustíme husaciu masť.
Do hrnca dáme olej a maslo, na ktorom podusíme cibuľu a pór.
Po zmäknutí cibule a póru pridáme cesnak a bazalku, tymián a paštétové korenie.
Pár krát premiešame a pridáme obe mäsa a stále miešame, nech sa zatiahne.
Podlejeme 1,5 dcl vínom. To víno sa musí vypariť, tak že tam ostane len tuk.
Počas dusenia pridáme brusnice, ktoré tiež dusíme s mäsom.
Pred koncom dusenia pridáme džem 1 PL a soľ 1,5 PL.
Počas dusenia mäsa si pripravíme pečeň. Pečeň rozmixujeme na mixéri do hladka a dáme do nej korenie štyroch farieb čerstvo mleté. Trochu to premiešame. Necháme to postáť, to korenie do seba pečeň vtiahne. Tú sme nesolili. Dosť soli je v mäse.
Pridáme kuraciu pečeň, restujeme ju asi 15 minút, aby bola prepečená aj z vnútra, nie však vysušená, má zostať šťavnatá. Okoreníme ju čerstvo mletým čiernym korením. Ak chcem mať paštétu korenistú, zvýšime množstvo korenín, ale tu nie, má byť jemná.
Do zmesi pridáme 1 prelisovaný strúčik cesnaku, orestujeme len krátko, kým sa rozvoňal - asi 1 minútu. Pridáme majorán, ten sme nerestovali, aby paštéta nemala horkastú chuť, ale ihned sme priliali sladkú smotanu, nechali zovrieť, ale sme ju nevarili, vypla sme plameň a celú zmes sme nechali úplne vychladnúť. Koreniny sme ponechali v nej, rozmixujú sa s ostatnými ingredienciami a paštétu ešte správne dochutia.
Mäso so všetkým v hrnci pomelieme prvý krát na okách väčších.
Druhy krát melieme na malých okách.
Zmiešame s pečeňou a dáme do formy na biskupský chlebík.
Zakryjeme s alobalom.
Do rúry dáme naplnenú formu do druhej nádoby z vodou a pri teplote 130 °C to robíme 90 minút.
Po tejto dobe necháme vychladnúť a dáme do chladničky na 10 hodín. Môže sa do dať aj všetko do zaváracích pohárov zavrieť a do pary na 90 minút. Z tejto dávky vydá asi 6 pohárov 3,3 dcl.
Vychladnutú zmes ponorným mixérom rozmixujeme úplne do hladka, výsledná zmes je pomerne riedka, tekuá, ale neskôr v chladničke primerane stuhne na krém.
Kým bola zmes tekutá, naplníme ju do vhodných nádobiek a odložíme na 4 hodiny do chladničky, aby stuhla na paštétu.

Servírovanie

Po dostatočnom vychladení cez noc máme raňajky na stole v prírode. Hotovú paštétu rozotrieme na krajec čerstvo upečeného domáceho chleba, podávame k nej mladú cibuľku, paradajku a čerstvú zelenú zeleninovú papriku s reďkovkami. K tomu pivo alebo zvyšok vína a zeleninu s domácim chlebom. Táto paštéta je fakt moc dobrá. Želáme aj Vám dobrú chuť.

Tipy a triky

Ak chcem mať paštétu korenistú, zvýšim množstvo korenín, ale tu nie, má byť jemná. Správnu sekanú, prípadne paštétu si nemožno predstaviť bez výraznej chuti. Aby mala tú svoju ideálnu chuť, je potrebné ju dochutiť tak, aby sa bylinky, korenie a sladké aj pikantné tóny dokonale prepojili.

Prečítajte si tiež: Mäso v každodennej strave: Ako to ovplyvňuje vaše zdravie.

Zloženie a charakteristika paštétového korenia

Táto zmes korenia kombinuje všetko potrebné - muškátový oriešok a nové korenie dodajú jemnú korenistú hĺbku, bazalka a koriander prinesú svieže bylinkové tóny a bobkový list s klinčekom vytvoria tú pravú paštétovú vôňu. Táto zmes je ideálna nielen na klasické pečeňové paštéty, ale aj na ďalšie domáce pochúťky.

Ako používať paštétové korenie

Najlepší spôsob, ako z tejto zmesi korenia dostať maximum chuti, je pridať ju pri restovaní pečene, mäsa alebo zeleniny. Odporúčané množstvo je približne polievková lyžica na 500 g surovín, ale podľa chuti môžete pridať viac či menej.

Dávkovanie paštétového korenia

Narazili ste v recepte na paštétové korenie a neviete aké množstvo odmerať? Miery sú samozrejme približné a vždy platí, že by ste paštétového korenia mali dávať podľa svojich vlastných chuťových preferencií.