Obdobie socializmu na Slovensku, hoci spojené s obmedzeniami a ideologickým tlakom, zanechalo v pamäti mnohých ľudí nezmazateľné stopy. Spomienky na obchody, služby, kultúrne podujatia a každodenný život sa prelínajú s pocitmi nostalgie, ale aj kritického zhodnotenia.
Obchody a služby v časoch socializmu
Návrat do minulosti nám pripomína legendárne obchody a ich výrobky či služby. Mnohí si dodnes vedia vybaviť chute a vône z týchto obchodov. Aj za socializmu sa ľudia venovali nákupom v obchodoch či podnikoch, ktoré boli na svojom mieste dlhé roky.
Mliečne bary: Miesto stretávania a obľúbených pochúťok
V časoch socializmu boli legendárne mliečne bary veľmi obľúbené. Mliečny bar, medzi ľuďmi známy aj ako „Mliečak“, sa tešil v niektorých lokalitách bývalého Československa veľkej obľube. Návštevníci si pochutnávali na mliečnych kokteiloch, šalátoch, zákuskoch, chlebíčkoch, ruskom vajci, palacinkách, ale napríklad aj na tzv. „Smažienke“. „Po škole sme so spolužiačkami chodili najmä na jahodové mlieko, na ktorom pani predavačky nikdy nešetrili,“ prezradila pani Gabika. Pani Zuzana z Bratislavy na Mliečny bar nedá dopustiť. „Mal výbornú polohu. Sídlil kúsok od Slovenského národného divadla, preto bolo bežné, že ste v ňom stretli slovenských hercov, ktorých ste predtým videli v divadle či v televízii. Otvorený vraj býval cez týždeň do 18.00 hod.“
Tuzex: Okno do sveta luxusu
Tuzex bol niekdajším symbolom luxusu. Za tovar sa v Tuzexe platilo odberovými poukážkami, ktoré poznáme ako bony. „Spomínam si na moje prvé rifle značky Levi´s, alebo ak chcete rifle či džíny. Stáli vyše sto bonov, čo bolo vtedy dosť - pre porovnanie, pravú švajčiarsku čokoládu ste vymenili za dva bony. Na tie svoje vysnívané rifle som si pred Tuzexom vyčkal asi pol dňa - aj to som mal vôbec šťastie, že sa mi ušli. Musím však povedať, že čakanie sa s odstupom času vyplatilo. Vydržali veľmi dlho.“
Obchod Ryba: Treska v novinách
Obchodík s názvom Ryba dodnes vyvoláva v mnohých príjemné spomienky a je to kapitola sama o sebe. „Kto si chcel pochutnať na výbornej treske, ten išiel do Ryby. Ešte dnes si pamätám, ako súdružky predavačky vážili tresku do novín alebo voskových pohárov.“
Prečítajte si tiež: Zmrzlina Ascot: Pôvod a zaujímavosti
Čaje o piatej: Tanečné popoludnia a mládežnícky protest
Svoje postavenie v ére socialistického konzumu mali aj vychýrené tanečné Čaje o piatej. „Čaj o piatej bol pre nás, študákov, akýmsi mládežníckym protestom, pretože sa tam hrávala i zahraničná hudba. Bola to udalosť, pri ktorej si každý rád zatancoval so svojím partnerom, priateľom a niekedy aj s úplne cudzím človekom. „Čaj o piatej by som dopriala zažiť skutočne každému. Tá nálada tam bývala priam nákazlivá,“ dodáva pani Irenka.
Ďalšie obľúbené obchody
V Novom Meste nad Váhom si pamätajú na Smažienku, dnešnú predajňu Mladosť, kde sa podával takzvaný vaječný rezeň. „Stál 10 halierov,“ prezradila pani Gabika. Zase obchod s názvom Eso ponúkal exkluzívny tovar z dovozu, ako napríklad kávy aj sladkosti. Mnohým utkveli v pamäti aj predajne s obuvou. V sedemdesiatych rokoch bola takáto predajňa aj na Letnej ulici (dnes sa tam nachádza banka). „Rodičia mi tam kúpili prvé čižmy na vysokom opätku,“ spomína pani Katarína. Obľúbená bola aj cukráreň na Zimnej ulici so stolmi a pohármi s čokoládou. Na terajšej Letnej ulici stál obchodný dom, ktorý neskôr dostal pomenovanie obchodný dom Hornád. Obľúbená robotnícka reštaurácia stála na Zimnej ulici a ponúkala denné menu.
Kultúrny život a spoločnosť v socializme
Spoločenský život a kultúra v socializme mali svoje špecifiká. Napriek obmedzeniam a cenzúre si ľudia nachádzali spôsoby, ako sa zabaviť a kultúrne vyžiť.
Hotel Devín: Závan civilizovaného sveta
Hotel Devín bol pre mnohých symbolom luxusu a závanom civilizovaného sveta. Pani Zorka Čergovská spomína: „V socializme to bolo niečo fantastické. Vtedy sa nedialo nič, ani filmy neboli, na všetko sa vzťahovala cenzúra, nikam sme nemohli cestovať. Hotel Devín sme všetci milovali, bol to závan civilizovaného sveta.“ V hoteli Devín sa konali prvotriedne plesy. V roku 1958 sa plesu zúčastnili aj víťazní medailisti z Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní, ktoré sa konali v Bratislave.
Kultúra a umenie pod dohľadom
Otec pani Čergovskej bol pred vojnou politickým redaktorom, neskôr bol rád, že mu dovolili písať aspoň pre výtvarný časopis Tvar. Poznal sa s umelcami, architektmi, bežne sedával pri stole s Jánom Mudrochom, Jankom Alexym, Emilom Bellušom. Všetci sa stretávali v Devíne, jej otec tu bol štamgast.
Prečítajte si tiež: Spomienky na Vianočné Sladkosti
Štúdium a ideológia
Štúdium v časoch socializmu bolo poznačené ideologickým tlakom. Pani Čergovská spomína na štátnicu z marxizmu: „Museli sme sa drviť tieto veci, aby sme sa dostali ďalej.“ Sama zažila nepríjemnú skúsenosť s ŠtB, keď si požičala knihu z americkej knižnice. Napriek tomu sa prihlásila na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, katedru anglistiky. Výučba angličtiny bola veľmi teoretická a popri štúdiu predmetu sa drvila hlavne ideológia.
Filharmonické koncerty a kultúrne podujatia
Pani Čergovská pravidelne chodievala na filharmonické koncerty do Reduty, dokonca si pamätá ešte na našich prvých dirigentov - na Václava Talicha a Rudolfa Raitera. Na tieto prvé filharmonické koncerty chodila s otcom.
Móda v socializme: Medzi uniformitou a túžbou po individualite
Móda v socializme bola ovplyvnená ideologickým rámcom a obmedzenými možnosťami. Napriek tomu sa ľudia snažili vyjadriť svoju individualitu a sledovať módne trendy.
Výstava „Nech šije! Móda na Slovensku 1945 - 1989“ mapuje príbeh nerovného sobáša módy a totality. V úvode komentuje povahu a charakter ideologického rámca po roku 1948. Móda, či skôr v socnewspeaku odievanie, bola začiatkom 50. rokov 20. storočia úsporná a uniformná, aj ako vymedzenie voči neprijateľnej kozmopolitnej móde a nástojčivo riešila hlavne pracovný úbor. Navrhovanie i výroba odevov sa odvtedy organizovali centrálne, pro-sovietsky a anti-západne nastavený kurz velil ovládnuť a nanovo sformulovať vkusový ideál.
Socialistický odevný priemysel akcentuje výstava prostredníctvom výberu produkcie najvýznamnejších veľkosériovo orientovaných slovenských podnikov. Všíma si ale aj tvorbu odevných doplnkov, sleduje cesty odevu k spotrebiteľovi (nevynechá ani opojný lesk Tuzexu), ako i pozvoľna a prerušovane presakujúcu liberalizáciu spoločnosti, zreteľnú od konca 50. rokov aj v slovenskej kultúre.
Prečítajte si tiež: Obmedzená ponuka zmrzliny
Fatálnou zmenou, ktorá otvára sekciu venovanú malosériovému (zákazkovému) odevu, je znárodnenie. Okom komunistického hurikánu postupne prechádzajú veľké i menšie podniky, až napokon začiatkom 50. rokov definitívne skončia aj malí živnostníci.
Výraznú stopu v kontexte vtedajšieho Československa predstavujú časopisy Móda (od 1949) a hlavne Dievča (od 1969). Ich špecifikom boli vlastné návrhárske ateliéry, kde vznikali inšpiračné kolekcie určené pre publikovanie. Nóvum časopisu Dievča spočívalo aj v progresívnom podchytení kultu mladosti.
Výstižne to ilustruje aj nástojčivo presadzovaná téza o atraktivite domácky zhotovovaného odevu. Podľa nej malo ísť o jeden z výdobytkov pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu disfunkčnej odevnej výroby.
Internáty: Život študentov a učňov ďaleko od domova
Internáty boli pre mnohých študentov a učňov prechodným domovom. Život na internáte mal svoje pravidlá a režim, ale aj svoje čaro a spomienky.
Internát Mladá garda: Miesto stretávania a kultúrneho života
Internát Mladá garda v Bratislave bol povestný rušným životom. Vychýrené boli najmä „tanečné čaje o piatej“. Priestory spoločenskej miestnosti ožívali ruchom. Internát bol naprojektovaný tak, aby podporoval bohatý študentský život. Boli tu spoločenská miestnosť s javiskom, kinosála, kde sa premietalo dlho do noci, chodili sem herci, estrádne a hudobné skupiny. Fungovalo tu množstvo študentských krúžkov, vysielalo rozhlasové štúdio. Na stretnutia lákal aj vonkajší areál - parkovo upravené priestory medzi blokmi, nádvorie pred hlavnou budovou a športoviská.
Režim na internáte
Pani Jana spomína na časy, ktoré strávila ako učnica v Kalnej nad Hronom: „Bol tu režim, všetko sa robilo na zvonenie - budíček, ranná rozcvička, poobede voľno, občas vychádzky, potom učenie. O siedmej večer sme povinne pozerali správy a pol desiatej bola večierka. Každý štvrtok sme mali veľké upratovanie - umývali sa okná, čistili koberce a utierali prach.“ Občas poobede mávali Čaje o piatej, čo sú dnešné diskotéky.
Normalizácia: Upevňovanie moci a obmedzovanie slobody
Obdobie normalizácie po roku 1968 bolo spojené s upevňovaním moci komunistickej strany a obmedzovaním slobody. Spomienky na predaugustové obdobie sa často opisujú prostredníctvom emócií ako „pocit slobody“ a „uvoľnenie režimového zovretia“. Poaugustové obdobie zasa sprevádzali pocity „tuhnutia“ a „mrazenia“.
Pohľad na dobové zákony a nariadenia napovedá, že predaugustové „uvoľnenie“ bol naozaj skôr pocit než skutočnosť, ktorá by bola opretá o reálnu zmenu pravidiel. Počas celého „uvoľnenia“ ostalo v ústave zakotvené výsadné postavenie komunistov, tzv. „vedúca úloha komunistickej strany v spoločnosti“.
Právne nástroje normalizácie
Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy nasledovala séria právnych noriem, ktoré mali za cieľ upevniť moc komunistickej strany a obmedziť slobody občanov.
- Zákon o Národnom fronte: Politické strany a organizácie mohli pôsobiť len ako členovia Národného frontu.
- Zrušenie a pozastavenie cenzúry: Cenzúra bola znovu „neprípustná“, ale neskôr bola jej platnosť „pozastavená“. Príslušný úrad pre tlač mal právo zabezpečovať, aby sa v médiách „neuverejňovali informácie, ktoré obsahujú skutočnosti, ktoré sú v rozpore s dôležitými záujmami vnútornej alebo zahraničnej politiky štátu“.
- Zákon o niektorých prechodných opatreniach na upevnenie verejného poriadku: Orgány miestnej správy boli oprávnené zakázať alebo rozpustiť každé zhromaždenie, manifestáciu či sprievod, ak usúdili, že by mohli „narušiť dôležité zahranično-politické záujmy štátu“, alebo boli „zamerané proti socialistickému poriadku“ či inak „ohrozovali verejný poriadok“.
- Zmluva o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk: Podmienky užívania rôznych objektov a služieb, poskytovaných československou stranou sovietskym vojskám „dočasne sa nachádzajúcim“ na jej území, boli dohodnuté vo výrazný neprospech ČSSR.
- Zákon o príživníctve: Každý musel byť zamestnaný a človek bez pečiatky zamestnávateľa v občianskom preukaze mohol byť stíhaný za príživníctvo.
- Zákon o Slovenskej akadémii vied: Zaviedol pre vedeckých pracovníkov SAV pracovné zmluvy na dobu určitú, čo umožnilo režimu zbaviť sa nepohodlných osôb.
- „Obuškový zákon“: Mal postihovať každého, kto by „sa zúčastňoval akcie narušujúcej verejný poriadok“, „vyzýval“ na ňu alebo ju „podporoval“, kto „neuposlúchol výzvu verejného činiteľa k zachovaniu verejného poriadku“ alebo kto navádzal na to inú osobu.
- Register trestov: Do registra trestov sa vpisovali aj priestupky podľa „obuškového zákona“.
- Vycestovacia doložka: Občania museli pred každou cestou do „kapitalistických štátov“ žiadať o novú „vycestovaciu doložku“, ktorej vydanie bolo možné takmer ľubovoľne odoprieť, zrušiť alebo obmedziť.
- Zákon o zániku práva osobného užívania bytu: Občan, ktorý sa v zahraničí zdržiaval „bez povolenia“, sa stával aj terčom štátnych zásahov do majetkových a zmluvných práv.
- Zákon o konfiškácii majetku: Ak sa vlastník veci dopustil takého protiprávneho konania, ktorým sa trvalo zbavil možnosti vec obvyklým spôsobom používať, pripadá vec do vlastníctva štátu, pokiaľ je v rozpore so záujmom spoločnosti, aby vlastník s vecou naďalej nakladal.
Záver normalizácie
Posledná právna norma normalizačnej série prichádzala do mierneho „uvoľnenia“ spojeného s vplyvom gorbačovovskej perestrojky. Zákonným opatrením Federálneho zhromaždenia ČSSR č. 10 Zb. z 14. februára 1989 „na ochranu verejného poriadku“ sa trestná sadzba pri § 156 a) Trestného zákona „marenie výkonu právomocí verejného činiteľa“ zvyšovala zo 6 mesiacov na 1 rok. Bez sovietskej opory bol však normalizačný režim v Československu už neudržateľný.