Chlieb s maslom, jednoduchá, no obľúbená kombinácia, má bohatú históriu a významné miesto v kultúre. Tento článok preskúma históriu chleba a masla, od staroveku až po súčasnosť, a ich úlohu v rôznych spoločnostiach.
Počiatky chleba
História chleba siaha až do praveku, kedy sa ľudia živili lovom a zberom. S rozvojom poľnohospodárstva v neolite, teda v mladšej dobe kamennej, začali pestovať obilniny ako pšenicu a jačmeň. Tieto obilniny sa spracovávali na múku, z ktorej sa piekli placky, forma pôvodného, ešte nekvaseného chleba.V strednej Európe vznik a vývoj najstaršieho poľnohospodárstva spadá až do obdobia neolitu, teda mladšej doby kamennej. Archeologicky je toto obdobie charakterizované jednak výrobou keramiky, jednak výrobou nástrojov z hladeného kameňa. Tieto archeologicky doložené artefakty slúžili na skvalitňovanie pôdy pre pestovanie plodín a chov dobytka, úpravu aj uskladnenie potravy.
Najstaršie poľnohospodárske kultúry v Európe sa rozvíjali od konca 7. tisícročia pred n. l. v Grécku, Tesálii a Macedónii, v tých oblastiach, ktoré patrili ešte k Úrodnému polmesiacu (kolíske civilizácie aj poľnohospodárstva na Prednom východe). Odtiaľ sa pravdepodobne ďalej šírili do dnešného Chorvátska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Moldavska, Ukrajiny, podunajským kolonizačným prúdom na Slovensko a ďalej na západ a sever. Nositeľmi tejto poľnohospodárskej kultúry v strednej Európe bola kultúra s lineárnou keramikou, ktorá spadá do obdobia 5. tisícročia pred n. l.
Toto obyvateľstvo prinieslo so sebou aj nový spôsob výroby a obživy, nový spôsob myslenia, náboženstva aj spoločenskej organizácie. Osídlili najúrodnejšie a pre poľnohospodárstvo najvhodnejšie časti krajiny a staré obyvateľstvo zatlačili. Pestovali pšenicu a jačmeň ako hlavné obilniny, pričom existovala viacero odrôd. Prevládali tie, ktoré boli odolné a čo možno najmenej náročné. Ďalej sa pestoval hrach, šošovica, vzácnejšie proso.
Využitie dopestovaných plodín, najmä obilia nečakalo až do dozretia a žatia. Ešte mäkké a zelené klasy na začiatku zrelosti neolitickí poľnohospodári odrezávali alebo odtrhávali a hneď jedli; nebolo možné ich uskladňovať. Žlté klasy ešte pred stvrdnutím spracovávali niekoľkými spôsobmi. Priamou konzumáciou alebo pražením na ohni, či už pre okamžitú spotrebu, ako polotovar pre ďalšiu prípravu, alebo na dlhodobé uchovávanie. Úplne zrelé obilie sa už bez adekvátnej prípravy nedalo konzumovať. Spracovávalo sa opäť niekoľkými spôsobmi. Buď sa pražilo na ohni prípadne aj na peci a okamžite ešte teplé jedlo. Značná časť obilia sa postupne podľa potreby drvila na ručných „mlynčekoch“ buď hrubo na krupicu alebo jemnejšie na múku. Z múky sa piekli placky, forma pôvodného, ešte nekvaseného chleba. Výroba bola jednoduchá, na hrubo podrvené obilie sa zmiešalo s vodou, urobili sa malé placky a tie sa opiekli na ohnisku alebo na rozpálenom kameni. Na neolitických sídliskách stavali za týmto účelom pece, v ktorých sa tepelne spracovávali aj iné pokrmy. Veľmi rozšírené boli kaše a varené jedlá na spôsob polievok. Dochucovali sa na slano alebo sladko mliekom, ovocím alebo rôznymi ovocnými šťavami, prípadne aj tukom.
Prečítajte si tiež: Placky alebo chlieb?
V starovekom Egypte sa obilie rozomieľalo medzi kameňmi, neskôr už v dokonalejších mlynčekoch. Pretože takáto múka obsahovala ešte zvyšky slamy, preosievala sa cez papyrusové sitá. Cesto sa miesilo palicami v hlinených hrncoch, niekedy - ako nás informuje Herodotos- „ sa hnietlo nohami, kým hlina zasa rukami“.Chlieb sa piekol na okraji ohniska alebo sa kládol do rozpáleného popola. Jedol sa vždy čerstvý, lebo po vychladnutí rýchlo stvrdol.
Egypťania nám zanechali i jeden neobvyklý unikát - bochník chleba. Našiel sa v chráme v Tébach. Bol uskladnený v nádobe tvaru trojuholníka, z ktorej po otvorení vanula čerstvá vôňa, stará niekoľko tisícročí. Kvasený chlieb bol v staroveku spolu s pivom základnou potravinou, súčasťou mzdy i obetným darom.
Denný prídel robotníkov na pyramíde tvorili štyri pecne chleba, dva džbány piva, cibuľa a cesnak. Na pečenie základnej potraviny sa nevyužívala len obilná múka. Najmä v časoch, keď neúprosný Níl príliš stúpol a obilie nebolo kam zasiať, využívali Egypťania kvety lotosu - „sušili ich na slnku, pričom stred, podobný makoviciam, drvili a piekli z neho chlieb“. V Mezopotámii sa obilie spracovávalo obdobne ako na brehoch Nílu.
Gréci údajne pestovanie obilia a prípravu chleba spoznali v Egypte. Tento zvyk sa udržal, a tak sa v antike raňajkoval chlieb navlhčený vo víne. Lahôdkou bol i v bochníku zapečený syr, zelenina alebo rôzne druhy ovocia, či chlieb pečený v mäsovej omáčke, posypaný syrom, korením a škoricou. Rimania, podobne ako Gréci, dlho poznali iba hustú obilnú kašu - puls. Jej základ tvoril pražený tenkeľ ( druh pšenice ), strukoviny ako šošovica, fazuľa, bôb alebo hrach a ostatná dopestovaná zelenina. Napriek tomu, že neskôr sa na jedálnom lístku Rimanov objavil chlieb, táto kaša dlho ostala tradičným jedlom chudoby. V Ríme sa objavili i prvé vodné mlyny.
Chlieb v minulosti neslúžil len ako potrava. Napríklad v Grécku ho používali namiesto príboru na vytieranie omáčok. Striedka mala aj funkciu servítky, keď sa do nej utierali ruky i ústa. Rímskym ženám zasa rozmočená v kozom mlieku slúžila ako pleťová maska, no a v stredoveku bol chlieb pokrmom, tanierom i príborom zároveň. S dejinami chleba sú tiež spojené smutné obdobia hladomorov. Vtedy sa do múky pridávali žalude, kôra stromov či slama.
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrába chlieb?
Vývoj pekárstva na Slovensku
V minulosti, ešte pred príchodom cechov si na Slovenskom vidieku piekol chlieb každý sám. Na väčšom gazdovstve bola pec na pečenie. Pieklo sa len raz za týždeň a vždy len toľko, aby rodine vyšlo do ďalšieho pečenia. Pečenie prebiehalo nasledovne : najprv sa pripravilo cesto a zakúrilo v peci. Keď bolo cesto vyformované, zahasil sa oheň. Vybral sa z pece popol a na teplé tehly sa položilo chlebové cesto. Do pece sa chlebové cesto dávalo lopatou, ktorá mala kruhové zakončenie. Nasledovalo pečenie. Keď mal už chlieb zlatistú kôrku a krásne voňal, vybral sa z pece sádzacou lopatou. Zo zvyšku cesta z dreveného korýtka sa zvykla urobiť placka, ktorú nazývali postruheň. Posypali ju soľou a rascou, nožom urobili priečne čiary, aby sa ľahšie postruheň po upečení lámal. Upečený postruheň sa vybral z pece a každý dostal rovnaký odlomený kus. Chlieb sa jedol až na ďalší deň.
S príchodom nemeckých kolonistov na naše územie, začali vznikať cechy. Prvý pekársky cech bol založený v Prešove, v roku 1374. Ďalšie cechy vznikali až v priebehu 17. storočia v Košiciach, Kežmarku, Levoči, Bratislave atď., keďže sa chlieb piekol prevažne v domácnostiach. Neskôr boli pekári zastúpení takmer v každom meste, a to nielen preto že v cechoch piekli aj pečivo, ktoré sa väčšinou v domácnostiach nepieklo. Po mäsiarstve boli druhým najrozšírenejším cechom v oblasti potravinárskej živnosti. Pekári sa delili na bielych a čiernych. Toto delenie však vzniklo až po tom, ako si nadobudli vlastné cechové štatúty - regule. Hoci sa rozlišovalo medzi pekármi, ktorí piekli z bielej múky - pečivo a pekármi pečúcimi z čiernej múky - chlieb, obyčajne každý pekár piekol obidva druhy chlebovín súčasne. Zaujímavosťou bolo, že čierni pekári mohli mať za učňov len vlastných synov a zamestnávať najviac dvoch tovarišov. Zápisné pri prijímaní do cechu bolo vysoké. Predpoklady na budúceho pekárskeho učňa boli takéto : zručnosť, čistotnosť, mal disponovať dobrými čuchovými a chuťovými rozlišovacími schopnosťami a nesmel byť chorľavý. Učňovská doba v tomto cechu trvala 2 - 3 roky a vandrovka 2 roky. Majster nesmel tovariša prepustiť pred výročným trhom, Vianocami, Veľkou nocou a Turícami. Tovariš, ktorý sa chcel stať majstrom musel na majstrovskej skúške upiecť okrúhle žemle z jedného vedra múky. Keď sa majsterštuk vydaril, žemle sa predali, ak nie rozdali sa chudobným. Pekári si potrpeli na slušnom výzore a oblečení, preto ak niektorý z členov cechu vyšiel na ulicu strapatý, či v roztrhaných nohaviciach, košeli alebo kabáte zaplatil do cechovej lády pokutu, ktorú mu majster určil.
Monopolné postavenie cechov viedlo neraz k istému zneužívaniu tejto výsady, to sa týkalo hlavne cien výrobkov a výkonov. Vrchnosť, preto prísne dbala na kvalitu, veľkosť a váhu pečiva. V mestách Levoča, Bardejov, Košice, Sabinov boli na bráne radnice verejné kontrolné váhy, kde sa spotrebitelia mohli presvedčiť, či im bolo správne namerané. Z času na čas vrchnosti limitovali, určovali ceny potravín. Pekárske cechy sa proti týmto zásahom neraz vzbúrili. Pekárov, ktorí predávali primalé, alebo nesolené pečivo, verejne namáčali v zimnom čase do rieky. Tento potupný a neľudský trest zakázal až cisár Jozef II. Ochrankyňou a patrónkou cechu pekárov bol svätá Alžbeta. Zobrazovaná zvykne byť s košíkom, v ktorom nesie chlieb. Sybolmi pekárskeho cechu boli pekárske výrobky. V roku 1872 po oficiálnom zrušení cechov zákonným článkom VIII., vznikli pekárske priemyselné spolky.
Maslo: Od staroveku po súčasnosť
História masla je rovnako stará ako história chleba. Prvé zmienky o masle pochádzajú zo starovekej Indie a Blízkeho východu. V Európe sa maslo stalo populárnym v stredoveku, najmä v severných krajinách, kde bolo chladnejšie podnebie vhodné na jeho výrobu a skladovanie.
Chlieb a maslo v kultúre a tradíciách
Chlieb a maslo majú významné miesto v kultúre a tradíciách mnohých krajín. Na Slovensku je chlieb symbolom pohostinnosti a úcty. Zvykom je vítať hostí chlebom a soľou. Chlieb sa spomína v Písme svätom, modlidbách, a tiež sa nám zachovalo aj mnoho prísloví a porekadiel v súvislosti s týmto každodenným pokrmom. Spomeňme aspoň tie najznámejšie: "Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj!", "Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.", "Dal sa natrieť na chlieb.", "Hladnému sa o chlebe sníva." Kto by nepoznal známu Homérovu definíciu ľudí ako "jedákov chleba," alebo zvyk vítať chlebom a soľou, na vyšívanom obruse - je to časť nepísaného dávneho diplomatického protokolu, čím sa vzácny hosť po dobu návštevy pokladá za rovného s vládcom, alebo panovníkom, či v dávnej minulosti Ríma existujúca povestná zásada "chlieb a hry".
Prečítajte si tiež: O stravovaní a zábave v histórii
V minulosti, počas SNP ukrývali doma partizánov a po nociach im s mamou tajne pekávali chlieb. Neraz aj 12 pecňov nosila Pavlína s bratmi v noci do hôr tým, ktorí sa tam v bunkroch skrývali pred Nemcami. Bolo to veľmi nebezpečné, aj fyzicky náročné. Presvedčili sme sa o tom všetci, ktorí sme absolvovali cestu k živému pamätníku Eriky Mészarošovej na úpätí vrchu Domčica. Po nie práve vychádzkovej túre tam na nás na pňoch na rúbanisku čakali nainštalované chleby s hrudami masla - partizánska hostina. Chlieb, ktorý presne podľa receptu Pavlíny Dubeňovej napiekol Miroslav Dolník z Kuneradu, z diaľky vyzeral ako klobúky obrovských dubákov alebo akoby sa lial z pňov. Spolu s hrudami bylinkového masla bol položený na utierkach s citátmi Pavlíny Dubeňovej. Formy na chlieb totiž vytvorila autorka presne podľa pňov, na ktorých potom ležal. Atmosféra, podporená nekonečnými výhľadmi do krajiny bola naozaj magická. Lahodný mäkučký chlieb s maslom, to najjednoduchšie jedlo na svete, chutilo sťa najväčšia lahôdka. A keď na vyše účastníkov začalo pomaly padať šero a pri návrate nás v lese zastihla tma, až vtedy sme si naplno uvedomili, že bez bateriek, mobilov a čeloviek nebolo v hektickej dobe cesta sem a späť jednoduchá.
Chlieb s maslom v umení a literatúre
Chlieb a maslo sa objavujú aj v umení a literatúre. Divadelná hra s názvom Chlieb s maslom prichádza do Serede. Môžete sa tešiť na obľúbených hercov, ktorých poznáte z rôznych televíznych seriálov. Hlavnými postavami sú herec, architekt a predavač obuvi, ktorí hľadajú význam vzťahov a rôzne cesty, ako v nich zotrvať. Zdanlivo ich nespája nič, ale opak je pravdou. Spájajú ich totiž ženy. Úľavný pocit slobody strieda strata istôt a tepla domova. “Som slobodný!” - to je ústredné zvolanie v divadelnej hre o trochu mužoch, ktorí hľadajú zmysel partnerských vzťahov a ako v nich zotrvať. Herci Juraj Loj, Branislav Deák, Martin Mňahončák a Dominika Žiaranová vtiahnu publikum do sveta mužských dilem, kedy sa na misky váh kladú sloboda i beznádej na jednej strane a lákavý svet lásky na druhej. Ženy sa skrátka k mužom nehodia.Nádherný príbeh o živote troch pánov a ich “životných žien”… Do jedného bytu, kde žijú ako spolubývajúci herec s architektom, má prísť na oslavu manžel s manželkou. Normálna situácia.. by bola, pokiaľ by sa ten herec nezamiloval do manželky a ten manžel sa pred príchodom na oslavu s touto svojou manželkou nerozišiel.. Zrazu je tu jeden nenormálny prepletenec vzťahov, čomu kraľuje, samozrejme, žena…“Najlepšie by bolo, keby muži a ženy žili zvlášť a navštevovali by sa len občasne, za odmenu…” Striedanie pocitov šťastia a beznádeje „slobodného muža“, na druhej strane lákavý svet lásky a istoty sú hlavnou dilemou mužského sveta.V predstavení režisérky Aleny Lelkovej treba počítať so všetkým - s tým dobrým, aj s hrozbou, že skončia o chlebe s maslom. Treba počítať so všetkým… Divadelná hrá o troch kamarátoch, ktorých na prvý pohľad nič nespája.
Zvyk natierať chlieb maslom
Zvyk natierať si chlieb maslom pochádza z Anglicka zo 16. storočia. Anglicko prispelo svetu ešte jednou lahôdkou, a to v 19. storočí, kedy dalo svetu obložené chlebíčky /sendviče/. Za tento "vynález" vďačíme náruživej hráčskej vášni lorda Sandwicha, ktorý kvôli kartám nechcel opustiť hráčsky stôl. Jedol malé, bohato zdobené chlebíčky, ktoré špeciálne pripravovali kuchári len pre neho. Táto lahôdka odvtedy nesie jeho meno.
Heslo "Chlieb a hry"
Heslo „chlieb a hry“ má hlboké korene v histórii a odráža spôsob, akým mocní ovplyvňujú verejnosť. Táto stratégia, ktorá sa prvýkrát objavila v starovekom Ríme, pretrváva dodnes v rôznych podobách a kontextoch.
Chlieb v jazyku
Slovensko je typické bohatým zastúpením rôznych ustálených slovných spojení, akými sú príslovia, porekadlá či pranostiky. Chlieb má v rámci nich svoje čestné miesto, napokon, história tohto stáročiami uctievaného pokrmu sa datuje ešte do obdobia pred naším letopočtom. Formovala sa tak nielen jeho podoba a chuť, ale aj tradície, povery, tzv. „Jedz chlieb a pi vodu, neprídeš na chudobu.“ Skromnosť a striedmosť sú nepochybne vlastnosti, ktoré by si v súčasnosti zaslúžili povýšiť v rebríčku hodnôt. Ďalšie úslovie k nim pridáva pre mnohých tie najdôležitejšie hodnoty - slobodu a rovnosť: „Chlieb, cibuľa a sloboda sú lepšie než kura, med a robota.“ Veď predsa „kto sa rovná s chlebom, rovná sa i s ľuďmi“. Ich význam si človek uvedomí najmä mimo domova. Obzvlášť ak sa dlhšie nachádza mimo svojej krajiny. Naši predkovia mnoho ráz pocítili, že „lepšie jesť chlebík v pokoji ako koláč v rozbroji“. Nie každý sa totiž riadil myšlienkou: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“ Avšak našli sa a našťastie dodnes existujú aj láskyplní ľudia, dokonca až tak veľmi, „že by ich mohol na chlieb natierať“. Ale pozor, toto môže byť nebezpečné, najmä ak ide o svadbu - „oženiť sa, to nie je chlieb požičať“. Na Slovensku máme zvyk vítať ľudí chlebom a soľou a vzdávať im tak úctu. Predošlé generácie verili, že úcta by mala kráčať ruka v ruke so šľachetnými a správne mienenými skutkami: „Chlieb so soľou a skutok s dobrou vôľou.“ Verili aj, že všetko v živote si treba zaslúžiť: „Lepší kúsok chleba z práce než pečienka z milosti.“ Súhlasíte? Ak aj nie, žiadne obavy, nestane sa, že by vás niekto „znosil tak, že ani pes by si kus chleba od vás nevzal“.