Film Adama Thomasa Jensena, Adamove jablká (Adams æbler) z roku 2005, je dánska čierna komédia, ktorá si získala medzinárodný ohlas pre svoj šokujúci humor a politicky nekorektné narábanie so spoločensky citlivými témami. Film skúma opozíciu dobra a zla, a to prostredníctvom príbehu neonacistu Adama a farára Ivana. V roku 2019 sa film dočkal aj slovenskej divadelnej adaptácie.
Obsah filmu
Odsúdený neonacista Adam prichádza na faru, aby tam vykonával verejnoprospešné práce. Od farára Ivana dostane za úlohu upiecť jablkový koláč z jabĺk zo stromu, na ktorých si pochutnali vtáky i hmyz. Kým Ivan to vníma ako božiu skúšku, Adamovi na výsledku nijako nezáleží a namiesto toho rozmýšľa, ako by z fary čo najrýchlejšie dostal. Čoskoro však zisťuje, že s farárom niečo nie je v poriadku. Ivan jedného dňa na fare odpadne a Adam sa od lekára dozvie prekvapivú správu. Hoci spočiatku netúžil po ničom inom, ako faru čo najrýchlejšie opustiť, napokon ho okolnosti donútia ostať. Kolotoč nevšedných udalostí sa roztáča čoraz rýchlejšie.
Analýza postáv a tém
Adam a Ivan: Opozícia dobra a zla s modifikáciami
Námetom filmu je takzvaná opozícia dobra a zla, ktorá však v tejto verzii podlieha určitým modifikáciám. Adam, ultrapravicovo orientovaný delikvent, sa práve vrátil z väzenia. Dostáva sa do akéhosi resocializačného kurzu, kde sa má znovuzrodiť aj myšlienkovo - nájsť v sebe nového, mravnejšieho jedinca. Kúru má absolvovať pod vedením láskavého kňaza na jeho osamelej farnosti uprostred malebnej prírody. Vyvrcholením sebaočistného snaženia sa má stať upečenie jablkového koláča.
Farár Ivan je naproti tomu tragikomickou verziou Krista nastavujúceho ďalšie líce ranám osudu, motivovanou akousi z nevyhnutnosti zvolenou obmedzenosťou. Jeho život je nepretržitou sériou katastrofických udalostí. Postupom času si, aby vôbec dokázal ďalej existovať, sformuloval istú životnú filozofiu, ktorá v ňom spoľahlivo zabíja možné pochybnosti. Všetko negatívne z vlastného života preto vytesňuje a nechce to vidieť ani vo svete okolo. Prevýchova zločincov preňho predstavuje nádej na konečný úspech, víťazstvo viery, pevný bod zmyslu v mori utrpenia. To, že sa doposiaľ žiadne hmatateľné výsledky nedostavili, si samozrejme nie je ochotný pripustiť. Nevidí zlo, nepočuje zlo.
Konflikt a absurdný humor
Je zrejmé, že takto vymodelovaný konštrukt potrebuje svojho antagonistu - niekoho, kto dá tomuto pevne vymodelovanému, prehľadne zdôvodnenému svetu poriadne zabrať. Adam, ktorého životná filozofia stojí na úplne iných základoch, sa veľmi rýchlo vžije do polohy onoho diabolského oponenta. Vytýči si cieľ, ktorý má s láskyplnou pokorou málo spoločné - dostať Ivana na lopatky, zničiť jeho ilúzie, zanovitú, smiešnu vieru. Takéto primitívne deštruktívne zámery sú ešte v úplnom súlade s neonacistickými, silou operujúcimi tendenciami.
Prečítajte si tiež: Absurdita dobra v Adamových jablkách
Dochádza teda k určitej výmene prvotných pozícií. Adamova snaha prebudiť kňaza zo slepoty dobromyseľnosti a pozitivizmu a tým pádom ho poraziť je oveľa silnejšia a vo svojich pokusoch konštruktívnejšia ako túžba Ivana milotou a výchovným pôsobením scivilizovať svojho zverenca. Absurdný humor filmu tkvie práve v týchto paradoxných stretoch / nárazoch bezmocného zla o „šialene blbé“ dobro. Obaja sú determinovaní rovnakou mierou zaslepenosti, nedostatkom empatie a slepou vernosťou vlastným fixným ideám.
Ivanova "náhradná realita"
Dobrým dôkazom je scéna s ekologickou aktivistkou, ktorá si prišla k farárovi pre radu, lebo zistila, že je tehotná a dieťa bude pravdepodobne postihnuté. Jeho však nezaujíma intenzita problému, v ktorom sa ocitla, ale hlavne spravodlivé rozdelenie keksíkov. Farár vložil všetku energie do vybudovania náhradného sveta disponujúceho vlastnou logikou. Pri každom otrase spôsobenom vpádom nejakej zložitej reálnej udalosti dochádza k malému zániku a on musí znova upevňovať jeho základy. Je tak zaujatý opätovnými konštrukciami, že nedokáže skutočne počúvať a pomáhať. Nemôže byť dobrým duchovným, len jeho karikatúrou, pretože ľudí a svet nevidí v jeho úplnosti, zložitosti jeho vzťahov, ale len akejsi okyptenej vyžehlenosti. Jeho imaginárna ríša sa má k reálnemu svetu asi ako filmový ateliér, v ktorom vidíme kartónové priečelia budov s neexistujúcimi bočnými fasádami a interiérmi. Dá sa na to pozerať, ale nedá sa v tom reálne existovať.
Biblické poukazy a rozprávková štylizácia
Stav rozvetvenej jablone upomína na vnútornú odyseu Adama za takmer nepravdepodobným očistením - jablká sa najskôr stávajú sústom pre kŕdeľ vrán, potom na ne zaútočia červy, aby ich nakoniec takmer úplne zdecimoval úder blesku. Realistické motivácie sa pôsobením nadprirodzených „náhod“ do určitej miery posúvajú do úzadia a celý príbeh nadobúda akúsi rozprávkovú štylizáciu. Všetky fakty sú nám buď jasne v dialógu prípadne v konaní postáv osvetlené, alebo obohatené o interpretačné možnosti biblických poukazov a podobenstiev.
Politická nekorektnosť a mrazivý sarkazmus
Čo je však pre tento film určujúce (hlavne pre jeho medzinárodný úspech), je šokujúce, politicky nekorektné narábanie so spoločensky citlivými témami ako incest, telesné postihnutie, smrteľné choroby, prisťahovalci atď. Jensenov mrazivý sarkazmus všetko rámuje a ekvalizuje, čiže dostáva na rovnakú úroveň, nič mu nie je sväté. Vzniká tak istý odstup umožňujúci pragmatické vnímanie sveta ako tragikomického divadla so všetkými jeho smiešnymi nádejami a bolesťami. Takýto postoj je na jednej strane oslobodzujúci, na druhej však zbavuje zodpovednosti. Z oboch dôvodov je Jensenov humor čistou esenciou súčasnosti.
Duchovné skutočnosti a temná noc
Hoci ťažko skúmať úmysel režiséra, možno to má byť umelecká provokácia veriacich i neveriacich, okrem samotnej umeleckej hodnoty film ponúka výstižnú ilustráciu dôležitých duchovných skutočností, ktoré sú v spirituálnej teológii podrobne opísané, ale zároveň sú pre väčšinu ľudí (vrátane kňazov a katechétov) v podstate neznáme. Kým prejdeme k filmu, treba trošku nahliadnuť do tajomstva temnej noci. Už sv. Gregor z Nyssy a neskôr Pseudo-Dionýz Areopagita píšu, že zjednotenie s Bohom sa uskutočňuje v úplnej tme nevedenia. Kladú tak základy tzv. apofatickej (negatívnej) teológie. V tejto línii neskôr pokračuje napr. sv. Bonaventúra a ešte neskôr sv. Ján od Kríža. Ten temnú noc chápe ako priestor stretnutia Ženícha s Nevestou. Na pozadí knihy Pieseň piesní a všeobecne ľudskej skúsenosti lásky a sexuality chápe noc ako čas vzájomného hľadania a láskyplného zjednotenia. Treba však pripomenúť, že to je až záverečná perspektíva, no je potrebné mať ju na pamäti. Noc je totiž pred časom nájdenia a zjednotenia hlavne časom strachu z temnoty, neistoty a osamelosti, časom utrpenia a očisťovania.
Prečítajte si tiež: Varenie s Jablkami a Pudingom
Apofatická alebo negatívna teológia sa snaží postihnúť absolútnu transcendentnosť Boha cestou dôsledného negovania všetkých jeho atribútov a označení, všetkých predstáv a pojmov, ktoré si o ňom utvárame. V jednoduchých obrazoch tak nachádzame viac pravdy než v tých najdokonalejších predstavách. Preto láska vidí viac ako rozum. Kde je láska, tam dokonca nemá viac prístup temnota rozumu.
Prečítajte si tiež: Jablká a broskyne v koláči