Strava moreplavcov bola v minulosti úzko spätá s možnosťami konzervácie potravín a dostupnosťou zdrojov. V 7. ročníku dejepisu sa tak môžeme pozrieť na jedálny lístok moreplavcov nielen ako na zoznam potravín, ale aj ako na zrkadlo doby, ktoré odráža technologický pokrok, obchodné cesty a kultúrne výmeny. Skúmanie stravy moreplavcov nám umožňuje pochopiť prekážky, ktorým čelili, a zároveň oceniť ich vytrvalosť pri objavovaní nových svetov.
Podmienky stravovania na lodiach
Život na lodi bol náročný a strava bola jedným z najväčších problémov. Nedostatok čerstvých potravín, obmedzené možnosti skladovania a šírenie chorôb boli bežné javy. Strava moreplavcov sa skladala predovšetkým z potravín, ktoré sa dali dlhodobo skladovať, ako napríklad sucháre, solené mäso a ryby, strukoviny a sušené ovocie.
Základné potraviny v jedálnom lístku
- Sucháre: Tvrdé a suché pečivo, ktoré vydržalo dlho, ale bolo ťažké na konzumáciu. Často sa do nich zavŕtali červy a plesne.
- Solené mäso a ryby: Konzervované mäso a ryby boli dôležitým zdrojom bielkovín, ale boli veľmi slané a často pokazené.
- Strukoviny: Hrach, fazuľa a šošovica boli lacné a výživné, ale spôsobovali nadúvanie a zažívacie problémy.
- Sušené ovocie: Datle, figy a hrozienka boli sladké a poskytovali energiu, ale boli drahé a dostupné len pre vyššie postavených členov posádky.
- Pivo a víno: Slúžili ako zdroj tekutín a čiastočne nahrádzali nedostatok pitnej vody, ktorá sa rýchlo kazila.
Nedostatok vitamínov a choroby
Dlhodobá konzumácia obmedzeného jedálneho lístka viedla k nedostatku vitamínov, najmä vitamínu C, čo spôsobovalo skorbut. Skorbut sa prejavoval únavou, krvácaním ďasien, vypadávaním zubov a nakoniec smrťou. Ďalšie bežné choroby boli spôsobené kontaminovanou vodou a potravinami.
Prenikanie Európanov do mimoeurópskych oblastí na začiatku novoveku
Veľké objavné cesty Európanov do zámoria mali niekoľko príčin. Tými najhlavnejšími boli predovšetkým nedostatok zlata, ktorého povrchové zásoby boli už v 15. storočí takmer vyčerpané a víťazné ťaženie Turkov Balkánskym polostrovom. Podobytí Konštantínopolu v r. 1453 došlo k pretnutiu starých obchodných ciest medzi Áziou a Európou. Vzácny ázijský tovar - rôzne druhy korenia, drahé látky a pod. boli nedostupné. Atmosféra doby, poznamenaná rodiacim sa humanizmom a renesanciou, priala odvážnym jednotlivcom, moreplavcom, ktorí mali k dispozícii vymoženosti doby: astroláb (pozícia hviezd a Slnka), kompas, rýchle lode. Hľadanie nových odbytísk pre výrobky a na druhej strane získanie nových lacných zdrojov surovín.
Prvé podnety k zámorským výprávam prišli z Portugalska, kde ich podporoval princ Henrich zvaný Moreplavec. Z jeho podnetu sa organizovali výpravy okolo afrického pobrežia - v roku 1415 dobyli mesto Ceuta(prístav a 1420 dobytie Azórska a Kapverských ostrovov(ktoré objavili). 1434 oboplávali portugalskí námorníci mys Bojador, ktorý bol v tej dobe koncom známeho sveta, v 60. rokoch sa dostali po Guinejský záliv, 70. roky priniesli objavenie Zlatonosného pobrežia (Ghana) a Otrokárskeho pobrežia (Nigéria). Výpravy priniesli do Portugalska množstvo otrokov, zlata, slonoviny a korenia, čo bolo motiváciou pre ďalšie cesty, predovšetkým pre snahu dostať sa okolo Afriky do Indie. V r.1488 moreplavec Bartolomeo Díaz objavil najjužnejší bod Afriky - Mys dobrej nádeje - o desať rokov v r.1498 neskôr výprava Vasca de Gammu pristála v Indii. Všade, kde sa vylodili, Portugalci zakladali kolónie, ktoré pre nich boli zdrojom vzácneho tovaru a lacnej pracovnej sily.
Prečítajte si tiež: Ako vyzeral boj o prežitie na Slovensku?
Dostali sa však do sporou so Španielskom, ktoré takisto malo záujem na bohatstve ďalekých krajín. Po vojenskom konflikte v roku 1479 uzavreli dohodu, podľa ktorej španielske výpravy smerovali na západ od Kanárskych ostrovov, portugalské na juh. Španielsku sa počas 15. storočia podarilo úplne vymaniť spod arabskej nadvlády a v r. Pravé oni prijali janovského moreplavca Krištofa Kolumba, ktorý ich zaujal plánom vydať sa západným smerom hľadať cestu do Indie. 3. augusta 1492 sa tri lode: Pinta, Nińa a Santa María vydali z prístavu Palos na cestu do neznáma. 12. októbra 1492 pristáli na ostrove Guanahani, jednom z Bahamských ostrovov. Na svojej prvej výprave sa Kolumbus dostal na Kubu a Haiti a tamojších obyvateľov, podľa svojej predstavy, že je v Indii, nazval Indiánmi. Kolumbus uskutočnil ešte 3 výpravy do Ameriky, dostal sa až k Malým Antilám, ústiu rieky Orinoko a do Panamy. Zomrel v roku 1506 presvedčený, že našiel cestu do Indie. Už v r. 1501 však taliansky zemepisec Amerigo Vespucci vyslovil domnienku, že bol objavený nový kontinent - nazval ho Novým svetom. Jeho domnienka sa potvrdila v r.1513 keď Španiel Vasco de Balboa prešiel cez stredoamerickú šiju a uvidel Tichý oceán. Na Vespucciho počesť bol novoobjavený kontinent nazvaný Amerikou. Španielom sa otvorila cesta na ovládnutie južnej Ameriky.
V rokoch 1519-21 španielsky dobrodruhovia na čele s Hernandom Cortézom rozvrátili vyspelú rišu Aztékov v Mexiku. Podobne skončila aj ríša Inkov v dnešnom Peru: s tou skoncoval v rokoch 1532-5 Francisco Pizzaro . Objavné cesty vyvrcholili v rokoch 1519-22, keď portugalský moreplavec v španielskych službách, Fernão Magalhães, uskutočnil plavbu okolo sveta, pričom oboplával Ameriku z juhu a dostal sa do Tichého oceánu. Jeho výprava sa skončila úspešne, hoci on sám zahynul v r. .Dôsledky objavu nového kontinentu boli nesmierne: predovšetkým to boli epidémie nových nákazlivých chorôb, kiahní, chrípky, osýpok, ktoré vykynožili viac Indiánov ako vražedné výpravy. Námorníci zase priniesli do Európy syfilis. Americkí Indiáni pestovali mnoho plodín, ktoré boli dovtedy u nás neznáme, no dnes si náš jedálny lístok bez nich nevieme predstaviť: zemiaky, kukuricu, slnečnicu, paradajky, papriku, kakao i tabak. Európania so sebou priniesli kone, palné zbrane a iné technické vymoženosti. Rozšírenie obchodu s Východom. cenová revolúcia - spôsobili ju drahé kovy, kt. začali do Európy prúdiť. -Hodnota peňazí poklesla, potravín a výrobkov stúpla, vďaka čomu vznik papierových bankoviek. V Amsterdame založenie 1. celosvetovej banky Otrasenie postavením cirkvi, pretože sa dokázalo , že Zem je guľatá. Čím náboženstvo prestalo byť dominantné, začiatok reformácií a začal vplyv cudzích kultúr, čo nakoniec spôsobilo morálny úpadok Europanizmus- všetky novoobjavené oblasti boli pod nadvládou Európy až do 1. Svetovej vojny, čo ovplyvňovalo svet. diania Európou Zlom v myslení, nový svetonázor- ľudia sa viac sústreďovali na pozem. veci, človek sa chápe ako najznesenejšia bytosť- vznik humanizmu. Vznik absolutizmu v Európe vo Francúzsku, Španielsku a Portugalsku Zmluva s Tortessilasom z roku 1494 (Špan. A Por.) rozdelenie sféry vplyvu na základe pápeža Alexandra od Kapverských ostrovov smer na Z bolo španielske územie a od Kap. Oslabila sa tradičná moc arabských kupcov, ktorí ovládali obchod so vzácnym tovarom z Ďalekého východu, svoj primát stratili aj stredomorské obchodné mestá Janov a Benátky. Ťažisko diaľkového obchodu sa presunulo na Pyrenejský polostrov a neskôr, od konca 16. storočia na západe európske pobrežie, do Francúzska, Holandska a Anglicka. Práve z týchto štátov odchádzali množstvá kolonistov, ktorí sa usádzali v doteraz nepoznanej časti nového sveta - severnej Amerike.
Prvé pokusy usadiť Európanov na tomto území siahajú do r.1580, keď sir Walter Raleigh založil kolóniu, ktorú na počesť kráľovnej Alžbety nazval Virgínia, neskôr založil ďalšiu, Jamestown. Kolonisti trpeli hladom, chorobami a častými nájazdmi Indiánov, ale prežili. Do severnej Ameriky odchádzali z Anglicka skupiny nábožensky prenasledovaných puritánov. V r. 1620 sa doplavili na lodi Mayflower Pilgrim Fathers (otcovia pútnici) do blízkosti Massachusetts a založili kolóniu Plymouth. S pomocou Indiánov, ktorí kolonistov naučili pestovať kukuricu, prežili prvé kruté zimy. V r. 1624 založili Holanďania kolóniu Nové Holandsko na rieke Hudson, v r. 1625 na ostrove Manhattan vzniklo obchodné stredisko Nový Amsterdam. Francúzska kolonizácia smerovala do Kanady. Samuel de Champlain založil v r. 1608 Quebec a odtiaľ pokračoval popri rieke sv. Vavrinca až k Hurónskemu jazeru, celé územie vyhlásil za majetok Francúzska. Iní francúzski objavitelia putovali pozdĺž rieky Mississipi a údolie rieky pomenovali Louisiana, po kráľovi Ľudovítovi XIV. Začiatkom 16. Prvým Európanom, ktorý pristál v Austrálii bol portugalský moreplavec Godinho de Eredia v r. 1601. Ďalšie výpravy do týchto končín podnikali Holanďania: v r. 1642 Austráliu oboplával Abel Tasman, ktorý objavil ostrov Tasmánia. Jeho stretnutie s domorodcami, ktorí tu žili sa však skončilo násilnou smrťou štyroch Európanov, čo Tasmana podnietilo k negatívnej správe o novej zemi. Austrália bola teda ponechaná sama na seba až dor.1770, keď kapitán James Cook pri svojej prvej ceste okolo sveta pristál v Botany Bay vyhlásil juhovýchodné pobrežie kontinentu za britské vlastníctvo. Od r. 1788 Británia využívala Austráliu na deportáciu väzňov. Už v r.
Vplyv objavov na jedálny lístok
Objavovanie nových krajín prinieslo do Európy nové plodiny, ktoré obohatili jedálny lístok. Z Ameriky sa do Európy dostali zemiaky, kukurica, paradajky, paprika, kakao a tabak. Tieto plodiny sa postupne stali súčasťou európskej stravy a zlepšili výživu obyvateľstva.
Príklad Vikingov
Keď so svojimi spoločníkmi preplával vyše 300 kilometrov, objavilo sa pred nimi východné pobrežie Grónska. Erikovi zabránili pristáť ľadové polia a vysoké útesy. Zároveň ho silné prúdy unášali k mysu na juh ostrova. Jeho 23 metrov dlhé plavidlo preniklo pomedzi skaliská do hlbokého fjordu. Tu nebolo ľadu a dokonca sa ukázalo zelené pobrežie, kde mohli pristáť. Moreplavci uvideli na pobreží rieky s vodopádmi, lúky, ba aj vŕbové a brezové háje. Kraj bol bohatý na zver a vody boli plné rýb. Keď sa plavili okolo juhozápadného pobrežia, našli opustené obydlia, ale nikde sa nestretli s ľuďmi. Dávno pred príchodom Vikingov tu totiž nepravidelne chodili Inuiti z Kanady loviť soby, s ktorými neskôr rozvinuli čulé obchodné styky. Po krátkom čase sa vrátil do vlasti a rodákom opísal raj, ktorý nazval Grönland (Grónsko), čiže „Zelená zem“. Dodnes neexistuje vysvetlenie, prečo novoobjavený ostrov dostal takéto meno, keď väčšina plochy ostrova je pokrytá snehom a ľadom. Možno to bolo preto, aby prilákal väčší počet prisťahovalcov. Bol hrdý na to, že objavenú zem mohol považovať za svoju. Doma zohnal okolo 500 mužov a žien. Naložili všetko potrebné pre život a 25 lodí sa vydalo na cestu. Náklad bol príliš ťažký, a tak k brehom novej zeme priplávalo iba 14 lodí. Prisťahovalci založili dve kolónie: vo východnom zálive Julianehob, ktoré je dnes najdôležitejším centrom južného Grónska. O 400 kilometrov vyššie na sever, blízko dnešného hlavného mesta Nuuk, stála druhá osada. Napriek tomu bol prístup k severnejšiemu sídlisku, ako budúcemu strategickému bodu výpravy do Ameriky a neskoršie k polárnemu kruhu, ľahší. Po prvotnom osídlení došlo k ďalším plavbám na nový ostrov. Prisťahovalci boli zväčša poľnohospodári a živili sa najmä chovom dobytka. Erik Červený a jeho spoločníci sa stali vznešenou šľachtou. Neskôr sa mu tu narodil syn Leif Eiriksson, prezývaný Leif Šťastný, ktorý pokračoval v otcových objaviteľských šľapajach. Jedna z nórskych ság ho opisuje ako „mohutného chlapa, príjemného výzoru, hĺbavého a striedmeho vo všetkých veciach, a tiež vysoko váženého“. V roku 1001 (rok pred smrťou svojho otca) napol plachty a s jednou loďou a 35-člennou posádkou vyplával na sever. Po obrátení na západ narazil na kamenisté pobrežie dnešného Baffinovho ostrova, ktorý pomenoval Helluland - „Zem kamenných dosiek“.
Prečítajte si tiež: Triednicka hodina: 3. ročník - nápady
Zlepšenie stravy v priebehu času
Postupom času sa strava na lodiach zlepšovala vďaka novým technológiám a možnostiam konzervácie potravín. Objavovanie nových korenín umožnilo lepšie dochucovanie jedál a zlepšilo ich chuť. Zavedenie konzervovania a neskôr chladenia umožnilo dlhšie skladovanie čerstvých potravín.
Politická situácia v ČSR v 30-tych rokoch 20. storočia
Politický život v prvej ČSR bol veľmi intenzívny. Politické strany s množstvom pridružených klubov, spolkov, mládežníckych, ženských, kultúrnych a iných organizácií mali široké členské základne. Najväčšou stranou na Slovensku bola Slovenská ľudová strana, v roku 1925 premenovaná na Hlinkovu SĽS. Jej predsedom bol populárny Andrej Hlinka, od roku 1930 dr. Jozef Tiso. Bola to strana so širokou podporou na vidieku, konzervatívna, antikomunistická, no sociálne orientovaná. Jej ozbrojená organizácia Rodobrana bola blízka fašizmu. Hlavným politickým programom strany bola slovenská autonómia. Agrárna strana bola menšia, no ako súčasť celorepublikovej strany mala väčší vplyv na chod štátu. Jej členom bol aj V. Šrobár, na jej čele stál M. Hodža, ktorý sa v roku 1935 stal prvým slovanským premiérom v ČSR. Pre svoju prílišnú väzbu na pražskú centrálu však strana nemohla konkurovať HSĽS. Slovenská národná strana, orientovaná na evanjelikov zostala malou stranou. Na jej čele stál populárny básnik Martin Rázus. V ČSR pôsobili aj strany národnostných menšín: Maďarská zjednotená strana vznikla spojením dvoch menších strán. Na Slovensku pôsobili aj dve veľké ľavicové strany: sociálna demokracia vedená dr. Ivanom Dérerom a KSČ, ktorá sa v roku 1921 oddelila od sociálnej demokracie. KSČ stála pôvodne na pozícii čechoslovakizmu, no koncom 30tych rokov prešla k radikálnemu nacionalizmu a hlásala pripojenie k ZSSR. V zahraničnej politike sa ČSR opierala o spojenectvo s Francúzskom (1934) a od roku 1935 aj so ZSSR. Nádeje vkladala aj do Spoločnosti národov a do tzv. Malej dohody (1921), spojeneckej zmluvy s Juhosláviou a Rumunskom. Od nástupu A. Hitlera k moci v roku 1933 sa však zahraničnopolitické postavenie ČSR dostalo do patovej situácie. Hitler prostredníctvom Sudetonemeckej strany, ktorá vo voľbách v roku 1935 získala celoštátne 15% hlasov, vyvíjal na ČSR nátlak na odstúpenie území obývaných nemeckou menšinou - Sudet. V roku 1938 sa k spolupráci so Sudetonemeckou a Zjednotenou maďarskou stranou pridala aj HSĽS, so svojou požiadavkou slovenskej autonómie. HSĽS poukazovala na 20. výročie podpísania Pittsburghskej dohody a požadovala jej začlenenie do ústavy republiky. To už však udalosti dostali pod tlakom z Nemecka iný spád. Jej koniec prišiel 14.3.1939, keď bola vyhlásená samostatná Slovenská republika.
Rozpad koloniálnej sústavy
Pomerne rýchly zánik koloniálnych ríš výrazne ovplyvnila druhá svetová vojna, hoci hlboké príčiny samotného procesu dekolonizácie tkvejú v samotnom kolonizačnom prístupe, ktorý hospodárskym vykorisťovaním, násilnou deštrukciou miestnych tradícií a väzieb a nerovnosťou medzi kolonizátormi a vykorisťovateľmi len povzbudil vznik národnooslobodzovacích hnutí. Vojna znamenala jednak stratu prestíže európskych metropol pod vplyvom japonského, či nemeckého okupačného vplyvu a navyše v podobe Atlantickej charty prispeli k emancipácii kolonizovaných národov samotní Spojenci. Od roku 1945 snahám národnooslobodzovacích hnutí výrazne pomáhala aj Charta OSN, ktorá deklarovala právo národov na sebaurčenie. Procesu dekolonizácie výrazne prospela aj studená vojna. Kým ZSSR sa snažil prisvojiť si dekolonizačné hnutie v rámci marxistických teórií, USA so svojou antikolonalionalistickou tradíciou a záujmom o to, aby oslobodené krajiny neprešli do sovietskeho tábora, vyvíjali na svojich európskych spojencov nátlak, aby sa s dekolonizáciou vyrovnali mierovými prostriedkami. O procese dekolonizácie môžeme hovoriť v dvoch zmysloch. a) stupni národného a politického uvedomenia v jednotlivých krajinách (južná a juhovýchodná Ázia a Blízky Východ boli v tomto smere neporovnateľné s čiernou Afrikou) b) stupni účasti vo vojne (pričom čierna Afrika bola opäť na okraji vojenského konfliktu) c) stupni záujmu veľmocí (kde čierna Afrika v porovnaní s Áziou a Blízkym Východom hrala druhoradú rolu). Ďalej potom záležalo na správaní sa metropol. a) Veľká Británia so svojou zachovanou prestížou a blízkym spojenectvom s USA mala v tejto oblasti jednoznačné výhody. Naviac už v roku 1931 bol westminsterským štatútom ustanovený Commonwealth, umožňujúci spojenie rôznych monarchií a republík pod symbolickou autoritou Britskej koruny. b) Francúzsko naopak po katastrofickej porážke z roku 1940 trpelo tzv. “komplexom opustenia” a napriek úsiliu o zachovanie dobrých vzťahov s USA sa pokúšalo obnoviť v kolóniách svoju nadvládu. Táto snaha však vyústila do drastických vojen. c) Ostatné koloniálne mocnosti mali taktiež záujem na udržaní svojej nadvlády, no po uplynutí desaťročia sa ho boli nútené vzdať. Uplatnenie novej sily tretieho sveta symbolizovala Bandungská konferencia z roku 1955, na ktorej sa zišlo 29 afrických a ázijských krajín, tvoriacich viac ako 50% svetovej populácie, ale len 8% svetového bohatstva. uplatniť hospodárske ašpirácie tretieho sveta žiadosťou o zriadenie zvláštneho fondu OSN pre rozvoj politicky odmietnuť vonkajšie zasahovanie, kolonializmus, apartheid, ba pod vplyvom arabských štátov aj sionizmus
Napoleonské Francúzsko
Posledným obdobím Francúzskej revolúcie bola vláda Direktória. Podľa ústavy z roku 1795 zákonodarná moc prináležala dvojkomorovému parlamentu, pozostávajúcemu z Rady 500 a Rady starších, pričom voľby do oboch komôr sa konali každoročne. Výkonným orgánom sa stalo päťčlenné direktórium, ktorého vláda sa vyznačovala relatívnou stabilitou. 18. brumaira 1799 uskutočnil v Paríži štátny prevrat Napoleon Bonaparte. Päťčlenné direktórium bolo nahradené tromi konzulmi. Zriadením konzulátu sa začalo obdobie vlády Napoleona vo Francúzsku. Bol menovaný prvým konzulom s takmer neobmedzenými právomocami (ostatní dvaja mali len poradný hlas). Postavenie prvého konzula potvrdila ústava z 22. 12. 1799, ktorá do jeho rúk sústredila všetku výkonnú moc - t. j. mohol menovať ministrov, úradníkov, dôstojníkov, sudcov. Zákonodarnú moc vo svojich rukách sústreďovala štátna rada, tribunál, senát a zákonodarný zbor. Napoleonovi sa podarilo prekonať vnútornú krízu založením Finančnej banky, centralizovať verejnú správu a víťaznými bojmi posilniť autoritu štátu (r. 1802, v ktorom sa Británia zaviazala vrátiť všetky kolónie, obsadené počas koaličných vojen.) Tieto úspechy zužitkoval v roku 1802 tak, že si ľudovým hlasovaním nechal potvrdiť úrad doživotného konzula a o dva roky neskôr sa nechal vyhlásiť za cisára. V roku 1805 vypukla v poradí už tretia koaličná vojna, v ktorej sa proti koalícii Francúzska, Španielska, Bavorska, Württenberska a Bádenska postavilo Rakúsko, Rusko, Veľká Británia a Švédsko. 10. 1805 rozdrvil Rakúsko v bitke pri Ulme, no deň nato prehral s Britániou námornú bitku pri Trafalgare, kde britská flotila rozdrvila pod vedením admirála Horatia Nelsona spojené francúzske a španielske flotily. Týmto víťazstvom získala Británia trvalú kontrolu nad morom. Pre kontinentálne záležitosti však bola omnoho významnejšia tzv. bitka troch cisárov, ktorá sa uskutočnila 2. 12. 1805 pri Slavkove. Tam dosiahol Napoleon rozhodujúce víťazstvo nad armádami rakúskeho cisára Františka II a ruského cára Alexandra I. Rakúsko bolo donútené uzavrieť 28. 12. 1805 tzv. bratislavský mier. Rakúsko muselo na jeho základe odstúpiť Napoleonom založenému Talianskemu kráľovstvu odstúpiť Benátky, Istriu, Dalmáciu a zároveň ho uznať za talianskeho kráľa. To z Francúzska spravilo najvplyvnejšiu európsku veľmoc. Pod Napoleonovým protektátom v roku 1806 vznikol Rýnsky spolok - spojenie šestnástich nemeckých ríšskych štátov. Svätá ríša rímska národa nemeckého tak zanikla a cisár František II. bol nútený vzdať sa jej koruny (zostal mu len titul dedičného cisára Rakúska). Rok 1806 bol aj rokom, kedy vypukla štvrtá koaličná vojna. Proti Francúzsku tentokrát na protest Pruska, pokoreného a výsostne nespokojného so situáciou v Nemecku…
Prečítajte si tiež: Učíme sa slovenčinu hravo