Film Cigán režiséra Martina Šulíka vyvolal vlnu diskusií ešte pred svojou premiérou. Snímka, ktorá získala ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, sa dotýka citlivej témy života Rómov na Slovensku. Premiéra filmu v rómskej osade Richnava bola udalosťou, ktorá rozdelila miestnych obyvateľov. Zatiaľ čo Richnavčania z osady verili, že im film zmení život k lepšiemu, dedinčania boli skeptickí a vyjadrovali obavy z budúcnosti.
Veľké očakávania v osade
V rómskej osade Richnava panovala pred premiérou filmu Cigán slávnostná atmosféra. Obyvatelia osady sa tešili na príchod režiséra Martina Šulíka a na premietanie filmu, v ktorom si sami zahrali. Helena Pokutová sa s nadšením vyjadrila: „Dnes máme veľký sviatok. Príde pán Šulík. A večer všetci ideme na film. Celá osada.“
Na lúke medzi osadou a dedinou vyrástlo pre túto príležitosť prírodné kino. Rómovia v oranžových vestách obecnej poriadkovej služby pomáhali štábu s prípravami. Premietač Jiří Dolinský z Kinematografu bratov Čadíkovcov z Moravy kontroloval premietací prístroj, aby všetko fungovalo dokonale, pretože očakávali až dve tisícky divákov.
Skepticizmus v dedine
Na rozdiel od nadšenia v osade, v dedine vládol pokoj a len málo bielych obyvateľov prejavilo záujem o premiéru filmu. Zvláštna cena z Karlových Varov pre nich nebola dôležitá. „Cigánov tu máme na krku každý deň. Nepotrebujeme o nich vidieť aj film. Skúsili by ste tu žiť, hneď by ste pochopili,“ povedala staršia žena, ktorá nechcela byť menovaná.
Richnava ako fotogenické miesto a domov pre mnohých
Richnavská osada je pre filmárov nesmierne fotogenická. Pestrofarebné chatrče, postavené z rôznych materiálov, stoja v strmom kopci. Filmári tu strávili minuloročnú jeseň a zimu a do filmu sa zapojila takmer celá osada.
Prečítajte si tiež: Hľadanie zmyslu viery
Mária Tulejová bola pyšná na to, že sa v jej dome natáčali scény filmu. „Roky sa o nás nikto nezaujímal, nikto nemal pre nás jedno dobré slovo,“ hovorí. „A zrazu prídu gadžovia, ktorí si vás uctia, dajú vám aspoň na chvíľu robotu, bavia sa s vami ako s ľuďmi, nie ako so zvieratami. A všetkých nás spojili ako jednu veľkú rodinu, pomáhali sme im, ako sme len vedeli. Tým ľuďom sa dá veriť. Aj kľúče od domu sme im nechali, keď sme išli preč. Teraz vieme, že nie každý gadžo je rasista. A ten film by mal ukázať, že nie každý Róm je zločinec. Keby sme boli takí zlí ľudia, asi by si nás nevybrali.“
Simona Pokutová sa usmieva: „Niektoré scény sme opakovali veľakrát. Ale ukázali sme bielym, že aj my máme talent.“ Helena Pokutová dodáva: „Pre mňa bolo nakrúcanie zážitkom na celý život. Konečne som mala pocit, že niekto nás potrebuje.“
Problémy a výzvy v Richnave
V Richnave žije približne 2600 obyvateľov, z toho okolo 1800 Rómov. Osada sa neustále rozširuje a dedina, v ktorej žijú bieli, postupne vymiera. Všetky príbytky Rómov sú čierne stavby postavené na cudzích pozemkoch. „Chceme si ich odkúpiť. Ale gadžovia o tom nechcú ani počuť. Tu som sa narodila, aj moje tri deti, moji rodičia, starí rodičia sa sem nasťahovali počas vojny. A teraz nás chcú odtiaľ vyhnať. Vzali nám aj čísla z domov. Sme bezdomovci vo vlastnej dedine,“ tvrdí Helena Pokutová.
Štefan Šuster, jeden z vlastníkov pozemkov, na ktorých stojí osada, hovorí: „Podľa katastrálnych máp je to ešte stále les. Ale stromy tam už nenájdete. Cigáni všetko vyrúbali. Mali by ste vidieť, keď príde búrka. Voda všetok ten bordel z osady znesie k nám dole. Všetky vodné zdroje v tej časti sú znečistené. A štát, ktorý to všetko spôsobil, chce od nás, aby sme problém riešili.“
Štefan Schuster vidí jediné východisko: osadu vysťahovať a zbúrať. „To ani nie je osada, ale nelegálne táborisko. Spoločenstvo sa dohodlo, že pozemky nepredáme. Chceme ich naspäť.“
Prečítajte si tiež: Citáty o viere a skutkoch
Podľa jeho slov sú krádeže na dennom poriadku a polícia je bezmocná. „Ukradli mi už päť psov. A nie hocijakých, všetko čistokrvných. Tento je šiesty. Na noc ho preto zatváram do domu. Zemiaky tu nedopestujete, chovať hydinu je takmer nemožné. Tu sa jednoducho nedá pokojne žiť. Pravdy a práva sa na Slovensku asi nedožijeme.“
Snahy o riešenie situácie
V Richnave majú od vlaňajších komunálnych volieb rómskeho starostu, Vladimíra Pokutu. V deväťčlennom obecnom zastupiteľstve sedia štyria Rómovia. Piati bieli poslanci zo Smeru, SDKÚ a SaS sa spojili a vytvorili spoločný klub. Minulý mesiac schválili dokument, ktorý by mal problém tábora do septembra 2014 definitívne vyriešiť.
Projekt navrhuje výstavbu útulku a zariadenie núdzového bývania, program integrácie, rozšírenie poskytovania sociálnych služieb. Starosta uznesenie nepodpísal. „Škoda sa o tom baviť. Rómovia majú u nás väčšinu a tým to hasne. Naši predkovia sa v hroboch obracajú. Štát na nás kašle, nech sa samospráva stará. Rómovia kričia, že sú diskriminovaní. Ale u nás sú diskriminovaní bieli,“ myslí si poslanec Ján Vaščák (SaS).
Ján Medvec (SDKÚ) dodáva: „Aj my máme právo normálne žiť. Nechceme nič iné, len aby zákon platil pre každého rovnako.“
Reakcie na film
Po premiére filmu Cigán sa ozvali rôzne reakcie. Mladá žena z Richnavy povedala: „Ten film je o ničom. Hovorí, čo všetci vieme. Že Cigáni myslia len na sex a alkohol, kradnú ako straky, pretože robiť sa im nechce, tých zopár bohatších žije z úžery. O pár rokov nebudeme riešiť problém spolunažívania. Zaplavia celú dedinu.“
Prečítajte si tiež: Riešenia pre čierne škvrny na zemiakoch
Ani autor scenára Marek Leščák nie je optimista: „Náš film je zlou správou. Rovnako o Rómoch, ako aj o bielych. Práve preto je najvyšší čas začať sa problémom vážne zaoberať.“
Rozhovor s režisérom Martinom Šulíkom
Režisér Martin Šulík si uvedomuje, že jeho film Cigán rómsky problém nevyrieši, no dúfa, že aspoň zvýši citlivosť voči ľudskému utrpeniu. V rozhovore priblížil život v osade zvnútra: „Rovnako ako iné osady, aj táto je silne poznačená nezamestnanosťou. Najmä v zime pri tridsaťstupňových mrazoch ľudia bojujú o prežitie. Časť obyvateľov hľadá prácu inde na Slovensku, v Čechách, v Anglicku. Aj v rámci osady sú veľké sociálne rozdiely. Majetnejší, väčšinou ľudia s pracovnými a životnými skúsenosťami v zahraničí, žijú v dolnej časti, čím idete vyššie do kopca, tým sú chudobnejší. Napriek všetkým nemalým problémom, s ktorými sa väčšina osadníkov denne borí, nás až neuveriteľne srdečne prijali, boli voči nám neskutočne otvorení a naklonení. Nie všade, kde sme film natáčali, sme sa s tým stretli.“
Šulík priznal, že nakrúcanie bolo pre Rómov veľkým sviatkom: „Počas filmovania dostali prácu, vďaka ktorej trošku vypomohli svojim rodinám. Ale mal som pocit, že na krátky čas mal ich život zmysel, pretože mohli zo seba dostať to, čo ich ťaží.“
Na otázku, prečo dal prednosť hranému filmu pred dokumentom, odpovedal: „Do dokumentu by sa mnoho z tých vecí nedostalo. Okrem toho pri niektorých témach uprednostňujem hraný film. Keď v dokumente ukážete tvár reálneho človeka, môžete mu ublížiť. Keď sa reálny človek a jeho príbeh schová za hranú figúru, nemusí to byť také bolestivé.“
Režisér sa vyjadril aj k rómskej inteligencii: „Myslím, že postupne silnie vrstva rómskej inteligencie, ktorá vníma postavenie celej komunity v širších súvislostiach: historických, sociálnych, kultúrnych. Objavuje sa čoraz viac rómskych aktivistov, ktorí začínajú pracovať v teréne. Ľudia v osadách však odstup nemajú. Sú príliš hlboko ponorení do riešenia základných existenčných otázok, nemajú vzdelanie a mnohí už ani silu na to, aby niečo na svojich životoch zmenili. Bez pomoci majority sa ich postavenie nezmení.“
Šulík zdôraznil, že by sme mali prestať rozmýšľať nad rasovým aspektom problému: „Rómovia sú chudobní ľudia, ktorí žijú v hrozných sociálnych podmienkach. To, čo sa deje v osadách, je presným obrazom celej našej spoločnosti. Ak by Rómovia mali viac pracovných príležitostí, získali by prirodzenú sebadôveru. Pri realizácii sme nerozmýšľali nad korektnosťou. Snažili sme sa situácie zobraziť čo najpravdivejšie s vedomím všetkých súvislostí.“
Na záver dodal, že filmári problém nevyriešia, ale môžu zvýšiť citlivosť voči ľudskému utrpeniu.