Vo svete plnom extrémnych podmienok existujú zvieratá, ktoré sa dokázali prispôsobiť tým najnáročnejším prostrediam. Pinka glaciálna, známa aj ako vták glaciál, je jedným z najfascinujúcejších príkladov. Tento malý vták dokáže prežiť v drsných podmienkach vysokohorských ľadovcov a dokonca si tam stavia svoje hniezda. Ako je to možné?
Charakteristika a výskyt pinky glaciálnej
Pinka glaciálna patrí do čeľade Thraupidae a radu vrabcotvarých. Tento druh obýva vysokohorské oblasti Peru, Bolívie a severných častí Čile a Argentíny, kde sa nachádzajú subtropické a tropické trávnaté porasty na vlhkých a močaristých pôdach. Jej schopnosť hniezdiť priamo na ľadovcoch vo vysokej nadmorskej výške jej vyslúžila prezývku „vták glaciál“.
Hniezdo ako prírodný zázrak
Hniezdo pinky glaciálnej je skutočným prírodným zázrakom. Má tvar objemnej misky a je vyrobené z trávy, vetvičiek a pierok, ktoré slúžia ako tepelná izolácia. Základ hniezda môže mať hrúbku až 25 cm, čo chráni vajíčka pred mrazivými teplotami, a váži až 225 gramov - pôsobivé pre hniezdo umiestnené priamo na ľade! Na rozdiel od tučniaka cisárskeho, ktorý hniezdi na morských ľadoch Antarktídy, alebo obrej chochlačky, ktorá stavia hniezda v ľadových jaskyniach, pinka glaciálna je unikátna tým, že svoje hniezda umiestňuje priamo na vysokohorské ľadovce.
Ohrozenie biotopu klimatickými zmenami
Ľadovce, na ktorých pinka glaciálna hniezdi, sú ohrozené klimatickými zmenami. Za posledných 60 rokov stratilo Peru viac ako polovicu svojich tropických ľadovcov, čo ohrozuje biotop этого vtáka.
Adaptácia a odolnosť
Pinka glaciálna je dôkazom úžasnej schopnosti prírody prispôsobiť sa aj tým najtvrdším podmienkam. Jej schopnosť stavať hniezda na ľade a vychovávať mláďatá vo vysokohorskom prostredí je fascinujúcim príkladom odolnosti. Ak vás zaujíma príroda a jej zázraky, sledujte tento druh a podporte ochranu ľadovcov, ktoré sú jeho domovom.
Prečítajte si tiež: Učte deti o prírode prostredníctvom kníh o rybách
Tučniaky: Fascinujúce nelietavé vtáky
Tučniaky sú jedny z najzábavnejších a najmilších vtákov na svete. Hoci nevedia lietať, vedia skvelo plávať a sú veľmi šikovné.
Tučniaky sú vtáky
Áno, tučniaky sú skutočne vtáky, aj keď nevedia lietať. Vedecké výskumy dokazujú, že ich predkovia lietať vedeli, a teda túto schopnosť stratili až druhotne. Naopak, majú krídla a celé telo aerodynamicky prispôsobené na pohyb vo vode. Telo majú vretenovité, pokryté hustým šupinkovitým perím, ktoré dokonale chráni pred mrazom a svojou hladkosťou pred trením pri plávaní pod vodou.
Skvelí plavci
Tučniaky sú vynikajúci plavci. Pod vodou dokážu plávať rýchlosťou až 10 kilometrov za hodinu. Na získanie potrebnej rýchlosti vytvoria totiž okolo seba množstvo miniatúrnych bublín, ktoré pri plávaní výrazne znižujú odpor vody. Fascinujúcim objavom pre prírodovedcov je najmä fakt, že bubliny tučniaky nevydychujú, ako sa dosiaľ predpokladalo, ale vytvárajú ich rýchlym kmitaním krídel.
Rozmanitosť druhov
Na svete existuje viac než 17 druhov tučniakov. Najväčší je tučniak cisársky, ktorý môže dorásť až do výšky 120 centimetrov a hmotnosti 22 až 45 kilogramov. Spolu s pštrosom, kiwim či novozélandským papagájom kakapom sovovitým patrí medzi vtáky, ktoré nevedia lietať. Za korisťou sa potápa až do hĺbky 530 metrov, pričom ponorený dokáže vydržať 20 minút.
Chladné domovy
Väčšina tučniakov žije na južnej pologuli. Najznámejšie sú tie, ktoré žijú v Antarktíde, kde je veľmi chladno. Ale nie všetky tučniaky žijú na snehu a ľade. Existuje druh, ktorý nájdete severne od rovníka, aj keď väčšina publikácií píše, že tučniaky sa nachádzajú na južnej pologuli. Galapágsky tučniak dokazuje, že jedna od druhej opisujú - a to chybne. Práve severný cíp ostrova Isabela siaha za rovník na sever a tu žijúce tučniaky sú teda tie, ktoré sú skutočne na severnej pologuli.
Prečítajte si tiež: Význam v riekankách
Spoločenské tvory
Tučniaky sú veľmi spoločenské a radi žijú v skupinách, ktoré sa volajú kolónie. V kolóniách môžu byť tisíce tučniakov. V hniezdnej kolónii, ktorú tvoria tisíce tučniakov, udržiavajú samčekovia teplo tak, že sa pritisnú čo najbližšie k sebe. Ich zmysel pre tímovú prácu dokazuje aj zistenie, že sa na svojich pozíciách striedajú. Vtáky, ktoré sa ocitli na okraji skupiny, a sú teda najmenej chránené pred chladom, sa menia s jedincami uprostred.
Starostliví rodičia
Tučniaky sú výborní rodičia. Samec a samica sa striedajú v starostlivosti o vajíčko a potom o malé mláďa. Keď jeden rodič stráži vajíčko, druhý ide hľadať potravu. Tučniak cisársky je výborne prispôsobený aj životu na pevnine. Od samičky, ktorá sa vracia k moru za potravou, prevezme vajce a inkubuje ho takmer 70 dní. V chladnej Antarktíde, kde ako jediný vták aj prezimuje, znesie teplotu až 62 stupňov pod nulou. Pred zimou ho chráni niekoľkocentimetrová vrstva tuku a dve vrstvy peria, pričom spodné perie obsahuje výborne izolujúce mikroskopické vzduchové komôrky. Práve týmto spôsobom izolácie sa už dlhodobo inšpirujú výrobcovia oblečenia či spacích vakov z dutých vlákien.
Morské jedlo
Tučniaky jedia hlavne ryby, planktón a rôzne kôrovce. Lovia pod vodou, kde používajú svoje plutvy na rýchle a obratné plávanie.
Jedinečné pohyby
Na súši sa tučniaky pohybujú veľmi zaujímavo. Kráčajú kolísavým krokom alebo sa kĺžu na bruchu po snehu, čo sa nazýva „tobogganing“.
Vždy elegantní
Tučniaky vyzerajú, akoby mali na sebe oblečené smokingy. Ich čierno-biele perie im pomáha maskovať sa vo vode. Vo všeobecnosti platí - čím južnejšie tučniaky žijú, tým majú černejší vrch tela a spodok biely.
Prečítajte si tiež: Význam farieb v akvaristike
Dlhý život
Niektoré druhy tučniakov sa dožívajú až 20 rokov. Tučniaky sú fascinujúce tvory, ktoré dokážu žiť v extrémnych podmienkach. Sú silné, odvážne a veľmi starostlivé.
Rozmanitosť druhov tučniakov a ich charakteristika
Na svete existuje mnoho druhov tučniakov, ktoré sa líšia svojím vzhľadom, správaním a prostredím, v ktorom žijú.
Tučniak africký (Spheniscus demersus)
Sú najľahšie dostupné, a preto dostali až desiate miesto, no sú rovnako zlatučké a ak to budú vaše prvé tučniaky, budete nadšení. Poľahky ich nájdete na jednodňovom výlete z Kapského Mesta, z jedného z najkrajších miest sveta. Ste v Afrike a vidíte tučniaky, to mnohým nejde dokopy. A naozaj, je tu bežne 27 stupňov Celzia. Žijú ich tu stovky, prechádzajú sa ťarbavo okolo vás, podpichujú sa, kričia a hádajú sa. Sú menšie ako ostatné, čo spomínam a neviete sa k nim dostať na pláž. Je tu predsa len veľa turistov, a tak ich sledujete z drevených mostíkov. Túto pláž si tučniaky vybrali relatívne nedávno a vznikla tu najväčšia africká kolónia. Spôsobovali problémy v meste, a tak sa obyvatelia a autority rozhodli vytvoriť im chránené miesto, odkiaľ sa nedostanú tak ľahko do mestečka, aby miestnym komplikovali život. Africký tučniak sa môže dostať na sever až do Namíbie či južnej Angoly, ale bol spozorovaný až v Cabinde, Gabone a Kongu. Vajíčka kladie medzi májom až augustom na skalnatých plážach s tým, že často využíva hniezda kačiek.
Tučniak Magellanov (Spheniscus magellanicus)
Sú dosť bežné v Patagónii, teda na južnom špici Južnej Ameriky, a to tak na atlantickej strane ako aj na strane Tichého oceána. Vyhrabávajú si do zeme dlhé nory. Samica kladie dve vajíčka od polovice októbra až do polovice novembra a sedí na nich 39-42 dní. Vyberajú miesta, kde je teplota vyššia, až 20°C. Vyhrabávajú si dlhočizné diery, híkajú ako somár a sú to maratónski plavci. Druhé vajce je väčšie a má väčšiu šancu na vyliahnutie. Mláďatá opúšťajú hniezda po 60-70 dňoch. Za rybami, hlavonožcami a inou potravou sa ponárajú až do 50-metrovej hĺbky. Ich najbližšími príbuznými sú tučniaky okuliarnaté z južnej Afriky. My v BUBO za nimi robíme výlety z Punta Arenas, ale dajú sa vidieť aj z Ushuaia v okolí Beaglovho kanála.
Tučniak chocholatý (Eudyptes spp.)
Rozdelenie „chocholatých“ tučniakov nie je systematicky úplne doriešené a sú na to rôzne názory. V zásade sa delia na východné (T.ozdobný), severné (T.parochňový) a južné (T.skalný). Často nachádzame miešancov T.parochňových a T.vlasatých (Eudyptes chrysolophus). Na exotickom súostroví Kerguelen, Crozet, Macquarie sa vyskytuje (T.ozdobný) a T.parochňového som zazrel na ostrovoch Tristan da Cunha a hlavne na najvzdialenejšej UNESCO pamiatke Gough Island. Taktiež ich nájdeme na ostrovoch ako Francúzske antarktické ostrovy a St.Paul Island. Tučniakov parochňových je približne 1,1 milióna párov. Sú výrazne monogamní, podobne ako tučniaci vlasatí a tvoria dlho trvajúce páry. Sú verní svojmu anglickému menu, hopkajú cez kamienky a sú ešte smiešnejšie než ostatné tučniaky. Zelenkasté, namodralé vajíčka kladú od polovice novembra a po 32 až 38 dňoch sa liahnu mladé. Prvé vajíčko je menšie a „kuriatko” väčšinou neprežije. Veľmi zaujímavé je spolužitie s albatrosmi, čo vidíme napríklad na Carcass Island na Falklandoch (fotografie nájdete v mojom blogu o Falklandoch). Po 66 až 73 dňoch mladé opúšťajú hniezdo. A teraz trošku smutná správa. Za posledných 30 rokov ich počet klesol o cca 30 %, od roku 1956 do 2009 zaznamenali úbytok populácie 90 %. Existujúci druh „Východný Rockhopper“ (T.ozdobný) sa nachádza takmer výhradne na hyperexotických ostrovoch Gough a Tristan da Cunha. Ďalšími príbuznými sú tučniaci skalní, ktorých vedci len nedávno „oddelili“, aby vytvorili samostatný druh.
Tučniak čiapočkatý (Pygoscelis antarcticus)
Akoby sa neustále usmievali. Čierna čiara sa tiahne po bielom krku a vytvára zdanie úsmevu už u aj tak vtipných tučniačikov. Viac sa nachádzajú na juhu, na Sandwichových ostrovoch (1,5 milióna párov), ostrovoch Južná Georgia a na Antarktickom polostrove. Videl som, ako si kradnú kamienky. Sú veľmi smiešni a ukradnutie kamienka je ako medzi ľuďmi ukradnutie peňazí, možno kedysi krádež koňa. Veľký prečin, ktorý sa však deje bežne. Pri veľkých kolóniách je totiž malých kamienkov nedostatok a musia za nimi chodiť ďaleko. On sa celý schúli a vyberie sa opäť tou ťarbavou chôdzou späť dole na kamenistú pláž. Na Južnej Georgii ich priveľmi neuvidíte, lebo sú na južných, chladnejších plážach, kde lode bežne nepristávajú. Sandwichové ostrovy sú ťažko prístupné a teraz prístup absolútne zakázali. Dve vajcia kladú koncom novembra a v decembri a po mesiaci či 39 dňoch sa z nich vyliahnu malé, ktoré rodičia kŕmia ďalších 50 dní. Často sa im to aj podarí a prežijú obe. Kolónie sa totálne vyprázdnia v polovici februára. Central Park ZOO v New Yorku urobila zaujímavý pokus a dvom samčekom tučniaka čiapočkatého (Roy a Silo) dala vajíčko a oni sa striedali a naozaj sa vyliahlo malé tučniačatko. Zaujímavý je u nich spánok. Spia približne 10 000-krát za deň (desať tisíc!) v maximálnej dĺžke 4 sekundy. Tento spánok môže byť bi-hemisférický (spia obe hemisféry) alebo uni-hemisférický (spí len polovica mozgu).
Tučniak bieloškvrnitý (Pygoscelis papua)
Mám s nimi najviac historiek. Tučniaky s tým červeným či oranžovým zobáčikom sú veľmi rozpoznateľné a keď som z Ushuaia niesol svojej vtedy 1,5-ročnej dcérke darček, tak to bol plyšový Gentoo. Neuveriteľne roztomilý. V kamennom hniezde sa tučniakovi bieloškvrnitému po 34-36 dňoch vyliahnu spravidla dve mláďatá. Keď vyrastú, príde rodič s potravou a lenivé decká, ktoré mesiace iba čakajú, kým niekto príde a nakŕmi ich, tak prídu, ale nedajú im nič a utekajú pred nimi a oni hladné utekajú za nimi - za potravou. Ešte nemajú dospelácke vodeodolné perie a vbehnú do mora. Zažil som aj ďalšiu zaujímavú príhodu, keď tučniak vyšiel von z vody, okolo sa zbehli čajky a tučniak bieloškvrnový (Gentoo) zrazu začal dáviť kril. Čajky na to evidentne čakali, akokeby boli dohovorení. Teraz nenakŕmil mláďatá (to vracanie vidíte na mojich fotografiach nižšie keď tučniak okatý kŕmi svoje mláďatá) ale nakŕmil čajky. Išlo o akýsi barter?
Tučniak Adélie (Pygoscelis adeliae)
O tučniakoch sa vie, že ich nájdete na Antarktíde, pritom tam nájdete iba dva druhy, a to tučniaky obrovské (cisárske) a práve okaté - Adélie. Ďalšie tri druhy hniezdia na poslednom výbežku Antarktického polostrova, a tak to nepočítame ako skutočnú Antarktídu. Mnoho tučniakov, ktoré spomínam, nájdete aj na Južnej Georgii aj na Falklandských ostrovoch, ale okaté tučniaky nájdete iba na Antarktíde. Ďalej je im nepríjemne teplo… Boli nazvané podľa manželky moreplavca, Adèle Dumont d'Urville, ktorý ju evidentne tak ľúbil, že si na ňu aj po mesiacoch plavby spomenul. Neviem, či Adele Dumontová bola potešená, keď ju prirovnal k tučniakovi. Hádam ocenila snahu, že je po nej pomenované milé zvieratko. Tieto vtáky vážia 4 až 8 kilogramov, teda až 8x menej ako tučniaky cisárske. Videl som ich skákať na vysokú kryhu, a to bolo neuveriteľné, lebo to bolo až 3 metre vysoko a vyzerali ako keby lietali. Aj tieto tučniaky sú si verné, ale iba ak bolo spolužitie úspešné, teda ak z tohto zväzku vzniklo vajíčko a zdravé tučniačatá. Vtáky následne vyrazia na more, je zima a voda je studená (-2°C) a oni plávajú tesne pred zamŕzajúcim ľadom. Naplávajú až 25 000 km, toto je číslo, ktoré vieme teraz, no pokojne môžu preplávať aj dlhšie vzdialenosti. Často vedci chytia tých tučnejších, pomalších a tí šikovnejší im utečú a možno o niekoľko rokov zistíme, že preplávajú viac. Sú nádherne, kontrastne sfarbení. Napríklad tučniak dvojpásy (Magellanov) má „tvár“ bez peria, alebo tam nájdete iba pásy peria, kdežto tučniakovi okatému trčia iba očká a celú tvár má operenú krásnym čiernym perím. Žije v ohromnej zime, a tak to musí byť. Adelie je menší tučniačik, jednoduchý, celý čierny, prototyp designu, krásny.
Tučniak galapágsky (Spheniscus mendiculus)
Galapágsky tučniak dokazuje, že jedna od druhej opisujú - a to chybne. Tučniaky sa tu vyskytujú na ostrovoch Fernandina, Santiago, Bartolomé, Santa Cruz, Floreana a Isabela. Práve severný cíp ostrova Isabela siaha za rovník na sever a tu žijúce tučniaky sú teda tie, ktoré sú skutočne na severnej pologuli. Bol to jediný tučniak, s ktorým som sa kúpal. Je pravda, že som skočil do mora aj na Antarktíde a keď sme vybiehali, tak tučniaky práve skákali do vody. No v tej vode som bol iba zopár sekúnd. Kdežto na rovníku na Galapágoch sme sa normálne kúpali, mali sme šnorchle a zrazu sa pozriem vedľa seba a tam si to „mastí” tučniak. Pri šnorchlingu dosť nezvyčajný pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem. Galapágsky tučniak je taktiež jediným tučniakom, ktorý preperuje dvakrát za rok. Preperenie sa odohráva aj pred párením a zaberie približne 15 dní. Nechodí pre potravu ďaleko a loví prakticky hneď pri „svojom dome.” Práve nepravidelný prísun potravy spôsobuje možnosť mať mláďatá celoročne, hlavne v dobe „hojnosti“. Nemajú tukovú vrstvu ako ich príbuzní z južných, mrazivých oblastí a cez deň sa skrývajú v tieni pod skalami a kríkmi. Týmto kontrolujú svoju telesnú teplotu. Vody v okolí ich ostrovov sú ovplyvnené studenými prúdmi, a tak si prídu na svoje a môžu sa schladiť. Ich populácia je silne ovplyvnená systémami La Niña a El Niño. Pri otepľovaní bol zaznamenaný až polovičný pokles bežného prírastku. Chladnejší systém zasa napomáha udržať studené vody bohatšie na potravu, a tak aj vhodnejšie pre približne 1 500 galapágskych tučniakov. Páry ostávajú neustále v blízkosti svojho hniezda, kde nakladú vajíčka. Obaja rodičia sa striedajú pri hniezdení a mláďatá sa liahnu po 38-40 dňoch. Jeden z rodičov je niekoľko dní sám s vajíčkami alebo mláďatami, pokiaľ je druhý na love. Po dvoch mesiacoch je mláďa samostatné a ide na svoj prvý lov. Malá populácia galapágskych tučniakov trpí na problémy spojené s urbanizáciou a turizmom. Ničenie prostredia, či už pevnej zeme alebo oceánu je viditeľné na strádajúcej populácii. V roku 1959 bola podpísaná medzinárodná dohoda o ochrane všetkých druhov tučniakov, vrátane galapágskych.
Tučniak Macaroni (Eudyptes chrysolophus)
S tou šticou vyzerajú ako grázli, ale sú presne opační - tieto tučniačiky sú veľmi verné. Na Antarktíde, na Halfmoon Island, je jedna veľká kolónia tučniakov bieloškvrnových (Gentoo) a medzi nimi je jeden Macaroni. Vždy pripláva na tú istú pláž aj keď jeho kolónia si už našla inú pláž. Stále čaká na tú svoju, že sa vráti, že nájde ich spoločnú pláž, kde toľko toho spoločne zažili. Tučniaky sú veľmi zlaté a veľmi romantické, hovoril som vám. Tučniaky vlasaté patria spoločne s ostatnými z rodu Eudyptes medzi takzvané tučniaky „chocholaté“. Kladú dve vajíčka, kde je prvé o 15-40 % menšie než druhé a málokedy sa z neho niečo vyliahne. Jedno vajíčko teda väčšinou zničia, alebo keď sa vyliahnu dve mláďatá, tak jeden tučnaičik zahynie od hladu - dvoch by neuživili. Vo vajíčku je toľko žĺtka, že ostáva nejaké aj po vyliahnutí. Tučniaky sú veľmi zlaté a ich správanie veľmi romantické. Taktiež je zaujímavé, že samček sa stará o novonarodeného tučniačika - vtedy drží hladovku a oboch kŕmi samička, ale prevažne malé. Sexuálnu zrelosť dosahujú po 5-6 rokoch a tučniaky vlasaté bielolíce (Royal) kladú vajíčka až po 7-9 rokoch. Väčšinou sa potápajú do 20 metrov, ale výskumníci zachytili prípad ponoru až do hĺbky 115 m. V dobe párenia je obdobie antarktického krilu (Euphausia superba), kedy táto zložka tvorí až 90 % potravy. Lovia ho hlavne v noci, kedy vypláva k povrchu. Sú najrozšírenejším tučniakom na Južnej Georgii a aj keď ich počet za posledných 30 rokov klesol na polovicu, stále ich je najviac (5-7 miliónov párov). Rozoznáte ich podľa farebného peria na hlave. V 18. storočí nazývali mladých fešákov v Londýne „macaroni”, ich meno je práve odtiaľto. Hniezdia na strmých svahoch a vajíčka na Južnej Georgii kladú v októbri a novembri. Tento cyklus je omnoho kratší než u tučniakov veľkých (King), ktoré popisujem neskôr. Tučniakov vlasatých je tak veľa, a predsa ich považujeme za ohrozené. Prečo? Ide o to, že veľké kolónie sídlia na ostrove McDonald a ak ostrov vybuchne, čo sa očakáva, všetky tučniaky tu zahynú.
Tučniak kráľovský (Aptenodytes patagonicus)
Po prvý raz som ich videl iba ďalekohľadom, bolo to na ostrovoch Južnej Georgie, bolo otrasné počasie a nevylodili sme sa. Prvýkrát som sa ich teda „dotkol” až na Falklandských ostrovoch. Dlho som na ne čakal a tešil som sa, a priznám sa, bol som totálne nadšený. Z malého letiska pri hlavnom meste Falklandských ostrovov, zo Stanley, som odletel malým modrým vrtuľníkom. Tu nebolo nič iba ukazovateľ vetra a ten ukazoval, že riadne fučí a myslel som že sa odtrhne. Prešli sme zopár sto metrov okolo nôr tučniakov dvojpásych a už z diaľky som začul prekrikovanie sa kolónie tučniakov.
Vtáky a ich rôznorodosť
Medzi letce (Neognathae) zaraďujeme recentné druhy vtákov s veľkosťou v rozmedzí od malých druhov, ako je kolibrík s dĺžkou len niekoľkých centimetrov, až po veľké albatrosy a kondory s rozpätím krídel presahujúcim tri metre. Prevažná väčšina má pneumatizované kosti, hrebeň prsnej kosti, a teda dokážu lietať (výnimka tučniaky). Konštantným znakom skupiny je však prítomnosť neognátneho typu lebky. Typ dolných končatín sa mení v závislosti od spôsobu života a prostredia, v ktorom žijú. Zaraďujeme sem desiatky rôznych radov, z ktorých si charakterizujeme len niektoré najvýznamnejšie.
Víchrovníkotvaré (Procellariiformes)
Sú stredne veľké až veľké druhy morských vtákov, ktoré majú soľné žľazy na vylučovanie prebytočnej slanej vody cez predĺžené nozdry. Sú rozšírené po celom svete. Tieto vtáky hniezdia v kolóniách na odľahlých ostrovoch, sú monogamné a kladú jedno vajce ročne, pričom obaja rodičia sa podieľajú na inkubácii a výchove mláďat. Väčšie druhy hniezdia na zemi, menšie v dutinách. Albatros kráľovský (Diomedea epomophora) je veľký morský vták s priemerným rozpätím krídel cez 3 metre. Dosahuje dĺžku 120 cm. Má biele perie s čiernymi škvrnami na krídlach a chrbte, ružový zobák s čiernym okrajom a svetloružovo sfarbené nohy. Žije na ostrovoch v južnej časti oceánu pri Novom Zélande.
Tučniakotvaré (Sphenisciformes)
Sú jedným z nelietavých radov letcov, ktoré obývajú južnú pologuľu od Antarktídy až po južnú Afriku, Južnú Ameriku a Galapágy. V minulosti boli zaraďované do samostatného nadradu plavce (Impennes). Vedecké výskumy však dokazujú, že ich predkovia lietať vedeli, a teda túto schopnosť stratili až druhotne. Naopak, majú krídla a celé telo aerodynamicky prispôsobené na pohyb vo vode. Telo majú vretenovité, pokryté hustým šupinkovitým perím, ktoré dokonale chráni pred mrazom a svojou hladkosťou pred trením pri plávaní pod vodou. Tučniak patagónsky (Aptenodytes patagonicus) patrí medzi najväčšie druhy tučniakov, ktoré hniezdia na ostrovoch pri pobreží Južnej Ameriky. Dosahuje výšku 85-95 cm. Charakteristický je spôsob hniezdenia tučniakov. Samica znesie jedno vajce, ktoré si nakotúľa na nohy a zvrchu ho prikryje kožným záhybom na bruchu. Tučniak cisársky (Aptenodytes forsteri) je najväčší a najťažší žijúci tučniak, endemický pre Antarktídu. Dorastá do výšky 100 cm a váži 22 až 45 kg. Jeho operenie je čierne na hlave a chrbte, biele na bruchu a svetložlté na hrudi s jasne žltými ušnými škvrnami. Živí sa prevažne rybami, ale aj kôrovcami a hlavonožcami. Tučniaky cisárske sú známe tým, že sa rozmnožujú počas antarktickej zimy, kedy samce inkubujú vajcia pri extrémnych teplotách, zatiaľ čo samice lovia potravu v mori.
Pelikánotvaré (Pelecaniformes)
Známe aj ako veslonožce, sú stredne veľké až veľké vtáky s rozpätím krídel vyše 2 m. Vyznačujú sa tým, že všetky ich 4 prsty na nohách sú spojené plávacou blanou. Živia sa prevažne rybami. Pelikán ružový (Pelecanus onocrotalus) dosahuje dĺžku 140-180 cm, rozpätie krídel je až 3,6 m. Dospelí jedinci majú biele perie s ružovým nádychom, výrazné žlté a ružové zobáky a ružové nohy. Pelikány majú charakteristický zobák. Pod spodnou čeľusťou majú roztiahnuteľný kožovitý vak, ktorým naberajú ryby. Tento pelikán sa vyskytuje v juhovýchodnej Európe, Ázii a Afrike, najmä v močariskách a plytkých jazerách. Kormorán veľký (Phalacrocorax carbo) zastupuje druhy, ktoré občas hniezdia aj u nás. Dosahuje veľkosť 70-100 cm a rozpätie krídel do 160 cm. Dospelé jedince sú prevažne čierne, s bielymi škvrnami na stehnách a krku v období hniezdenia. Majú silný, zo strán sploštený zobák. Nosové otvory majú takmer úplne uzavreté, takže dýchajú len ústnou dutinou. Za potravou, ktorú tvoria najmä ryby, ponárajú sa pod vodu.