Jozef Matys, štyridsiatnik z Oravy, je muž, ktorý neustále šíri okolo seba dobrú náladu. Jeho príbeh je inšpiráciou pre všetkých, ktorí čelia ťažkým životným situáciám. Pred tromi rokmi sa jeho život obrátil naruby, no vďaka svojej vôli, odhodlaniu a podpore rodiny dokázal prekonať neľútostnú diagnózu.
Tragická Nehoda a Neľútostná Diagnóza
V lete pred tromi rokmi sa Jozef išiel osviežiť do vonkajšieho skladacieho bazéna. Pri skoku do vody hlavou buchol do okraja nádrže. Pri náraze si zlomil dva krčné stavce a poškodil miechu. Jeho diagnóza znela neľútostne: kvadruparéza, úplné ochrnutie všetkých končatín. Prognózy boli zdrvujúce - zvyšok života mal Jozef stráviť pripútaný na lôžko, v lepšom prípade jemne hýbať hlavou.
Boj o Návrat do Života
Jozef, ktorý roky pracoval ako lesný robotník v Rakúsku a venoval sa fitnes, sa s osudom nezmieril. "Ešte v umelom spánku som spoznal manželkin hlas. Uvedomoval som si, že ma liečia ma, no nepripúšťal som si, že som ochrnutý. Myslel som si, že o pár týždňov vstanem a pôjdem domov po svojich," spomína Jozef.
Manželka Darina za Jozefom do nemocnice chodila každý deň, niekedy aj dvakrát. Medzitým prestavala obývačku, vybavila polohovateľnú posteľ a odišla z práce, aby sa o muža mohla starať. Prvé mesiace po Jozefovom návrate domov sa ho učila prebaľovať, kŕmila ho, odsávala mu kanylu, liečila mu preležaniny, ktoré si doniesol z nemocnice. "Dokázal iba jemne pohnúť rukou, inak nič. Mastila som ho, masírovala som ho ja aj obe dcéry, vyskúšali sme akupunktúru," opisuje pani Matysová. Jozefova sestra Danka medzitým oslovovala nadácie, otec vyrobil špeciálnu stoličku. Jozef bol však slabý a stále z nej padal. Niekedy sa mu nechcelo, inokedy nevládal, nikdy sa však nevzdal.
Prvé Náznaky Zlepšenia
Prvé náznaky zlepšenia jeho zdravotného stavu sa ukázali už pol roka po úraze, v decembri! O ďalších šesť mesiacov bez cudzej pomoci sedel sám na invalidnom vozíku, teraz je ale opäť všetko inak.
Prečítajte si tiež: Sladké inšpirácie na prijímanie a birmovku
Cvičenie a Liečenie
"Pred úrazom som neustále dvíhal činky, preto som vážil aj sto desať kilogramov. V nemocnici som za pár dní schudol na bezmála osemdesiat. Dnes mi chutí mi jesť, včera som si pochutnal na kapustnici o pol dvanástej v noci, ale váhu si udržiavam aj na invalidnom vozíku. Aj preto, že si doprajem len malé porcie a takmer neustále trénujem," prezradí Jozef Matys. V jeho byte najnovšie pribudlo len stropné zariadenie, ktoré mužovi uľahčuje presun do kúpeľne, ale tiež rebriny, nové činky, či fit lopty. K tomu si štyridsiatnik z Oravy každú možnú chvíľu zoceľuje zdravie na liečení v Pezinku, v Piešťanoch, alebo v maďarskom meste Šopron. "Do Pezinku chodíme od úrazu pravidelne. Niekedy sa ubytujeme, inokedy ideme na otočku. Je to päťsto kilometrov, šoféruje manželka, ktorá si ma pred cestou naloží špeciálnym zdvihákom do auta," opisuje Jozef, ktorý sa kedysi nedokázal poškriabať na krku, no dnes to už hravo urobí. Rovnako si vie umyť zuby elektrickou kefkou, v ruke udrží pohár a aj sa z neho napije. Rukami, ktorými po úraze nehýbal, sa tiež naje, hoci rezeň, či syr, mu stále musia pokrájať.
Humor a Nadšenie
Viaceré životné funkcie ešte Jozef Matys nevie celkom ovládať, no hoci aj on má depresívne dni, nestratil zmysel pre humor. "Hovorím žene, nahneváte ma, spustím sa z mosta do potoka. Ale ešte aj ten most má zábradlie! Keď mi dcéra masíruje nohy, v ktorých mám samovoľné kŕče, prizvukujem, dávaj si pozor, aby som ťa netrafil do zubov. Čo povieme doktorovi, že ťa kopol vozičkár?" smeje sa Jozef.
Rád počúva audio knihy, v televízore pozerá filmy o prírode a autách. Kvôli motorike prstov často skladá puzzle, alebo hrá cez internet na mobilnom telefóne celé hodiny dámu. Jeho súperi sú vraj najčastejšie hráči z Afriky, najčastejšie z Tanzánie. "Všetkých som nabil a chvíľu som bol v rebríčku prvý," pochváli sa.
Rodina ako Najväčšia Opora
Hoci v jeho slovách necítime žiadnu ľútosť, v jednej chvíli sa predsa len rozcíti. "Bez rodiny by môj život nemal zmysel. Keď si spomeniem na ľudí, ktorým sa po úraze rozpadli vzťahy, alebo skončili v ústave, vážim si to ešte viac," objíme Darinku. Jozefova manželka je o rok mladšia, stretli sa na dedinskej diskotéke, keď mal šestnásť. Svadba bola o tri roky neskôr. Manželmi sú viac ako dvadsať rokov, majú dve dcéry, vysokoškoláčku Viktóriu a stredoškoláčku Michaelu. A stále im na sebe záleží. "Darinka mi dokonca kúpila šampón, ktorý má zabrániť vypadávaniu vlasov! Varí mi, pečie, umýva ma a rovnako ako môj brat, pomáha mi s cvičením. S dcérami si ma doberajú, že som vozičkár, no mám najviac topánok z celej rodiny. "Rodina sa najviac teší z toho, že si sám odoženiem muchu," smeje Jozef Matys.
Pomoc od Dobrých Ľudí
Darinka je dnes Jozefova asistentka, manželovu liečbu by ale sami neutiahli. Neuveriteľne milej rodine pomáhajú rôzne zbierky a benefičné akcie. Občas si na Oravcov spomenú ľudia, ktorí ich nikdy nestretli, no mužov osud im nie je ľahostajný. Jozef, ktorý sa za tri roky od úrazu až zázračne posunul dopredu, robí všetko preto, aby dôveru darcov nesklamal.
Prečítajte si tiež: Výnimočné recepty na torty
Inšpirácia od Kronera
Jozef Kroner sa domnieval, že študenti herectva by mali s otvorenými očami chodiť medzi ľudí, aby sa vedeli lepšie vcítiť do postáv, ktoré stvárňujú. "Vedel, o čom hovorí, k najlepším hercom patril preto, že svoju postavu nehral, ale akoby sa do nej prevteľoval," hovorí spisovateľ Jozef Leikert, spoluautor knihy s názvom Osud tak chcel - rozhovor s Jozefom Kronerom. Podobne aj Jozef Matys sa snaží žiť svoj život naplno a inšpirovať ostatných, aby sa nevzdávali.
Prečítajte si tiež: Torty a dezerty z bielej čokolády