Tento článok sa zaoberá receptom na tortu v tvare mačacej hlavy, ale zároveň sa ponoríme aj do iných kulinárskych príbehov a tradícií. Vychutnajte si sladké i slané momenty a nechajte sa inšpirovať pre vlastné kulinárske dobrodružstvá.
Torta v tvare mačacej hlavy: Sladká oslava pre milovníkov mačiek
Narodeninová párty True Thompson, dcéry Khloe Kardashian, bola výnimočná aj vďaka torte v tvare obrovskej mačacej hlavy. Táto torta je ideálna pre oslavy detí, ale poteší aj dospelých milovníkov mačiek. Recept na takúto tortu môže byť rôzny, ale základom je dobrý piškótový korpus a kvalitný krém.
Príprava korpusu
Na korpus potrebujeme:
- 6 vajec
- 180 g cukru
- 180 g hladkej múky
- štipka soli
Vajcia s cukrom vyšľaháme do peny. Pridáme múku a soľ a jemne premiešame. Cesto vylejeme do formy v tvare mačacej hlavy (alebo do okrúhlej formy, z ktorej neskôr vykrojíme tvar mačacej hlavy) a pečieme v predhriatej rúre pri 180 °C približne 30-40 minút.
Príprava krému
Na krém budeme potrebovať:
Prečítajte si tiež: Ozdoby na tortu: Prvé sväté prijímanie
- 250 g masla
- 250 g práškového cukru
- 250 g mascarpone
- vanilkový extrakt
Maslo s cukrom vyšľaháme do peny. Pridáme mascarpone a vanilkový extrakt a dobre premiešame.
Zdobenie torty
Korpus necháme vychladnúť a prerežeme ho na dve časti. Spodnú časť potrieme krémom, prikryjeme druhou časťou a celú tortu potrieme zvyškom krému. Tortu môžeme ozdobiť farebnými posýpkami, čokoládovými hoblinami alebo fondánom. Z fondánu môžeme vytvarovať oči, nos a uši mačky.
Mačací ostrov Taširodžima: Raj pre mačky a turistov
JAPONSKO - Predstavte si miesto, kde behajú stovky mačiek, no ľudí by ste tam našli len zopár desiatok. Mačky majú na japonskej Taširodžime výnimočné postavenie. Domáci miláčikovia sú tu pánmi ulíc. Voľne sa pohybujú po dedinách, vyhrievajú sa na prístavných mólach a bez ostychu si pýtajú niečo pod zub od každého, kto okolo nich prechádza.
História a tradície
Tradícia uctievania mačiek na Taširodžime siaha do dávnej minulosti. V období Edo sa na ostrove pestovali húsenice priadky morušovej pre výrobu hodvábu. Problém však naďalej narastal, preto v roku 1602 vydali nariadenie, podľa ktorého museli ľudia všetky domestikované mačky vypustiť do voľnej prírody na lov hlodavcov. Rybári na ostrove zároveň oddávna verili, že im tieto zvieratá prinášajú šťastie a hojný úlovok rýb. Jedna z legiend vysvetľuje aj vznik tunajšej mačacej svätyne. Rybári to veľmi oľutovali, zviera pochovali a na tom mieste postavili malý oltár, aby jej vzdali úctu. Týchto malých obetných miest a kamenných sošiek je na Taširodžime hneď niekoľko.
Súčasnosť
Dnes je Taširodžima pokojný ostrovček, kde mačky doslova vládnu všetkému. Ostrov pravidelne navštevuje veterinár, ktorý sa stará o zdravie zvierat. Pre návštevníkov je zážitkom sledovať, ako sa slobodne túlajú všade naokolo. Sú zvyknuté na ľudí a priateľské. Na južnom pobreží ostrova pri dedine Nitoda sa nachádza unikátne ubytovanie a kemp nazývaný Manga Island. Interiéry zdobia taktiež mačacie motívy a kresby, takže nocľah tu je zážitkom pre fanúšikov japonskej popkultúry. Projekt vznikol na počesť legendárneho manga umelca Šótara Išinomoriho, ktorý sa plánoval pred smrťou na ostrov presťahovať.
Prečítajte si tiež: Tipy a triky pre penovú tortu
Turistika
Taširodžima má dve malé osady - Oodomari na severe a Nitodu na juhu. Spája ich len úzka cesta a chodníky cez kopce. Prejdite sa pešo z jedného prístavu do druhého. Po ceste môžete objaviť skryté mačacie sochy či tradičné brány patriace k svätyniam. Ostrov je ideálnym miestom pre milovníkov mačiek a pre tých, ktorí hľadajú pokoj a oddych v prírode.
Archeologické nálezy: Mačky a staroveký Egypt
Desiatky múmií mačiek boli objavené spolu s približne 100 kusmi drevených pozlátených mačacích sošiek a jednou bronzovou - zasvätenou mačacej kráľovnej Bastet. Vedci odkryli aj múmie skarabeov posvätných; ide o prvý nález tohto druhu v danej oblasti. Rozľahlé pohrebisko Sakkára slúžilo mestu Memfis, ktoré bolo stredobodom starovekého Egypta zhruba 2000 rokov. Na lokalite sa plánuje ďalší výskum. Archeológovia tam totiž objavili zapečatený vchod do ďalšej hrobky, ktorú hodlajú otvoriť v nasledujúcich týždňoch. Tieto nálezy svedčia o dôležitosti mačiek v starovekom Egypte, kde boli považované za posvätné zvieratá a boli uctievané ako božstvá.
Príbeh o lekvárových perkách: Kulinárske dobrodružstvo s nečakaným koncom
Prázdninovala som u tety. Bývali vtedy v železničiarskom domčeku pri trati, malý dvorček, na ktorý sa vošiel tak kurín so sliepkami, predsieň, kuchyňa, dve izby. Večer sa ma teta pýtala, či by som vedela spraviť lekvárové perky. Mala som zo štrnásť rokov, ale sebavedomia na tridsať a hrdo som vyhlásila, že to pre mňa bude malina. Veď som najmenej sto razy videla ako ich robí mama. Tak sme sa dohodli, že Vierka, najstaršia z dievčat a o dva roky mladšia ako ja, mi pomôže.
Príprava cesta
Teta chodievala do práce ráno na piatu, vracala sa okolo druhej popoludní. Keď sme vstali, v predsienke naozaj čakal hrniec plný zemiakov. Asi tak 10 litrový. Aj sa mi zdalo veľa, ale aj ľudí bolo veľa, tak som zemiaky poumývala a uvarila. Nechala som ich vychladnúť, ošúpala a postrúhala, to už asistovala aj Vierka a mohli sme miesiť. Aj som začala, keď ma Vierka zaskočila otázkou, či som do cesta dala kvasnice. Kvasnice? Nedala. A treba dať? Vierka mierne zneistela, ale potom vyhlásila, že asi áno. Najmladšiu sme teda vyslali so obchodu, po jej návrate spravili kvások a pustili sa miesiť. Pridali sme kilo múky, ale cesto teda tvarovateľné nebolo! Postupne sme pridali ďalšie kilo, ale cesto nám pod rukami pomaly rástlo a redlo a ešte stále sa z neho perky robiť nedali. Najmladšia sesternička si zopakovala cestu do obchodu a po pridaní ďalšej múky som povedala dosť! Ide sa na perky, o chvíľu je obed.
Tvarovanie a varenie
Rozvaľkala som časť toho cesta, na polovicu nakládla kôpky lekváru a pokúsila som sa prikryť ich druhou polovicou. Ani náhodou, cesto bolo ako blato a zdvihnúť ho v kuse bolo nemožné. Tak sme pokrájali na štvorce cesto s lekvárom i bez lekváru a polepili do kopy. Nestačili sme sa diviť. Pýtala som sa, či jej aj mama nakladá len jednu, pripustila, že mama jej ich dá viac, ale sú oveľa menšie.
Prečítajte si tiež: Zdravšia Tiramisu alternatíva
Záver
Po obede zostala misa plná a to sme ešte nezačali so šúľancami. Svoj mierny neúspech som pred ňou zdôvodňovala tým, že to ona nachystala toľkých zemiakov! Na to klzisko sme nakoniec šli, aj keď sme šúľance nedojedli. Ale zjedli sme ich toľko, že sme si korčule ani neobuli, načo? Korčuľovať by sme sa nevládali s takými plnými bruchami. Tento príbeh ukazuje, že aj keď sa niečo nepodarí podľa predstáv, dôležité je užiť si spoločnosť a smiať sa na vlastných chybách.
Mrázik (Rozprávka): Príbeh o dobrote a zlobe
Bol raz jeden starček Kuzma Nikolajevič a ten mal dve dcéry. Jednu vlastnú, skromnú Nastenku, a druhú si vyženil. Marfa bola pyšná dievka, ktorá si nectila ani svoju matku, nieto ešte starčeka, čo nebol ani jej otcom. Chalupa, v ktorej žil Kuzma Nikolajevič so starenou Jevdokijou a dvoma dcérami, stála na okraji viesky, kde sa končila uzučká cestička. Za chalupou sa rozprestieral brezový háj, v ktorom od jari do jesene štebotali škovránky.
Život Nastenky
V starčekovom dome všetci pospali, iba Nastenka musela byť hore. Kričala, ale chcela sa len na vlastné oči presvedčiť, či Nastenka nezaháľa.„Pletiem pančuchy pre sestričku Marfušku," ozvala sa Nastenka potichu.„Veď ste mi to prikázali!" úbohé dievča sa zachvelo od strachu.„Rozkázala, nerozkázala, máš sa naučiť pliesť pri mesačnom svite," hundrala starena. „A čo štrngáš tými ihlicami? „Tebe je ľahko, celý deň sa ktoviekade túlaš a potom spíš ako zarezaná. Ale nebožiatko Marfuška má vyležaný chrbátik, čo musí celý deň odpočívať, aby si v noci mohla pospať. A ty ju tu budíš ihlicami!" Starena zlým okom hľadela na pastorkyňu. Potom ju lapila za ruku a vyviedla pred chalupu.„Tu si, dievka, sadni a pleť, nech sú do rána pančuchy hotové. A nech ti nezíde na um vrátiť sa do chalupy a svetlo podaromnici míňať." Pes Šarik sa na starenino jačanie pustil zavýjať. Jevdokiju Petrovnu, lebo tak sa starena volala celým menom, išlo od jedu roztrhnúť.
Nastenka a príroda
Nastenka sa pustila do pletenia. V nočnom tichu sa ozývalo iba cinkanie ihlíc a hlasný Marfin chrapot. Nastenka sa rozbehla do hlbokej hory. Bosými nôžkami utekala po zarosenej tráve, a keď pred sebou zazrela krvavé zore, ako sa kúpu v ťažkých chmárach nad lesom, uklonila sa im po samú zem. Žiarivé Slnko bolo zvedavé, komu sa robí toľká krivda. Vyšlo, ale hneď sa aj za horu stratilo, aby devulienku nestihol krutý trest.„Ďakujem vám, ranné zore, aj tebe, jasná pani Zornička, aj tebe, žiarivé Slnko. Ak budem môcť, raz sa vám odvďačím!" zavolala Nastenka a rozbehla sa domov.
Zášť a zloba
Na jeho krik vyskočila starena na rovné nohy a uháňala na dvor.„Tak čo, holubička, kde sú pančuchy?" zaliečala sa baba, ale keď zbadala Nastenkinu prácu, divže ju neroztrhlo od jedu. „Bosorka jedna!" syčala. Rozzúrená Jevdokija Petrovna zubami roztrhala pančuchy.„Nabudúce vymyslím niečo lepšie!" vyhrážala sa. „A teraz sa prac! Obriaď dobytok, nasyp sliepkam, nakálaj drevo a zakúr v peci!" vykrikovala, až okná rinčali. Keď baba zmizla v chalupe, sadla si Nastenka na priedomie a smutne si vzdychla:„Šarik, kdeže si?"
Bohatier Ivan: Cesta k hrdinstvu
V ďalekej-preďalekej dedine žila jedna chudobná vdova a tá mala syna Ivana. Okrem syna nikoho nemala, preto bol pre ňu Ivan tým najkrajším a najmúdrejším mládencom, akého kedy zem nosila. Ivan bol vysoký, urastený, ale toho rozumu mu Všemohúci priveľa nenadelil. V jeden deň sa Ivan vybral do sveta. Ustráchaná vdova vybehla z chalupy a volala za synom:„Váňuška, synček môj jediný, aspoň buchty si zober na cestu. Vo svete sa opatruj, s cudzími sa do reči nepúšťaj, na matku nezabúdaj…!" Ivan len plecom mykol a kráčal ďalej.„Synáčik, slabším pomáhaj, a keď postretneš staršieho od seba, hlboko sa mu pokloň a ustúp mu z cesty," nakazovala mu mať, ale Ivan veľmi na jej reči nedbal. Kráčal, od radosti podupkával, do zrkadielka pozeral. Ako áno, ako nie, už je Ivan v susednej dedine.
Ivan a dievčatá
Kráča popri chalupe kováča Jevgenija, keď sa otvorí oblôčik a kováčova najstaršia dcéra Olesia, čo jej Ivan dávno padol do oka i do srdca, volá na mládenca: Ivan sa uškrnul a bez pozdravu kráčal ďalej. Uprostred dediny sa znovu otvoril oblôčik a čižmárova dcéra Oľga, čo si na veseliciach išla za Ivanom oči vyočiť, kričí za mládencom: Ivan sa zasmial na tie slová, hodil očkom po švárnej dievčine, ale pri oblôčiku sa nepristavil. Veď naňho vo svete čakajú dobrodružstvá, bohatstvo a sláva, o akých v týchto končinách nikto nikdy nechyroval. Ako si tak ide, pesničky si popiskuje, začuje volanie tretej dievčiny, kupcovej najstaršej dcéry Jeleny: Tieto slová už Ivana nahnevali. Dupol, až sa pol dediny zatriaslo, a mocným hlasom zaspieval: Ivan dospieval a viac sa na nikoho neobzrel.
Cesta plná nástrah
Za dedinou došiel na krížne cesty. Jedna bola hladučká ako sklo, druhá viedla vŕškami a tretia sa kľukatila ako zmija.„Aké čudné rázcestie," hútal Ivan a pustil sa po tej kľukatej. Hoci mu Všemohúci na rozume nepridal, tentoraz urobil dobre. Tretia cesta, kľukatica, je plná nástrah a nebezpečenstiev, ale ak sa po nej pustí statočný človek, čaká ho svetská sláva. Ivan kráča, už si nehvízda, lebo ho začne únava premáhať. Nedlho-nekrátko sa cesta úži, až je naostatok ako to háďa.
Stretnutie so zbojníkmi
Mládenec už ledva nohy vlečie, keď tu odrazu začuje: To horda lesných mužov, zbojníkov sedela pri ohni a opekala si jahňa. Zbojnícka stráž vysoko na strome zazrela Ivana a zapískala z plných pľúc. Ten hvizd akoby Ivanovi do žíl krv vohnal. Smelo prikročil k zbojníckej vatre, vytiahol nôž spoza sáry a šmyk-fik, už sa napchával pečienkou.„Čo tu hľadáš, červík mizerný!" zrúkol zbojnícky kapitán a buchol päsťou po dubovom pni, až sa ívery na všetky strany rozprskli.„No, no…" chlácholil ho nebojácny Ivan.„Vyčkaj, kým jahňacinku dožujem, veď vám z nej veľa neubudne, potom sa dajako pokonáme." Kapitána išlo rozdrapiť. Zazeral, ako mládencovi steká loj po brade, a od zúrivosti si poriadne logol z čutory vína, čo včera zbojníci povynášali popovi Michailovi z pivnice. A Ivan si len žuval, prežúval, až mu sánky praskali. Napokon kapitán nevydržal.„Dosť!" zahučal. Ivan nedbá. Kapitán vezme buzogáň a šmarí ho doďaleka. Ivan sa zasmeje, vychytí buzogáň zbojníkovi, čo sa na zápas prizerá, a vyhodí ho dovysoka. Buzogáň letí, hvízda a zbojníci si idú oči vyočiť. Keď sa už k zemi vracia, trepne zbojníka-vartáša po gebuli, že ten naskutku z brezy zletí a dušu vypustí.„Fu!" trasú sa chlapiská. Za večeru sa vám lepším odplatím," uškŕňa sa mládenec a hodí zbojníkom kapsu z buchtami. Tí sa však od strachu rozpŕchli, ako keď do vrabcov strelíš.„Zvíťazil som nad zbojníkmi," raduje sa Ivan. „Bude zo mňa bohatier!"
Stretnutie s Deduškom Hríbikom
Ivan doputoval do krajiny, kam ešte ľudská noha nevstúpila. Cesta, uzučká ako vretenica, sa mu strácala medzi obrovskými strmými bralami a hlbokými priepasťami. Raz naďabil na lúku plnú klobúčikov. Ivanovi sa pred očami usmieval mamin obraz, keď zrazu začul tichulinké:„Ivanko!" Mládenec sa poobzeral, ale nikde nikoho nevidel. Ivan si kľakol a pod muchotrávkou s bodkovaným klobúkom zazrel chlápätko, nie väčšie ako palec na ruke. Deduško mal bradu niže pása, bielu ako čerstvo napadaný sneh. Na hlave širokánsky hnedý klobúk a na drobučkých nôžkach červené čižmičky, ušité z najjemnejšej kože.„Odkiaľže si sa tu nabral, starký?" opýtal sa Ivan začudovane. „A prečo si ako hráštek? Vari ťa niekto začaroval?"„Kdeže, synak. Od zeme ma nevidieť, ale moc mám veľkú. Som kráľ a moje panstvo je všade, kde žijú moji poddaní - horách, dolinách, pri cestách aj v záhradách. Ale vieš čo, dávno som tu, v mojej najmilovanejšej hore, živú dušu nevidel, poďme sa zahrať."„Zahrať?" Ivan od údivu otvoril ústa. Upachtený Ivan sa napokon zvalil do trávy.„Zvíťazil si," vydýchol namosúrene.„Páči sa mi, synak, že si vieš uznať svoju porážku," pochválil starček Ivana. Ivan si ani oči nestačil pretrieť a na bukovom pni ležal nádherný luk s ostrými šípmi.„Ty si naozaj mocný vladár a čarodejník!" skríkol Ivan, schmatol dar a bral sa ďalej do sveta.„Ivan!" zavolal za ním mužíček.„Čo je?" zahundral mládenec, že ho starček hatí.„Vráť sa, na niečo si zabudol!"„Čo si mi sľúbil, to si mi dal.Ponáhľam sa do sveta, čaká ma sláva a bohatstvo!" odvrkol mládenec.„Zabudol si sa staršiemu poďakovať, k zemi sa pokloniť," karhal starček Ivana. Ten sa však na mužíčkove slová zaťal ako mulica.
Medvedia hlava: Nevľúdna krajina a stretnutie s dievčinou
Krajina, do ktorej Ivan doputoval, bola nevľúdna a nehostinná. Skaly sa striedali s pieskovými dunami, vo vyschnutých riečištiach nebolo ani kvapky vody. Nebojácnemu Ivanovi občas preletel nad hlavou plešivý sup, jediný spoločník na jeho ceste. A v tej zeleni naďabil Ivan na strmú skalu, do ktorej boli vyryté prečudesné znaky. Odrazu začul krik divých husí. Vtáky leteli nízko nad jazerom a v letku sa prekárali. Ivan nemeškal, strhol si z pleca tulec, vytiahol ostrý šíp, napol tetivu na luku a už strela svišťala, letela, hvízdala, jednu húsku rovno do srdca trafila. Ivan zdvihol húsku a začal jej perie šklbať, že si ju na ohníku upečie a hlad, čo ho moril, pečienkou zaženie. Vtom sa pierko belavé, sivasté vychytilo a kamsi do ďalekej hory letelo. Ivan nechal húsku húskou a rýchlo sa rozbehol za letiacim pierkom. Po chvíli, ani dlhej, ani krátkej, vyjde z hory utešená dievčina. S nášikami na pleciach, ľahučko ako srnka kráča k potôčiku, čo Ivanovi žblnkoce rovno pod čižmami. Ivanovi dievčina padla do oka a z oka rovno do srdca.