Tatry a ich okolie sú už dlhé roky centrom pozornosti vedeckých výskumov rôznych disciplín. Táto oblasť, vrátane Popradskej kotliny, bola od dávnych čias využívaná a pretváraná miestnym obyvateľstvom. V prvých fázach osídľovania boli najviac ovplyvnené kotlinové a podhorské oblasti, no s rastom populácie a novými spôsobmi využívania pôdy sa ľudská činnosť rozšírila aj do vyšších polôh.
Úvod
Tento článok sa zaoberá špecifickým aspektom poznávania Tatranskej oblasti, a to prostredníctvom staršieho klimatologického zdroja - Syrového atlasu podnebia z roku 1958. Hoci konkrétne ISBN tohto atlasu nie je v zadaní uvedené, jeho existencia signalizuje dlhodobý záujem o klimatické pomery tohto regiónu. Článok sa zameriava na to, ako historické klimatologické dáta, ako tie obsiahnuté v Syrového atlase, môžu prispieť k pochopeniu súčasných ekologických a environmentálnych výziev, vrátane vplyvu veterných kalamít a zmien vegetácie.
Význam poznania minulosti pre pochopenie súčasnosti
Súčasné zloženie vegetácie je odrazom vývojových podmienok, ktoré v danom území existovali v minulosti. Ak chceme pochopiť súčasný charakter vegetácie, mali by sme poznať všetky faktory, ktoré na ňu v priebehu jednotlivých historických období pôsobili. Až na začiatku minulého storočia si človek začal uvedomovať hodnotu samotnej prírody a postupne meniť svoj postoj k nej. Tieto snahy vyvrcholili v roku 1948 vyhlásením prvého národného parku na Slovensku s cieľom chrániť jeho vzácne, no krehké ekosystémy, ktoré boli v tej dobe už silne ovplyvnené a pretvorené človekom. Ak je hlavným cieľom národného parku ochrana prírody, tak nevyhnutným predpokladom na jeho dosiahnutie je čo najlepšie poznanie všetkých jeho prvkov a vzájomných vzťahov, vrátane vegetácie.
Tatranský národný park a jeho charakteristika
Pre riešenie bakalárskej práce bolo zvolené celé územie Tatranského národného parku a jeho ochranného pásma ako priestor, ktorého súčasnú podobu formovali približne rovnaké vonkajšie faktory, predovšetkým však činnosť človeka a jeho socioekonomické aktivity. Hranice záujmového územia sú určené hranicami Tatranského národného parku a jeho ochranného pásma, avšak v niektorých prípadoch sa študované materiály nezaoberali samotným územím, ale rozličné témy boli zamerané napr. podľa geomorfologických celkov alebo sa tiež vzťahovali na oblasť Tatier, ktorá nebola presne vyhraničená. Tatranský národný park sa rozprestiera v severnej časti Slovenska. Je ohraničený zemepisnými súradnicami 49°05' - 49°20' severnej zemepisnej šírky a 19°35' - 20°25' východnej zemepisnej dĺžky. Na severe je národný park vymedzený štátnou hranicou s Poľskom v dĺžke od západu na východ cca 60 km. Najväčšia šírka medzi hrebeňom v závere Bielovodskej doliny a štátnou hranicou s Poľskom pod vrchom Skarušniak je približne 17 km. Územie Tatranského národného parku má pretiahnutý tvar od západu na východ s vyklenutím k juhu medzi Suchou dolinou na Liptove až po Šarpanec pri štátnej ceste Spišská Belá - Tatranská kotlina. Južná hranica národného parku prebieha cez Podtatranskú kotlinu a má nepravidelný priebeh lemujúc okraje lesných komplexov alebo úpätia Tatier (Vološčuk a kol, 1994). Dĺžka Vysokých Tatier je 26 km, Belianskych Tatier 14 km a Západných Tatier 37 km.
Fyzickogeografická charakteristika územia
Predložená práca je rozdelená na dve časti. V prvej časti sa práca venuje komplexnej fyzickogeografickej charakteristike územia a snaží sa v dostatočnom rozsahu rozobrať jednotlivé krajinné zložky, pre lepšie pochopenie vzájomných vzťahov a väzieb v oblasti. Keďže cieľom predkladanej práce neboli grafické výstupy ani spracovanie údajov v prostredí GIS, ťažisko spočívalo v štúdiu dostupnej literatúry týkajúcej sa zmien vegetačnej pokrývky či už v ďalekej alebo blízkej minulosti. Spodnou hranicou, od ktorej sme sa odrážali bol koniec ľadových dôb a teda obdobie holocénu. Z hľadiska súčasného stavu vegetácie nemalo význam ísť hlbšie do minulosti, keďže jej súčasný stav je odrazom predovšetkým klimatických zmien v holocéne ako aj vplyvu ľudských aktivít zhruba od 12 - 13 storočia. V konečnom dôsledku sme sa venovali zmenám vegetačnej pokrývky v dôsledku vetrových kalamít a predovšetkým kalamity z 19. novembra 2004. Keďže táto udalosť je relatívne čerstvá, väčšina dostupnej literatúry či už textových materiálov, leteckých snímok alebo tematických máp je v súčasnosti dostupná len v elektronickej podobe na rôznych serveroch zaoberajúcich sa danou problematikou.
Prečítajte si tiež: Syrový krém s broskyňou: jednoduchý recept
Geologická stavba Tatier
Tatry reprezentujú relatívne vysoko vyzdvihnutú kryhu hrasťového typu, takmer úplne lemovanú flyšovými sedimentmi vnútrokarpatského paleogénu, ktoré v súčasnom reliéfe vyplňujú sústavu kotlín a podhorských brázd (Midriak in Vološčuk a kol. 1994). Majú stavbu jadrového pohoria, pričom jadro má asymetrickú polohu. Obalové a príkrovové série mezozoických hornín na južnej strane poklesli, takže dnes na južnej strane Tatier vystupuje z treťohorných a pleistocénnych sedimentov Liptovskej kotliny niekoľko izolovaných malých ostrovov mezozoických hornín (Suchý hrádok, Hrádok, Starý Háj a pri Troch studničkách). Kryštalické jadro tatier zaberá podstatnú časť Vysokých Tatier a väčšiu časť Západných Tatier. V Belianskych Tatrách chýba. Skladá sa z niekoľkých druhov granitoidných hornín a z kryštalických bridlíc (BIELY, BEZÁK a kol., 2002). Kým vo východnej časti (Vysoké Tatry) sú v absolútnej prevahe granitoidy, na stavbe západnej časti (Západné Tatry) sa podstatným podielom zúčastňujú aj metamorfity. Granitoidný masív v Západných a Vysokých Tatrách je husto popretínaný poruchovými zónami rôznych smerov a sklonov, pričom tieto poruchy sú zvýraznené aj morfologicky. Väčšina žľabov, sediel a depresií bola založená na poruchových zónach, pretože práve tam vyskytujúce sa horniny majú zníženú pevnosť (Midriak in Vološčuk a kol. Reprezentuje ho krížňanský príkrov. Je to zložité príkrovové teleso zložené výlučne z mezozoických hornín (spodný trias - spodná krieda), odtrhnuté od pôvodného sedimentačného podkladu a presunuté cez tatrikum. Tvoria ho mnohé čiastkové jednotky ako napr. čiastkový príkrov Havrana a čiastkový príkrov Bujačieho v Belianskych Tatrách. Zastupuje ho chočský príkrov nasunutý na krížňanský príkrov. Bol značne zrezaný eróziou, čo sa prejavilo v jeho malom plošnom zastúpení. Nachádzame ho v západnej, severozápadnej, ako aj v južnej časti Tatier. Reprezentujú ho najmä stredno- a vrchnotriasové vápence a dolomity (Midriak in Vološčuk a kol. Horninová náplň eocénnych až spodnooligocénnych sedimentov pozostáva z borovského súvrstvia, ktoré reprezentujú zlepence, brekcie, ako aj dolomitové pieskovce či organodetritické a organogénne vápence. Kvartérne sedimenty Tatier a ich predpolia tvoria predovšetkým glaciálne a glaciofluviálne sedimenty, ako aj fluviálne, resp. proluviálne sedimenty. Hojné sú i gravitačné svahové sedimenty (Midriak in Vološčuk a kol.
Geomorfologické členenie
V geomorfologickom celku Tatry dominujú Vysoké Tatry. Sú najvyšším pohorím v Západných Karpatoch s asymetrickou stavbou, ktoré bolo vyzdvihnuté najmä v mladšom neogéne pozdĺž zlomu na jeho južnom úpätí asi o 400 m, a tak nadobudlo ráz klinovej hrasti. Reliéf Tatier mal ešte v panóne stredohorský charakter. Len vyzdvihnutie Tatier viedlo k intenzívnej erózii a k rýchlemu odnosu ílovcových súvrství po ich obvode, až napokon vytvorením Podtatranskej brázdy dostali Tatry svoje dnešné ohraničenie. V reliéfe celých Tatier sa uplatňuje silne predpleistocénna riečna erózia, najmä však pleistocénne zaľadnenie a kryogénny (periglaciálny) morfologický cyklus, ktoré vtlačili tomuto vysokému pohoriu jeho dnešnú podobu (Midriak in Vološčuk a kol. Aj Západné Tatry sú relatívne mladým horstvom s asymetrickou stavbou, podmienenou silným vyzdvihnutím južného krídla klenby nad Liptovskú kotlinu. Ich južné svahy sú kratšie a strmšie, severné dlhšie a s miernejším sklonom. Prevažná časť vrcholov na jeho hrebeni presahuje výšku 2 000 m n. m., ale pohorie dosahuje najväčšie výšky na južných rázsochách (podobne ako vo Vysokých Tatrách), kde leží aj jeho najvyšší končiar Bystrá (2 248 m n. m.). Belianske Tatry mali počas pleistocénu ako obdobia, ktoré najväčšou mierou prispelo k modelovaniu súčasného povrchu tatier len niekoľko menších ľadovcov (dĺžka do 2 km). Išlo o kotlové a krátke svahové ľadovce na severných svahoch Belianskych Tatier.
Klimatické charakteristiky a význam Syrového atlasu
Poznatky o priebehu meteorologických ukazovateľov a celkovej klíme v oblasti Tatier nie sú významné len pre samotný vedný odbor, ale nachádzajú široké uplatnenie aj v iných prírodných disciplínach. Väčšia časť tatranskej oblasti má obvyklý ročný chod teploty vzduchu s maximom v januári a s minimom v júli. Vo vyšších polohách (od výšky asi 2000 m n. m.) najnižšia teplota sa presúva často z januára na február a maximum z júla na august. Charakteristickým znakom teplotných pomerov horských oblastí sú inverzie - vzrast teploty vzduchu s nadmorskou výškou. V tatranskej oblasti sa teplotné inverzie vyskytujú v 143 dňoch (Poprad - Starý Smokovec), v 125 dňoch (Poprad - Štrbské Pleso) a v 127 dňoch (Liptovský Hrádok - Štrbské Pleso) v priemere za rok (Smolen in Vološčuk a kol. Z veterných pomerov v tatranskej oblasti vyplýva, že územie severných Karpát je po celý rok v prevládajúcom severozápadnom prúdení. V nižších častiach horského masívu sú veterné pomery naproti tomu značne ovplyvnené terénom, a preto sa tam uplatňujú veľmi podstatné rozdiely, často aj na malé vzdialenosti. Ide predovšetkým o lokálne cirkulačné systémy za ináč pokojnejšieho ovzdušia, a to predovšetkým v teplom období roka. V podtatranských kotlinách a vo výrazných tatranských dolinách je najzriedkavejší prízemný vietor, ktorý je kolmý na smer kotliny, resp. doliny. V najvyšších hrebeňových a vrcholových polohách minimum výskytov pripadá spravidla na smer vetra s východnou zložkou (OSTROŽLÍK in Vološčuk a kol.
Syrového atlas podnebia z roku 1958 poskytuje cenné historické dáta o klimatických pomeroch v Tatrách. Tieto dáta môžu byť porovnané so súčasnými klimatickými meraniami, čo umožňuje identifikovať zmeny v teplotách, zrážkach a veternosti. Takéto porovnanie je kľúčové pre pochopenie vplyvu klimatických zmien na tatranské ekosystémy.
Padavý vietor Bóra
V prípade Tatier je významným fenoménom, ktorý treba bližšie charakterizovať výskyt padavého vetra bóry. Vo všeobecnosti môžeme vietor charakterizovať ako horizontálny prúd vzduchu smerujúci z oblasti vyššieho tlaku vzduchu do oblasti nižšieho tlaku vzduchu. Tento typ prúdenia o ktorom sme sa zmienili predstavuje studený padavý vietor, ktorého vlastnosti, charakteristiky a účinky na krajinu sú podmienené orografiou a prevládajúcim smerom prúdenia vzduchu. Základným princípom vzniku padavých studených vetrov je prúdenie studeného vzduchu, ktoré je zväčša približne kolmé na pohorie pásmovitého charakteru, pričom dochádza k hromadeniu studených vzduchových más na náveternej strane pohoria.
Prečítajte si tiež: Šalát s hráškom a syrom
Zrážky a ich rozloženie
Zrážky patria k najpremenlivejším meteorologickým prvkom či už v ročnom alebo mesačnom chode. Podľa priemerných ročných úhrnov zrážok v Poprade (597 mm), na Štrbskom Plese (973 mm), na Skalnatom plese (1 282 mm) a na Lomnickom štíte (1 359 mm) možno pozorovať rast množstva zrážok s rastúcou nadmorskou výškou. Najvyššie ročné úhrny zrážok presahujú až 2 000 mm.
Vplyv veterných kalamít na vegetáciu
V predkladanej práci je venovaná časť taktiež škodám zapríčineným silnými padavými vetrami, ktoré sú bežným fenoménom nepravidelne sa vyskytujúcim v tejto oblasti. V konečnom dôsledku sme sa venovali zmenám vegetačnej pokrývky v dôsledku vetrových kalamít a predovšetkým kalamity z 19. novembra 2004. Problematikou veternej kalamity sa zaoberajú predovšetkým novšie články publikované prevažne na internetových stránkach Správy Tatranského národného parku a Štátnych lesov Tatranského parku, ako inštitúcií, ktoré majú v kompetencii správu územia národného parku a odstraňovanie následkov novembrovej kalamity. Prínosným zdrojom informácií je tiež monotematické číslo časopisu Tatry č.
Historický vývoj a vplyv človeka na vegetáciu
Samotné Tatry, oblasť Popradskej kotliny ako aj ostatné územia lemujúce toto horstvo boli od dávnych dôb využívané a pretvárané domácim obyvateľstvom. Človek hľadal stále nové a efektívnejšie spôsoby ako pretvárať prírodnú krajinu na kultúrnu, a tak prispôsoboval stále väčšie plochy svojim predstavám. Keďže v minulosti sa lokálne obyvateľstvo živilo predovšetkým poľnohospodárstvom, s rastom populácie rástli aj nároky na priestor a na novú poľnohospodársku pôdu.
O obraze a spôsobe života obyvateľov tatranskej oblasti pojednáva napríklad BOHUŠ (1972) v zborníku prác o Tatranskom národnom parku, ktorý rozoberá historický vývoj Tatier z pohľadu autochtónneho obyvateľstva, jeho zvykov a socio-ekonomických aktivitách v priestore. Rozsiahla časť o osídľovaní a histórii Tatier je zahrnutá v spomínanej monografii VOLOŠČUK a kol. Samotným pastierstvom a jeho aktivitami, ktoré sa najväčšou mierou a najnegatívnejšie odrazilo na vegetácii Tatier sa venuje viacero článkov či už priamo, alebo nepriamo pri odstraňovaní následkov. Pastierstvom sa zaoberá tiež PLESNÍK (1971), ktorý ho vníma z pohľadu najvýznamnejšieho faktora pri znižovaní hornej hranice lesa v minulosti. Autor v diele rozoberá tiež jeho odlišné prejavy a rozmer v jednotlivých častiach Tatier, napr. príčiny a dôsledky rozsahu pasienkov v Belianskych a Vysokých Tatrách. Táto problematika je riešená aj v diele VOLOŠČUK a kol. Z trocha iného pohľadu je táto problematika rozobratá v článku HARVAN (1965), ktorý sa zaoberá obmedzovaním a riešením pastvy v rokoch po vyhlásení Tatranského národného parku. Niektoré články napr. Veľmi špecifickým článkom je príspevok BOHUŠ (1986) v zborníku prác o TANAP-e, ktorý sa zaoberá charakteristikami a stavom lesov koncom 19. S otázkou hornej hranice lesa sa stretávame tiež v monografii VOLOŠČUK a kol. V zborníkoch prác o Tatranskom národnom parku sa ďalej stretávame s množstvom prác z oblasti lesníctva ale aj botaniky, ktoré sa zaoberajú jednotlivými skupinami lesných typov ako aj samotným rozšírením jednotlivých hlavných druhov drevín. HRANČINSKÝ (1977) rieši otázku rozšírenia jednotlivých lesných spoločenstiev a ich zmeny v čase, ako aj výskyt a rozšírenie 5 hlavných drevín - smreka, borovice lesnej, borovice limby, kosodreviny a buka.
Vývoj vegetácie v holocéne
Vývojom vegetácie v holocéne sa venuje niekoľko článkov či už v samotných zborníkoch o Tatranskom národnom parku či už FUTÁK (1975b), ktorý sa nezameriava len na samotný holocén ale objasňuje aj vývojové tendencie počas ľadových a medziľadových dôb, ďalej je to časť venovaná vývoju prírody v štvrtohorách v už spomenutej monografii Tatranský národný park - biosférická rezervácia od VOLOŠČUK a kol. FUTÁK (1975a) sa tiež venuje fytogeografickému členeniu Tatier a zastúpeniu jednotlivých rastlinných druhov vo fytogeografických okresoch. Celkovým vývojom prírody v kvartéri sa venuje aj LOŽEK (1973), ktorý spracoval charakteristiku vývoja jednotlivých krajinných zložiek, nie len vegetácie. Táto práca síce nespracováva špeciálne územie Tatier, ale podáva široký pohľad na celkový ráz krajiny v pleistocéne a holocéne.
Prečítajte si tiež: Ako si pripraviť domáci syrový hamburger
Význam odbornej literatúry pre poznanie Tatier
Tatry predstavujú územie, ktorému bola venovaná asi najväčšia pozornosť, čomu zodpovedá aj množstvo odbornej literatúry, ktorá je venovaná tejto oblasti. Pre oblasť Tatier ale aj pre ich menšie územia bolo spracovaných niekoľko monografických diel, ale najväčším prínosom a zdrojom vedeckých poznatkov o riešenom území sú zborníky prác o Tatranskom národnom parku. Tieto zborníky vychádzajú každoročne od roku 1967 a väčšinou sú delené na tematické časti ako lesníctvo, botanika, zoológia, história, ochrana prírody, národopis alebo umenie, pričom nie každé číslo sa venuje vždy všetkým týmto témam. Samotnej fyzickogeografickej charakteristike územia sa venuje monotematické 15. číslo z roku 1973, ktoré je celé venované jednotlivým komponentom krajiny - geologickému vývoju a stavbe, reliéfu, pôdnym pomerom, hydrológii a klimatickým charakteristikám. Ďalším dielom, ktoré sa podrobne zaoberá fyzickogeografickou charakteristikou územia je monografia venovaná Tatrám od VOLOŠČUK a kol. 1994.