Francúzske divadlo prešlo v priebehu 20. storočia výraznými zmenami, ktoré ovplyvnili jeho charakter a postavenie v rámci európskej kultúry. Od absurdnej drámy a epického divadla až po alternatívne scény a súčasných autorov, francúzske divadlo neustále reflektuje spoločenské a kultúrne zmeny.
Absurdná dráma: Odraz existencializmu
V 50. rokoch 20. storočia sa vo Francúzsku zrodila absurdná dráma, avantgardný smer, ktorý vychádzal z existencializmu. Niekedy sa nazýva aj antidráma, pretože porušuje klasickú kompozíciu drámy. Chýba jej súvislý dej, zápletka a rozuzlenie. Vystupuje v nej málo postáv, ktoré medzi sebou nedokážu komunikovať.
Znaky absurdnej drámy
- Nihilistická koncepcia človeka a života: Zobrazuje nezmyselnosť ľudského života a zachytáva človeka v bezvýchodiskových a nezmyselných situáciách.
- Neskutočný príbeh: Dej sa odohráva v bližšie neurčenom čase a na neznámom mieste.
- Opakovanie situácií: Autori poukazujú na monotónnosť života a vytvárajú pocit beznádeje. Hry majú často rovnaký začiatok aj koniec.
- Netypické postavy: Autori ich zobrazujú v cudzom a pre ne nepochopiteľnom svete. Vzťahy medzi postavami sú absurdné a nezvyčajné, postavy medzi sebou nevedia komunikovať.
- Monológy: Časté monológy postáv, ktoré síce nasledujú za sebou, ale nenadväzujú logicky, čo spôsobuje nízku zrozumiteľnosť.
- Bezcieľne konanie: Postavy nežijú plnohodnotným životom a často konajú bezcieľne. Sú podriadené modernej dobe, ktorú však vnímajú ako niečo, čo ich ohrozuje.
- Antihrdinovia: Na rozdiel od ostatných dramatických diel sa v absurdnej dráme nevyskytujú hrdinovia, ale antihrdinovia, ktorí sa správajú absurdne a až groteskne.
Významní autori absurdnej drámy
- Eugene Ionesco (1912 - 1994): Francúzsky dramatik rumunského pôvodu.
- Friedrich Dürrenmatt (1921 - 1990): Švajčiarsky dramatik.
- Václav Havel (1936 - 2011): Český dramatik.
- Samuel Beckett: Autor hry Čakanie na Godota, ktorá je dvojdejstvovou hrou o čakaní, ktoré neprináša žiaden úžitok. Neustále sa opakujú gestá, slová - monotónna apatická existencia človeka.
Epické divadlo: Vzbudenie racia
Zakladateľom epického divadla je Bertolt Brecht (1898 - 1956). Svojím divadlom chcel vzbudiť v divákovi nielen emócie, ale najmä racio. Preto, aby odpútal diváka od prežívania deja, využíval rôzne techniky (songy, film, zmena kulís pred očami diváka a pod.). Mení sa aj herecký výraz - herec už neprežíva postavu, ale ju predstavuje.
Ciele a znaky epického divadla
- Zmena diváka a spoločnosti: Cieľom epického divadla má byť zmena diváka a tým aj spoločnosti. Jeho umenie malo prevychovávať človeka a hlavne malo byť v službách pokrokových ideí.
- Odcudzenie: Herci sa majú snažiť navodiť pocit odcudzenia, čím umožnia divákovi pristupovať k dianiu na javisku kriticky. Odcudzenie hercov znamená, že sa herec nesmie celkom premeniť na stvárňovanú osobu, vciťovať sa do nej, len ju má predviesť.
- Uvedomenie si predstavenia: Divák si má stále uvedomovať, že sleduje len predstavenie.
- Epizódne postavy: V dielach vystupuje veľa epizódnych postáv (znak epiky).
- Členenie na scény: Dielo nie je členené na dejstvá, ale na scény.
- Medzititulky: V hre sú medzititulky, ktoré nás informujú, čo sa stane.
- Angažovanosť: Je to angažované divadlo, autor chce divadlom meniť svet.
- Racionálny prístup: Herec má mať odstup od textu, nesmie sa stotožniť s úlohou, ide o racionálny prístup.
- Využitie songov, komentárov, masiek: V hrách sa využívajú songy, komentáre, masky…
Tvorba Bertolta Brechta
- Žobrácka opera
- Matka Guráž a jej deti
- Kaukazský kriedový kruh
Slovenská dráma po roku 1945
V slovenskej dráme po roku 1945 dominovali autori ako Bukovčan a Karvaš. V 60. rokoch 20. storočia vzniklo alternatívne divadlo, ktorého predstaviteľmi boli Lasica a Satinský.
Milan Lasica a Július Satinský
Lasica (1940- ) a Satinský (1941-2002) boli zakladateľmi intelektuálneho kabaretného divadla na Slovensku. Ich tvorba je novátorská a odvážna, využívajú jazyk - žargón, nárečie, ľudové výrazy. Témami ich tvorby boli národná mentalita, pranierovanie "ťapákovčiny", odovzdanosť osudu, lenivosť uvažovať a zaujímali sa o moderného človeka korumpovaného a ujarmeného vyspelou a odosobnenou civilizáciou. V dvojici Satinský predstavoval prostejšieho, ľudskejšieho partnera a Lasica stelesňoval prísneho a ironického vzdelanca.
Prečítajte si tiež: Ako sa podáva jedlo vo Vietname?
Ich spoločný knižný debut Nečakanie na Godota, ale i ďalšie knihy sú súbormi dramatických scénok a poviedok. Komika je založená na ironickom posunutí tých najbanálnejších životných situácií do absurdity. Ich texty sú venované slovenskej národnej mentalite, ku ktorej sa vyslovujú so skeptickým humorom. Samostatnú autorskú tvorbu predstavujú najmä Lasicove piesňové texty.
Súčasná slovenská divadelná scéna
Slovenská divadelná scéna v súčasnosti zahŕňa:
- Slovenské národné divadlo (SND)
- Štúdio S
- GUnaGU
- Trnavské divadlo
- Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene
- Štátne divadlo J. Borodáča v Košiciach
- Romathan v Košiciach
- Thália v Košiciach
- Divadlo J. Záborského v Prešove
- Divadlo A. Bagara v Nitre
V 60. rokoch nástup Lasicu a Satinského - založili Divadlo na korze - 1. slovenskú alternatívnu scénu. Neskôr vzniká Štúdio S, Divadlo GUnaGU - režisér Klimáček. Úspešné je aj RND režiséra Štepku.
Prečítajte si tiež: Tradície a súčasnosť stolovania
Prečítajte si tiež: Talent a elegancia francúzskych herečiek