Ľúboslav Janobil mi priniesol teplý čaj. Je streda 21. augusta, 6.10 ráno. Sedím pri stolíku s bordovým obrusom s prastarými perzskými vzormi, na ňom kanvička zeleného čaju. Všetci turisti ešte spia, no domáci sú hore. Vyšlo slnko, a to je pre nich jasný znak. Tu ešte stále udáva deň slnko, nie čísla na hodinkách. Som riadne oblečený, mám na sebe termobielizeň, dlhé nohavice, tričko, mikinu, šuštiakovú bundu, teplé ponožky. Je august, ale takto skoro ráno je vo vrchoch citeľná zima. Včera dokonca mrzlo, pod stanom sme ráno našli ľad. Tu v údolí je ešte zima, ale slnko už bozkáva vrcholky zaľadnených kopcov. Ukážka zoroastriánskeho dualizmu - oheň a ľad. Viditeľnosť je perfektná, vzduch je absolútne čistý a ja si to náležite užívam.
Úvod do tadžickej reality: Viac než len trek
Cestovanie po svete otvára oči a učí pokore. Prináša nielen poznanie nových kultúr a prírodných krás, ale aj konfrontáciu s vlastnými hranicami a zvykmi. V Tadžikistane, krajine s bohatou históriou a nádhernou prírodou, to platí dvojnásobne. Okrem úchvatných scenérií Fanských vrchov a pohostinnosti miestnych obyvateľov, tu na človeka číhajú aj prekvapenia, ktoré preveria jeho fyzickú a psychickú odolnosť.
Vakcinácia skúsenosťami: Keď aj svetobežníka prekvapí syr
Cestujem po svete už dlho a tak si hovorím, že mám prirodzenú vakcináciu. Okrem toho, že som prešiel všetky krajiny sveta, zažil som už všetky žalúdočné vírusy sveta, a nehrozí mi, že by som dopadol ako Indiáni po príchode belochov. Som skrátka zvyknutý. Zjem viac než bežný turista a vydržím viac než bežný turista. No evidentne nie všetko a ešte vždy na mňa niekde v zastrčenom kúte sveta čaká niečo, čo ma zaskočí. Ako tu v Tadžikistane - syr z rúk starej pastierky vo Fanských vrchoch ma zložil. Tento inak vcelku ľahký trek sa tak pre mňa vďaka nečakanej syrovej ochutnávke stal doslova výstupom na pamírsku sedemtisícovku. Všetko išlo zo mňa zdola-zhora a ja som musel šliapať cez 3850 metrov vysoké sedlo. Čo by bolo za normálnych okolností pre mňa v pohode, no teraz bol pre mňa každý krok krutým úderom boxeristu do brucha. Každý pohyb ma bolel, vcelku pohodová túra sa pre mňa mení na peklo… No poviem vám, malo to svoje čaro. Telo bolo úplne na dne, no v tých mukách som akosi výraznejšie dokázal vnímať pôvaby prírody navôkol. Svojimi krásami predčil trekking všetky moje očakávania. Bolo to tak nádherné!
Cesta do hôr: Kvalitné auto je nutnosť
Cesta z Dušanbe na sever je dnes príjemná a rýchla. Postavili ju, aj so všetkými tunelmi v tomto 370-kilometrovom úseku Číňania, a svet by Tadžikom túto cestu mohol závidieť. Akonáhle opúšťame Dušanbe, vnárame sa do impozantných hôr. Obehneme všetky tie nedozerné hory zo severovýchodu, otočíme to vľavo a naberáme smer Pendžikent, ktorý je spoločne s Chudžandom dnes kultúrnym centrom severného Tadžikistanu. Magická krajina plná nížin, lánov bavlny, s chuťou sušených marhulí, okrúhleho chleba a plovu s bielou mrkvou. Ideme okolo dedinky, kde pôsobil otec slávneho lekára Avicenu (Ibn Sina). Z asfaltky odbočujeme do hôr. Vedzte, že tu žiadna MHD neexistuje, do týchto hôr musíte mať vlastné auto, a to veľmi kvalitné, aby zvládlo tieto “cesty”…
Bobo a servis na treku: Keď sa o vás starajú ako o vlastných
Prvú noc spíme v dome Muhammadi Bekova, ktorému tu nikto nepovie inak ako Bobo. Dostal meno po svojom starom otcovi a hotovo, je Bobo! Náš trek bol perfektne vymyslený. Keď sa nás neskôr mnohí Tadžici s hrdosťou na svoju krajinu pýtali: “A videli ste jazerá Alaudin? A čo Kulikalon? Iskander? Aký servis máme na trekku? Našou výhodou bolo, že okrem profesionálnych sprievodcov sme mali aj komplet servis okolo, čo je pri takomto rýchlom nájazde do hôr vždy obrovskou výhodou. A tak všetky naše veci nakladáme na somáre. Tie zvieratá nám nesú aj jedlo, stany, karimatky, spacáky, prenosnú kadibúdku, stoličky, stôl, stan pre štáb… Naši sprievodcovia tu poznajú každý centimeter, vedia, kde sa zastaviť, a tak stolujeme ako nikdy predtým, na tých najkrajších flekoch, s úžasnými výhľadmi. V takýchto chvíľach oceňujeme, ako sa kvalitný servis oplatí. Auto nás pred trekom vyloží na jednej strane hôr a potom naloží na strane druhej, čo je niekoľko hodín jazdy. Trekking má logiku, nemusíme nasilu robiť ´kolečko´ po tých istých miestach, ale vždy iba napredujeme. Po trekkingu bola cesta späť do doliny na asfaltovú cestu tridsať kilometrov po úplne rozbitých ´necestách´ naozaj neuveriteľnou prírodou.
Prečítajte si tiež: Klasická kapustová polievka
Plov: Epos tadžickej kuchyne
Mäso pokrájate na menšie kocky, cibuľu nasekáte, orestujete spolu na masle, okoreníte, osolíte, podlejete vodou. Medzitým dáte variť ryžu, privediete do varu, pridáte nastrúhanú a orestovanú mrkvu, môžete pridať podľa miestnych zvyklostí šafrán, dusíte domäkka. Podľa chuti môžete pridať sušené ovocie, či vajíčka. Mäso aj ryža sa robí na veľkom ohni, ideálne v originálnom kazani (obdoba čínskeho woku ale trošku iného tvaru a namiesto ručiek má akési držadlá). Pôvodný recept na plov vraj vymyslel práve geniálny lekár Avicena.
Iskanderkul: Alexandrovo jazero a legenda o Bucephalovi
Horské jazero Iskanderkul - má plochu 3,4 kilometrov štvorcových, je sedemdesiatdva metrov hlboké. Leží v nadmorskej výške 2195 metrov vo Fanských vrchoch, na severných svahoch pohoria Hissar. Je ľadovcového pôvodu, má trojuholníkovitý tvar a tvrdí sa, že je jedným z najkrajších horských jazier bývalého Sovietskeho zväzu, a teda celého sveta. Ako pozorujeme odrážajúce sa majestátne hory na jeho hladine, musíme len dať za pravdu. Svoje meno dostalo jazero po Alexandrovi Veľkom Macedónskom (iskander je perzská výslovnosť mena Alexander, kul je jazero po tadžicky) nie náhodou. Až sem naháňal slávny panovník Alexander lokálneho vládcu a partizána Spitamena. Iskanderkul - Alexandrovo jazero. Bucephalus bol možno najznámejším koňom sveta. Mozaika Alexandra na Bucephalovi sa našla napríklad aj vo Faunovom dome v Pompejách. Alexander ešte ako chlapec neskrotného koňa zvládol tým, že ho otočil proti slnku, aby kôň nevidel svoj tieň, ktorý ho dráždil. Keď to videl jeho otec - vládca Filip, vyhlásil, že pre tohto koňa je Macedónsko malé. Čierny kôň stál v tej dobe viac ako Ferrari. A keď zmizol pod hladinou, nebolo to len tak… Alexander po tejto strate svojho ´špičkového Ferrari´ smútil a nenávidel Spitamena ešte viac. Hlavu svojho manžela napokon doniesla Alexandrovi samotná Spitamenova žena, ona mu aj navrhla, nech si ju Alexander vezme. Veľký vládca si však ťažkých súperov vážil. Na druhej strane sa bál, že táto dračica raz odreže hlavu aj jemu.
Pandžikent a Sarazm: História na dosah ruky
Toto druhé najväčšie mesto Tadžikistanu - metropola severu, je jedno z najstarobylejších miest Strednej Ázie vôbec. Svoju históriu datuje až 2500 rokov dozadu, bolo súčasťou aj Hodvábnej cesty. BUBO sem chodieva už roky rokúce. Od roku 2005 sme hojne chodievali aj do Pandžikentu, ktorému sa vďaka impozantnej histórii hovorí aj Pompeje Strednej Ázie. Vedľa neho sa nachádza v dnešnej dobe jediná UNESCO pamiatka krajiny - staroveké predmestské osídlenie Sarazm. No som si istý, že tých krás Tadžikistanu bude v ďalších rokoch zapísaných medzi pamiatky UNESCO viac.
Artuč a cesta na Kulikalon: Začína sa trek
Trekking sme začali v osade Artuč, kde sme bývali u Boba a mali prístup k niečomu, o čom si domáci myslia, že je to civilizácia. No spalo sa tu vynikajúco, pod oknami nám burácala horská rieka, vzduch bol čistučký. Ráno nám naviazali naše veľké batohy na somáre a my sme naľahko vyrazili. Prechádzame dedinou, ktorá mi veľmi pripomína tie z hôr Kašmíru, na kraji cesty potôčik, ktorý slúži ako “mestský vodovod”, starobylé mešity, prastaré zavlažovacie systémy. Vyrážame z horskej dedinky Artuč. Pripadám si ako v Bielovodskej doline alebo akejkoľvek doline alpského charakteru. V prvej časti cesty (čo trvá asi hodinku) sme sa mohli dať vyviesť autom, ale ja som už chcel chodiť. Cesta vedie po rovine a nie je namáhavá, je to fajn na rozchodenie sa. Slnko svieti (Bobo sa tvári, že je to tak v sezóne vždy), obloha je krásne modrá, obklopuje nás zeleň, ktorá je inak v Strednej Ázii veľkou vzácnosťou, všade okolo riečky a potôčiky. Stúpame tri hodiny na Kulikalon plateau, kde sa nachádza štrnásť tyrkysovo- smaragdových jazier. Systém jazier pod spoločným menom Kulikalon, ktoré sú skutočným pokladom Tadžikistanu. Prenádherná romantická krajina Kulikalom.
Kulikalon: Tyrkysové jazerá a seminomádi
Najprv ideme k jazeru vpravo na severe údolia, kde nám Bobo pripraví obed. Potom všetci ako na povel na tridsať minút zaspíme. Iba sme si ľahli na trávičku a naše mozgy unisono začali vysielať vlny delta. Zrejme sme ešte dospávali európske resty a deň príletu. Urobíme prvé fotografie na kameni s nádherným jazerom v pozadí, a potom prechádzame krížom náhornou plošinou na celkom opačnú stranu. Nachádzame usadlosť seminomádov, ktorí v letných mesiacoch žijú tu hore. Muži boli akurát s ovcami na paši, ženy zatiaľ spracovávali mlieko. Syr, maslo, tvaroh ale aj kurt - typické syrové guľôčky. Spolu s kumysom a ajranom ide o typickú fermentovanú pochutinu tunajších nomádskych kultúr. Pokojne si ho kúpte aj na domov, jesť ho môžete aj po rokoch. Len ho nezabaľte do plastového vrecka, ale radšej do látky, či čohokoľvek prírodného. Opäť nádherná fotogenická vec. Syráreň vo výške 2850 metrov. Aj my sa zapojíme do činnosti, i keď treba povedať, že veľmi nám to nejde.
Prečítajte si tiež: Domáci šípkový lekvár
Bibidžanat: Skrytý klenot Kulikalonu
Odtiaľ asi po tridsiatich minútach konečne prichádzame k najkrajšiemu jazeru celého Kulikalonu - k Bibidžanatu. Toto jazero už skoro nikto nepozná, o to viac je tu čarokrásne. Vychutnávame nádheru miesta, môžeme zaslúžene oddychovať. Naše mulice už dorazili, naše stany stoja, spolu s veľkým stanom štábu, kde už Asad pripravuje večeru. Stôl je rozložený na tom najkrajšom mieste, aké sme si mohli vysnívať. Nad nami tzv. Kulikalonská stena, tvorená štyrmi zaľadnenými vrchmi: Maria (4970 m), Mirali (5120 m), Rudaki (4900 m), Adamtaš (4700 m). Rozmýšľam, či sa vykúpať v jazere vo výške 2850 metrov… Dando s Filipom zatiaľ púšťajú svoje drony, slnko je už nižšie, svetlo je teraz naozaj veľmi pekné. No zrazu fúkne horský vetrík a Filipov dron končí v jazere. 21-ročný chalan nelení, zhodí zo seba bleskovo veci a skáče hlavičku priamo do plesa. Plával som zopár razy v studenej vode a viem si príliš dobre predstaviť, ako sa cíti, ale aj to, ako sa bude cítiť po ďalších tridsiatich sekundách. “Aké hlboké je to jazero?” pýtam sa Boba a vyzliekam si bundu. Filip pochopil, že je zle, otáča sa a naspäť ide prsiami. “Daj kraula, makaj, potrebuješ sa zohriať!” kričím na neho, ale Filip je už tuhý, je rád, že vôbec dokáže urobiť nejaký pohyb. Túto noc mrzlo, ráno sme mali pod stanom ľad, a tak si viete predstaviť tú “teplotu” jazera. Napriek tomu to v tej úžasne čistej a úžasne studenej vode dal! Dal to a neochorel. Akurát musel oželieť dron. Nič to, veď máme ešte jeden. Som si istý, že Tadžikistan bude mať o pár rokov ešte viac pamiatok UNESCO. Krása Bibidžanatu a okolia.
Ráno v horách a cesta k Alaudinským jazerám
Ráno vstanem skoro, lebo svetlo pre fotografa je najkrajšie práve večer a ráno. Nič nenahradí tie momentky, keď prespíte ´pod širákom´, priamo na mieste, ktoré chcete zvečniť. Z priesmyku sa naskytnú nezabudnuteľné výhľady na jazerá pod nami a na zaľadnené vrcholky hôr: Čapdara 5049 m, Zamók 5070 m, a neskôr Ganza 5306 m. Kto si netrúfa ísť týmto priesmykom, dá sa ísť aj priesmykom Lándana (3623 m). Vyjdete z rovnakého miesta (Bibidžanat) a večer kempujete na tom istom (Alaudinské jazero). Ak máte dobrého sprievodcu, ten už vidí, v akej ste kondícii, a podľa toho môže vybrať trasu. Rozdiel vo výške je necelých 230 metrov, ale pre neaklimatizovaného turistu je každý výškový meter ťažký. Po tom, ako si v priesmyku oddýchneme, zostupujeme dole. Obed si dávame opäť na tom najkrajšom mieste. Kemp sme rozložili pri Alaudinskom jazere. Odtiaľto sa dá ísť ďalej na Čimtarga, je to šliapanie asi šesť hodín, no tie výhľady na okolitú prírodu stoja za to… Načovka Alaudin je pri rovnomennom jazere vo výške 2780 metrov.
Kamenná lavína a exotika Tadžikistanu
Dnes bolo už oveľa teplejšie a ja som spal dvanásť hodín. Je skoro ráno, pijem zelený čaj, čo mi doniesol Janobil, slnko bozkáva vrcholy hôr. Kým som dopísal, zasvietilo aj dole na pleso, a zrazu sa to stalo. Otriasla sa zem a tam v diaľke sa spustila obrovská kamenná lavína. V prvej chvíli mi napadlo, či nezavalilo nejakých turistov. Nechal som notebook tak a vybehol som. Utekám okolo plesa, prach z lavíny sa začína dvíhať hore. Bežím asi pätnásť minút, kúdoľ prachu sa postupne dvíha do výšky viac ako sto metrov. Bola to naozaj ohromná rana. Zrazu stretnem Alexeja z Petrohradu - šéfa skupiny, ktorá ide paralelne s nami. Hovorí mi, že sa bol tiež na ten hrmot pozrieť, vraj to padlo úplne inde a nikomu sa nič nestalo. Vraciam sa späť, stretávam somáriky, brodiace sa plesom. V pozadí klesá kúdoľ prachu. Prekrásny akčný záber v rannom svetle. Ľudia a exotika Tadžikistanu.
Ázia: Kolíska náboženstiev a dobrodružstiev
Ázia bola hneď po Európe druhým kontinentom, ktorý som začal preskúmavať serióznejšie. Najprv to boli divoké dobrodružné cesty stopom a po vlastnej osi do Indie (cez Irán, Pakistán a Afganistán). Potom sme strávili neopakovateľnú Veľkú noc na Golgote, keď sme našou neklimatizovanou Karosou prešli krížom- krážom Sýriu. Očarujúce Mjanmarsko som prechádzal v rokoch 1996-1997, a môžem vám povedať, že zážitky z tejto nádhernej krajiny ma definitívne presvedčili a ´zavinili´, prečo dnes nie som lekárom, ale cestovateľom. Bolo to skrátka niečo úžasné! V tom istom čase som navštívil aj Kašmír. Podarilo sa nám byť prvými v Nagalande a Arunachal Pradeshi, aj pri prechode z Jemenu do Ománu. A môžme sa pochváliť, že ani náš výstup na najvyšší vrch Severnej Kórey (r. Podarilo sa mi nakuknúť do Tadžikistanu, keď mali moje deti päť rokov. No bolo to naozaj len na skok, na jednodňovom výlete z uzbeckého Samarkandu. Vtedy sa dalo ísť do Pandžikentu (následne prechod na dlhé roky zatvorili). No to je, ako keby ste sa na plavbe Dunajom z Budapešti do Viedne zastavili na dve hodinky v Bratislave a škrtli by ste si, že ste videli Slovensko. Ázia je rozlohou aj počtom obyvateľov najväčším kontinentom planéty, vôbec nie je uniformná a postupne, ako som ochutnával jej ďalšie a ďalšie tváre, som si ju celkom zamiloval. Dlho som ju považoval za svoju najobľúbenejšiu a v mnohom ma ako človeka ovplyvnila. Keď už sa do kolísky náboženstiev ponoríte, musíte Áziu spoznať celú. Stalo sa. A keď posledný, tak se vším všudy! Rozhodol som sa ho prejsť dôkladne celý, užiť si ho naplno, aj so svojimi teraz už veľkými deťmi. Už let z moskovského letiska Vnukovo je exotický. Naposledy som tu bol, keď sme leteli v zime do Vorkuty - najvýchodnejšieho mesta Európy. Teraz si deti dávajú na letisku burger, obsluhuje nás mladý čiernovlasý Tadžik. Mnohí tu v Moskve robia tie najprimitívnejšie práce. V lietadle vedľa mňa sedí Zamon, dozviem sa, že má o dva dni narodeniny - dvadsaťosem rokov. Volá nás všetkých k sebe na oslavu. Vracia sa z Ruska, kde robí, tak ako bezmála polovica Tadžikov a peniaze nosí domov. Tadžikistan je najchudobnejšia postsovietska krajina. Ako ma pozýva do svojho domu, vtom zozadu lietadla kričí ďalší, že aj k nim máme prísť! Pamätám si, že v škole som bral Sovietov ako okupantov a ruštinu som sa odmietal učiť. No učiteľky do mňa predsa len čosi nasúkali, a teraz z toho ťažím. Vďaka tým ´omrvinkám´ ruštiny som pre Tadžikov brat. S ľudskou prívetivosťou a dobrotou som sa stretol v tých najneočakávanejších kútoch sveta.
Prečítajte si tiež: Vyskúšajte recepty na poctivé polievky