S príchodom záhradkárskej sezóny sa otvára priestor pre plánovanie a experimentovanie. Okrem tradičných plodín, prečo nevyskúšať niečo nové a netradičné? Jednou z takýchto možností je ačokča, zelenina, ktorá kombinuje chuť uhorky a papriky a ponúka široké možnosti využitia v kuchyni. Okrem ačokče si môžete dopestovať aj lopúch či physalis. Tieto špecialitky si už nemusíte kupovať v obchodoch, ale pri správnom postupe si ich budete môcť odtrhnúť vo svojej záhradke. Už v minulosti sa táto zelenina pestovala v záhradách našich prastarých rodičov.
Ačokča (Cyclanthera pedata): Paprikouhorka pre vašu záhradu
Ačokča, známa aj ako paprikouhorka, divá uhorka, mexická uhorka, bolívijská uhorka, korila alebo caigua (Cyclanthera pedata), je jednoročná rastlina z čeľade tekvicovitých. Táto popínavá rastlina pochádza zo Strednej a Južnej Ameriky, konkrétne z oblasti Ánd, kde bola dôležitou potravinou už pre Inkov. V súčasnosti sa pestuje v mnohých častiach Strednej Ameriky, ako aj v Peru a v niektorých oblastiach juhovýchodnej Ázie. V Mexiku je známa ako "pepino Hueco", čo znamená "dutá uhorka", pravdepodobne kvôli nízkemu podielu dužiny v plode. V Európe je táto zelenina zatiaľ menej známa.
Charakteristika rastliny
Ačokča je jednoročná, popínavá, samoopelivá rastlina, ktorej stonky môžu dosahovať dĺžku až 5 metrov a bohato sa rozkonárujú. Listy majú sýtozelenú farbu a výrazný krojený tvar, ktorý pripomína konope. Rastlina sa prichytáva o podpery pomocou úponiek.
Plody ačokče sú vajcovitého tvaru s ostrým hrotom a dosahujú dĺžku 10 - 20 centimetrov. Ich povrch pripomína uhorku, no tvarom sa podobajú na papriku. Zrelé plody majú svetlozelenú farbu a vnútro je duté s niekoľkými čiernymi, hranatými a drsnými semenami, ktoré pripomínajú kôru stromov. Na jednej rastline môže počas sezóny dozrieť až 100 plodov.
Pestovanie ačokče
Pestovanie ačokče je relatívne nenáročné a podobá sa na pestovanie paprík, uhoriek a cukiet. Rastlina preferuje teplé a slnečné stanovisko s humóznou, dobre priepustnou pôdou. Nevyhovujú jej veterné miesta. Ačokča je teplomilná rastlina, no dobre znáša aj teploty tesne nad nulou.
Prečítajte si tiež: Sladkokyslé uhorky
Výsev a výsadba
Na jar sa semienka ačokče predpestovávajú v interiéri, ideálne v apríli. Vyhovuje im teplota okolo 20 °C, svetlá pozícia a dostatok vlahy. Do pôdy sa mladé rastliny vkladajú v polovici mája, po jarných mrazoch. Niektorí záhradkári tvrdia, že predpestovanie sadeničiek nie je nutné.
Starostlivosť
Ačokča rada rastie do výšky, preto je potrebné zabezpečiť jej vhodné podpery, ako sú sieťky alebo mriežky. Môže obrásť aj altánok a pôsobiť esteticky. Veľmi dobre sa jej darí aj v črepníkoch, pričom jedna rastlina potrebuje črepník s objemom pôdy aspoň 10 litrov. Počas vegetácie je dôležité zabezpečiť ačokči dostatok vlahy, najmä počas teplých dní. Opakované premokrenie jej však neprospieva. Pre naštartovanie silného rastu sa odporúča počas júna raz prihnojiť žihľavovým zákvasom.
Úroda
Ačokča začína kvitnúť koncom júna a prvé plody vhodné na zber sa objavujú v auguste. Z jednej rastliny je možné získať až 100 plodov. Mladé plody s dĺžkou okolo 5 cm sa môžu konzumovať celé, z plodov v plnej veľkosti (dĺžka 10 - 15 cm) sa vyberajú čierne tvrdé semená, ktoré sa môžu použiť na ďalší výsev. Rastlina plodí až do prvých mrazov.
Tipy pre pestovanie ačokče
- Ačokču nikdy nepestujte v blízkosti hrozna, pretože hustý porast môže spôsobiť zaplesnenie révy. Naopak, dobre sa jej darí v susedstve s fazuľou.
- Ačokča miluje živiny, preto ju pravidelne prihnojujte.
- Viniče ačokče môžu pôsobiť aj ako okrasa vo vašej záhrade a rýchlo pokryjú mreže pri oknách alebo altánok.
Využitie ačokče v kuchyni
Chuť ačokče sa mení v závislosti od zrelosti plodu. Mladé plody, ktoré sa konzumujú v celosti, majú chuť medzi uhorkou a mladým hráškom. Ačokča je v kuchyni veľmi všestranná. Mladé plody sú výborné do šalátov a polievok. Plody v plnej veľkosti sa po prekrojení a vybratí semienok dajú plniť rôznymi plnkami (syr, huby, mleté mäso, ryža) a zapekať. Ačokča je menšia a jemnejšia ako cuketa, preto jej v rúre postačí kratší čas. Ačokču je možné aj zavárať, podobne ako uhorky.
Recept na jednoduchý šalát s ačokčou
Zmiešajte jogurt s nakrájanou nezrelou ačokčou (alebo uhorkou), citrónovou šťavou, kôprom a voliteľne paradajkou a cesnakom.
Prečítajte si tiež: Solené jedlá pre bábätká: Ako na to?
Liečivé účinky ačokče
Ačokča obsahuje vitamíny C, B1 a B2, betakarotén, horčík a vápnik. V surovom stave pomáha pri cukrovke a pri liečbe respiračných chorôb. Šťava z ačokče sa používa pri zápale ucha a listy majú protizápalové účinky. Odvar z plodov sa používa ako diuretikum. Tvrdý sušený plod sa používa pri liečbe a prevencii porúch obehového systému. V herbálnej medicíne v Peru sa z ačokče pripravuje čajový odvar na reguláciu vysokého krvného tlaku. Semená sa používajú na liečbu črevných parazitov a pri poruchách zažívacieho traktu.
Ďalšia netradičná zelenina
Okrem ačokče existujú aj ďalšie menej tradičné plodiny, ktoré môžete vyskúšať pestovať vo svojej záhrade:
- Lopúch: Lopúch sa pestoval ako koreňová zelenina. Lopúch má silný koreň.
- Physalis (Machovka peruánska): Lákadlom pestovania physalisu sú jedlé bobule, ktoré sú obalené v estetických lístočkoch.
Tekvica: Všestranná a zdravá plodina
Tekvica je veľmi zdravá zelenina, ktorá sa vlastne z 90% skladá z vody a neobsahuje takmer žiadne tuky.
Využitie tekvice v kuchyni
Dužinu z tekvice je možné využiť na prípravu rôznych pokrmov, od slaných až po sladké.
- Pyré: Tekvicovú dužinu pokrájame na kocky a povaríme resp. podusíme, vo vode (cca.60 ml). Keď sa voda odparí, dužinu spracujeme na pyré a necháme vychladiť.
- Polievka: Tekvicu očistite, vyberte jadierka a nakrájajte na kocky. Očistite mrkvu a tiež nakrájajte na kocky. Paradajky zaliať horúcou vodu, stiahnuť z nich kožu a nakrájať na malé kocky. Cibuľu pokrájať na malé kocky a opiecť na masle. Pridať paradajky, podusiť. Potom pridať kocky tekvice a mrkvy, vývar, soľ a kari, pridať trochu soli a variť približne 15 min. na stredne silnom ohni, do mäkka. vhodné sú len tie druhy tekvíc, ktoré sa dajú jesť aj so šupkou.
- Plnená tekvica: Príprava plnky: Podľa toho, aká je vaša tekvica veľká, pripravte náplň s minimálne 500 g mletého mäsa (menšia tekvica), cesnaku, cibule, 2 vajec, strúhanky, petržlenu a zmes korenín na prípravu mäsa. Všetky ingrediencie zmiešajte a podľa vlastnej chuti a uváženia. Potom na tekvici zrežte vrch, tekvicu naplňte pripravenou plnkou. Ak jej máte málo, doplnňte tekvicu do vrchu krúžkami cibule. Potom tekvicu znovu prikryte, poprípade ju prekryte alobalom. V závislosti od veľkosti sa tekvica bude piecť okolo 2 hodín pri 200 °C.
- Koláč: Nastrúhať tekvicu, vajíčka rozdeliť do 2 misiek na bielka a žĺtky. Bielka vyšľahať na tuhý sneh. Do druhej misky k žĺtkom pridáme margarín. práškový a vanilkový cukor vyšľahajte na penu. Pridajte do múky kypriaci prášok a soľ, premiešajte a potom pridajte k žĺtkovej pene. Plechovú formu vymastite a vysypte strúhankou, silikónovú stačí navlhčiť vodou. Rúru vyhriať na 180°C a piecť cca. 70 minút. Džem opatrne ohrejte a natrite ho ešte na teplý koláč.
Tipy pre spracovanie tekvice
- Vyrezávanie tekvice: Ostrým nožom potom vyrežeme hviezdicovitý, štvorcový alebo kruhový poklop. Pre aký typ sa rozhodneme záleží na nás. Nôž smerujte šikmo na stred. Tým pádom bude mať poklop možnosť väčšej dotykovej plochy, bude na tekvici lepšie sedieť a neprepadať do je vnútra. Potom vydlabeme vnútro tekvice tak, aby nám zostala stena hrubá približne 2 cm. Dužinu zbytočne nevyhadzujeme- veď existuje kopec chutných receptov na jej použitie. A keď už na nič iné, ale na jadierka budete mať po ich usušení chuť celkom určite. Teraz vodou umývateľnou fixkou nakreslite na tekvicu veselú, nahnevanú alebo strašidelnú tvár, čiže oči, nos a ústa a začnite vyrezávať. Začínajte od malých kúskov k tým väčším, aby ste si „ umelecké“ dielo neopatrným rezom nepoškodili. Najlepšie sa vám bude vyrezávať kobercovým nožom alebo plátkom z pilky. Do tekvice ešte musíme umiestniť svetlo. Môžeme použiť normálnu alebo čajovú sviečku ale do väčšej tekvice sa pokojne zmestí aj vrecková baterka.
- Predĺženie životnosti vyrezanej tekvice: Takáto tekvica vydrží približne iba týždeň, pretože obsahuje vodu, kvôli ktorej veľmi ľahko podlieha plesni. Ak má vody nedostatok, začne sa šúveriť. Preto vám ponúkame niekoľko tipov, ktoré vašej tekvici predĺžia životnosť. Tekvica by mala byť umiestnená na chladnom a tienistom mieste - nevystavovať slnku. Ak ju nastriekate lakom na vlasy alebo lakom ľahko pretrie nezačne sa tak rýchlo šúveriť. Pred plesňou však toto opatrenie nechráni. Vnútro tekvice treba po vydlabaní natrieť octom, na chvíľu oddiali proces plesnenia. Nastriekať salicylovým liehom, má ochrániť pred plesňou. Zvnútra vysypať tekvicu pilinami, ktoré odsajú prebytočnú vlhkosť a tak zabránia predčasnému hnitiu. Ak už tekvica začne vädnúť a šúveriť sa doprajte jej aspoň raz denne niekoľkohodinový kúpeľ v studenej vode vo vedre. Bude po ňom znovu krásna a fit.
- Tekvicové semienka: Novembrové obdobie je ideálne na večerné posedenia pri tekvicových jadierkach. Žiadny futbalový, alebo hokejový zápas sa nezaobíde bez nich. Je to typická lahôdka pre Slovákov a nielenže nám spríjemňujú dlhé večere, ale s obľubou sme ich začali používať aj do šalátov, koláčov a polievok. Tekvicové semienko je bohaté na cucurbitacíny, zinok, horčík, fosfor, mangán, meď, vápnik, železo, vitamíny A, B, D, E, na aminokyseliny a esenciálne mastné kyseliny omega 3 a 6. Zinok je dôležitý pre správnu produkciu hormónov a má tiež antioxidačné a protizápalové vlastnosti. Vitamíny skupiny B - B17 majú protinádorové účinky a slúžia aj ako prevencia proti chrípke. Tekvicové semená ďalej pomáhajú pri žalúdočných ťažkostiach a problémoch s obličkami aj s mechúrom, reume a srdcovocievnych ochoreniach. Sú vhodné pre diabetikov a ľudí s vysokým cholesterolom. Charakteristickou látkou pre čeľaď cucurbitaceae je Cucurbitin. Táto aminokyselina má silné protiparazitické účinky a môže paralyzovať črevné cudzopasníky (pásomnice, škrkavky). Odporúča sa zjesť hrsť surových semienok na prázdny žalúdok 2 x denne, po týždni užívanie jeden týždeň vynechať a následne opäť týždeň. Semená sú jedným z najbohatších zdrojov aminokyseliny tryptofanu, ktorej zastúpenie vo výžive väčšiny ľudí je dosť nízke, pretože táto aminokyselina je obzvlášť citlivá na tepelné spracovanie. Má pritom priamy vplyv na hladinu serotonínu, stimuluje jeho vyplavovanie v mozgu, čím môže priaznivo ovplyvniť náladu alebo depresiu. Odporúčaná denná dávka je 25 až 50 gramov, čo predstavuje asi hrsť surových tekvicových semienok dvakrát denne. Najlepšie urobíte, ak si dáte surové a nesolené semienka, hoci vám budú pražené a solené pravdepodobne chutiť viac. Ak na tekvicové semená chuť nemáte, siahnite po tekvicovom oleji. Dajte si však záležať na tom, aby ste si vybrali kvalitný produkt.
Soľ: Dôležitý prvok v našej strave
Soľ je pre náš život dôležitá, pretože obsahuje sodík a chlór, ktoré sú nevyhnutnými prvkami pre normálne fungovanie buniek v našom tele. Práve vďaka sodíku sa udržuje patričný objem vody v našom tele. Je však zarážajúce, že solíme dvakrát viac, ako náš organizmus potrebuje. Presolenými jedlami si zvyšujeme krvný tlak, zaťažujeme srdce aj obličky a podporujeme aj vznik cukrovky. Zníženie solenia na tretinu po pár mesiacoch znížite svoj tlak minimálne o 5 jednotiek.
Prečítajte si tiež: Zdravé recepty s arašidami
Soľ sa do nášho organizmu dostáva stravou. Je dokázané, že ani nie my tak veľmi solíme, ale dávky soli sa nachádzajú hlavne v polotovaroch a potravinárskych výrobkoch. Z uvedeného vyplýva, že soľou nás dopuje vlastne potravinársky priemysel. Dôležitý je pritom nielen obsah soli, ale najmä obsah sodíka. Maximálnou dennou dávkou sodíka 2,3 g. To zodpovedá asi 6 g soli (jedna čajová lyžička). Toto množstvo sa za deň nazbiera pomerne rýchlo, najmä ak si obsah sodíka v jedlách nesledujeme.
Obsah sodíka v potravinách
Niektoré potraviny sú slané už podľa svojho názvu (napríklad slanina, slanečky). Mnohé z potravín sú naozaj veľmi slané, napríklad spomínaná slanina či iné salámy či údené výrobky. Niektoré však obsahujú paradoxne menej soli, akoby sme čakali. Balíček zemiakových lupienkov (100 g) ma podobný obsah soli ako porcia musli či raňajkových cereálií. Solené arašidy majú podobný obsah soli na 100 g ako napríklad chlieb či paradajková polievka. Ale chlieb či z polievky zjete oveľa viac bez pocitu, že sa ládujete soľou. Lyžica sójovej omáčky sa vyrovná 100 g desingu, kečupu alebo horčice, ale ušetrí časť soli v konečnej chuti. Preto je naozaj dôležité vedieť, že nerozhoduje slaná chuť, ale obsah sodíka v jedle! Ak etiketa na potravine uvádza obsah soli, obsah sodíka si vypočítame vydelením 2,5. Väčšina syrov obsahuje veľa sodíka, ale obsahujú aj dosť draslíka a vápnika. A ešte pozor na slané minerálky… Skontrólujte na etikete obsah sodíka!
Soľ ako konzervant a dochucovadlo
Soľ slúži ľuďom od nepamäti nielen ako dochucovadlo, ale aj ako konzervant. Stále sme nenašli lepší a efektívnejší spôsob, ako udržať patogénne baktérie pod kontrolou. Chlorid sodný na seba viaže vodu, tým zhoršuje životné podmienky aj pre tie najodolnejšie baktérie, kvasinky a plesne. Soľou sa konzervuje mäso, a to potieraním zmesou soli a korenín, alebo nakladaním do tekutej soľanky. Tak sa nakladá napríklad šunka. Konzervuje sa v nej aj zelenina, napríklad nakladaná kapusta či uhorky. Soľ mení štruktúru bielkovín, vďaka čomu sa dosahuje očakávaná kvalita potravín, napríklad vláčnosť a jemnosť pečiva, rozotierateľnosť tavených syrov, jemná štruktúra párkov. Chlorid sodný nie je jedinou látkou, ktorá vyvoláva slanú chuť, ale určite je tou najslanšou.
Znižovanie obsahu soli v potravinách
Potravinári sa zaviazali znižovať obsah soli vo svojich výrobkoch, čo sa určite odráža aj na chuti. Najbežnejšou stratégiou je náhrada kuchynskej soli chloridom draselným, ktorý má podobné antimikrobálne vlastnosti. Takto sa však dá zameniť maximálne 30% soli, práve pre jeho horkú chuť. Navyše vyšší obsah draslíka nie je vhodný pre ľudí s poruchami obličiek. Hľadajú sa tiež látky, ktoré by zintenzívnili slanosť prítomnej soli. Zatiaľ sa osvedčil glutaman, ktorý umožňuje znížiť celkový obsah sodíka o tretinu. Soľ pozdvihuje chute a dokonca aj sladké jedlá si vyžadujú povestnú štipku soli. Soľ dáva plnosť sladkej, zjemňuje horkú, vyvažuje kyslú chuť jedla.
Tipy pre používanie soli
- Stredomorská soľ je intenzitou a jodizáciou slabšia ako naša domáca soľ. Prihliada sa totiž na rozdielnu konzumáciu morských rýb.
- Počas varenia použite len časť soli a dochucujte potom soľou pred podávaním.
- Soľte až vriacu vodu. Ušetríte energiu a čas.
- Koreninové zmesi často obsahujú aj soľ. Pred použitím samostatnej soli jedlo ochutnajte.
- Ak do jedla pridávate aj slaninu, myslite na to vopred aj so solením.
- Nasolením uhoriek alebo baklažánov vytiahnete z nich horkosť.
- Presolené jedlo nezachránite pridaním zemiakov. Pomôže len nariedenie alebo zliatie tekutiny alebo začatie odznovu.
- Jedlo na tanieri nesoľte pred ochutnaním.
- Nesoľte po prvom súste, dovoľte jedlu, aby rozvinulo svoje chute.
- Ak bol predchádzajúci chod slanší, zapite ho pohárom vody.
- Ak presáľate, neschudnete. Soľ totiž viaže vodu.
Druhy soli
- Morská soľ: Najstarším spôsobom získavania soli je odparovaním morskej vody. Morskou vodou sa naplnia plytké nádrže a za pôsobenia slnečného žiarenia a prúdenia vzduchu sa voda vyparuje. Farba soli je po odparení vody mierne sivastá, ak prejde procesom rafinácie (technologický postup, ktorým sa čistí vstupná surovina), je soľ čisto biela. Obsah solí sa v jednotlivých vodách líši. Priemerné koncentrácie sa pohybujú okolo 3,5%. Najslanšie je Mŕtve more, jeho slanosť je desaťkrát až dvadsaťkrát vyššia ako v ostatných moriach a oceánoch z dôvodu neustáleho zásobenia vodou z riek bez následného odtoku. Ide teda skôr o jazero, než o more. Okrem sodíka a chlóru Mŕtve more obsahuje významné množstvo horčíka, brómu, jódu, vápnika i draslíka. Morská soľ prirodzene obsahuje jód, ktorého množstvo sa odvodzuje od konkrétneho miesta náleziska. Prirodzený obsah soli (uvádza sa 0,5 až 5 mg jódu / kg) ale nie je považovaný za dostatočný, preto sa spravidla aj morská soľ obohacuje jódom. Podľa zákona musí mať soľ označená ako „soľ s jódom“ koncentráciu 27 mg jódu / kg soli.
- Kamenná soľ: V pevnom skupenstve je soľ získavaná klasickou ťažbou v baniach alebo povrchovo v lomoch. Ložiská kamennej soli vznikali v teplých oblastiach vyzrážaním morskej vody z lagúny či zátoky, ktorá sa utvorila oddelením od otvoreného mora prírodnej hrádze. Ďalšie ložiská možno nájsť na pobreží soľných jazier. Počiatky ťažby soli sú datované okolo roku 1000 pred Kr. Vyťažená soľ sa upravuje mletím, preosievaním a čistením. Zvyčajne je využívaná ako priemyselná alebo jedlá a býva obohacovaná jódom. Hlavnými producentmi soli kamennej sú USA, krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, Čína, Nemecko a Veľká Británia. Slovenská republika nemá vlastné ložiská soli, teda je odkázaná na jej dovoz. V minulosti soľ putovala do krajín českých po tzv. Soľných chodníkoch. Najvýznamnejší chodník viedol z mesta Hallstatt, kde sa nachádza najviac preslávené ložisko soli Salzberg čiže Soľná hora.
- Vákuovaná soľ: Vákuovaná soľ vzniká zo soľného roztoku zvaného soľanka. Do podzemného ložiska soli je vháňaná voda, ktorá rozpustí soľ na soľanku, po odparení vody a kryštalizácii vznikne veľmi čistá jedlá soľ. Jej výhodou je, že tak ľahko nenavlhne ako mletá kamenná soľ. Nevýhodou zase, že sa pomalšie rozpúšťa a je preto ľahšie s ňou pokrm presoliť.
- Himalájska soľ: Je získavaná z panenskej prírody himalájskych hôr. Má typickú oranžovú až ružovú farbu, ktorá je spôsobená oxidom železitým.
- Bambusová kórejská soľ: Táto soľ sa pečie v dutine bambusu upchaním žltým ílom. Z bambusu a ílu soľ absorbuje rôzne minerály. Íl zároveň absorbuje nečistoty soli.
- Čierna soľ: V Indii je táto nerafinovaná vulkanická soľ nazývaná kala Namak alebo sanchal. Má veľmi silnú príchuť síry. Na indických trhoch sa predáva v kusoch alebo i mletá.
Špeciálne druhy solí a ich využitie
Obyčajná kuchynská soľ už skrátka neletí. Poznáte napríklad údenú? Prečo sú niektoré z týchto solí „nad zlato“? Nie je soľ ako soľ. Rozdiel v cene je niekoľkonásobný. Ide však o záležitosť predovšetkým pre fajnšmekrov, nejde o otázku zdravia. Ak máte napríklad vysoký tlak, nepomôžu vám sa ho zbaviť ani najjemnejšie morské vločky z južného Pacifiku či soľ z Himalájí.
Takáto soľ sa nepoužíva pri varení, ale na dochucovanie hotových pokrmov. Také vajíčko namäkko, chlieb s maslom, husacia pečeň foie gras, paradajky a zeleninu vôbec, na biftek a iné mäso alebo ryby.
- Vzácna Fleur de Sel: Býva označovaná tiež ako „kaviár medzi soľami“, vzniká veľmi zriedka. Fleur de Sel sa zbiera ručne. K jej získaniu je potrebné okrem skúseností, neustáleho pozorovania, trpezlivosti a citlivých rúk zvláštna súhra slnka, vetra a vody: iba pri súčasnom pôsobení ranného oparu, ľahkého vetra a horúceho slnka sa tvorí na povrchu malých panvíc tenkej vrstvy kryštálov soli, ktoré sú veľmi krehké ako tenká vrstva ľadu. Tieto podmienky nie sú každý deň, čo tiež umocňuje vzácnosť tejto soli. Soľ Fleur de Sel sa pomocou osobitného nástroja veľmi opatrne odoberie a suší vo veľkých košoch na slnku.
- Soľ dymom údená: Práve spôsob zberu alebo ďalšej prípravy cenu týchto solí zásadne zvyšuje, čo je napríklad prípad soli údenej dymom. Údi sa podobne ako mäso v udiarňach nad starostlivo vybraným drevom, nie je do nej pridané nič ako umelé ochucovadlá, arómy a farbivá. Ak si s ňou posilníte jedlo, získa typickú dymovú chuť a vôňu, bez toho, aby absolvovalo cestu udiarňou, ktorá napríklad u mäsa na rozdiel od soli znamená aj vznik niektorých karcinogénnych splodín.
- Morská soľ s chuťou hľuzoviek alebo ibišteka: Práve morská soľ sa často ochucuje o rôzne bylinky a ďalšie príchute, takže narazíte napríklad na hľuzovkovú či ibištekovú, čo samozrejme ich cenu ďalej zvyšuje.
- Himalájska soľ: Ide vlastne o obyčajnú kamennú soľ, ktorá sa však dobýva ďaleko v Ázii a na rozdiel od bežne dostupnej kuchynskej soli v nej nenájdete protispekavé látky, ktoré sa pridávajú do tej najobyčajnejšie priemyselne produkovanej soli. Typická pre ňu je ružovkastá farba vďaka obsahu železa. Naviac sa neobohacuje jódom ani ničím iným, čo jej dáva bod v očiach priaznivcov zdravej výživy a prirodzenej stravy, je totiž sama dosť bohatá na minerálne látky.
Čo hľadať na obale
Na každej, aj tej najobyčajnejšej soli musí byť uvedené zloženie podľa použitých surovín a prídavných látok. Minimálny obsah soli v sušine jedlej soli je 97%, v soli s jódom dokonca 98%. Minerálnych prímesí ako sú uhličitany, sírany vápnika, sodíka a horčíka a podobne v nich nesmie byť viac ako dve percentá. Pozor, pokiaľ ide o soľ obohatenú napríklad bylinkami, sušenej zeleniny či korenín, podiel soli sa samozrejme znižuje, ale nemal by klesnúť pod 70 až 80 percent.
Vplyv soli na zdravie
Keď si čítate chválospevy na drahé soli, často narazíte nielen na velebenie ich chuti, ale aj na tvrdenie, že sú zdraviu prospešné. Nedá sa im rozhodne uprieť to, že nielen kvôli cene, ale aj kvôli výraznej chuti ich človek spotrebuje menej - vďaka tomu tiež menej zaťažujete svoju obehovú sústavu a nezvyšujete si krvný tlak. Ťažko však bez rozsiahlych štúdií posúdiť, či napríklad himalájska soľ či morská s prirodzeným obsahom jódu skutočne telo nezaťažuje toľko ako obyčajná soľ, do ktorej sa práve napríklad jód pridáva. Základná zložka, chlorid sodný navyše stále zostáva chloridom sodným.
Kvalitné soli, najmä morské, sa ale dajú použiť aj inak ako vnútorne, môžete si z nich napríklad urobiť kúpeľ, avšak pozor, na sto litrov padne celé kilo soli - tak, aby jej koncentrácia vo vode zodpovedala koncentrácii soli v ľudskom tele. Potom máte šancu, že týmto kúpeľom zaženiete nastupujúcu virózu, boľavé kĺby či upokojíte natiahnuté svaly. Soľ sa dá tiež inhalovať alebo ju môžete použiť v roztoku do spreja, ktorým si budete čistiť nos.
Tri podoby kuchynskej soli
Mimochodom, aj obyčajná kuchynská soľ môže mať rôznu podobu. Klasikou je kamenná soľ z baní alebo povrchových lomov, ktorá sa po vydolovaní triedi, melie a obohacuje o jód. Nie je samozrejme dokonale čistá. Aj preto mnohí ľudia v kuchyni uprednostňujú morskú soľ (zatiaľ čo Baltik obsahuje len jedno percento soli, vody Stredozemné more už štyri percentá), ktorá navyše prirodzene obsahuje jód, ale keďže aj v nej je ho málo, takisto sa do nej pridáva. Morskú soľ v obchodoch nájdete prírodnú, býva sfarbená do šeda, alebo rafinovanú, teda bielenú podobne ako cukor. Možno ste v obchode kúpili obyčajnú soľ s nápisom „vákuovaná“ a divili sa, pretože o vákuové balenie nešlo ani náhodou. Tiež ísť nemalo. Ako o vákuovanej sa hovorí o soli, ktorá sa robí zo soľného roztoku zvaného soľanka, z ktorého sa odparením a kryštalizáciou získa veľmi čistá jedlá soľ. Jej výhodou navyše je, že tak ľahko nenavlhne ako mletá kamenná soľ, daňou za to však je fakt, že sa pomalšie rozpúšťa, a je preto ľahšie s ňou pokrm presoliť.