V Písme sa píše, že Boh povedal: „Utvorme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby.“ Existenciu svojho vrcholného diela teda neuskutočnil slovom. Toto nové stvorenie blahosklonne stvárnil priamo z prachu zeme. Takú vznešenú bytosť by nevytvoril ani najslávnejší sochár. Michelangelo by asi dokázal spodobniť úžasný zovňajšok, ale kto by bol schopný vytvoriť také telo, ktoré by anatomicky aj fyziologicky dokonale plnilo svoju funkciu a zároveň bolo aj krásne? Boh svoje dokonalé sochárske dielo neskončil stvárnením každého vlasu, mihalnice či nechta. Človek nemal byť mŕtvou sochou, ale mal žiť, myslieť, tvoriť a v sláve rásť. Stvoriteľ sa sklonil nad tento veľkolepý výtvor a „vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou bytosťou“. (1 Moj 2,7; pozri 1,26) Boh si uvedomoval spoločenskú potrebu človeka, preto mu utvoril „pomoc, ktorá mu bude roveň“. Boh dopustil na prvého človeka „tvrdý spánok“ a keď Adam zaspal, Stvoriteľ mu vyňal jedno z rebier a utvoril z neho ženu. (1 Moj 2,18.21.22) „Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril.“ Potom ich Boh požehnal a povedal im: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem; podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi.“ (1 Moj 1,27.28) Adam a Eva dostali nedostižne nádherný záhradný domov, ktorý sa dnes nedá porovnávať s nijakým na zemi. Bolo tam všetko: stromy, vinič, kvety, kopce i údolia. O výzdobu všetkého sa postaral sám Majster - Stvoriteľ. Boli tam aj zvláštne stromy: strom života i strom poznania dobra a zla. Boh dovolil Adamovi a Eve jesť slobodne z každého stromu, len zo stromu poznania dobra a zla jesť nemali. (1 Moj 2,8.9.17) Vrcholná udalosť stvoriteľského týždňa bola teda zavŕšená. „Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (1 Moj 1,31)
Pôvod človeka
Aj keď dnes mnohí veria, že ľudia vznikli z nižších foriem zvieracieho života a sú výsledkom prirodzeného vývojového procesu v priebehu miliárd rokov, táto predstava nezodpovedá odkazu Písma. Základom biblickej zvesti o pôvode a prirodzenosti človeka je názor, že ľudstvo po pôvodnom dokonalom stave podľahlo procesu degenerácie. Boh stvoril človeka. Pôvod ľudstva nachádzame v Božej rade. Boh povedal: „Utvorme človeka.“ (1 Moj 1,26) Množné číslo „utvorme“ naznačuje trojjediné Božstvo: Boha-Otca, Boha-Syna a Boha-Ducha Svätého. Boh teda začal tvoriť prvú ľudskú bytosť s jasným zámerom. (1 Moj 1,27) Tvoril z prachu zeme. Boh stvárňoval človeka „z prachu zeme“, (1 Moj 2,7) pričom použil preexistentnú hmotu, nie iné formy života, ako sú morské alebo pozemské zvieratá. Potom, čo utvoril každý orgán s funkčným určením, výtvor oživil „dychom života“ a človek sa stal živou bytosťou. Tvoril podľa nebeského vzoru. Boh stvoril každý živočíšny druh - ryby, vtáky, plazy, hmyz, cicavce atď. - podľa ich „druhov“. (1 Moj 1,21.24.25) Každý druh mal vlastné stvárnenie a schopnosť reprodukovať svoj zvláštny druh. Človek bol však stvorený podľa božského vzoru, nie podľa nejakého druhu z ríše zvierat. Boh povedal: „Utvorme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby.“ (1 Moj 1,26) Je zrejmý rozdiel medzi ľudskými bytosťami a ríšou zvierat. Lukáš začína genealógiu opisom pôvodu ľudstva a tento rozdiel vyjadruje jednoducho, no dômyselne: „Adam bol Boží.“ (Luk 3,38)
Výsostné postavenie človeka
Utvorenie človeka bolo vyvrcholením stvoriteľskej aktivity. Tvorca zveril človekovi utvorenému na obraz zvrchovaného Boha planétu Zem a všetok zvierací život. L. Berkhof o Adamovi hovorí: „Mal povinnosť i prednosť, aby celú prírodu i všetky stvorené bytosti, ktoré spadali pod jeho vládu, podriadil svojej vôli a zámeru tak, aby on i celá jeho slávna dŕžava mohli poslušne zvelebovať všemohúceho Stvoriteľa a Pána vesmíru.“ (1 Moj 1,28; Ž 8,4-9)
Jednota ľudského pokolenia
Z genealógie v knihe Genesis vyplýva, že všetky následné generácie po Adamovi a Eve pochádzajú z tohto prvého páru. My všetci máme dodnes tú istú prirodzenosť, ktorá tvorí určitú genetickú či genealogickú jednotu. Pavel povedal: „Z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme.“ (Sk 17,26) Ba čo viac, ďalšie náznaky organickej jednoty ľudstva nachádzame v biblických výrokoch, podľa ktorých Adamovo prestúpenie prenieslo hriech a smrť na všetkých, i budúcu spásu prostredníctvom Krista tiež na všetkých. (Rim 5,12.19; 1 Kor 15,21.22)
Jednota ľudskej prirodzenosti
Čím sa vyznačujú ľudia? Skladajú sa z rôznych nezávislých zložiek, ako je telo, duša a duch?
Prečítajte si tiež: Učte deti o prírode prostredníctvom kníh o rybách
Dych života
Boh „stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou bytosťou“. (1 Moj 2,7) Keď Boh premenil prvky zeme na živé bytosti, „vdýchol“ „dych života“ do nozdier Adamovho bezduchého tela. Tento dych života je „dychom Všemohúceho“, t.j. tým, čo dáva život - iskrou života. (Jób 33,4) Možno to porovnať s prúdom elektriny, ktorá keď prechádza cez rôzne elektrické komponenty, premieňa nehybnú šedú obrazovku na záplavu pestrých farieb v pohybe po zapnutí farebného televízora. Elektrina prináša zvuk a pohyb tam, kde predtým nebolo nič.
Človek - živá duša
Čo spôsobil dych života? Keď Boh stvárnil človeka z prvkov zeme, boli v ňom sformované všetky orgány: srdce, pľúca, obličky, pečeň, slezina, mozog atď. - všetko bolo dokonalé, no bez života. Boh potom do tejto bezduchej hmoty vdýchol dych života a „človek sa stal živou bytosťou“ (hebr. „dušou“). Duchovná rovnica je jasná: prach zeme (prvky) + dych života = živá duša, t.j. živá bytosť. Spojenie zemských prvkov s dychom života dáva výslednú živú dušu, t.j. bytosť. „Dych života“ nedostali len ľudia. Dostal ho každý živý tvor. Písmo napríklad prisudzuje dych života aj zvieratám, čo vošli do Nóachovho korábu, ako aj tým, ktoré doň nevošli. (1 Moj 7,15.22) Hebrejský výraz nefeš chajjah (1 Moj 2,7) s významom „živá duša“ alebo „živá bytosť“ sa nevzťahuje výlučne len na človeka, pretože sa týka aj morských živočíchov, hmyzu, plazov a šeliem. (1 Moj 1,20.24; 2,19) Nefeš (v preklade „duša“ alebo „bytosť“) pochádza zo slovesa nafaš s významom „dýchať“. Rovnocenným gréckym výrazom v Novej zmluve je slovo psyché. „Keďže dych je najzrejmejším dôkazom života, nefeš v podstate znamená človeka ako živú bytosť, osobu.“ V zázname o stvorení sa tento výraz vzťahuje aj na zvieratá, pretože sú predstavené ako Bohom stvorené živé tvory. Dôležité je pripomenúť, že človek sa stal živou dušou. V zázname o stvorení nieto ani náznaku, že človek dostal dušu - t.j. určitý druh zvláštneho bytia (entitu), ktoré by bolo pri stvorení spojené s ľudským telom.
Nedeliteľná jednota
Pre správne pochopenie prirodzenosti človeka má záznam o stvorení neoceniteľný význam. Písmo svojím dôrazom na organickú jednotu človeka ho predstavuje ako nedeliteľný celok. Aký je teda vzťah duše a ducha k prirodzenosti človeka?
Biblický význam pojmu „duša“
Ako sme už spomenuli, slovom „duša“ prekladáme starozmluvný hebrejský výraz nefeš. V texte 1 Moj 2,7 tento pojem označuje človeka ako živú bytosť potom, čo Boh do hmotného tela stvoreného z prvkov zeme vdýchol dych života. „Podobne začína existovať nová duša, kedykoľvek sa narodí dieťa. Každá 'dušaako nová jednotka života je jedinečná, t.j. odlišná a oddelená od iných podobných jednotiek. Hebrejský výraz nefeš zrejme vyjadruje túto individualitu každého živého tvora, ktorá z neho tvorí jedinečné bytie (entitu). V tomto zmysle nefeš nie je nejakou časťou osobnostného bytia. Ona je osobným bytím (bytosťou), a v mnohých prípadoch sa aj prekladá slovom 'bytosť (1 Moj 14,21; 4 Moj 5,6; 5 Moj 10,22; pozri Ž 3,3) alebo 'život. (3 Moj 11,43; 1 Kráľ 19,4; Iz 46,2) Naproti tomu výrazy 'moja duša, 'tvoja duša, 'jeho duša atď. sú všeobecné spôsoby vyjadrenia a možno ich nahradiť osobnými zámenami 'ja, 'ty, 'onatď. (Pozri 1 Moj 12,13; 3 Moj 11.43.44; 19,8; Józ 23,14; Ž 3,2; Jer 37,9) Slovo nefeš sa v Starej zmluve vyskytuje 755-krát. Často sa prekladá ako „život“. (1 Moj 9,4.5; 1 Sam 19,5; Jób 2,4.6; Ž 31,14) Slovo nefeš sa často vzťahuje na túžby, záľuby, vášne alebo 'chuť'. (5 Moj 23,24; Prísl 23,2; Kaz 6,7) Môže znamenať sídlo citov (1 Moj 34,3; Pies 1,7) a občas predstavuje vôľu človeka. (ROH 5 Moj 23,23; ECAV 5 Moj 23,24; Ž 105,22; Jer 34,16) V 4 Moj 31,19 sa hovorí, že nefeš je 'zabitá a v Sud 16,30 nefeš vo význame 'moja duša, t.j. 'ja, zomiera. V 4 Moj 5,2 (slovo 'mŕtvy) a v kap. 9,6 ('mŕtve telo) sa vzťahuje nefeš na mŕtvu ľudskú bytosť. (Pozri 3 Moj 19,28; 4 Moj 9,7.10.) Použitie gréckeho výrazu psyché v Novej zmluve je podobné starozmluvnému použitiu výrazu nefeš. Používa sa na označenie ľudského života práve tak ako zvieracieho. (Zj 16,3) V niektorých prekladoch sa namiesto 'dušauvádza 'život alebo 'životy. (Pozri Mat 2,20; 6,25; 16,25) V niektorých prípadoch sa jednoducho používa vo významoch 'ľudia (Sk 7,14; 27,37; Rim 13,1; 1 Pet 3,20) a v iných sa rovnocenne prekladá osobným zámenom. (Mat 12,18; 2 Kor 12,15) Niekedy sa vzťahuje na citovú oblasť, (Mar 14,34; Luk 2,35) na myseľ, (Sk 14,2; Fil 1,27) alebo na srdce. (Ef 6,6)“ Psyché nie je nesmrteľná, ale podlieha smrti. (Zj 16,3) Môže byť zničená. (Mat 10,28) Z biblických textov vyplýva, že niekedy sa nefeš a psyché vzťahujú na celú osobu a inokedy na určitú oblasť človeka, napríklad na city, záľuby a pocity. To však nie je dôkaz, že človek je bytosť zložená z dvoch separátnych a odlišných častí. Telo a duša sú vlastne dve stránky nedeliteľnej jednoty. Duša nemá nijakú samostatnú vedomú existenciu mimo tela. Nijaký biblický text nenaznačuje, že duša prežíva telo ako nejaká vedomá podstata, bytie (entita).
Biblický význam pojmu duch
Kým hebrejský výraz nefeš (duša) označuje individualitu alebo osobnosť, starozmluvné hebrejské slovo ruach (duch) sa vzťahuje na energetickú iskru života, podstatne dôležitú pre individuálnu existenciu. Predstavuje božskú energiu alebo životný princíp, ktorý oživuje ľudskú bytosť. „Výraz ruach sa v Starej zmluve vyskytuje 377-krát a najčastejšie sa prekladá slovom 'duch,'vietor alebo 'dych. (1 Moj 8,1) Označuje sa ním aj životnosť, (Sud 15,19) odvaha, (Józ 2,11) rozladenosť alebo hnev, (Sud 8,3) rozpoloženie alebo nálada, (Iz 54,6) mravná povaha (Ez 11,19) a sídlo citov. (1 Sam 1,15) Výraz ruach v zmysle 'dych je u ľudí totožný s výrazom ruach u zvierat. (Kaz 3,19) Ruach u človeka opúšťa telo pri smrti (Ž 146,4) a vracia sa k Bohu. (Kaz 12,7; pozri Jób 34,14) Výraz ruach sa často používa na označenie Božieho Ducha. (Iz 63,10) Slovo ruach v súvislosti s človekom v Starej zmluve nikdy neoznačuje inteligentnú podstatu (bytie), ktoré by bolo schopné existovať mimo hmotného tela. Novozmluvný ekvivalent hebrejského slova ruach je pneuma, t.j. 'duch, zo slovesa pneo - 'fúkať alebo 'dýchať. Podobne ako v prípade výrazu ruach ani slovo pneuma nič nenaznačuje, že by šlo o nejakú podstatu, bytie, schopné existencie aj mimo tela, a ani novozmluvné použitie tohto výrazu v súvislosti s človekom takú predstavu nepredpokladá. V prípadoch ako Rim 8,15; 1 Kor 4,21; 2 Tim 1,7; 1 Ján 4,6 výraz pneuma označuje 'náladu, 'postoj, alebo 'citové rozpoloženie. Používa sa aj na označenie rôznych stránok osobnosti. (Gal 6,1; Rim 12,11) Ako ruach, aj pneuma pri smrti odchádza k Pánovi.(Luk 23,46; Sk 7,59) Podobne ako ruach, aj pneuma sa používa na označenie Božieho Ducha. (1 Kor 2,11.14; Ef 4,30; Žid 2,4; 1 Pet 1,12; 2 Pet 1,21;)“
Prečítajte si tiež: Význam v riekankách
Jednota tela, duše a ducha
Aký je vzťah medzi telom, duchom a dušou? Aký je vplyv tohto vzťahu na jednotu človeka?
Podvojné spojenie
Aj keď Písmo vidí prirodzenosť človeka ako jednotu, vzťah medzi telom, duchom a dušou presne nedefinuje. Občas sa výrazy duša a duch používajú zámenne. Povšimnime si ich obdobnosť v Máriinom prejave radosti po zvestovaní: „Velebí moja duša Pána a môj duch sa rozveselil v Bohu, v mojom Spasiteľovi.“ (Luk 1,46.47) V jednom prípade Ježiš charakterizuje človeka ako telo a dušu (Mat 10,28) a v inom prípade Pavel ho vidí ako telo a ducha. (1 Kor 7,34) V prvom prípade duša sa vzťahuje na vyššiu schopnosť človeka, podľa všetkého na myseľ, prostredníctvom ktorej človek komunikuje s Bohom. V druhom prípade duch predstavuje túto vyššiu schopnosť. V oboch prípadoch telo zahrnuje telesné, ako aj citové stránky človeka.
Trojité spojenie
Existuje jedna výnimka z všeobecnej charakterizácie človeka ako bytosti podvojného spojenia. Pavel, ktorý hovoril o dvojjednote tela a ducha, hovoril aj o trojjednote duše, ducha a tela. Napísal: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus.“ (1 Tes 5,23) Tento text tlmočí Pavlovu túžbu, aby z procesu posvätenia nebola vynechaná nijaká stránka celého človeka. V tomto prípade ducha možno chápať ako „vyšší princíp inteligencie a myslenia, čím je človek obdarený a s čím Boh môže duchovne komunikovať. (Rim 8,16) Práve obnovou mysle pod vplyvom Ducha Svätého sa človek mení na Kristovu podobu. (Rim 12,1.2) Dušou … na rozdiel od ducha, možno chápať tú časť ľudskej prirodzenosti, ktorá sa prejavuje pudmi, emóciami a túžbami. Aj táto časť prirodzenosti človeka môže byť posvätená. Keď sa myseľ pôsobením Ducha Svätého zhoduje s mysľou Božou a posvätený rozum ovládne nižšiu prirodzenosť, potom pudy, ktoré by sa inak proti Bohu búrili, podriaďujú sa jeho vôli.“ Telo, ktoré môže podliehať nižšej alebo vyššej prirodzenosti, je hmotná sústava - telo, krv a kosti. Pavlovo poradie: na začiatku duch, potom duša a nakoniec telo, nie je náhodné. Keď je posvätený duch, myseľ je pod Božou kontrolou. Posvätená myseľ má nutne posväcujúci vplyv na dušu, t.j. na túžby, pocity a vnemy. Človek, v ktorom sa toto posvätenie deje, nebude zneužívať svoje telo, v dôsledku čoho bude mať dobré telesné zdravie. Takto sa telo stáva posväteným nástrojom, ktorým kresťan môže slúžiť svojmu Pánovi a Spasiteľovi. Pavlova výzva k posväteniu vyplýva zrejme z princípu jednoty ľudskej prirodzenosti a naznačuje, že účinná príprava na Kristov druhý príchod vyžaduje prípravu celého človeka - ducha, duše i tela.
Nedeliteľné a vzájomné spojenie
Je zrejmé, že každý človek je nedeliteľnou jednotou. Telo, duša a duch úzko spolupracujú, vykazujú intenzívny vzájomný vzťah medzi duchovnými, duševnými a telesnými schopnosťami človeka. Nedokonalosť v jednej oblasti ovplyvňuje ostatné dve. Chorý, nečistý alebo zmätený duch bude mať takisto škodlivé účinky na citové a telesné zdravie človeka. A konečne, oslabená, chorá a trpiaca telesná sústava všeobecne ochromí duševné a duchovné zdravie jednotlivca. Vzájomný vplyv schopností znamená, že každý človek je pred Bohom zodpovedný za ich zachovanie v najlepšom možnom stave. To neodmysliteľne patrí k človekovi obnovenému na Boží obraz.
Človek na Boží obraz
Bytosti, ktoré Boh stvoril na šiesty deň stvorenia, boli utvorené „na Boží obraz“. Čo všetko je zahrnuté v pojme stvorenia na Boží obraz?
Prečítajte si tiež: Význam farieb v akvaristike
Stvorený na obraz a podobu Boha
Všeobecne sa uznáva, že človek bol stvorený na Boží obraz v telesnom, duševnom a duchovnom zmysle. Keďže Boh je Duch, je zrejmé, že telesná podoba sa môže vzťahovať iba na duchovné telo. Pavel hovorí, že vzkriesené telo bude „duchovné telo“. (1 Kor 15,44-49) Boh obdaril človeka schopnosťou myslieť, cítiť a chcieť, čo sú schopnosti, ktoré odzrkadľujú Božie vlastnosti. Človek mal rozvíjať tieto schopnosti a tak sa stále viac podobať svojmu Stvoriteľovi.
Schopnosť poznávať Boha
„Boh stvoril človeka, aby bol schopný rozumne poznávať jeho povahu, aby plne chápal jeho spravodlivosť a lásku; a aby tak, že bude mať účasť na jeho povahe, mohol mať život večný.“
Spravodlivý, svätý a dobrý
Adam bol stvorený ako spravodlivá bytosť. Jeho myseľ bola vyrovnaná, všetky jeho sily boli podriadené rozumu. Bol svätý a rád sa zaoberal myšlienkami o Bohu. Bol stvorený dobrý, pretože Boh je dobrý. Všetky jeho sklony boli čisté a naklonené k dobru.
Vláda nad svetom
Boh povedal: „Utvorme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby; nech vládne nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad celou zemou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ (1 Moj 1,26) Boh poveril Adama, aby vládol nad všetkým živým tvorstvom. Tak ako Boh vládne nad celým vesmírom, mal Adam vládnuť nad svetom. Žalm 8,6-8 vyzdvihuje toto výsostné postavenie človeka v stvorenom svete: „Ustanovil si ho za vládcu nad dielami svojich rúk, všetko si mu položil pod nohy: ovce a všetok dobytok i poľnú zver, nebeské vtáctvo a morské ryby i všetko, čo sa hýbe po morských cestách.“
Morálna sloboda voľby
Boh Adama a Evu nielen stvoril so schopnosťou milovať a poslúchať, ale dal im aj možnosť, aby sa rozhodli, či ho budú milovať a poslúchať, alebo nie. Mohli sa rozhodnúť pre život alebo smrť. Ich sloboda voľby nebola absolútna. Bola ohraničená Božím zákonom. Boh im prikázal, aby nejedli ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Tým, že im dal toto obmedzenie, ich Boh neponížil, ale skôr ich povýšil ako morálne bytosti. Keby nemali možnosť voľby, boli by iba automatmi, a nie morálnymi bytosťami.
Zničený Boží obraz
Biblický záznam hovorí o tom, že ľudstvo stratilo svoju podobnosť s Bohom.
Hriechom znetvorený Boží obraz
Hriech Adama a Evy znetvoril Boží obraz v človeku. Ich hriech spôsobil narušenie ich duševných, duchovných a telesných schopností. Následkom toho stratili schopnosť plne odzrkadľovať Boží charakter. Ich potomstvo zdedilo túto znetvorenú podobu. Pavel hovorí: „Preto ako skrze jedného človeka vošiel do sveta hriech a skrze hriech smrť, tak prešiel hriech na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ (Rim 5,12)
Telesné následky
Adam a Eva boli stvorení s dokonalým zdravím. Keďže poslúchali Božie príkazy, mali mať účasť na večnom živote. Ale keďže neposlúchli, podliehali chorobám, degenerácii a smrti.
Duševné následky
Hriech zatemnil rozum a zoslabil intelekt. Následkom toho je človek náchylný na omyl a má sklon veriť klamstvám.
Duchovné následky
Hriech spôsobil odcudzenie človeka od Boha. Kým Adam a Eva mali priamy kontakt so svojím Stvoriteľom, hriech spôsobil, že sa pred ním ukryli. Hriechom znetvorený Boží obraz v človeku je zrejmý v každej oblasti ľudského života.
Obnovený Boží obraz
Aj keď hriech znetvoril Boží obraz v človeku, Boh sa nevzdal svojho pôvodného zámeru. Prostredníctvom Ježiša Krista Boh ponúka ľuďom možnosť obnoviť svoj pôvodný stav.
Obnova v Kristovi
Obnova Božieho obrazu v človeku je proces, ktorý sa začína obrátením a pokračuje počas celého života.
Ospravedlnenie
Ospravedlnenie je akt Božej milosti, ktorým Boh odpúšťa hriechy kajúcim hriešnikom a pripisuje im Kristovu spravodlivosť. Týmto aktom sa obnovuje ich vzťah s Bohom a začína sa proces posvätenia.
Posvätenie
Posvätenie je proces, ktorým Duch Svätý postupne premieňa veriacich na Kristovu podobu. Je to proces, ktorý zahŕňa obnovu mysle, vôle a citov. Prostredníctvom posvätenia sa veriaci stávajú stále viac podobní Kristovi v charaktere a správaní.
Znovuzrodenie
Znovuzrodenie je duchovná premena, ktorú Duch Svätý vykonáva v srdciach veriacich. Je to proces, ktorým sa veriaci stávajú novými stvoreniami v Kristovi. Znovuzrodením dostávajú veriaci novú prirodzenosť, ktorá je naklonená k Bohu a k spravodlivosti.
Premena
Premena je proces, ktorým Boh premieňa veriacich na Kristovu podobu. Je to proces, ktorý zahŕňa obnovu mysle, vôle a citov. Prostredníctvom premeny sa veriaci stávajú stále viac podobní Kristovi v charaktere a správaní.
Obnova tela
Obnova Božieho obrazu v človeku sa zavŕši pri vzkriesení. Pri vzkriesení dostanú veriaci nové, dokonalé telá, ktoré nebudú podliehať chorobám, degenerácii a smrti. Tieto telá budú podobné Kristovmu oslávenému telu.