Nórsko, krajina preslávená svojou úchvatnou prírodou, bohatou históriou a kultúrnymi kontrastmi, ukrýva mnoho prírodných pokladov. Od polárnej žiary na severe až po modernú architektúru Osla na juhu, Nórsko neustále prekvapuje svojou rozmanitosťou. Jedným z najzaujímavejších príkladov adaptácie v živočíšnej ríši je lezec obojživelný (Oxudercinae), ryba, ktorá sa dokázala prispôsobiť životu na súši. Tento článok sa zameriava na túto fascinujúcu rybu a jej schopnosť dýchať na súši, pričom zároveň predstavuje krásy a zaujímavosti Nórska.
Nórsko: Krajina plná kontrastov a prírodných krás
Nórsko je krajina, kde sa stretáva história s modernou architektúrou, kde drsná príroda koexistuje s prosperujúcimi mestami. Krajina je pretkaná fjordmi, ktoré vytvárajú úchvatné scenérie. Medzi najznámejšie lokality patrí:
Drevený kostol Urnes: Zapísaný na zozname UNESCO, pochádza z 12. storočia a kombinuje vikingské a keltské tradície.
Skalné kresby vo fjorde Alta: Svedectvo o osídlení oblasti už okolo roku 4000 pred n.l.
Rybársky ostrov Vega: Dôkaz o skorom osídľovaní s vyspelými rybárskymi a poľnohospodárskymi tradíciami.
Prečítajte si tiež: Učte deti o prírode prostredníctvom kníh o rybách
Banícke mestečko Rovos: V Škandinávskych horách, ťažba medi prebiehala až do roku 1977.
Hammerfest: Najsevernejšie mesto na planéte.
Hinnøya: Najľudnatejší ostrov Nórska s hornatým vnútrozemím a mestom Harstad. Názov Hinnøya znamená nórsky ,,rozrezaný ostrov“, pretože dlhé zálivy Gullesfjorden a Øksfjorden ho delia na dve časti, spojené iba 5 km širokou šijou. Vnútrozemie ostrova je hornaté, najvyšším vrcholom je Møysalen (1262 m. n. m.).
Trondheim: Prvé hlavné mesto Nórska so stredovekou katedrálou Nidaros a pevnosťou Kristiansten.
Vrch Plataarberget: Pri meste Svalbard, pomenovaný podľa svojho tvaru. Na západe je ohraničený Bjørndalen, na východe Blomsterdalen a na severe Hotellneset a Adventfjorden.
Prečítajte si tiež: Význam v riekankách
Historické mestečko Skudeneshavn: S bielymi domčekmi, známe pre najlepšie zachované lode. Leží v najjužnejšej časti ostrova Karmøy. V 19. storočí bolo prosperujúcim mestom a dnes patrí na prvé priečky v rámci cestovného ruchu.
Svalbardy: Pohorie a priezračné ľadovce, najsevernejšie miesto na zemi s približne 3000 obyvateľmi. Svalbardy ležia medzi Nórskym morom, Arktickým oceánom, Barentsovým morom a Grónskym morom.
Národný park Jotunheimen: S najvyšším pohorím v Severnej Európe, obľúbený pre turistiku a horolezectvo. V národnom parku Jotunheimen sa nachádza najviac pohorí dosahujúce výšku 2000 m v rámci Severnej Európy. Patrí medzi najobľúbenejšie parky v Nórsku. Nachádza sa tu 29 najvyšších vrchov, ktoré lákajú milovníkov hôr a túr, lyžiarov, cyklistov a horolezcov. Unikátna je tu i fauna a flóra.
Iddefjorden: Hranica medzi Nórskom a Švédskom s pevnosťou Fredriksten. Iddelfjorden je klasický fjord s úzkym vodným tokom a strmými prírodnými útvarmi na oboch stranách. Iddefjorden oddeľuje švédsku provinciu Bohuslän od nórskej obce Halden.
Henningsvær: "Benátky severu", rybárska oblasť s úchvatnými výhľadmi. Nachádza sa medzi malými ostrovmi pobrežia Austvågøya. Je to dôležitá rybárska oblasť, ale hlavnou atrakciou je nádherná časť Nórska, kde narazíte na stovky úchvatných výhľadov kdekoľvek sa v tejto dedine ocitnete.
Prečítajte si tiež: Význam farieb v akvaristike
Femundsmarka: Jeden z najväčších národných parkov v Škandinávii s nedotknutou prírodou. Tento národný park patrí medzi najväčšie v Škandinávii a môže sa hrdo pochváliť celkom nedotknutou prírodou. Nájdete tu stovky kilometrov chodníkov, pričom si môžete užiť aj kanoe alebo rybačku. Nórska trekkingová asociácia tento park zaradila medzi najlepšie na nórskom území.
Stavanger: Mesto s farebnými domami a katedrálou z 10. storočia. Nachádza sa v juhozápadnej časti krajiny. Aj okolie mesta je nádherné, obklopujú ho biele pláže, ktoré vytvárajú celkom mystickú atmosféru.
Oslo: Hlavné mesto Nórska, kombinácia historických stavieb a modernej architektúry. Leží na juhovýchode Nórska. Je to hlavné mesto, kde sa medzi historické stavby stále viac vnárajú moderné architektonické skvosty. Keďže Oslo je zároveň prístavným mestom, dýcha voľnosťou mora a diaľok. Nechajte sa uniesť krásou Oslofjordu a severskej zimy.
Klimatické podmienky v Nórsku sú porovnateľné so stredoeurópskymi, no s vyššou vlhkosťou vzduchu. Verejná doprava vo väčších mestách je spoľahlivá.
Lezec obojživelný: Adaptácia na život na súši
Lezec obojživelný, malá rybka z čeľade hlaváčovitých (Gobiidae) a podčeľade Oxudercinae, predstavuje fascinujúci príklad adaptácie na život nielen vo vode, ale aj na súši. Tieto ryby obývajú tropické oblasti, predovšetkým mangrovové porasty a pobrežné bahnité oblasti. Tropická rybka lezec obojživelný z príbuzenskej skupiny hlaváčov sa už asi nemohla pozerať na to, ako zástupy potápačov neustále vyrušujú obyvateľov slaného živlu, a rozhodla sa im to oplatiť rovnakou mincou.
Morfológia a pohyb
Ich telo je prispôsobené na pohyb na súši. Silné prsné plutvy im umožňujú odrážať sa od zeme a pohybovať sa skákavým spôsobom, vďaka čomu si vyslúžili prezývku "rybie kengury". Mimo vody sa odráža silnými prsnými plutvami, zatiaľ čo brušné jej fungujú ako prísavka. Brušné plutvy fungujú ako prísavka, čo im pomáha udržať sa na povrchu. Má tiež vypuklé a blízko pri sebe posadené oči, ktoré sa oveľa viac hodia na videnie na súši než pod vodou. Dokážu vyskočiť do výšky až 60 cm, čo je pri ich veľkosti okolo 10 cm úctyhodný výkon. Na dĺžku okolo 10 cm skáču do úctyhodnej výšky 60 cm, a tak sa im niekedy hovorí „rybie kengury“.
Dýchanie na súši
Lezce obojživelné majú niekoľko spôsobov, ako získavať kyslík mimo vody: Zástupcovia Oxudercinae používajú niekoľko spôsobov dýchania súčasne.
Žiabrové dutiny: Zväčšené žiabrové dutiny fungujú ako zásobáreň vzduchu. V žiabrovej dutine si nosí zásobu morskej vody, ktorú necháva prebublávať vzduchom. Ryba si v nich udržiava vzduchovú bublinu a dutiny pevne uzatvára, čím udržiava žiabre vlhké a funkčné. Žiabrové dutiny im teda fungujú ako zásobáreň kyslíka na spôsob kyslíkových bômb potápačov.
Koža: Dýchanie kožou, podobne ako u obojživelníkov, je ďalším spôsobom získavania kyslíka. Dýchajú aj kožou (čo je hlavný spôsob dýchania u obojživelníkov), ktorá len pomaly vysychá
Ústna sliznica a hltan: Bohato prekrvené membrány v ústach a hltane tiež prispievajú k výmene plynov. a taktiež bohato prekrvenými membránami hltanu a ústnymi sliznicami.
Plynový mechúr: Prekrvený plynový mechúr im tiež napomáha pri dýchaní. Pomáha im prekrvený plynový mechúr.
Správanie a potrava
Na súši lezce vyhľadávajú potravu, ktorou je najmä hmyz a pavúky. Potulky súšou využívajú hlavne na hľadanie potravy, hlavne hmyzu a pavúkov. Súperia o teritóriá a dokonca lozia po stromoch. Pri odlive ich možno vidieť, ako si "vykračujú" po bahnitých plošinách a lovia korisť. Pri odlive ich na bahenných plošinách neraz vidieť, ako si „vykračujú“ za korisťou alebo ako ju naháňajú.
Evolúcia a adaptácia
Lezec obojživelný je vynikajúcim príkladom evolučnej adaptácie na meniace sa prostredie. Schopnosť dýchať vzduch a pohybovať sa na súši im umožňuje prežiť v prostrediach, kde by iné ryby nemali šancu. Táto adaptácia je výsledkom dlhodobého procesu prírodného výberu, kde jedinci s výhodnejšími vlastnosťami mali väčšiu šancu prežiť a rozmnožiť sa.
Ďalšie príklady adaptácie dýchania
Lezec obojživelný nie je jediným príkladom ryby, ktorá sa prispôsobila dýchaniu vzduchu. Mnohé druhy rýb, ako napríklad bahníky a labyrintky, majú špecializované orgány na dýchanie atmosférického kyslíka. Niektoré ryby, ako napríklad bahníky, majú dokonca skutočné, zložité pľúca, pričom bez dýchania atmosférického kyslíka sa vo vode utopia. Podobne sú na tom labyrintky, ktoré kyslík dýchajú pomocou špeciálneho labyrintovitého orgánu v hlave. Halančík mangrovový dokonca dokáže prežiť mimo vody až 66 dní vďaka upraveným žiabram. Halančík mangrovový zo západného pobrežia Atlantiku dokáže vďaka upraveným žiabram mimo vody prežiť neuveriteľných 66 dní. Žije v mangrovoch, pričom v dutinách stromov takto prečkáva dočasný ústup vodnej hladiny.
Málokto vie, že viac ako sto druhov súčasných rýb dokáže dýchať vzdušný kyslík prostredníctvom akýchsi jednoduchých pľúc (a mnohé ďalšie pomocou iných špecializovaných orgánov). Prekrvený plynový mechúr im totiž funguje ako prídavný dýchací orgán. Nečudujte sa preto, ak v stojatých vodách spozorujete šťuky hltať vzduch. Len sa snažia dýchať.
Presne opačným smerom ako u bahníkov a lezcov sa uberá evolúcia austrálskych korytnačiek z druhov Elusor macrurus, Rheodytes leukops alebo niektorých ďalších. Vyvinuli si totiž zvláštny nový spôsob, akým absorbovať kyslík z vody - dýchajú aj pomocou bohato prekrvenej kloaky. Celý proces vyzerá tak, že zvieratá plávajú pospiatky so široko roztvorenými zadnými partiami, pričom do tohto otvoru pumpujú vodu dnu a von niekedy až 60-krát za minútu. Nový prídavný dýchací orgán korytnačkám dovoľuje zostať dlhšie pod hladinou bez toho, aby sa museli vynárať. Ešte nie je dokonalý, niektoré druhy "zadkom" získavajú iba 4% kyslíka, iné však až 70%. Je možné, že o pár miliónov rokov sa z vody nebudú musieť vynárať vôbec.
Evolúcia v praxi
Príklad lezca obojživelného a iných rýb schopných dýchať vzduch dokazuje, že evolúcia je neustály proces, ktorý vedie k vzniku nových adaptácií a druhov. Ako sme videli v predchádzajúcom článku, vo voľnej prírode a laboratóriách nielenže pozorujeme vznik nových druhov, ale pri pozornom pohľade rozlišujeme rozličný stupeň zavŕšenia získavania ich druhovej samostatnosti. Niektorým kritikom nestačí fakt, že pozorujeme druhy meniť sa, ani to, že pozorujeme, ako vznikajú nové. To sú vraj len malé zmeny, mikroevolúcia. Takéto hlasy volajú po "veľkej evolúcii", makroevolúcii. Arguemnty, že vznik druhov je makroevolúcia a že vývoj vo veľkom merítku neznamená obyčajne nič iné, iba nakopenie množstva malých evolučných zmien, odmietajú.
Mimoriadne veľké evolučné zmeny sa podarilo uskutočniť aj v laboratóriu, napríklad vznik kolóniového spôsobu života u jednobunkovej zelenej riasy alebo zmeny v tvare baktérií - viac ako desaťnásobné predĺženie do vláknitej podoby. U baktérií sa vedcom dokonca podarilo pozorovať prechod z jednobunkovosti na mnohobunkovosť. Richard Lenski v experimente s mikróbom E. coli za 50-tisíc generácii dosiahol ešte veľkolepejší dôkaz evolúcie: vyvinuté mikróby dokázali „požierať“ citrát - derivát kyseliny citrónovej, čo pôvodná populácia nedokázala. Lenski vo svojich vzorkách ukázal, ako sa v genómoch objavuje nová informácia a ako prírodný výber dokáže vytvárať súčinnosť génov. Biológovia nepochybujú, že pokiaľ by bola koncepcia druhu u mikróbov dobre definovaná, dalo by sa hovoriť o vzniku nového druhu.
Východoaustrálsky scink Saiphos equalis nádherne demonštruje evolučný prechod medzi živorodými a vajcorodými zvieratami: jedince žijúce na pobreží kladú vajcia, kým tie žijúce v horách rodia živé mláďatá. Iste, viacero ďalších plazov a dokonca rýb používa obe stratégie. Tento scink je však v jednom ohľade výnimočný. Maternica matky totiž zárodok zásobuje vápnikom - zárodky iných živorodých plazov naproti tomu vápnik čerpajú z vaječnej škrupiny (ich zárodočný vývin prebieha vo vnútri vajec, ktoré matka nenakladie, ale drží vo svojom vnútri). Podľa amerického biológa Jamesa Stewarta ide o prvý krok k vzniku zložitého systému ochrany a výživy mláďaťa v tele matky na spôsob cicavčej placenty. Mimochodom, medzi živorodou a vajcorodou populáciou tohto scinka existujú prechodné populácie. Ich jedinci kladú vajcia, no tie sú len čiastočne pokryté škrupinou. Ani zmena z rozmnožovania, aké vidíme u obojživelníkov, na spôsob rozmnožovania plazov nie je priepastná. Demonštrujú ju americké žaby z rodu Eleutherodactylus. Sú schopné rozmanitých stratégií: niektoré stavajú hniezda z peny, rodia živé mláďatá alebo vykazujú priamy vývin (z vajíčka sa nevyliahne žubrienka, ale jedinec podobný dospelému) na spôsob plazov.