Druhá svetová vojna bola nepochybne najväčším a najničivejším konfliktom v dejinách ľudstva. Do vojny boli strhnutí obyvatelia viac ako 60 štátov. Bojové operácie sa odohrávali na troch kontinentoch, vo svetovom oceáne a vo vzduchu. Do boja sa zapojili milióny vojakov. Okrem ničivých následkov na fronte vojna zasiahla predovšetkým civilné obyvateľstvo. Celé národy boli okupované, obyvatelia miest a obcí sa stali cieľmi plošného bombardovania.
Žiadna historická udalosť sa neodohráva vo vzduchoprázdne. Druhá svetová vojna nie je výnimkou. Jej príbeh sa začína už v zákopoch prvej svetovej vojny v rokoch 1914 - 1918 a v mnohých ohľadoch je jeho pokračovaním. Príčin bolo viacero. Prvá svetová vojna dramaticky zmenila mapu sveta. Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša zanikli. V Nemecku padla monarchia a porazený štát musel odstúpiť časť svojho územia Francúzsku, Poľsku a Belgicku, vzdať sa svojich kolónií, prijať obmedzenia v oblasti sily a výzbroje svojej armády a platiť víťazom reparácie za vojnové škody. V Rusku vypukla revolúcia a bezprostredne nato aj občianska vojna, eskalovaná v dôsledku zahraničnej intervencie štátov Dohody, ktoré podporovali antikomunistickú opozíciu.
V Európe vznikli nové štáty: Československo, Maďarsko, Rakúsko, Juhoslávia, Lotyšsko, Estónsko, Litva, obnovené bolo Poľsko. Koalície veľmocí z prvej svetovej vojny sa rozpadli. Nemecko bolo ako porazený štát dočasne mocensky oslabené, Rusko, ktoré od roku 1922 nieslo oficiálny názov Zväz sovietskych socialistických republík, ZSSR sa kvôli svojmu komunistickému režimu dostalo do medzinárodnej izolácie.
Na medzinárodnej aréne sa etablovala prvá veľká medzinárodná organizácia - Spoločnosť národov, ktorej úlohou bolo riešiť medzištátne konflikty. Zlom v dejinách po druhej svetovej vojne priniesla veľká hospodárska kríza, ktorá vypukla v dôsledku krachu na burze v New Yorku dňa 24. 10. 1929. Hospodárska recesia sa rozšírila z USA do celého sveta. Mala dovtedy nevídané sociálne dôsledky. Priniesla so sebou nezamestnanosť, biedu, sociálne vylúčenie. Ekonomické problémy rozvrátili celé štáty a destabilizovali spoločenské pomery natoľko, že umožnili príchod k moci extrémistom, predovšetkým v Nemecku a Japonsku. V medzinárodnej politike začalo stúpať napätie a po celom svete vypukli ozbrojené konflikty, ktoré sa stali prológom novej svetovej vojny.
Novým prvkom v medzinárodných vzťahoch sa stala fanatická, extrémistická, násilná a vo svojej podstate zločinecká ideológia fašizmu. Fašizmus vznikol v dôsledku zložitých hospodárskych a sociálnych pomerov po skončení prvej svetovej vojny a taktiež v dôsledku rozporných vplyvov komunistickej revolúcie v Rusku z roku 1917, ktorá znepokojila niektoré spoločenské vrstvy, predovšetkým bohatých príslušníkov vtedajšieho estabishmentu, ale aj mnohých príslušníkov strednej triedy. Štátom, kde sa fašizmus zrodil, sa stalo Taliansko, ktoré síce vyšlo z prvej svetovej vojny víťazne, ale nachádzalo sa v ťažkej hospodárskej a sociálnej situácii a medzi obyvateľstvom vládlo sklamanie z výsledkov prvej svetovej vojny. Líder fašistickej strany Benito Mussolini zorganizoval v rokoch 1921 - 1922 úspešný štátny prevrat, zvrhol vládu a v priebehu 20. rokov 20. storočia sa stal talianskym diktátorom. Radikálne a násilné myšlienky fašizmu inšpirovali extrémistické strany v ďalších štátoch.
Prečítajte si tiež: Klasický recept: Francúzske zemiaky
Najväčšou hrozbou sa stala Národne socialistická robotnícka strana Nemecka (NSDAP), na čele ktorej stál Adolf Hitler. Nacistické hnutie vzniklo v Nemecku krátko po skončení prvej svetovej vojny, ale v dvadsiatych rokoch pôsobilo na okraji nemeckej spoločnosti. Situácia sa zmenila po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy po krachu na burze v New Yorku v roku 1929. Následky krízy drasticky destabilizovali nemeckú spoločnosť a zápas o moc sa skončil víťazstvom Hitlera, ktorý bol 30. 1. 1933 menovaný kancelárom Nemecka. Svoje postavenie zneužil k tomu, aby sa stal nemeckým diktátorom a viedol Nemecko na cestu agresie. V roku 1935 obnovil v Nemecku povinnú vojenskú službu. V roku 1936 nemecké jednotky v rozpore z versailleskou mierovou dohodou vojensky obsadili Porýnie. Dňa 12. 3. 1938 násilne okupovali Rakúsko a zaistili jeho pripojenie k Nemecku, tzv. Anschluss. Ďalším cieľom Hitlera sa stalo Československo. Spojencami Nemecka sa stali fašistické Taliansko, ktoré s Nemeckom uzavrelo zmluvu v r. 1936, stvrdenú Oceľovým paktom, prijatým 22. 5. 1939 a Japonsko, ktoré sa s Nemeckom spojilo prostredníctvom paktu proti Kominterne, schválenom 25. 11. 1936 v Berlíne. Spojenecký blok Nemecka, Japonska a Talianska bol formálne potvrdený Paktom troch, ktorý bol uzavretý dňa 27. 9. 1940. K spojeneckým zmluvám fašistických veľmocí sa postupne pridávali ich spojenci a vazalské štáty. Boli medzi nimi napríklad Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Fínsko, Španielsko, Thajsko a v priebehu druhej svetovej vojny sa formálne členmi fašistickej Osy stali aj bábkové vlády okupovaných štátov, napríklad Francúzska, Belgicka, Holandska, Dánska, Nórska, Chorvátska a Slovenska.
Rumunsko v 2. svetovej vojne
Rumunsko sa pridalo na stranu štátov Osi (k paktu Berlín - Rím - Tokio) v novembri 1940 po sovietskej anexii Besarábie, čo je približne územie dnešnej Moldavskej republiky. Režim Iona Antonesca vyhlásil vojnu Moskve už 22. júna 1941 v nádeji, že tak prinavráti Rumunsku anektované územie. „Výzbroj jednotiek bola čiastočne nemoderná, prípadne nedostatočná,“ spomínal na spojencov poľný maršal Erich von Manstein. „To platilo najmä o protitankovej obrane. Vojna na strane Tretej ríše pripravila rumunské ozbrojené sily takmer o 625-tisíc vojakov (z toho vyše 71-tisíc ich zahynulo, mnohí padli do zajatia).
Oslobodzovanie Slovenska rumunskými vojskami
Banská Bystrica, Brezno, Kremnica, Lučenec, Martin, Piešťany, Trenčín, Zvolen… A to nie je ani zďaleka úplný výpočet slovenských miest, ktoré pred 68 rokmi oslobodzovali rumunské vojská. Do stoviek obcí vstupovali Rumuni buď prví, alebo spolu s červenoarmejcami a jednotkami 1. Prví prišli napríklad do Dubnice nad Váhom a do Trenčianskej Teplej. Ale aj do Dobšinej. „V noci z 26. na 27. januára 1945 došli do mesta prvé oddiely Rumunov,“ zaznamenal miestny kronikár. „Búchali na pivnice, ľudia ťažko vychádzali von so strachom. Rumunom našinec spočiatku veľmi nedôveroval. Bolo predsa všeobecne známe, že ich štát sa osvedčil ako prvý a významný spojenec nacistického Nemecka vo vojne proti Sovietskemu zväzu.
Niekde prišli prví, inde - ako v prípade Martina - obsadzovali mesto spolu s Čechmi a Slovákmi z 1. armádneho zboru alebo postupovali v druhom slede za jednotkami Červenej armády. O podriadenosti Rumunov Sovietom však nikdy nemohlo byť pochýb. „Rumunské jednotky nepôsobili samostatne, vždy podliehali 40. a 53. sovietskej armáde 2. ukrajinského frontu,“ pripomína Jozef Csefélvay z Vojenského historického ústavu v Bratislave. Preto ani titulok článku - Rumuni oslobodili tretinu Slovenska - netreba brať doslova. Sami by vtedy zrejme nevládali obsadiť ani oveľa menšie územie, určitá zveličenie je však tentoraz namieste. Zásluhy Rumunov sa totiž u nás dlho bagatelizovali alebo obchádzali. Tento syndróm pôsobil napodiv aj po roku 1989. Prvá samostatná publikácia o účasti Rumunov na oslobodzovaní Slovenska vyšla u nás takmer 20 rokov po vojne, aj to od českých a rumunských historikov. Pritom rumunské vojsko, to vôbec nebol zanedbateľný prívesok frontu, nejaká brigáda či divízia. Išlo o dve vševojskové armády, dovedna 17 divízií pechoty! Na našom území sa vtedy vystriedalo takmer 240-tisíc príslušníkov rumunského kráľovského vojska. Na porovnanie - na oslobodzovaní južných a západných Čiech sa zúčastnilo približne 150-tisíc vojakov armády USA, obsadili podstatne menšie územie a čo všetko sa o nich vie!
Rumunské jednotky podstúpili na viacerých miestach tvrdé bitky s nemeckými okupačnými jednotkami. Vari najkrvavejšie boje vybojovali v priestore Oremov Laz. Celkové straty rumunskej armády na území Slovenska dosiahli okolo 65-tisíc osôb, z nich vyše 11-tisíc zahynulo. Väčšinou sú pochovaní na Ústrednom vojenskom cintoríne vo Zvolene. Zaiste, straty Červenej armády boli oveľa vyššie a jej účasť na oslobodení Slovenska určite významnejšia, preto niektorí slovenskí historici staršieho pokolenia vystríhajú, aby sa teraz nezachádzalo do opačného extrému a rumunský podiel sa umelo nezveličoval. „Samozrejme, pietna spomienka bude vždy patriť aj sovietskym, resp. ruským, ukrajinským, bieloruským, gruzínskym, arménskym atď.
Prečítajte si tiež: Slovenská klasika: Francúzske zemiaky
Historický zlom vo vývoji Rumunska prinieslo protifašistické povstanie. Prepuklo iba o týždeň skôr ako naše, 23. Navyše sa na stranu povstalcov v rozhodujúcej chvíli postavil rumunský kráľ Michal I. Všetko však bolo asi zložitejšie, čo naznačujú aj memoáre generála Sergeja Štemenka, v tom čase šéfa hlavnej operačnej správy Generálneho štábu Červenej armády. „Na začiatku bolo veľa pochybností, veď rumunské vojsko sa osobitne nevyznamenalo na strane wehrmachtu a v porovnaní so sovietskymi jednotkami bolo slabšie vyzbrojené - najviac mu chýbali ťažké zbrane,“ spomínal Štemenko. "Kdekto nepovažoval rumunskú armádu za bojaschopnú. Úplne spoľahnutie bolo vraj iba na dobrovoľnícku rumunskú divíziu, ktorá sa podobne ako 1. československý armádny zbor sformovala počas vojny na území ZSSR. Sovietske ozbrojené sily však v záverečnej fáze vojny veľmi potrebovali posilniť, a tak najvyššie velenie rozhodlo dlho netriediť a nevyberať si, ale - povedané Štemenkovými slovami - „použiť kompaktne masy rumunského vojska s tým, že budú operatívne podliehať veliteľom armád 2. Niekoľkoročné spojenectvo s nacistickým Nemeckom však nepridalo Rumunom na dôvere ani v očiach Západu. Rumunsko preto do konca vojny nepovažovali za spojeneckú, ale za porazenú krajinu. „Veľmoci, okrem Francúzska, ale aj menšie štáty - s výnimkou ČSR a niektorých ďalších - nechceli priznať Rumunsku na Parížskej mierovej konferencii štatút tzv.
Prvé rumunské jednotky prekročili československé hranice už koncom roku 1944. Prvou osadou na našom území, ktorú oslobodili, bola Buzica (dnes súčasť Buzitky) v okrese Lučenec. Stalo sa to 18. Ešte pred prekročením hraníc vydal veliteľ 4. Ťažké boje zviedli Rumuni o Rožňavu, zúčastnilo sa na nich približne 80-tisíc vojakov a mesto obsadili 23. Štvrtá armáda podriadená 40. sovietskej armáde útočila v smere Rimavská Sobota - Banská Bystrica - Martin. Prvá armáda pod velením generála Vasileho Atanasia (podriadená 53. sovietskej armáde) postupovala smerom na Slovenské Ďarmoty - Novú Baňu - Myjavu. Čierny Balog oslobodzovali Rumuni spolu s červenoarmejcami 29. „Rumunskí vojaci tvorili druhý sled a udržiavali frontovú líniu v našich vrchoch takmer osem týždňov,“ spomína Mária Mizlová-Lehocká, ktorá mala vtedy 13 rokov a bola sekundánkou v bystrickom gymnáziu. „Boli veľmi biedne oblečení a vyzbrojení. Uniformy mali poškodené, roztrhané, obutie celkom mizerné, namiesto riadnych onúc len handry. O zle živenom a nedostatočne vyzbrojenom rumunskom vojsku sa zmieňujú takmer všetci pamätníci, píše sa o tom v kronikách. Najčastejšie sa spomína, že namiesto remeňov mali pušky zavesené na špagátoch. Dozbrojenie, ktoré Rumunom spojenci na začiatku sľubovali, však stále meškalo. Nemohli byť dôsledkom tohto stavu aj neprimerane veľké straty „živej sily“? Zásobovanie proviantom takisto viazlo. Pani Mária sa rozpamätáva, že Rumuni, ktorých zažila v Čiernom Balogu, jedli najmä fazuľu. Vyhladovaní vojaci sa niekedy uchyľovali k drobným krádežiam. „Raz pred bránou školy zastali sane a doviezli čosi prikryté,“ rozpráva pani Mária. „Bože môj! Boli to mŕtvoly rumunských vojakov. Po oslobodení Brezna vyváľali vojaci z lekární a drogérií sudy akože s alkoholom, no bol to vlastne metylalkohol. Otrávilo sa okolo 300 Rusov a 200 Rumunov. Zbytočná obeť vojny.
V ktorýsi deň ubytovali v dome učiteľa Štefana Lehockého rumunského generála Nicolae Dascalesca. „Bol menší, čiernovlasý, celkom skromne vyzerajúci,“ spomína učiteľova dcéra, ktorá sama potom celý život učila. „Ráno chodil von, večer sedával nad mapami, občas zavolal otca, niečo vysvetliť, ale súkromné debaty neviedol. Trinásťročná Mária nemohla vedieť, že Dascalescu, nazývaný medzi Rumunmi „generálvojak“, už onedlho vystrieda vo velení 4. armády Avramesca. Toho zatknú príslušníci sovietskej vojenskej kontrarozviedky SMERŠ a odvlečú do gulagu, kde zomrie za neznámych okolností. Dascalesca stihne podobný osud o niečo neskôr, ale už v rodnom Rumunsku. Bude dvakrát väznený a aj inak perzekvovaný. Podľa Kopeckého prešla po vojne peklom veľká časť rumunskej generality. Moskva krátko po vojne dokázala zásluhy Rumunov aj oceniť. Svedčí o tom napríklad vyznamenanie vtedy len 25-ročného Michala I. najvyšším sovietskym Radom Víťazstva. Jeho vlasť sa po roku 1948 stala sovietskym satelitom, ale za vlády Nicolae Ceauşesca dosť problematickým. Bukurešť pokračovala napríklad v „bratríčkovaní sa“ s Pekingom aj v čase, keď sa sovietsko-čínske vzťahy ocitli na bode mrazu a odmietla sa zúčastniť na invázii do Československa v auguste 1968. To sa nemohlo neprejaviť na hodnotení rumunského podielu v boji proti fašizmu. „Štátny prevrat v Bukurešti utvoril priaznivé podmienky pre nástup 2. ukrajinského frontu ďalej na Balkán a do strednej Európy,“ napísal v tejto súvislosti znalec rumunských dejín Nikolaj Paklin v Rossijskej gazete. Na Slovensku si na Rumunov osloboditeľov začíname spomínať najmä pri okrúhlejších výročiach ukončenia najstrašnejšej z vojen. V máji 2005 prijal kráľa Michala I.
Prečítajte si tiež: Zdravé francúzske zemiaky