Tento článok si kladie za cieľ uctiť pamiatku nedávno zosnulých osobností, ktoré svojou prácou a talentom obohatili slovenskú a svetovú kultúru a spoločnosť. Priblížime si ich životné cesty, úspechy a odkaz, ktorý zanechali.
Alexej Vojtášek: Majster kresby, ilustrácie a grafiky
Vo veku 70 rokov zomrel akademický maliar Alexej Vojtášek. Narodil sa 13. decembra 1952 v Roudnici nad Labem. Vojtášek ilustroval viac ako stovku knižných titulov a jeho diela sa nachádzajú v súkromných aj galerijných zbierkach doma i v zahraničí. Okrem kresby a ilustrácií sa venoval maľbe, grafike, komornej plastike a monumentálnej tvorbe. Svoje diela prezentoval na individuálnych aj kolektívnych domácich i zahraničných výstavách, napríklad v Rakúsku, v Maďarsku, vo Fínsku, vo Francúzsku, v Nemecku, v Poľsku, v Rusku, v Portugalsku, v Španielsku, v Spojených štátoch i v ďalších krajinách. Podľa teoretikov a historikov umenia bol Alexej Vojtášek jedným z najtalentovanejších absolventov bratislavskej VŠVU, ktorý si veľmi rýchlo našiel svoju cestu, charakteristickú vlastným výtvarným názorom a osobitým štýlom. Patril medzi najvýraznejších predstaviteľov tretej moderny, Generácie 1950. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení.
Daniel Heriban: Herec, hudobník a zabávač s nezameniteľným talentom
Slovenský herec a hudobník Daniel Heriban zomrel vo veku 43 rokov. Mnohí jeho odchod nečakali. Na Daniela Heribana si zaspomínal aj humorista Samo Trnka: „Rád som na to nahrávanie spomínal, lebo Dano bol stále usmiaty, príjemný a ľudský, a my traja, obvykle v strese, že čo sa zase poondí, sme sa v jeho prítomnosti uvoľnili, lebo z neho šiel pokoj a nákazlivá ľahkosť žitia. Zrazu tu nie je a vôbec sa mi tomu nechce veriť. Je mi to veľmi, veľmi ľúto.“ Biochemik Pavol Cekan povedal: „Mal som tú česť si s Tebou zahrať v Pumpe. Bol si nesmierne talentovaný herec, muzikant a skvelý človek, ktorý miloval svoju rodinu, kamarátov, svoju prácu a život.“
Jerry Springer: Kontroverzný moderátor talkshow, ktorý rozdeľoval spoločnosť
Americký moderátor talkshow Jerry Springer zomrel. Springerova rodina uviedla, že zomrel pokojne vo svojom dome v Chicagu.
Mahátma Gándhí: Ikona mieru a nenásilného odporu
Deň Gándhího narodenia, 2. október, je v Indii každoročne spomínaný ako Gándhí džajanti (oslava Gándhího). V roku 2007 prijala OSN rezolúciu, ktorá vyhlasuje 2. október za Medzinárodný deň nenásilia. Narodil sa 2. októbra pred 154 rokmi. Spočiatku Gándhího života nič nenasvedčovalo tomu, že by drobný Móhandás mal dospieť v muža, ktorý sa stane vzorom pre milióny ľudí. V škole nijako nevynikal, naopak sa vyznačoval veľkou dávkou plachosti, nízkou sebadôverou a samotárstvom. Ako 13-ročný sa oženil s rovnako starým dievčaťom menom Kasturbáí. Trojročný pobyt v Londýne, kde v rokoch 1888 - 1891 študoval právo, sa niesol v duchu pokusov a omylov. Ohromený a neskúsený mladík sa všemožne snažil vyrovnať britským gentlemanom, čoskoro ale zistil, že obyčajná vonkajšia podoba mu žiadanú vnútornú istotu neprináša. Začal pomaly experimentovať s jednoduchším spôsobom života. V Južnej Afrike sa prvýkrát stretol s prejavmi rasovej diskriminácie, objavil svoje poslanie a začal vystupovať proti obmedzovaniu práv indických prisťahovalcov, za čo neunikol väzneniu. Hoci mu jeho úspešná právnická prax umožňovala život v luxuse, čoraz viac preferoval asketický spôsob života. Veľa času venoval čítaniu náboženských spisov najmä Bhagavadgíty a porovnával ich s vlastnými skúsenosťami. Začal propagovať odmietanie spolupráce s koloniálnymi úradmi, vyzýval k občianskej neposlušnosti, spočívajúcej v nerešpektovaní nespravodlivých zákonov. O tri roky neskôr ale za svoju kampaň opäť skončil vo väzení. Tisíce osôb vrátane ich vodcu skončili vo väzení, mnoho z nich zbili alebo zabili. Hoci bol Gándhí významným protivníkom britskej vlády, tá si ho v predvojnových a vojnových rokoch už nedovolila nepozvať na vyjednávanie o povojnovom usporiadaní Indie.
Prečítajte si tiež: Inšpirujte sa na raňajky
George Cukor: Režisér, ktorý formoval Hollywood
George Dewey Cukor sa narodil 7. júla 1899 v New Yorku židovským prisťahovalcom z Maďarska. Už ako tínedžer bol blázon do divadla a namiesto vyučovania často navštevoval popoludňajšie predstavenia. Po absolvovaní strednej školy v roku 1916 strávil rok v študentskej vojenskej jednotke. Po troch rokoch získavania skúseností založil v roku 1920 v Rochesteri vlastnú akciovú spoločnosť, v ktorej pracoval sedem rokov. Potom sa vrátil na Broadway. Pre Paramount Pictures najprv vytvoril dialógy vo filme River of Romance (1929). Cukor štúdio opustil po súdnom procese. Ten sa týkal jeho prepustenia z práce na jednom z predchádzajúcich filmov spoločnosti, muzikáli One Hour With You (1932). Odišiel k Davidovi O. Cukor s ňou dokončil mnoho úspešných filmov a stali sa blízkymi priateľmi. Selznick, a dva roky strávil prípravami a dlho pracoval s Vivien Leighovou a Oliviou de Havillandovou. Opačnú úlohu zohral pri slávnom filme The Wizard of Oz (Čarodejník z krajiny OZ, 1939). Vopred si nacvičila každý pohyb a naučila sa každú slabiku dialógu presne tak, ako bola napísaná. Nikdy neimprovizovala a ja som ju za to obdivoval. Vedela, kedy má prestať, cítila to. Štyridsiate roky boli pre neho desaťročím vzostupov a pádov. Neúspešne sa pokúsil rozbehnúť veľký filmový projekt o spisovateľke Virginii Woolfovej (v hlavnej úlohe s Maggie Smithovou). Naopak, veľmi úspešná bola jeho spolupráca s Katharine Hepburnovou a počas 47 rokov ju režíroval v celkovo desiatich filmoch. Časopis Entertainment Weekly ho zvolil za 18. V roku 1954 Cukor natočil svoj prvý farebný film A Star is Born (Zrodila sa hviezda, 1954) ktorý zároveň znamenal veľký návrat pre Judy Garlandovou. Režíroval aj snímku Something´s Got To Give (1962). V Hollywoode bolo „verejným tajomstvom“, že Cukor bol gay. Ľudia ho poznali ako bonvivána. Jeho priatelia pre neho znamenali veľmi veľa, svoj dom mal zaplnený ich fotografiami.
Ľudovít XVI.: Tragický osud posledného kráľa pred revolúciou
Francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Ľudovít XVI., do roku 1774 tiež nazývaný Louis-Auguste, duc de Berry sa narodil 23. augusta 1754 vo Versailles vo Francúzsku. Bol posledným kráľom Francúzska v rade bourbonských panovníkov predchádzajúcich Francúzskej revolúcii z roku 1789. Monarchiu zrušili 21. septembra 1792. Ľudovít bol tretím synom dauphina Ľudovíta a jeho manželky Márie Jozefy Saskej. Najprv známy ako vojvoda de Berry, po smrti svojho otca v roku 1765 sa stal následníkom trónu. Bol naučený vyhýbať sa tomu, aby dal ostatným najavo svoje myšlienky. Louis mal napriek tomu vynikajúcu pamäť, osvojil si dobrú znalosť latinčiny a angličtiny a zaujímal sa o históriu a geografiu. nastúpil Ľudovít 10. mája 1774 na francúzsky trón. V tom čase bol ešte nezrelý, bez sebadôvery, strohý v správaní a pre telesnú chybu (neskôr napravenú operáciou), neschopný dovŕšiť svoje manželstvo. Louis bol naklonený svojim poddaným a zaujímal sa o vedenie zahraničnej politiky. Nemal však dostatočnú silu charakteru ani rozhodovaciu silu, aby bojoval proti vplyvu dvorných frakcií. Koncom roku 1774 zvrátil kontroverzný pokus Ľudovíta XV. Toto rozhodnutie bolo populárne, ale kládlo prekážky akýmkoľvek veľkým reformám. Jeho súhlas s francúzskou vojenskou a finančnou podporou pre amerických kolonistov viedol k úspechu zahraničnej politiky. Po roku 1789 bola neschopnosť Ľudovíta XVI. Nechal sa presvedčiť, že kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby sa vyhýbal komunikácii s poslancami zhromaždenými vo Versailles, a nepokúsil sa navrhnúť program, ktorý by mohol získať ich podporu. V kritických chvíľach ho zasiahla choroba a smrť jeho najstaršieho syna, dauphina (4. júna 1789). Gestá, ako napríklad jeho návšteva Paríža po dobytí Bastily, viedli k nárastu jeho popularity. Chytený vo Varennes a privedený späť do Paríža, stratil dôveryhodnosť ako konštitučný monarcha. Vypuknutie vojny s Rakúskom v apríli 1792, podozrenie z machinácií kráľovninho „rakúskeho výboru“ a zverejnenie manifestu rakúskeho veliteľa, vojvodu z Brunswicku, v ktorom sa vyhrážal zničením Paríža, ak bude opäť ohrozená bezpečnosť kráľovskej rodiny, viedli 10. septembra 1792. V novembri sa v tajnom priečinku v paláci našiel dôkaz o tajných rokovaniach Ľudovíta XVI. s Mirabeauom a o jeho kontrarevolučných intrigách s cudzincami. Dňa 3. On sám sa dvakrát dostavil pred Konvent (11. a 23. januára 1793). Ľudovíta odsúdili na smrť pomerom hlasov 380 ku 310. Na parížskom Námestí revolúcie ho pred 230 rokmi - 21. januára 1793 popravili gilotínou. O deväť mesiacov neskôr stihol rovnaký osud aj jeho manželku. Odvaha Ľudovíta XVI.
Karol L. Zachar: Významná osobnosť slovenského divadelníctva
Zachar bol významnou osobnosťou slovenskej divadelnej kultúry. Vo štvrtok 12. Karol L. januára 1918 v obci Svätý Anton do rodiny zanietených ochotníkov. Inšpirácie čerpal vo folklóre, vo zvykoch a ľudových piesňach, vo svojej etnografickej vášni, ale aj v slovenskej prírode. Najznámejším a najúspešnejším dielom Karola L. Divadelník zarezonoval aj ako herec na filmovom plátne. Stvárňoval postavy rôznych dedinských typov, figliarskych starcov či múdrych dedkov s neopakovateľným hlasovým zafarbením. (1963), Sám vojak v poli (1964), Drotár (1966), Tango pre medveďa (1966), Bačova žena (1972), Višňový sad (1978), Plavčík a Vratko (1981) alebo Začiatok sezóny (1987). Vystupoval tiež v rozhlase. Jadrom jeho pedagogickej práce však bola herecká tvorba. Známy bol aj ako karikaturista, jeho karikatúry hercov vyšli knižne v roku 1956 s názvom Slovenskí divadelníci v kresbách K. L. V roku 1949 udelili Zacharovi Národnú cenu za herecký výkon vo filme Vlčie diery, v roku 1966 titul zaslúžilý umelec a v roku 1978 národný umelec.
Thomas Hardy: Prozaik a básnik s hlbokým vhľadom do ľudskej duše
Thomas Hardy bol anglickým prozaikom a básnikom. Hardy bol najstarším zo štyroch detí Thomasa Hardyho, kamenára a staviteľa, a jeho manželky Jemimy (rodenej Handovej). Vyrastal v izolovanej chate na okraji vresoviska. Keď mal osem, tak strávil rok v dedinskej škole. V roku 1856 sa vyučil u miestneho architekta Johna Hicksa a v roku 1862, krátko pred svojimi 22. narodeninami, sa presťahoval do Londýna. V roku 1867 sa pre svoj zlý zdravotný stav vrátil do Dorsetu. Hoci architektúra priniesla Hardymu spoločenský aj ekonomický pokrok, až v polovici 60. rokov 19. rokoch 19. storočia, sa v prepracovanej podobe objavili v neskorších zbierkach (napr. V rokoch 1867-68 napísal triedne uvedomelý román The Poor Man and the Lady. Ten ocenili traja londýnski vydavatelia, ale nikdy ho nevydali. George Meredith ako čitateľ vydavateľstva Hardymu poradil, aby napísal román, ktorý bude mať menej názorov. Výsledkom bol román Desperate Remedies (1871), ktorý bol ovplyvnený dobovou „senzáciechtivou“ literatúrou Wilkieho Collinsa. Vo svojom ďalšom románe Under the Greenwood Tree (1872) však Hardy našiel svoj vlastný hlas. Aktívne ho podporovala a pomáhala mu v jeho literárnych snahách. K Hardyho rozchodu s architektúrou došlo v lete 1872, keď sa zaviazal dodať časopisu Tinsley’s Magazine 11 mesačných častí románu A Pair of Blue Eyes. Výsledný román Far from the Madding Crowd (1874) prvýkrát predstavil Wessex a preslávil Hardyho vďaka poľnohospodárskemu prostrediu a charakteristickej zmesi humorných, melodramatických, pastorálnych a tragických prvkov. Hardy a Emma Giffordová sa zosobášili proti želaniu oboch rodín v septembri 1874. Spočiatku sa často sťahovali, niekedy žili v Londýne, inokedy v Dorsete. Hardyovci sa v roku 1883 usadili v Dorchestri. Svoje odhodlanie zostať dal najavo tým, že prijal menovanie za miestneho sudcu a navrhol a postavil Max Gate, dom neďaleko Dorchestra, v ktorom žil až do svojej smrti. Hoci technicky patria do 19. storočia, tieto romány predchádzajú 20. storočie, pokiaľ ide o povahu a spracovanie ich námetov. Tess hlboko spochybňuje sexuálne zvyky spoločnosti súcitným zobrazením a dokonca obhajobou hrdinky, ktorú zvedie a možno aj znásilní syn jej zamestnávateľa. Konvenčnú morálku uráža tým, ako súcitne prezentuje ako Jude a Sue menia partnerov, žijú spolu a majú deti. A to všetko s malým ohľadom na inštitút manželstva. Náhla smrť Emmy Hardyovej v roku 1912 ukončila približne 20 rokov domáceho odcudzenia. Zároveň Hardyho vyburcovala k hlbokej ľútosti a výčitkám svedomia a k napísaniu básní „After a Journey“, „The Voice“ a ďalších „Poems of 1912–13“. Tie sa všeobecne považujú za vrchol jeho básnickej tvorby. V roku 1914 sa Hardy oženil s Florence Emily Dugdaleovou, ktorá bola o 38 rokov mladšia. Aj keď jeho druhá manželka mala niekedy ťažkú situáciu, jej starostlivosť o Hardyho zdravie, pohodlie a súkromie zásadne prispela k jeho pozoruhodnej produkti…
Prečítajte si tiež: Piešťany raňajky donáška
Prečítajte si tiež: Zdravé raňajky pre deti