Ľudia od nepamäti hľadajú odpovede na základné otázky o prežití a zabezpečení obživy. Hoci Zem poskytuje dostatok potravy, paradoxne nie všetci majú dostatok. Tento článok sa zameriava na význam chleba, ktorý je nielen základnou potravinou, ale aj symbolom kultúry, práce a náboženstva.
Chlieb ako symbol obživy a zodpovednosti
Prosebná modlitba má významné miesto v živote veriaceho človeka. Vyjadrujeme ňou dôveru v Božiu prozreteľnosť, ktorá dáva vzrast všetkému potrebnému. Katechizmus Katolíckej cirkvi zdôrazňuje, že prosba o chlieb v modlitbe Otče náš poukazuje na skutočnosť, že mnohí hladujú. Chlieb, o ktorý prosíme, je "náš" pre všetkých. Táto prosba sa vzťahuje nielen na eucharistický pokrm, ale aj na telesný pokrm, ktorý potrebujeme pre život. Ježišove blahoslavenstvá zdôrazňujú dôležitosť lásky k blížnemu a spravodlivosti, ktorá sa prejavuje skutkami. Máme sa deliť o svoj chlieb s hladnými a o svoj odev s nahými. Svätý pápež Ján Pavol II. poukazuje na to, že práca je cestou, ktorou človek uskutočňuje svoje "vládnutie" vo svete. Práca neslúži len na naplnenie vonkajších potrieb, ale zasahuje aj do vnútornej dimenzie ľudskej osoby. Práca je prostriedkom, prostredníctvom ktorého sa uplatňuje dôstojnosť ľudskej osoby.
Pápež Lev XIII. a Ján XXIII. zdôraznili, že pre mnohých je práca jediným zdrojom obživy. Cirkev sa snaží byť hlasom tých, ktorí sa namáhajú, ale nemajú dostatok chleba, pretože mnohí ním plytvajú. Sociálna náuka Cirkvi vychádza zo Svätého písma. Pápež František nás vyzýva, aby sme mysleli a rozhodovali s ohľadom na každého človeka a spoločenstvo. Ježišov učeník má darovať seba, aj svoj život, a slúžiť druhým.
História chleba: Od placiek na slnku po dnešné pekárne
Ak by sme mali označiť potravinu, ktorá sprevádza ľudstvo takmer celou históriou, bol by to chlieb. Spomína sa aj v modlitbe Otče náš, kde "chlieb náš každodenný" symbolizuje všetku stravu človeka. Len ten, kto zažil nedostatok chleba, vie, aký je vzácny. Chlieb je jednou z najstarších potravín, ktoré poznáme. Po tom, čo sa ľudia naučili pestovať obilie, stal sa hlavnou zložkou stravy mnohých kultúr. Každá kultúra si vytvorila vlastný spôsob prípravy chleba s použitím miestnych surovín a postupov. Dokonca aj balený chlieb zo supermarketov sa líši chuťou a zložením v jednotlivých krajinách. Nič sa však nevyrovná vôni a chuti doma upečeného chleba.
Najstaršie zmienky o chlebe pochádzajú z 11. storočia, keď sa pripravoval na dvoroch a v kláštoroch. Používala sa ražná múka a kvások z pivovarov. Odborníci sa domnievajú, že proces kvasenia bol objavený pred šiestimi tisíckami rokov v starovekom Egypte. Vtedy sa chlieb používal aj ako platidlo. Cirkev považuje chlieb za Boží dar a jeho príprava bola vykonávaná s úctou a starostlivosťou. Chudobnejšie rodiny pripravovali chlieb len vo sviatok a v ťažkých časoch sa múka nahrádzala pilinami alebo slamou.
Prečítajte si tiež: Brigáda v Amsterdame
Vývoj pekárskej výroby
História pekárskej výroby sa časovo kryje s dejinami pestovania obilia. Chlieb sa prvýkrát objavil v strave človeka v starom Egypte. Predtým sa obilie jedlo v surovom stave, neskôr namáčaním, nakličovaním alebo varením na kašu. Starí Egypťania pred 4 - 6 tisícimi rokmi pred n. l. pestovali obilniny, ktoré používali aj na lámanie skál v kameňolomoch.
Človek sa poľnohospodárstvom zaoberá asi osem až jedenásť tisíc rokov. Najstaršími pestovanými obilninami boli pšenica a jačmeň. Na Slovensku sa v stredoveku stali hlavnými obilninami raž a ovos, iba v južných oblastiach pšenica a jačmeň. V neskoršom období bolo hojné proso, pohánka, prípadne miešanka pšenice s ražou - súraž. Obilie sa spočiatku jedlo aj mäkké a zelené, alebo sa pražilo na ohni a roztĺkalo na krupicu, ktorá sa varila na kašu.
Obrábanie pôdy bolo v počiatkoch poľnohospodárstva primitívne. Používali sa drevené brázdiče, motyky, rýle a lopaty. Neskôr sa začalo používať drevené oradlo ťahané dobytkom a železná radlica. Obilie sa žalo kosákom s kamennými čepieľkami alebo kosákovitým nožom. Neskôr sa obilie mlátilo cepmi alebo sa snopy vymlátili prehnaním dobytka po udupanej pôde. Zrno sa drvilo rukami, neskôr na ručných rotačných mlynčekoch. V Ríme obilie mleli na ťažkých rotačných mlynoch otáčaných zvieratami a začali sa šíriť aj vodné mlyny. Obilie sa uskladňovalo v obilných zásobných jamách, keramických nádobách alebo v sýpkach.
Rozdrvená obilnina bola surovinou na výrobu vtedajšieho chleba. Obilná drvina zamiešaná s vodou sa varila alebo piekla na rozžeravených kameňoch alebo v popole. Z pôvodného pečenia na kameňoch sa neskôr vyvinula pekárska pec. V starovekom Egypte sa chlieb piekol podomácky, v peciach, ktoré boli súčasťou domových kuchýň. Chlieb mal zvyčajne plackovitý tvar.
Chlieb v staroveku a stredoveku
Pred dvetisíc rokmi rímski vojaci žuvali jadierka a zrná, ktoré boli ľahšie a trvanlivejšie na prevoz ako mäso. V pyramídach sa našli nádoby obilných zŕn, ktoré po vložení do zeme vyklíčili. Zrná obsahujú látky, tzv. phytiny, ktoré udržujú zrná v latentnom štádiu. Vodou sa tieto látky rozpustia a rozmnožia sa vitamíny a aminokyseliny.
Prečítajte si tiež: Oddeľovanie mäsa od kostí kurčaťa
V starovekom Egypte sa obilie rozomieľalo medzi kameňmi a preosievalo cez papyrusové sitá. Chlieb sa piekol na okraji ohniska alebo sa kládol do rozpáleného popola. Jedol sa vždy čerstvý, lebo po vychladnutí rýchlo stvrdol. Denný prídel robotníkov na pyramíde tvorili štyri pecne chleba, dva džbány piva, cibuľa a cesnak. V časoch, keď Níl príliš stúpol, Egypťania využívali kvety lotosu na pečenie chleba.
V Mezopotámii sa obilie spracovávalo obdobne ako v Egypte. Gréci sa naučili pestovať obilie a pripravovať chlieb v Egypte. Chlieb sa však nestal každodennou stravou hneď - tou bola najprv obilná kaša, potom placka sušená na slnku, ktorá sa pri konzumácii namáčala do vody. Lahôdkou bol i v bochníku zapečený syr, zelenina alebo ovocie, či chlieb pečený v mäsovej omáčke, posypaný syrom, korením a škoricou.
Rimania dlho poznali iba hustú obilnú kašu - puls. Jej základ tvoril pražený tenkeľ (druh pšenice), strukoviny a zelenina. Neskôr sa na jedálnom lístku Rimanov objavil chlieb, ale kaša ostala tradičným jedlom chudoby. Patricijovia holdovali jemnému bielemu chlebu, ktorý si namáčali vo víne alebo posypali syrom či cesnakom. Dbali na hygienu a pri miesení chlebového cesta nosili otroci rukavičky a masky na tvári. Rímsky chlieb bol nízky, s hlbokými zárezmi a ochrannou značkou kvality.
V Grécku sa chlieb používal namiesto príboru na vytieranie omáčok. Striedka mala aj funkciu servítky. Rímskym ženám slúžila rozmočená v kozom mlieku ako pleťová maska. V stredoveku bol chlieb pokrmom, tanierom i príborom zároveň.
V časoch hladomorov sa do múky pridávali žalude, kôra stromov či slama. V Anglicku vznikol zvyk natierať chlieb maslom a vynález obložených chlebíčkov.
Prečítajte si tiež: Prehľad práce: Výdaj jedla, Košice
Úplne zrelé obilie sa pražilo na ohni alebo na peci a hneď sa jedlo. Z múky sa piekli placky - nekvasený chlieb - na peciach alebo priamo na ohnisku. Takéto placky sa považujú za najstaršiu formu chleba. U Slovanov sú známe pod pojmom „presní chľeb“, t. j. nekysnutý chlieb. Slovania prevzali spôsob výroby i názov (hlaiba) od germánskych národov. Chlieb v minulosti nebol každodenným pokrmom, ale základom výživy ľudu sa stal v 18. storočí. Rozvíjalo sa pivovarníctvo a liehovarníctvo, ktoré poskytovalo lacný prostriedok na kysnutie cesta - droždie. Dovtedy sa používal po domácky vyrobený kvások zo zvyškov chlebového cesta alebo upečeného chleba, ktorý sa namočil do vlažnej vody a pridal k múke. Takto sa objavila výroba chleba z kyprého cesta.
Gréci a Rimania odovzdali poznatky o kyprení cesta a pečení chleba národom v ďalších krajinách. S rozvojom mlynárstva a využitím zvieracích záprahov a vodnej energie vzrástla výroba múky a chlieb sa stal základnou ľudskou potravou. V našich krajinách sa chlieb vyrábal podomácky a domáci mlyn a pec na pečenie chleba boli takmer v každom dome. Niektoré domácnosti vyrábali viac chleba, ktorý zamieňali za iný tovar alebo predávali.
Chlieb v kultúre a umení
Chlieb sa prelína celou ľudskou kultúrou a jeho dostatok alebo nedostatok rozhodoval o prežití celých národov. Je to prastará, ale nepostrádateľná potravina, vyskytujúca sa v písomnostiach, rozprávkach i ľudových pesničkách. O chlebe sa dočítame už v Starom zákone. Chlieb ako základná potravina je známy celé tisícročia a je jedným z najstarších známych jedál, stopy sa nachádzajú až z neolitu. Kvasenie bolo zrejme už v predhistórii. Chlieb môžeme vystopovať na egyptských hieroglyfoch.
Chlieb a víno sú súčasťou kresťanskej liturgie.
Chlieb v súčasnosti
Priemerná denná spotreba chleba a pečiva na Slovensku je 2 452 ton. Ročná spotreba na jedného obyvateľa je 182,50 kg, čo je viac ako priemer EÚ. Príčinou je plytvanie, ktoré si mnohí neuvedomujú.
Kysucká kultúrna nadácia udelila ocenenie Jozefovi Klieštikovi, riaditeľovi Kysuckých pekární v Čadci, za dlhodobú manažérsku prácu a vybudovanie kvalitnej značky na slovenskom trhu. Kysucké pekárne vyrábajú denne 14 ton chleba a 180 tisíc rožkov. Obchodný názov VILIJA v staroslovenčine znamená Štedrý deň, Vianoce. Chlieb je súčasťou nášho života viac ako si uvedomujeme. V základnej kresťanskej Modlitbe Pána jedna z prosieb znie „ … chlieb náš každodenný, daj nám dnes …“
Chlieb v prísloviach a porekadlách
Chlieb odjakživa inšpiroval nadaných, motivoval hladných, sýtil bohatých i najchudobnejších. So zmienkami o chlebe sa stretávame už od dôb, kedy vznikli prvé kreslené a písané záznamy. Už staré obrázkové písma obsahujú oválne znaky inšpirované kysnutým chlebom. Aj prastaré rímske pravidlo „Chlieb a hry" odkazuje na nutnosť dať ľuďom chlieb a zároveň zábavu.
Poučné porekadlá:
- Koho chleba ješ, toho pieseň spievaj.
- Ponúknuť priateľstvo zamilovanému je ako darovať chlieb smädnému.
- Chlieb daruj každému, ale u každého ho nejedz.
- Všade je chleba o dvoch kôrkach.
- Kto so mnou chlieb jesť nechce, s tým ja koláče jesť nebudem.
- Lepší doma krajec chleba než v cudzine krava celá.
Chlieb prenikol i do pranostiky. Známe sú napríklad citáty, pod snehom chlieb, pod dažďom hlad alebo keď sa hríbov mnoho v lete rodí, rok ten málo chleba plodí.
Etymologický pôvod slova chlieb
Slovo „chlieb“ má zaujímavý etymologický pôvod. Vychádza zo starej angličtiny, kde slovo „bread“ je spoločné pre mnohé germánske jazyky, ako napríklad nemecký „brot“, dánsky „brød“, holandský „brood“ či švédsky „bröd“. Odhaduje sa, že pôvod má spojitosť s koreňom slova „break“ vo význame lámať. Jeho prvé použitie totiž súvisí s tzv. broken pieces, čiže odlomenými kúskami, a tiež s latinským „crustum“ s podobným významom. Zaujímavé sú i pôvodné názvy chleba v iných jazykoch, napríklad pomenovanie „hlaf“ pravdepodobne súvisiace s dnešným anglickým názvom „loaf“, čiže bochník. Vedeli ste, že anglické oslovenia lord a lady súvisia s chlebom? Pomenovanie lord vychádza zo staroanglického „hlaford“, čo doslovne znamená strážca chleba, lady je zo staroanglického „hlæfdige“ vo význame miesiaca chlieb.
Chlieb v slovenskej ľudovej slovesnosti
Slovensko je typické bohatým zastúpením rôznych ustálených slovných spojení, akými sú príslovia, porekadlá či pranostiky. Chlieb má v rámci nich svoje čestné miesto, napokon, história tohto stáročiami uctievaného pokrmu sa datuje ešte do obdobia pred naším letopočtom. Formovala sa tak nielen jeho podoba a chuť, ale aj tradície, povery.
Príslovia a porekadlá o chlebe
Príslovia a porekadlá o chlebe odrážajú rôzne aspekty života, od skromnosti a striedmosti, až po hodnotu slobody a rovnosti. Napríklad, úslovie „Jedz chlieb a pi vodu, neprídeš na chudobu“ zdôrazňuje dôležitosť skromnosti a striedmosti. Ďalšie úslovie „Chlieb, cibuľa a sloboda sú lepšie než kura, med a robota“ pridáva k týmto hodnotám slobodu a rovnosť. Príslovie „kto sa rovná s chlebom, rovná sa i s ľuďmi“ poukazuje na to, že úcta k chlebu sa rovná úcte k ľuďom. Ich význam si človek uvedomí najmä mimo domova, obzvlášť ak sa dlhšie nachádza mimo svojej krajiny. Naši predkovia mnoho ráz pocítili, že „lepšie jesť chlebík v pokoji ako koláč v rozbroji“. Nie každý sa totiž riadil myšlienkou: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“ Avšak našli sa a našťastie dodnes existujú aj láskyplní ľudia, dokonca až tak veľmi, „že by ich mohol na chlieb natierať“. Ale pozor, toto môže byť nebezpečné, najmä ak ide o svadbu - „oženiť sa, to nie je chlieb požičať“.
Chlieb ako symbol úcty a pohostinnosti
Na Slovensku máme zvyk vítať ľudí chlebom a soľou a vzdávať im tak úctu.
Pranostiky spojené s chlebom
Samotné korene pranostík siahajú do dávnej minulosti. Cit a zmysel pre vnímanie počasia mali už babylonskí Chaldejci, ale aj Egypťania, Izraeliti, starí Rimania či Gréci. Pre našich predkov boli pranostiky podstatné. Riadili sa nimi v rôznych oblastiach, no „predpovede počasia“ sa spájali najmä s úrodou.
Chlieb v citátoch a výrokoch známych osobností
Nielen v ľudovej slovesnosti mal chlieb svoje čestné miesto. Dostal sa aj do pozornosti rôznych mysliteľov a významných ľudí, vďaka čomu sa nad jeho dôležitosťou môžeme zamýšľať aj v podobe výrokov známych osobností. „Kvety a knihy sú pre mnohých ľudí práve také nevyhnutné ako denný chlieb.“ Možno sa aj vy stotožňujete s citátom francúzskeho spisovateľa Honoré de Balzaca. Väčšina výrokov sa však spája s chlebom vo význame pokrmu pokrmov. Holandský maliar Vincent van Gogh to videl takto: „Kto ľúbi, žije. Kto žije, pracuje. „Je ťažké ušľachtilo premýšľať, keď premýšľame iba nad tým, kde vziať na chlieb.“ Podobne ako francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau sa vyjadrila aj česká spisovateľka Božena Němcová: „Duch tratí silu, keď ho zaťažuje starosť o každodenný chlieb.“ Pravdivosť týchto citátov sa zvyčajne odhalí až v situácii, z ktorej sa chce každý čo najskôr vymaniť. Ak sa to však podarí, oplatí sa riadiť mottom, ktoré vzišlo z úst belgického katolíckeho kňaza Phila Bosmansa: „Podeľ sa o svoj chlieb a bude chutiť lepšie. Podeľte sa nielen o šťastie, ale aj o úslovia o chlebe, ktoré hovorievali vaši starí rodičia či blízki. Ktoré vám dodnes znejú v ušiach?
Frazeológia a jej význam
Frazeológia je jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá ustálenými slovnými spojeniami, frazémami. Frazémy sú charakteristické svojou ustálenosťou, preneseným významom a expresívnosťou. Sú dôležitou súčasťou každého jazyka, pretože odrážajú kultúru, históriu a spôsob myslenia daného národa.
Definícia frazémy
Frazéma je ustálené slovné spojenie, ktoré má prenesený význam a funguje ako samostatná jazyková jednotka. Odlišuje sa od voľného slovného spojenia tým, že jej význam nie je priamo odvodený od významu jednotlivých slov, ktoré ju tvoria.
Charakteristické znaky frazémy
- Ustálenosť: Frazéma má pevnú štruktúru a nemôže sa ľubovoľne meniť.
- Prenesený význam: Význam frazémy je prenesený, metaforický alebo obrazný.
- Expresívnosť: Frazémy sú často expresívne a emocionálne zafarbené.
- Reprodukovateľnosť: Frazémy sa v jazyku reprodukujú ako hotové celky.
Druhy frazém
Frazémy sa delia do rôznych kategórií podľa rôznych kritérií.
- Príslovia: Krátke, poučné výroky s univerzálnou platnosťou (napr. Kto druhému jamu kope, sám do nej padne).
- Porekadlá: Výroky, ktoré vyjadrujú nejakú skúsenosť alebo postreh (napr. Bez práce nie sú koláče).
- Úslovia: Ustálené slovné spojenia s preneseným významom (napr. Mať plné ruky práce).
- Pranostiky: Ľudové predpovede počasia (napr. Medardova kvapka štyridsať dní kvapká).
Podľa významu sa rozlišujú:
- Menovacie frazémy: Frazémy, ktoré pomenúvajú nejaký jav alebo vec (napr. Biela vrana).
- Výpovedné frazémy: Frazémy, ktoré vyjadrujú nejakú myšlienku alebo postoj (napr. Hádzať hrach na stenu).
- Modálne frazémy: Frazémy, ktoré vyjadrujú postoj hovoriaceho k výpovedi (napr. Nepochybne).
Funkcie frazém
Frazémy plnia v jazyku rôzne funkcie:
- Nominatívna funkcia: Pomenúvajú javy a veci.
- Expresívna funkcia: Vyjadrujú emócie a postoje.
- Štylistická funkcia: Oživujú a obohacujú jazyk.
- Kultúrna funkcia: Odzrkadľujú kultúru a históriu národa.
Frazeológia a lexikografia
Frazeológia úzko súvisí s lexikografiou, pretože frazémy sú súčasťou slovnej zásoby jazyka a zaznamenávajú sa v slovníkoch. Frazeologické slovníky obsahujú definície frazém, ich významy, použitie a príklady.
Analýza frazém s chlebom
Frazémy s chlebom sú bohatým zdrojom informácií o kultúrnych hodnotách a tradíciách slovenského národa. Analyzujme si niektoré z nich:
- "Chlieb je život": Táto frazéma zdôrazňuje základný význam chleba pre existenciu človeka.
- "Nechcem od teba ani kúsok chleba": Táto frazéma vyjadruje silný odpor alebo odmietnutie.
- "Mať sa ako v bavlnke": Táto frazéma vyjadruje stav blahobytu a hojnosti.
- "Zarábať si na chlieb": Táto frazéma vyjadruje potrebu pracovať a zabezpečiť si živobytie.
- "Jesť suchý chlieb": Táto frazéma vyjadruje stav chudoby a nedostatku.
- "Odpustiť komu chlieb náš každodenný": Táto frazéma vyjadruje prosbu o odpustenie a milosť.
- "Kradnúť komu chlieb": Táto frazéma vyjadruje nespravodlivé oberanie niekoho o živobytie.
- "Poslať niekoho po chlieb": Táto frazéma vyjadruje ironické alebo pohŕdavé poslanie niekoho preč.
- "Mať niečo ako teplé rožky": Táto frazéma vyjadruje ľahký a rýchly zárobok.
Tieto frazémy nám ukazujú, že chlieb bol v minulosti a aj v súčasnosti vnímaný ako základná a nenahraditeľná súčasť života.
Chlieb ako dar a tradícia
Chlieb nie je len pokrm. Je to niečo viac. Jeho príprava je rituál, jeho výsledok obživa i dar. Dôležité postavenie v dejinách ľudstva mu nemožno odoprieť, rovnako ani to, že si za tisícky rokov vybudoval vlastnú kultúru v tej-ktorej krajine. Svoje zvyky a tradície má aj na Slovensku, pričom sa často týkajú samotnej prípravy. Správny pomer, ideálne načasovanie a štipka poznania - práca s kváskom je niekedy hotová alchýmia.
História pestovania obilia a história výroby chleba sa navzájom prekrývajú, a to obdobím 4- až 6-tisíc rokov pred naším letopočtom, keď starí Egypťania pestovali dnes už neexistujúce sorty obilnín. Práve Egypt je považovaný za rodisko chleba - naklíčené obilniny sa rozdrvili medzi kameňmi a následne preosievali cez papyrusové sitá. Chlieb vtedy ešte nemal typickú dnešnú podobu. Formoval sa do placiek, ktoré sa zvyčajne piekli na okraji ohniska alebo sa kládli do rozpáleného popola (pôvodne sa placka nepiekla, iba v kašovitej podobe niekoľko hodín sušila na slnku a pri konzumácii namáčala do vody).
Vedeli ste, že…?
Starí Egypťania využívali obilie aj ako alternatívu „dynamitu“. Zrná vkladali do trhlín skál a zaliali ich vodou. Vďaka procesu pučania pukali aj skaly, ktoré tak mohli využívať ako stavebný materiál.
Kedy presne uzrel svetlo sveta kysnutý chlieb, sa môžeme len domnievať, avšak zaujímavé je, že pravdepodobne vznikol náhodou. Zrejme veľmi hladného človeka neodradilo ani to, že placka z obilnín „skysla“, a napriek tomu ju upiekol. Egypťania tak začali s odkladaním kúska surového cesta, ktoré pridávali do nového, čerstvého cesta. Túto prípravu od nich odpozerali Gréci a od nich ju zase prevzali Rimania.
Vedeli ste, že…?
Gréci chlieb využívali aj ako náhradu príboru či servítky - vytierali ním omáčky a kašovité jedlá, striedkou si utierali ústa. Mohli robiť rôzne druhy chlebov, základný recept totiž obohatili o ďalšie suroviny a byliny, a tak vyrábali desiatky rôznorodých príchutí. Rimania vraj dokonca zaviedli „chlebový kastový systém“: chlieb pre ľud s dobrými spôsobmi, pre ľud z nižšej vrstvy a pre bedárov.
Keď si chlieb razil cestu svetom, prirodzene sa menilo aj jeho zloženie. Pšeničný, ražný, jačmenný, ovsený, z prosa či pohánky - podiel rôznych druhov múk menil jeho chuť a vlastnosti, a to aj v závislosti od územia a obyvateľstva. K obmene však nedochádzalo iba kvôli ulahodeniu chuťovým pohárikom. V časoch núdze a chudoby boli jeho súčasťou aj suroviny, ktoré sa strave veľmi nepribližujú.
Premenou základných surovín vzniká hodvábne cesto, ktoré sa pečením mení na nadýchaný a chrumkavý bochník. Jednoduché a prosté, no kedysi nie úplne samozrejmé. Chlieb sa totiž nepiekol každý deň, ale do zásoby. Uchovával sa v košíkoch, v ošatkách, zabalený v plátne na chladnom a suchom mieste. Pred zhotovovaním nového chlebíka sa zo stien a z dna drevenej nádoby zoškrabal zvyšok cesta z predošlého pečenia, polial sa vlažnou vodou a nechal dozrieť. Súčasťou domácnosti bola kamenná pec, neskôr z tehál, v ktorej sa chlieb piekol raz alebo dva razy do týždňa (v jeden deň viacero pecňov).
Vedeli ste, že…?
Ešte pred vznikom „klasických pekární“ v niektorých obciach existovali malé dedinské pekárničky (pieklo sa v nich iba párkrát do týždňa). Od skorého rána majster kúril v peci drevom a vznikajúcu pahrebu presúval ohreblom do kútov, aby dosiahol správnu teplotu. Najskôr sa piekli tzv. ochlebníky - kruhy z chlebového cesta s cesnakom, prípadne so slaninkou, ktoré slúžili na otestovanie pece. Následne sa ešte raz prikúrilo, všetok popol vymietol a až vtedy prišiel na rad chlieb. Po upečený rady chodili deti - než prišli domov, všetky „pupáky“ z neho vyjedli.
Chlieb sa považoval za Boží dar a od tohto ponímania sa odvíjali aj zvyky s ním spojené a tiež symbolika. Nie div, že mu ľudia prejavovali úctu. Dokonca aj samotná príprava mala svoje zvyklosti, no nielen v rámci použitia surovín. Kým chlieb nadobudol výslednú podobu, sedemkrát bol požehnaný - keď sa zarábal kvások, keď sa miesilo cesto, keď bolo vymiesené, keď sa uložilo do tzv.
Takmer biblický charakter chleba nevychádza iba z modlitby „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ či z jeho dôležitosti pri poslednej večeri. Jeho pôvodný okrúhly tvar symbolizoval slnko, nekonečnosť, plynutie života, večnosť, Boha. Pesach je stará židovská slávnosť a práve od nej je odvodený názov chleba pascha. U nás sa spája s tradíciami Veľkej noci, konkrétne s Bielou sobotou, keď sa zvykol piecť. Jeho povrch nezriedka zdobili pečené vrkoče a guľôčky z cesta. Pri stolovaní ho gazda zo spodnej strany prežehnal znakom kríža a rozdelil medzi všetkých členov rodiny, pričom nesmela vyjsť nazmar ani jedna omrvinka. Niekedy sa ušlo aj dobytku, aby bol zdravý a plodný.
Položenie chleba na vianočný stôl malo podľa ľudovej viery zabezpečiť rodine jeho každodenný dostatok počas nasledujúceho roka. Omrvinky zo štedrovečerného chleba sa používali i na liečenie. Na východnom Slovensku zostával tzv. kračún na stole až do Nového roka a zaujímavé bolo, že doň pridávali iba pramenistú vodu.
Ako symbol hojnosti sa ukazoval chlieb aj pri jarnej orbe. Keď nastal jej čas, do prvej brázdy sa vkladali kúsky chleba, aby mal roľník bohatú úrodu. Nielen na poli, ale aj v domácnosti bol znamením dostatku - ten, kto staval dom, dával ho do jeho základov.
Ešte predtým, ako sa vôbec k svadbe schyľovalo, dievčatá si pečením prvého chleba „predpovedali“ svojho milého. Ak miesené cesto nepukalo, bol to znak toho, že sa vydajú za sedliaka. Ak však pukalo, symbolizovalo sobáš s bohatým pánom. Nastávajúceho si poverami privolávali aj počas Vianoc. Odtrhli kúsok z cesta určeného na chlieb a do východu slnka na Štedrý deň z neho upiekli bochník. Večer, keď išli ľudia na omšu, dievčatá s ním vyšli von a prvého muža, ktorého stretli, sa spýtali na meno.