Zuzana Matúšová Girgošková a jej manžel Ján prešli pozoruhodnou transformáciou, ktorá ich viedla od štandardného života k hlbokému prepojeniu s prírodou a permakultúre. Ich príbeh je inšpiráciou pre každého, kto hľadá vnútorný kompas a zmysel v živote. Ešte pred desiatimi rokmi žili štandardný život - práca, deti, nákupy, hypotéka. No cítili, že ich to nenapĺňa. Mnohí štyridsiatnici sa dnes zastavia a zamyslia - len chodím do práce, možno nič extra nevytváram, vzťahy mi nefungujú a vlastne ani neviem, čo chcem v živote robiť, kam smerujem. Zuzana s manželom to zachytili skôr a hľadali vnútorný kompas.
Odchod na Nový Zéland - zlomový bod
Dovolili si odísť zo zamestnania na tri mesiace. Odišli na tri mesiace na Nový Zéland, kde pôsobili ako dobrovoľníci a pomáhali farmárom. Tento pobyt im poskytol priestor na premýšľanie o tom, čo chcú v živote dosiahnuť ako jednotlivci, ale i ako rodina. Prišli na to, že sa budú venovať prírodným stavbám a záhradám.
Prírodné stavby a permakultúrne záhrady
Po návrate zo Zélandu zanechal Ján projektovanie a klasickú „stavbárinu“ a začal sa venovať len ekologickým stavbám. Dnes stavia prírodné domy. Zuzana našla zmysel vo vytváraní prírodných záhrad, vzdelávala sa v oblasti permakultúry a posledných šesť rokov o tom učí ostatných. Za tie roky jej prišli stovky správ od ľudí, ktorí znovuobjavili harmóniu s prírodou, ich život je hlbší, kvalitnejší. A o tom to je, balans v živote nájdete s pomocou prírody.
Predali svoj krásny zrekonštruovaný historický vinohradnícky dom. Kúpili starý sad a v ňom si vlastnoručne postavili ekologický dom a vytvorili permakultúrnu záhradu, ktorá je certifikovanou prírodnou záhradou na Slovensku.
Život v rytme prírody a lesná škôlka
Život v rytme prírody im privial ďalšie tri deti do života. Popri materskej Zuzana vydala tri knihy, natočili dokumentárny film, celý čas lektorovala a napokon založili súkromnú lesnú škôlku. Nie je to žiadna „pankáčina“, je zaradená v sieti štátnych škôlok. Ide o riadnu inštitúciu, ktorá sa zameriava na vzdelávanie a výchovu detí v lese. Spolu s tým vytvorili vzdelávacie centrum pre žiakov prvého stupňa základných škôl s ťažiskom v environmentálnej výchove. Je to plný život. To nie je o odchode na samotu, nie je to o živote bez elektriny, bez auta. Ide o čosi omnoho hlbšie.
Prečítajte si tiež: Bohatá úroda zemiakov bez námahy
Duševné zdravie a prepojenie s prírodou
Život prepojený s prírodou pomáha pestovať duševné zdravie. Ide o tému, do ktorej sa Zuzana postupne zahĺbila počas vzdelávania ľudí o permakultúre. Oslovovali ju dve skupiny. Jednu tvorili záhradkári, ktorých prosto zaujímalo, ako vypestovať paradajky bez chémie, ako presádzať jahody. Druhú skupinu však tvorili ľudia, ktorí sa ocitli v podobnej životnej fáze ako kedysi oni. Pred vyhorením, keď zistili, že ich život nemá zmysel.
Zuzana sa stretla s ženou, ktorá rozprávala o vlastnom ťažkom vyhorení. Už mala tunelové videnie, nevedela vstať z postele, mala silné depresie, krízu s partnerom, nedarilo sa im mať deti. Oslovil ju náš film V zdravom dome žijú šťastní ľudia a zatúžila nájsť spojenie s prírodou. Cielene k tomu smerovala. A dnes má zastabilizovaný vzťah, pribudli im dve deti, majú vlastnú permakultúrnu záhradu a teraz idú stavať ekologický dom. A práve takéto spätné väzby často dostáva - boli sme často pred rozchodom, ale zistili sme, čo nám chýba - vytvorenie skutočného domova. V prírode a zároveň vo vnútri. A to je to, čo nám príroda umožňuje. Začína sa to záhradou, ktorá, ak je správne navrhnutá, stáva sa domovom. Ľudia nepatria do bielych lesklých sterilných budov, v ktorej má každý svoju komôrku. Patria do prírody. A to sa prejavuje na duševnom zdraví.
Vďačnosť, flexibilita a vnútorný súlad
Naučíte sa byť vďačný za to, čo máte. Uvedomíte si to pri prvej úrode aj pri prvej neúrode. Prírodu nemáme pod kontrolou. Pretože zrazu príde mráz a zmení všetky plány. Učí vás to flexibilite a vymaní z roly obete. Okrem otužilosti a pokory objavíte vnútorný súlad so životom, vnímate prírodné rytmy a dokážete lepšie pracovať aj s vlastnými duševnými stavmi. Záhrada pre Zuzanu nikdy nebola iba o jahodách či paradajkách, ale o osobnostnom raste, ktorý dokáže vďaka zladeniu sa s prírodou dosiahnuť.
Psychológia v permakultúrnej záhrade
Jednu z kapitol navrhovania permakultúrnych záhrad venuje Zuzana psychológii. Začína sa prieskumom toho, čo majú rôzni užívatelia, obyvatelia záhrady radi. A to sa snaží do záhrady dostať, aby sme obyvateľov prepojili, aby mohli fungovať spolu. Mala napríklad jeden rozhádaný manželský pár, kde každý chcel niečo iné. Muž chcel majstrovať, žena pestovať kvety. Nakoniec dokázali vytvoriť dielňu obsypanú kvetmi, čo sa podarilo uplynulé leto. Predtým mali vo vzťahu problémy. Teraz mi manžel písal, že čo som si to vymyslela, veď sú stále spolu. V záhrade, robia s kvetmi. Odpísala som, že je to užitočnejšie, ako by mali nakupovať topánky v obchode. Vidia ich deti, ako niečo spoločné tvoria, všetci sa budú cítiť lepšie. Záhrada môže byť srdcom domova, nielen kuchynský stôl. A srdcom záhrady je kvetinovo-zeleninovo-bylinková záhrada. Vonia, priláka deti, ktoré budú chcieť ovoniavať bylinky. Je krásna, môžete si v nej nastrihať kvety do vázy, ktorá bude zdobiť nedeľný stôl, brnká na všetky zmysly. Nájdete tu niečo chutné zo zeleniny a z ovocia. Je plná motýľov, včiel, ktoré bzučia, jašteríc. Toto je ten magnet. U nás v záhrade je to ako v nejakom úli, alebo v mravenisku, kde sa všetci zbiehame, stretávame. Takéto niečo vám v živote nedá trávnik ani bazén.
Riziká odcudzenia sa prírode
Zároveň sa stretávam s tým, že ľudia síce veľmi zatúžia po prírodných záhradách, je to dnes celkom in, ale po roku povedia, že až tak veľmi to s prírodou nemysleli. Stáva sa, že príroda naženie ľuďom strach, spustí negatívne emócie. Aj v záhrade nás môže niečo poštípať, veľa ľudí má alergie. Zo širšieho spoločenského hľadiska je riziko v tom, že sa popiera základný cyklus. Že niečo vzniká, zreje, rastie, zaniká a umiera. Prejavuje sa to v tom, že ľudia si vytvárajú vždyzelené sterilné záhrady. Sú nemenné, rastú v nich vždyzelené dreviny. Pretože akonáhle by mali vidieť jesenné a zimné zmeny v záhrade, ktoré sú spojené aj so smrťou, mohlo by im to pripomínať, že nebudú stále krásni, silní a zdraví. Lenže život má svoj cyklus, ktorý sa končí starobou a smrťou. Záhrada neraz prezradí, ako žijeme vo vnútri. Mám klientov, ktorí po tom, čo sa odhodlali zmeniť vlastnú záhradu, zmenili aj pohľad na život.
Prečítajte si tiež: Ako pestovať sladké zemiaky
Otužilosť a kontakt s živlami
Niektoré deti dnes pomaly nemajú kontakt s chladom alebo hladom. Sú väčšinou v škole, doma alebo v aute. Keď sú vonku a začne fúkať vietor, tak počúvajú, aby šli dnu, lebo ich „ofúkne“. Keď zaprší, tak počúvajú, že ochorejú. Deti už nezažívajú živly, ktoré z nich môžu robiť otužilých v živote. Ak vás nerozhádže búrka, nedokáže to ani protivný šéf, zmena práce. Prežívanie extrémov vonku v prírode na vlastnej koži sa premieta do vášho prežívania. Ak vám v detstve chýba kontakt s nepohodlím, v dospelosti vás akýkoľvek diskomfort dokáže rozhodiť.
Príroda v meste - pestovanie na balkóne
S prírodou možno žiť aj v meste na balkóne. Na jar som navrhovala záhradku na extrémne malom balkóne, bol široký asi dva a pol metra, hlboký meter. Navrhla som pestovanie paradajok, byliniek, uhoriek, kvetov a popínavých rastlín. Balkón sa celý zazelenal. Sprvu pán hovoril, že nechce žiadnu džungľu, veď čo na to povedia susedia. Ale postupne sme prešli všetkým krok za krom, spoločne sme prešli strachom z pestovania, naučili sme sa, koľko paprík má jedna rastlina. Pán sa naučil robiť si vlastné priesady, po prvýkrát bol v kontakte so semienkami. Prinieslo mu to veľa nového poznania, ako funguje príroda, priviedlo ho to k vnímaniu prítomného okamihu. Poslal mi fotografiu s plnou náručou paradajok. Takže vôbec nepotrebujeme ísť do džungle, nemusíme sa vzdať života plného technológií a novodobých trendov. Stačí, ak prírodu pozveme do svojho života hoci aj malým balkónovým pestovaním.
Cesty do sveta a inšpirácia
Prežili ste ďalšie dobrodružstvo, šesť týždňov ste strávili aj s deťmi v Mexiku, aby ste sa tam dozvedeli viac o symbióze človeka s prírodou. S deťmi sme zažili Nový Zéland, Thajsko, Kambodžu, Škandináviu, ale zaujala ma Latinská Amerika, kde je stále prítomný kult Pachamamy, bohyne, Matky prírody (ide o pôvodne inkské božstvo, ktoré dodnes uctievajú niektoré etniká). Navštívili sme rôznych pôvodných obyvateľov, pokúsili sme sa ponoriť do ich kultúry. Ale navštívili sme aj moderných agrolesníkov, ktorí sa venujú udržateľnému pestovaniu lesa, vanilky, kávy. Takisto „agrodedinu“, ktorá funguje ako veľká ekologická komunita, či školu s permakultúrnymi záhradami. Plánovali sme stretnutia s environmentálnymi aktivistami, ale aj s ľuďmi z univerzít, ktorí sa venujú životnému prostrediu. Verím, že si prinesieme určité techniky, návody a spôsoby, ktoré by aj na Slovensku pomohli ľuďom viac priblížiť ten abstraktný pojem - žiť v harmónii s prírodou. Pretože to nie je o odchode na samotu, nie je to o živote bez elektriny, bez auta. Ide o čosi omnoho hlbšie.
Prečítajte si tiež: Zemiaky Marabel: Zber bohatú úrodu