Tento článok sa zameriava na históriu a vývoj vybraných obcí v okolí Bardejova, konkrétne Andrejovku, Čirč, Ďurkovú, Hajtovku, Haligovce, Kozelec a Hniezdne. Sleduje ich osídlenie, majetkové pomery, hospodársky život, kultúrne pamiatky a udalosti, ktoré formovali ich identitu od stredoveku až po súčasnosť.
Andrejovka: Od šoltýskej osady k zániku
Najstaršia správa o Andrejovke pochádza z roku 1366, kedy ju Ľudovít I. uvádza v maďarskom názve Andreasuagasa. Z názvu vyplýva, že obec vybudovali osadníci so šoltýsom na zákupnom práve. Názov obce vznikol od osobného mena Andrej, mena prvého šoltýsa. Vznik obce spadá do 1. pol. 14. st. Šoltýstvo v obci sa udržalo aj v 16. st. V 14.-16. st. bola majetkovou súčasťou panstva Plaveč.
V roku 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 10 port, čo naznačuje, že tu žilo najmenej 10 sedliackych domácností. Neskôr sa ich počet znížil, pravdepodobne v dôsledku odsťahovania. V roku 1543 nebola zdanená ani jedna sedliacka domácnosť, pravdepodobne pre vyhorenie alebo odsťahovanie poddaných. V roku 1567 v obci hospodárilo 5 sedliackych domácností na polovičných usadlostiach a bývalo 6 želiarskych domácností. V roku 1600 bývalo 10 poddanských rodín vo vlastných domoch a domácnosť šoltýsa. Vtedy bola malou dedinou s prevažne rusínskym obyvateľstvom. V roku 1828 sa spomína ako osada s 9 domami. V 19. st. tu postavili železný hámor. Ako obec zanikla v pol. 19.st.
Čirč: Od stredovekej dediny po modernú obec
Najstaršie správy o obci sú z roku 1330 a vzťahujú sa k právam a príjmom miestneho katolíckeho farára Henricha. Sídlisko jestvovalo niekoľko desaťročí skôr, keď už r. 1330 bol v dedine kostol a farár. Čirč vybudovali usadlíci a šoltýs na nemeckom zákupnom práve na prelome 13. a 14. st. V roku 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 27 port, takže Čirč patril k stredne veľkým dedinám. V 14.-16.st. bol majetkovou súčasťou hradného panstva Kamenica.
Do pol. 16. st. sa väčšina sedliakov odsťahovala a sídlisko sa zmenšilo. Usadzovalo sa tu však nové, rusínske obyvateľstvo. V roku 1600 bolo v obci 18 obývaných poddanských domov a domácnosť šoltýsa. Koncom 16. st. bol Čirč stredne veľkou dedinou, avšak menšou ako r.1427. V 16. st. už nejestvoval v obci ani kostol. V roku 1787 mala obec 69 a r. 1828 124 domov. Zač. 19. st. patrili k obci osady Budzová a Garančová. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka, ovčiarstvom a drevorubačstvom. Od 19. st. bol v prevádzke kameňolom.
Prečítajte si tiež: Recepty na chlieb z domácej pekárne
Významným medzníkom bol 18. august 1876, kedy obec získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov-Čirč. V roku 1903 sz od cintorína bola postavená ľadovňa, ktorá vyrábala ľad pre obec a blízke okolie. Jej vlastníkmi boli Židia Fajer a Ferško. V roku 1914 bol postavený mlyn, rekonštruovaný r. 1946. Jeho majiteľmi boli Andrej Roba a Imrich Iľaščík.
Počas 1. svetovej vojny padli Ján Kulík, Vasiľ Čerkala, Andrej Gernát a Andrej Kováľak. V roku 1919 prišiel na územie obce II. prápor I. pluku slovenskej slobody, ktorý mal chrániť severné hranice Slovenska. Dve roty obsadili priestor pod Minčolom a v údolí rieky Poprad. V tomto postavení zotrvali až do 13. 2.1919, keď bol celý II. prápor vystriedaný I. práporom. V roku 1919 Eliáš Majdák postavil valchu na súkno, ktorú jeho syn r. 1946 prestaval na jedno koryto a dve stupy. V roku 1922 bola postavená píla. Jej majiteľom bol Gernat Mitro.
Po utvorení Slovenského štátu začala v obci ilegálna činnosť. Už r. 1940 pracuje v obci ilegálna bunka KSS, ktorá bola napojená na odbojovú skupinu v Sabinove. Spojenie so sabinovskou skupinou prostredníctvom Jevdokije Gavaľovej a Jána Gavaľu udržiaval Konrád Daněk a Alexandra Daněková. V oblasti Čirča operovali viaceré partizánske skupiny, medzi nimi skupina Litvina Rokosovského, brigáda Gottwald a v rámci nej oddiel Lipa a Kirov. V radoch partizánskej brigády bojovali Boris Daněk, Juraj Varchola, Andrej Zvoláreň, Peter Totura a Ján Kovaľák. Za ilegálnu protifašistickú činnosť boli uväznení a odvlečení do koncentračného tábora Konrád Daněk, A. Daněková, Ján Havrila, Eliáš Kravec a Konštantín Beskyd. V tábore smrti zahynuli A. Daněková, E. Kravec a J. Havrila.
Obec bola oslobodená 21. 1.1945 jednotkami 11. streleckého zboru 1. gardovej armády A. A. Grečka. Do radov Sovietskej armády vstúpilo 26 dobrovoľníkov. V boji za oslobodenie vlasti padli: Andrej Majdák, Vasiľ Havrila, Vasiľ Gernát, Mikuláš Čerkala, Michal Dubňanský, Angela Kopčáková, Vasiľ Vrabeľ, Ján Didík, Ján Varchola, Mikuláš Kostecký. Po oslobodení bol utvorený revolučný národný výbor na čele s Michalom Varcholom. Súčasne bola utvorená ľudová milícia. Jej veliteľom sa stal Pavol Ščerbák. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS. Z 394 hlasov získala 301, DS 72,Strana práce 5 a Strana slobody 3 hlasy. 26. 9.1947 vpadla do obce banderovská skupina. V r. 1947 optovalo z obce do ZSSR 17 rodín a 5 občanov.
Od r. 1945 sa v obci postavili niekoľkomiliónové stavby: už v r. 1948 začala výstavba cesty Lenártov-Čirč-Ľubotín, ktorá po dokončení r. 1959 sa stala významnou dopravnou tepnou pozdĺž štátnej hranice s Poľskom, zrekonštruovala sa obecná cesta, zreguloval potok Čirčianka, postavila budova MNV a kultúrny dom /1970/, športový štadión /1970/, skupinový vodovod, pamätník padlým v 2. svetovej vojne, amfiteáter /l980/, objekty JRD, upravili devastované plochy, cintorín, obnovili školské objekty, uskutočnila sa elektrifikácia obce /1958/, zaviedlo verejné osvetlenie /1960/, miestny rozhlas /1960/ a vybudovali ďalšie objekty. JRD bolo založené 23. 2.1957, r. Kostol Panny Márie /gréckokat./, postavený r.1843 v tradičnom barokovoklasicistickom slohu, jednoloďový, s oblým uzáverom presbytéria a so západnou predstavanou vežou. Plastika Kristus na kríži, z pol. 19. Kaplnka so západnou predstavanou vežou. Viktor Kopčák /24.8.1919 Čirč - 27. 8.1980 Tulčík/, spisovateľ ukrajinskej národnosti, vedúci kultúrneho a osvetového odd.
Prečítajte si tiež: Tipy pre úspešné pečenie bezlepkového chleba
Ďurková: Od šoltýskej dediny po osamostatnenie
Najstaršia správa o Ďurkovej je z roku 1427. Vtedy tamojšie sedliacke domácnosti boli zdanené od 11 port. Dedina patrila k hradnému panstvu Plaveč. Maďarský názov dediny dokumentuje, že obec vybudoval šoltýs Ďurko s usadlíkmi podľa zákupného práva. V písomnostiach zo 16. st. sa vyskytuje pod názvom Ďurko. Dedina vznikla v slovenskom jazykovom prostredí a šoltýs bol slovenského pôvodu. Vznik obce možno predpokladať v 14. st.
V 2. pol. 15. a zač. 16. st. väčšina sedliakov stratila pozemky a časť upadla na želiarov. V roku 1567 tu hospodárilo 5 domácností na polovičných usadlostiach. V r. 1600 okrem obydlia šoltýsa bolo obývaných 8 poddanských domov. Koncom 16. st. bola malou dedinou s poddanským obyvateľstvom zväčša rusínskeho pôvodu. V roku 1787 mala 22 a r. 1828 21 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, bol i zruční kolári, tesári, stolári. V roku 1828 sa uvádza ako osada obce Plaveč.
Významným dátumom je 1. máj 1873, kedy získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov-Orlov. Po r. 1918 si zachovala poľnohospodársky ráz. 17. augusta 1944 pri Ďurkovej partizáni vyhodili železničný most. Osada bola oslobodená 22. 1.1945. Ako obec vznikla r. 1958 osamostatnením osady Ďurkov od obce Plaveč a premenovaním na Ďurková. Kostol sv. Valentína / gréckokat./, renesančný, z 2. pol. 16. st., r. 1726 čiastočne prestavaný, okolo r. 1810 prestavaný na sýpku, r. 1815 obnovený na kostol a r. 1927 opravený, jednoloďový s polygonálnym uzáverom presbytéria. Hlavný oltár, barokový, z pol. 18. st. Plastika Kristus na kríži, polychrom. ľud. drevorezba z konca 19. Obraz sv. Barbora na skle, z pol. 19. st. Staré a inojazyčné názvy obce: 1427 Ayathuagasa, v 16. st.
Hajtovka: Od založenia po zánik a obnovu
Obec bola založená na zákupnom práve na prelome 14. a 15. st. Najstaršia správa o obci je z r. 1427 v portálnom súpise Šarišskej stolice. Vtedy mala 6 zdanených port. Dedinu vybudovali usadlíci so šoltýsom Hajtom. Patrila panstvu Plaveč. Za neznámych okolností v 2. pol. 15. alebo zač. 16. st. obyvatelia obec opustili a dedina zanikla. R. 1561 bola ešte vyľudnená. K novému osídleniu došlo pravdepodobne konc. 16. a zač. 17. st. R. 1787 mala 27 a r. 1828 35 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, lovom rýb v rieke Poprad, pálením vápna.
V roku 1848 vystúpili proti panštine /robote/. V roku 1849 podali sťažnosť hlavnému komisariátu v Košiciach, v ktorej žiadajú zlepšenie svojho postavenia. Začiatkom 20. st. dochádza k masovému vysťahovalectvu. Od r. 1900 do r. 1907 odišlo za prácou do cudziny 71 obyvateľov. Na rôznych frontoch 1.svetovej vojny bojovalo 28 Hajtovčanov. V bojoch padli: Michal Feduš, Michal Liščinský, Peter Husár, Štefan Fabián a Michal Mucha. Počas hospodárskej krízy bolo v obci 19 osôb ohrozených hladom.
Prečítajte si tiež: Všetko o domácej pekárni
V 2. svetovej vojne občania pomáhali ilegálnym pracovníkom a prenasledovaným. V r. 1940 začala v obci pod vedením Michala Knapa pracovať ilegálna bunka KSS. V radoch partizánskej brigády bojoval Michal Knap pod krycím menom Štefanovič. Obec bola oslobodená 24.1.1945 vojskami 107. streleckého zboru 1. gardovej armády. 31. 1.1945 bol utvorený revolučný národný výbor - predseda Michal Knap, podpredseda Štefan Feduš, tajomník Michal Arendáč, členovia Ján Murcko, Mikuláš Hnat a Peter Murcko. Súčasne bola utvorená miestna ľudová milícia. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS. Zo 117 hlasov získala 80, DS 3l, Strana práce 2 hlasy. V r. 1947 z obce optovali do ZSSR 3 rodiny. 2. 3.1948 bol utvorený miestny akčný výbor. Jeho predsedom sa stal Mikuláš Lysák. V r. 1946 bol založený Zväz mládeže Karpát - predseda Michal Magera. JRD bolo založené r. 1949, v r. 1958 celoobecné a v r. 1971 zlúčené s JRD Údol.
Po r. 1945 boli postavené nové rodinné domy, zavedená telefónna sieť /1950/, elektrická sieť /1955/, vybudovala sa predajňa Jednoty, príjazdová cesta do obce /1956/, verejné osvetlenie /1957/, požiarna zbrojnica /1958/, miestny rozhlas /1960/, lávka cez Poprad /1968/, vodovod /197l/, športový areál, objekty JRD, otvorená autobusová linka /1959/ a otvorením prevádzky na železnici Podolínec-Plaveč-Orlov 26. 11. Kostol narodenia Panny Márie /gréckokat./, barokovo-klasicistický, jednoloďový, s polkruhovým presbytériom a západnou predstavanou vežou, postavený r. 1872, opravený r. 1932 a 1963.
Haligovce: Od stredovekého majera po modernú obec
Staré a inojazyčné názvy obce: 1334-1338 Hedvigvagassa, Heluigwagasa, Hlinguagasa, 1344 Hellyhwagassa, 1773 Halligocz, Holgotz. 1808 Haligócz, Haligowce, Helbingsau, 1863 Haligóc, 1892 Helivágás, 1907 Helivágása, 1921 Haligovce, maď. Helivágása, nem. Obec sa prvýkrát spomína v majetkovoprávnych listinách šľachticov z Hrhova v rokoch 1334-1338. R. 1338 patrila Arnoldovmu synovi Eliášovi Švábymu zo Slovenskej Vsi. Jeho potomkovia boli v obci zemepánmi až do zač. 16. st. V r. 1433 prišli do obce husiti. V blízkosti obce, na Haligovských skalách, mal tábor vodca bratríkov Peter Aksamit. Po porážke bratríkov sa obec vyľudnila.
V roku 1523, keď kartuziáni z Červeného Kláštora kúpili obec od dedičov Antona Švábyho, stala sa majerom Červeného Kláštora. Vlastnili ju až do svojho odchodu z kláštora. V roku 1567 posledný kartuziánsky prior Juraj II. prepustil obec Valentínovi Švábymu. Od jeho dedičov zač. 17. st. prevažnú časť majetkov v obci prevzala rodina Matiašovskych zo Slovenskej Vsi. Neskôr jej majetok, predajom, dedičstvom a zálohovaním, prešiel na viaceré šľachtické rodiny. Od 17. st. sa začala rozrastať. V roku 1789 mala 89 domov a 566 obyvateľov a r. 1828 105 domov a 761 obyvateľov. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, pastierstvom, drevorubačstvom a tkaním plátna. V stredoveku sa zaoberali aj výrobou rytierskeho výstroja, hlavne výrobou drôtených rytierskych košieľ, pre ktorú surovinu dodávala huta v susednej Veľkej Lesnej.
V roku 1831 zachvátila obec epidémia cholery. Vyše sto obetí cholery pochovali na cholerovom cintoríne. V 19. st. postavili v obci vodnú pílu. V decembri 1918 obec obsadilo poľské vojsko. Po jeho odchode bolo v obci umiestnené čsl. vojsko. Po r. 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. Popri tradičnom zamestnaní sa zaoberali aj drotárstvom, sklárstvom a čipkárstvom a privyrábali si furmankami a nádenníckou prácou. V obci boli 2 mlyny. 30. 10.1944 bola pri obci partizánmi prepadnutá nemecká protipartizánska jednotka. Obec bola oslobodená 25. 1.1945. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Z 335 hlasov získala 329, KSS 4,Strana slobody 2 hlasy. Do r. 1948 bola obec, okrem fary, kostola, školy a 4 gazdovských domov, úplne drevená. Kostol Navštívenia Panny Márie /rímskokat./, postavený r.1896, neorománsky, jednoloďový s obvyklým uzáverom presbytéria a do priečelia situovanou vežou. R. Krstiteľnica s nástenným reliéfom Krstu Krista so závesnou nádobou na stene, baroková, z pol. 18. st., polychrom. Lavica patronátna baroková, z 18. st., polychrom. drevorezba.
Kozelec: Splynutie s Hromošom
Najstaršia správa o Kozelci je z r. 1427 v portálnom súpise Šarišskej stolice. Vtedy boli sedliacke domácnosti zdanené daňou kráľovi od 6 port. Kozelec bol malou dedinou. Zo zdaniteľnosti sedliakov vyplýva, že tu bývali najmenej 2-3 desaťročia skôr a sídlisko, ktoré vybudoval šoltýs s usadlíkmi, jestvovalo už v 14. st. V 14.-15. st. Kozelec patril k panstvu Plaveč. V 2. pol. 15. alebo zač. 16. st. sedliacke domácnosti sídlisko opustili a do zač. 17. st. nové nevzniklo. Majetok zostal súčasťou plavečského panstva. Zač. 19. st. Kozelec splynul s Hromošom. R. 1828 mal 13 domov. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo roľníctvo. Pri oslobodzovaní obce sa priestore Kozelec - Hromoš odohrávali tuhé boje. Kozelec bol oslobodený 23. 1.1945.
Hniezdne: Od šoltýskej osady po mesto s výsadami
Staré a inojazyčné názvy: 1286 Gnezda, Knysen, 1288 Gnezna, 1292 Gnezdna, 1303 Knezin, 1311 Gynisna. 1408 Gnezda, Knysna, 1786 Kniesen, Gnazda, 1808 Gňazda, Gnézda, 1863 Gnezda, 1920 Gniazda, 1927 Gňazdá, 1948 Hniezdne, maď. Gnézda, nem. Najstaršia správa o obci je v listine z r. 1286, keď Peter a Mysun, synovia Miroslava, predávajú dedičnú škultéciu Jánovi, synovi Roxera z Kežmarku. Založená bola na šoltýskom práve pravdepodobne šoltýsom Mikulášom okolo r. 1270. Patrila medzi staršie slovenské osady, ktoré dosídlili nemeckí kolonisti. Obec bola závislá na mestskom práve Podolínca a jej občania, ako uvádza privilégium Podolínca z r.1292, boli povinní pomáhať pri budovaní jeho opevnenia. R. 1301 kráľ Václav daroval obec Jordánovi z Hrhova. V r.1311 ostrihomský arcibiskup dal obyvateľom a všetkým hosťom z Hniezdneho a Forbasov v cirkevných záležitostiach také práva, aké mali iní Sasi na Spiši. Neskôr bola majetkom panstva Ľubovnianskeho hradu, ktorému musela plniť určené povinnosti. V r. 1408-1410 bola v rukách rodiny Pereniovcov, od r. 1410 v držbe kráľa. R. 1412 uhorsky kráľ Žigmund vydal v Košiciach listinu, ktorou udelil obci mestské výsady, aké užívali iné slobodné mestá. V r. 1412-1772 Hniezdne bolo v zálohu Poľsku. Počas zálohu vyžadovali kapitáni Ľubovnianskeho hradu od obyvateľov Hniezdneho plnenie neobvyklých povinností. Preto poľský kráľ Vladislav vydal 6. 5.1444 listinu, v ktorej prikazuje kapitánovi Ľubovne Stanislavovi a jeho nástupcom, aby od Hniezdňanov vyžadovali len tie povinnosti, na ktoré majú právo. Podobné nariadenie vydal aj poľský kráľ Ján Albert 31.10.1492 kapitánom a oficiálom zámkov v Podolínci a v Ľubovni. Na žiadosť Hniezdňanov poľský kráľ Žigmund August vydal dve významné privilégiá. Prvé 24.12.1562 adresované kapitánom a oficiálom v Ľubovni a „rektorom“ v Hniezdnom, v ktorom prikazuje, aby rešpektovali a neporušovali práva, výsady…
Pekáreň Družba Bardejov v kontexte regionálnej histórie
Hoci priame historické údaje o pekárni Družba Bardejov nie sú v poskytnutých informáciách obsiahnuté, možno ju vnímať ako súčasť hospodárskeho vývoja regiónu. Pekárne a iné remeselné prevádzky zohrávali dôležitú úlohu v živote obcí, zabezpečovali základné potreby obyvateľstva a prispievali k lokálnej ekonomike. V kontexte spomínaných obcí, kde obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeslami, mohla pekárne ako Družba z Bardejova a Kor gym z Hertníka dopĺňať ponuku a zabezpečovať chlieb a pečivo.
Aktivity žien v Bardejove a okolí
Poskytnuté informácie naznačujú aktívnu účasť žien v spoločenskom a kultúrnom živote Bardejova a okolí. Spomínajú sa rôzne organizácie žien, podujatia MDŽ, prednesy poézie a prózy, ako aj úspechy žien v rôznych oblastiach, napríklad v podnikaní a zdravotníctve. Tieto aktivity svedčia o snahe žien prispievať k rozvoju regiónu a udržiavať kultúrne tradície.