Surové kravské mlieko nie je pre psov ideálne, no mliečne výrobky, predovšetkým tvaroh, môžu byť pre nich prospešné. Tento článok sa zameriava na výhody tvarohu v strave psa a ponúka inšpiráciu na chutný BARF recept s tvarohom. Okrem toho pridáme tipy na jesennú výzdobu stola, inšpirované prírodou a mytologickými bytosťami.
Tvaroh - hodnotný mliečny výrobok pre psa
Tvaroh patrí medzi čerstvé, nezrejúce syry. Vyrába sa z kravského mlieka pomocou kyseliny mliečnej, ktorá spôsobuje zrážanie mlieka a tvorbu hrudiek tvarohu. Tekutá časť, ktorá ostáva po odstránení tvarohu, sa nazýva srvátka.
Nutričné benefity tvarohu
Tvaroh je bohatý na:
- Bielkoviny: Dôležité pre rast a regeneráciu tkanív.
- Minerálne látky: Vápnik, draslík, fosfor, meď, horčík, mangán, selén - nevyhnutné pre zdravé kosti, zuby a celkovú funkciu organizmu.
- Vitamíny: Vitamíny rozpustné vo vode (B1, B2, B3, B6, B12, C) a vitamíny rozpustné v tukoch (A, D, E, K).
- Omega 3 a 6 nenasýtené mastné kyseliny: Podporujú zdravú kožu a srsť.
Kedy je tvaroh pre psa najvhodnejší?
Tvaroh je pre psa obzvlášť prospešný v období rastu, keď šteniatko prezubuje a vyvíjajú sa mu kosti. Je vhodný aj pre dospelých psov a seniorov. Ak pes dobre znáša tvaroh a nemá po ňom hnačku alebo iné tráviace problémy, môže byť pravidelnou súčasťou jeho stravy.
BARF recept s tvarohom pre psa
Pred zaradením mliečnych výrobkov do stravy psa je dôležité pamätať na to, že by sa mali podávať oddelene od mäsa, kvôli odlišnému spôsobu trávenia. Tvaroh možno zaradiť do psieho jedálnička napríklad formou mliečnych raňajok, ideálne dvakrát do týždňa.
Prečítajte si tiež: Ozdoby na tortu: Prvé sväté prijímanie
Tvaroh je rovnako ako svalovina bohatý na fosfor, preto je dôležité, aby pes dostával aj kosti, ktoré majú nízky obsah fosforu. Tým sa zabezpečí správny pomer vápnika a fosforu (Ca: P) v rozmedzí 1,5 - 2:1.
Inšpirácia na mliečne raňajky s tvarohom
Do misky pre psa môžete pripraviť napríklad:
- Tvaroh
- Banán
- Nastrúhané jablko
- Žĺtok
- Med
- Semienka
Je ideálne zistiť, čo vášmu psovi chutí a čo dobre znáša. Experimentovaniu sa medze nekladú a môžete si vytvoriť vlastný BARF recept s tvarohom.
Jesenná inšpirácia: Výzdoba stola a mytologické bytosti
Či už čakáte návštevu, alebo pripravujete nedeľný obed, pekné prestieranie je dôležité. Ani znamenité jedlo nebude chutiť tak dobre, ak hostí posadíte k neupravenému stolu. Sviečky dodávajú stolovaniu príjemnú teplú atmosféru. Preto by nemali chýbať pri žiadnom prestieraní. V tejto jesennej verzii použite nejaký veľký zaujímavý svietnik. Pokiaľ ho nemáte, dajte vprostred stola menšie drevené tácky, na ktoré pripravíte výzdobu.
Jesenná výzdoba stola inšpirovaná prírodou
Počas prechádzky sa okolo seba dobre pozerajte a nazbierajte si pekné ozdoby na sviatočný stôl. Najkrajšou ozdobou jesennej prírody sú farebné listy. Preneste preto kúsok ich čara aj do svojho domova. Pridať môžete milé tekvicové svietniky, ktoré vyrobíte veľmi jednoducho z menších plodov. Toto ročné obdobie nám prináša veľa farieb, ale keď mu chceme vzdať poctu, môžeme to urobiť aj decentnejším spôsobom. Uprostred stola pripravte na drevený podnos dekoráciu zo sušených kvetov, tekvičiek a pár gaštanov. Typické jedlá z tejto sezóny si priam žiadajú rustikálne vyzdobenie stola. Pod taniere dajte podložky z morskej trávy a do stredu stola rozložte priamo v kvetináčoch zasadené drobné jesenné kvietky.
Prečítajte si tiež: Tipy a triky pre penovú tortu
Ak nemáte čas premýšľať nad náročnou výzdobou, použite jednoduchý trik. Jesennú atmosféru môžete vykúzliť aj pri bežnom stolovaní. Stačí si vyrobiť nejakú ikebanu alebo ozdobu, ktorú necháte na stole až do zimy. Výrobu tejto výzdoby zvládnu aj menej zruční aranžéri. Potrebujete na ňu veľké oranžové, zelené alebo hnedé sviečky a veľa farebných suchých listov. Tými obložte sviečky tak, aby ich nemohol zasiahnuť plameň. Potom ich buď prilepte taviacou pištoľou alebo ich priviažte špagátom. Žiarovky dodávajú najmä večernému prestieraniu romantickú atmosféru a vytvárajú teplo domova. Obtočte ich popod podnos a prekryte ich suchým lístím.
Zoberte stredne veľkú priehľadnú nádobu, do ktorej dáte šípky a na tie položíte čajovú sviečku.
Parožie ako dekorácia: Sila a krehkosť prírody
Jeseň sa nesie aj v znamení lovu. Parožie jeleňov, losov a srncov je užitočnejšie na predvádzanie sily ako na boj. A napriek tomu sa na boj používa, pričom výsledkom môže byť zapletenie parohov a smrť - zlý koniec pre oboch zúčastnených. Leto je čas bohatej pastvy a dorastania parožia samcov z rodiny jeleňovitých. Na konci septembra už parohy nebudú pokryté jemnou zamatovou vrstvou, stanú sa zbraňou súperov vyrážajúcich proti sebe so sklonenými hlavami a pripravených skrížiť meče.
Na internete sa objavujú fotografie jeleňov kráčajúcich s hlavou zakliesnenou do súperových parohov, utopených jeleňov so zapleteným parožím, losov uhynutých, pretože sa neboli schopné oddeliť od protivníka. Mohutné parožie má byť predovšetkým ukážkou sily.
Rohy na boj používajú aj turovité, pričom musí byť vyjasnené, že parohy a rohy nie sú to isté. Zatiaľ čo rohy sú duté kosti obalené keratínom, parohy zvieratá každým rokom zhadzujú. Začnú im potom znovu dorastať z mäkkých výčnelkov, až sa rozvetvia a stvrdnú. U zdravého a dobre živeného zvieraťa sa vyvinie rozvetvenejšie parožie, čo mu dodáva väčšiu váhu v sezóne párenia, keď sa samce snažia sústrediť okolo seba hárem partneriek. Komu sa v lete nedarilo dobre, nemôže sa pochváliť ničím okázalým. „Veľkosť a stav parožia informuje ostatné samce a samice, v akom životnom štádiu sa dotyčný nachádza a ako to vyzerá s jeho zdravím.
Prečítajte si tiež: Zdravšia Tiramisu alternatíva
Parožie vyzerá ako nebezpečná zbraň, ale zriedkakedy sa ako zbraň používa. Jeleňovité síce začnú byť v ruji agresívnejšie, ale všeobecne sa boju vyhýbajú a vystačia si výhražnými pozíciami a výpadmi. Parožie je účinnejšie pri odrážaní úderov ako pri útoku. Niekedy ale vášne vzkypia tak, že dôjde k boju. Niektoré turovité sú na ťažké boje dobre vybavené. Relatívne malými rohmi šermujú, bijú a odrážajú. Parožie je ale členité a rozvetvené, takže je tu nebezpečenstvo, že sa do seba zapletú. V Amerike sa to stáva najmä jeleníkom bielochvostým.
Prípadov zapletenia nie je veľa, ale správy o nich sa stále objavujú, čo je dané vysokým stavom zvierat. Nehody sú vo veľkých stádach pravdepodobnejšie a doklady o nich sa ľahšie objavujú. „Jeleňovité nie sú dobre vybavené na boj hlavou. Keď sa takto začnú biť, riziko, že sa parožie zapletie, je značné. Podľa Caina je niekoľko spôsobov smrti, a žiadny nie je pekný. Samce so zapleteným parožím musia pokračovať v boji a ubijú sa na smrť. Buď uhynú od hladu, alebo smädu, alebo vyčerpaním. Keď sa bijú pri vode, môžu do nej oba spadnúť a utopiť sa. „Môžete vidieť dva zablokované samce, z ktorých jeden je mŕtvy a druhý sa musí prizerať, ako jeho soka žerú predátory,“ hovorí Cain. Nie vždy sa to skončí smrťou, niekedy je možné vidieť jeleňa nesúceho dvojité parožie - svoje a súperovo, ktoré mu zostalo vpletené do jeho.
Raz Caina privolali k jeleníkom vpleteným do seba pred obchodným centrom. S kolegami na nich vzali pílku a parožie rozrezali, načo sa obe zvieratá odpotácali preč. Petersen trvá na tom, že bez ohľadu na to, ako často sa píše o prepletenom paroží na internete, nie je týchto incidentov veľa. Pokiaľ sa parožie používa tým správnym spôsobom, ako ukážka sily a zdravia, je to veľmi účinný prostriedok. Bojovať ním je hazard. „Evolúcia nepraje ničomu, pri čom by vymierali tie najlepšie jedince na udržanie druhu.
Mytologické bytosti a inšpirácia pre dekorácie
Mytologické bytosti boli súčasťou príbehov azda odjakživa. Spomeňme si napríklad na egyptskú sfingu, grécku medúzu alebo všetkých tých drakov, jednorožcov a ďalšie zvláštne tvory, ktorých opisu sa v stredoveku venovali celé knihy. V niektoré prazvláštne tvory však ľudia verili ešte nedávno - a pokojne ich ďalej prezentovali ako realitu. Yetiho, Lochnesskú príšeru či chupacabru azda netreba nikomu predstavovať. Dodnes rozdeľujú spoločnosť na tých, čo v ne veria a druhú skupinu, podľa ktorej sú len výtvorom ľudskej fantázie. Niet divu, že naši predkovia so zatajených dychom počúvali aj o ďalších čudesných bytostiach a bezvýhradne v ne verili.
Rohatý zajac: Toto podivné zviera sa vyskytuje hneď vo viacerých kultúrach. V nemeckom Bavorsku je to wolpertinger, v Rakúsku zasa raurackl a v Švédsku ho poznajú pod názvom skvader. Jeho zaujímavý príbeh sa píše od roku 1874. Vtedy vraj rohatého zajaca zastrelil istý lovec, ktorého historka sa rýchlo stala nesmrteľnou. O vyše 30 neskôr dala lovcovi zo žartu jeho gazdiná kresbu podivného tvora a tá sa dostala až do múzea v Örnsköldsviku. V roku 1918 podľa nej preparátor Rudolf Granberg vytvoril vypchaté zviera s telom zajaca a krídlami a chvostom hlucháňa, ktoré je tam vystavené dodnes. V Severnej Amerika je podobný tvor známy ako „jackalope“ (teda spojenie zajaca a antilopy) a jeho pôvod treba hľadať v 30. rokoch 20. storočia, keď istí bratia Herrikovci jednoducho pripojili jelenie parožie ku kostre zajaca. Takéto zviera bolo pritom známe už v stredoveku. V 16. až 18. storočí verili, že tzv. lepus cornutus skutočne existuje, čo dokazuje niekoľko malieb (vrátane jednej od Albrechta Dürera), ale aj vedecké spisy. Súčasní vedci však v jeho existenciu neveria a domnievajú sa, že očití svedkovia mohli vidieť zajace postihnuté papilomavírusom.
Huňatý pstruh: Podivným tvorom je aj huňatý pstruh, ktorý sa spomína v ľudových rozprávkach v Severnej Amerike a na Islande. Tam už od 17. storočia verili, že tzv. lodsilungur je dielom netvorov a obrov. Z Islandu sa zrejme legenda dostala až za oceán, kde zas veria, že hrubý kožuch mal rybu ochrániť pred zimou. Vody jazier a riek sú vraj tak studené, že by si bez srsti neudržala svoju telesnú teplotu. Keď sa v lete oteplí, pstruh vraj chlpy „zhodí“.
Morská panna z Fidži: Dojemný príbeh morskej panny Ariel, ktorá sa zamilovala do človeka, pozná vďaka peru H. Ch. Andersena (1837) a animáku z dielne Disenyho (1989) azda každý z nás. Tzv. morská panna z Fidži, ktorú údajne našli neďaleko známeho ostrova v Tichom oceáne, má totiž hlavu mladej opice prišitú k polovici ryby. Začiatkom 19. storočia ju vytvorili japonskí rybári - buď zo žartu, alebo pre využitie pri náboženských rituáloch. Niekedy okolo roku 1815 od nich zrejme „tvora“ kúpil holandský obchodník, a tak sa dostal až do Európy. Spočiatku sa na ňu denne prichádzali za poplatok pozrieť stovky zvedavcov. Keď však odborníci autenticitu exponátu popreli, kaviareň skrachovala a morskú pannu s malým úspechom predvádzali na putovnom turné. V roku 1842 ju previezli do USA, kde v ňom pokračovali a panna napokon našla svoje miesto v múzeu vedľa reálnych zvierat ako napríklad vtákopysk.
Dahu: Kým väčšina vybájených zvierat je pomerne desivá, dahu je veľmi zábavný. Obľúbená postava príbehov vo Francúzsku a frankofónnych regiónoch Švajčiarska a Talianska totiž vyzerá ako obyčajný kamzík a až pri bližšom pohľade zistíte, že nohy na jednej strane má kratšie ako nohy na druhej, aby sa mohol bezpečne pohybovať po strmých svahoch. Podľa toho, ktoré nohy má skrátené, potom rozoznávame tzv. laevogyrous dahu (s kratšími ľavými končatinami, po svahu sa pohybuje proti smeru hodinových ručičiek) a dextrogyre dahu s kratšími nohami vpravo, ktorý kráča v smere hodinových ručičiek. Historiky o dahu zažívali najväčšiu popularita koncom 19. storočia, keď na vidiek prichádzali rozmaznaní boháči z mesta, ktorí sa k domácim správali povýšenecky. Tí sa im pomstili tak, že turistov vzali na lov dahua a potom ich nechali osamote, aby celú studenú noc striehli na vzácneho tvora v nepohodlnej polohe. Dnes pritom zo žartu hovoria, že na jeho chytenie treba dvoch ľudí - jeden bude stáť pod svahom s nachystaným vrecom a druhý sa postaví za zviera a začne napodobňovať jeho zvuky.
Tieto mytologické bytosti môžu byť skvelou inšpiráciou pre originálnu a zábavnú jesennú výzdobu stola.