Mesto Šaštín, kedysi nazývané Šašvár (maďarsky) alebo Schosberg (nemecky), leží v Nitrianskej stolici, v Arcibiskupstve Ostrihomskom. V dávnych dobách bolo toto územie majetkom významného rodu grófov Cobor de Czobor Szent-Mihály. Táto kniha si nekladie za cieľ spísať všetky milosti a zázraky, ktoré boli zaznamenané, pretože mnohé z nich neboli dostatočne jasne zdokumentované alebo podložené dôveryhodnými svedectvami. Preto sa zameriava len na tie prejavy dobrotivej Matky a zázraky, pri ktorých nie sú žiadne pochybnosti. Ako hovorí svätý Bernard: "Česť Kráľovnej miluje spravodlivosť; Panna Kráľovská falošnej chvály nepotrebuje, naplnená súc cťou a chválou." (List 174).
Pôvod Uctievania Bolestnej Matky v Šaštíne
V roku 1564 vládol na šaštínskom panstve gróf Imrich Czobor, významný muž vďaka svojmu bohatstvu a hodnosti vicepalatína. Jeho manželkou bola Angelika Bakwič, dcéra Pavla Bakwiča, známeho vodcu z Woganu. (Podrobnejšie o tom píše Istvánffy vo svojej Kronike.) Jedného dňa, keď gróf s grófkou cestovali na mieste, kde je dnes uctievaný milostivý obraz Bolestnej Matky, gróf, z neznámeho dôvodu ovládaný hnevom, prikázal svojej manželke a jej služobnej vystúpiť z voza. Grófka poslúchla, no toto poníženie jej spôsobilo veľkú bolesť. Bez ľudského útočiska sa s vrúcnou náklonnosťou utiekala k Bolestnej Božej Matke, spomínajúc na jej trpkosť, keď držala zmodralé telo svojho Syna na svojom lone. S horlivosťou prosila, aby jej zármutok premenila na radosť. Zaviazala sa sľubom, že na večnú pamiatku obdržanej milosti dá na tomto mieste vystaviť jej obraz na počesť a chválu Bolestnej Matky.
Sotva grófka urobila tento sľub, našla to, čo hľadala. Najdobrotivejšia Rodička Božia nielenže skrotila hnev v srdci jej manžela, ale ho aj naklonila k predošlej manželskej láske. Gróf, ľutujúc svoj čin, poslal pre ňu voz z hradu a privítal ju so zvláštnym znamením lásky. Pobožná pani zanechala iné rozhovory a oboznámila svojho pána so svojim sľubom. On s radosťou súhlasil a sám sa usiloval splniť tento sľub. Preto bez otáľania, v tom istom roku, umiestnili svätý obraz Bolestnej Matky do trojhrannej kaplnky na peknej lúke blízko hradu. Obraz bol umelecky zhotovený z dreva a podľa svedectva všetkých, ktorí ho videli, jeho trúchlivý výraz, velebnosť a dôstojnosť každého pohli k spasiteľnému strachu, vnútornému spoluutrpeniu, bolesti a užitočným slzám. Tento velebný obraz Bolestnej Matky bol ihneď navštevovaný mariánskymi ctiteľmi a čím viac rástla láska veriacich, tým viac sa rozmnožovala prívetivosť najdobrotivejšej Panej.
Úpadok a Obnovenie Úcty počas Vojnových Čias
Počas tureckých vojen, prenasledovaní a roztržiek v Uhorskom kráľovstve, úcta, pobožnosť a láska k svätému obrazu upadli. Aby bol obraz uchránený pred zneuctením, bol prenesený z pôvodného miesta do kaplnky svätého Imricha na šaštínskom hrade, kde bol uchovávaný vo veľkej úcte. Neskôr, vďaka snahe exelencie, pani grófky Barbory Erdődy de Monyorokerék, manželky grófa Adama Czobora, bol obraz vrátený na pôvodné miesto. Táto výborná pani s horlivou pobožnosťou, ktorú zdedila po svojich predkoch, často pristupovala k milostivému obrazu so svojimi dvoranmi, zvlášť v dňoch zasvätených najblahoslavenejšej Matke Božej, a vrúcne ju vzývala loretánskymi litániami.
Starší obyvatelia Šaštína rozprávali, že v roku 1685 počas morovej rany mnohí zomreli a boli pochovaní pri mariánskom stĺpe. Počas nepokojov Rákocziho v roku 1705 bolo okolo sedemsto jazdcov z regimentu Stainvilliánskeho zamordovaných a pochovaných v jamách pri stĺpe a v záhrade neďaleko hradu. Podľa niektorých svedectiev sa po nociach na tomto mieste ozývalo kvílenie a nariekanie, čo dosvedčil Jozef Wacek, bývalý obročník šaštínskeho panstva, a mnohí ďalší obyvatelia hradu. Dokonca aj grófka Barbora bola upozornená na toto smutné plakanie. Všeobecne sa verilo, že mŕtvi žiadajú o poľahčenie od živých.
Prečítajte si tiež: Článok o rybe vytvorenej ústami
Obmedzenie Prístupu k Obrazu a Ľudový Odpor
V roku 1718 Jozef Leeb, správca panstva, nariadil rozšíriť záhradu pre bažantov, čím ohradil obecnú cestu aj svätú sochu, a znemožnil prístup k Bolestnej Matke. Táto udalosť spôsobila veľký žiaľ milovníkom Márie. Hoci osobný prístup k svätému obrazu bol zakázaný, vrúcne vzdychy a pobožné žiadosti k milostivej Matke nemohli byť zakázané. Mnohé bohabojné ženy, ktorým bolo dovolené vstúpiť do záhrady, sa usilovali so svojimi deťmi s úctivosťou navštevovať obraz Bolestnej Matky.
Na slávny deň svätého Jána Nepomuckého, patróna od hanby a zlej povesti, sa šaštínski obyvatelia vybrali s procesiou z farského kostola k jeho soche, ktorá bola predtým postavená vedľa rieky Myjava. Teraz, pre väčšiu česť patróna a pre lepšiu príležitosť pobožného ľudu, bola socha umiestnená pri ceste oproti obecnému mlynu. Keď vykonávali svoju pobožnosť, všetkých prítomných obkľúčila bolesť, že už mnoho rokov je zahradený prístup k Bolestnej Matke. Zapálení horlivosťou a pobožnosťou, jednomyseľne pozdvihli zástavy k milostivému obrazu a rýchlo pospiechali, rozbúrali ohradu a otvorili cestu všetkým verným k svojej Panej. Po dlhom čase sa vrátili k milostivému obrazu, oplývali slzami úprimnej lásky, zaväzovali sa pobožnými vzdychmi a vrúcnymi sľubmi, a veselo prespevujúc ju zvelebovali, pokorne žiadajúc, aby sa Bolestivá Pani preukázala milostivou Matkou všetkým, ktorí sa k nej utiekajú.
Cirkevné Vyšetrovanie a Uznanie Zázrakov
Táto udalosť sa rýchlo rozšírila nielen v Uhorsku, ale aj v Rakúsku, Morave a Čechách. Správy o udalostiach a veľkom množstve prichádzajúcich ľudí sa dostali k ostrihomskému arcibiskupovi, kniežaťu Imrichovi Eszterházymu. Arcibiskup, aby predišiel bludom, nariadil duchovným osobám preniesť milostivý obraz na dôstojnejšie miesto a pod prísahou, podľa ustanovenia Tridentského koncilu, vyšetriť pravdivosť správ o milostiach a zázrakoch. Cieľom bolo po nájdení istoty verejne uznať silu svätého obrazu.
Juraj Imrich Agnelli, rodák zo Šaštína, farár holíčsky a vicearcidekan kraja šaštínskeho, spolu s Jánom Šenom, dekanom šaštínskym, Martinom Barcajom, farárom štefanovským, a otcom Rajmundom zo skalického kláštora, splnili nariadenie arcibiskupa. Aby predišli rozporom, vyučili ľud, že prenesenie obrazu je potrebné pre cirkevné vyšetrovanie. Dňa 24. augusta 1732 bol svätý obraz prenesený do farského kostola v Šaštíne a umiestnený na hlavný oltár. Neskôr bol uložený do loretánskej kaplnky, ktorú postavila rodina Czoborovcov.
Hoci starodávne obydlie Bolestnej Matky bolo opustené, veľké množstvo ľudí sa denne nachádzalo pri svätom mieste s vrúcnou pobožnosťou. Hoci nevideli svätý obraz, prijímali zvláštne milosti v rozličných nemociach a situáciách. Zbrojnoši strážili archu vo dne i v noci. Pavel Spacay, vyvolený biskup urbinský, v duchovných veciach námestník arcibiskupa ostrihomského, nariadil Jurajovi Imrichovi Agnellimu, Martinovi Pučovi, farárovi jablonickému, a Štefanovi Leopoldovi Szent-Gyórgyi, farárovi senickému, vykonať duchovnú inquisíciu v Šaštíne. Začali 4. septembra a úspešne ju dokončili. Účinky a zázraky Bolestnej Matky boli potvrdené prísahou svedkov.
Prečítajte si tiež: Učte deti o prírode prostredníctvom kníh o rybách
Zjavenie a Obrátenie
V roku 1732, v posledné fašiangové dni, Jozef Walter, strážny bažantov šaštínskeho panstva, vošiel popoludní do záhrady a priblížil sa k Mariánskemu stĺpu. Padol na kolená a začal sa modliť. Keď sa pozrel na svätý obraz, zjavila sa mu Bolestná Matka s otvorenými očami a prísnou tvárou. Walter, hoci zatvrdilý, to pokladal za málo. Ale 5. apríla, pred slávnosťou Bolestnej Rodičky Božej, o ôsmej hodine mu prepožičala tú milosť, že videl svätý obraz osvietený jasnosťou. Pohnutý spasiteľným strachom, urobil sľub, že polepší svoj život a očistí svoju hriešnu dušu spravodlivým pokáním. Svoju spoveď si vykonal v malackom kláštore rádu svätého Františka Serafínskeho.
Podobná milosť bola preukázaná Ondrejovi Fišerovi, ktorý sa dvanásť rokov nespovedal zo svojich hriechov. Nebeský Otec mu dal vnútorné vnuknutie…
Súčasná Reflexia a Výzva k Radosti
Radosť evanjelia napĺňa srdce a život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu, smútku, prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť.
Pápež František v exhortácii Evangelii Gaudium zdôrazňuje, že kresťania by nemali podliehať sebeckému smútku a horúčkovitému vyhľadávaniu povrchných radostí. Vnútorný život by sa nemal uzatvárať do vlastných záujmov, ale otvárať sa druhým, chudobným a Božiemu hlasu. Aj veriacim hrozí riziko, že sa premenia na hnevlivých a nespokojných ľudí bez života.
Každý kresťan je pozvaný na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom a na každodenné hľadanie Krista. Nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán. Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním. On sám odpúšťa sedemdesiatsedemkrát a stále sa vracia, aby si nás naložil na plecia. Táto nekonečná láska nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova.
Prečítajte si tiež: Význam v riekankách
Knihy Starého zákona predpovedali radosť spásy, ktorá priam prekypovala v mesiášskych časoch. Prorok Izaiáš pozýva obyvateľov Siona, aby prijali Mesiáša so spevmi. Celé stvorenie má účasť na tejto radosti zo spásy. Zachariáš pozýva všetkých, aby pozdravili Kráľa, ktorý prichádza. Sofoniáš predstavuje samotného Boha, ktorý svojmu ľudu chce odovzdať spásonosný výkrik.
Evanjelium nás naliehavo pozýva radovať sa. Anjel pozdravuje Máriu slovami: "Zdravas' - Raduj sa!" Máriina návšteva u Alžbety spôsobila, že Ján poskočil radosťou v lone svojej matky. Sám Ježiš "zaplesal v Duchu Svätom". Jeho posolstvo je prameňom radosti. Naša kresťanská radosť vyviera z prameňa jeho prekypujúceho srdca. Po vzkriesení sa učeníci zaradovali. Kade učeníci prešli, tam "nastala veľká radosť" a oni uprostred prenasledovaní "boli naplnení radosťou".
Existujú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Radosť nemožno žiť rovnako vo všetkých etapách života, ale vždy zostáva prítomná - aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme milovaní. Aj uprostred ťažkostí musíme dať priestor radosti z viery - ako skrytej, ale istej dôvere aj uprostred najhorších trápení.
Pokušenie sa často prejavuje vo výhovorkách a sťažnostiach. Technologická spoločnosť znásobila príležitosti na potešenie, ale len veľmi ťažko dokáže vyvolať radosť. Najkrajšie radosti zažívajú chudobní ľudia, ktorí si aj uprostred náročných povinností dokážu zachovať veriace, štedré a jednoduché srdce. Tieto radosti vyvierajú z veľkej Božej lásky, ktorá sa prejavila v Ježišovi Kristovi.
Len vďaka stretnutiu s Božou láskou sa oslobodzujeme od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. Plnohodnotnými sa stávame, keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých. Z toho pramení evanjelizačné úsilie.
Evanjelizácia a Šírenie Radosti
Dobro má vždy tendenciu šíriť sa. Každá autentická skúsenosť pravdy a krásy chce rásť a každý človek, ktorý prežíva hlboké oslobodenie, získava väčšiu citlivosť na potreby druhých. Ten, kto túži žiť dôstojne a plnohodnotne, nemá inú možnosť, než všímať si druhých a snažiť sa o ich dobro. "Lebo nás ženie Kristova láska" (2 Kor 5, 14); "Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!" (1 Kor 9, 16).
Naozaj najviac dokážu využiť možnosti života tí, ktorí opustia istý breh a nechajú sa nadchnúť pre poslanie sprostredkovať život druhým. Cirkev pozýva na úlohu evanjelizovať, pretože kresťanom ukazuje pravý dynamizmus ich osobnej realizácie: náš život rastie a dozrieva v takej miere, v akej ho dávame k dispozícii životu druhých. Hlásateľ evanjelia by sa nemal stále tváriť ako na pohrebe. Objavme znovu a posilnime horlivosť, "sladkú a potešiteľnú radosť z evanjelizácie, a to aj vtedy, keď treba siať pomedzi slzy."
Nové hlásanie ponúka veriacim, aj vlažným a nepraktizujúcim, novú radosť z viery a evanjelizačnú plodnosť. Jeho centrum a podstata zostávajú rovnaké: je nimi Boh, ktorý prejavil svoju veľkú lásku v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Kristus je "večné evanjelium" (Zjv 14,6) a je "ten istý včera i dnes a naveky" (Hebr 13, 8), ale jeho bohatstvo a krása sú nevyčerpateľné. Ježiš Kristus dokáže prelomiť nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou.
I keď si dané poslanie vyžaduje intenzívne úsilie, celé toto dielo je predovšetkým Božie a presahuje všetko, čo my dokážeme objaviť a pochopiť. Ježiš je "prvý a najväčší hlásateľ evanjelia". Pri každej forme hlásania evanjelia prvé miesto patrí Bohu, ktorý nás povolal, aby sme s ním spolupracovali, a povzbudzuje nás silou svojho Ducha.
Novosť tohto poslania nesmieme vnímať ako vytrhnutie koreňov alebo zabudnutie na živé dejiny, ktoré nás obklopujú a hýbu vpred. Pamäť je rozmerom našej viery. Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť.
Nová Evanjelizácia a Oblasti Pôsobenia
Synoda biskupov v roku 2012 pripomenula, že nová evanjelizácia povoláva všetkých a uskutočňuje sa v troch oblastiach:
- Riadna pastorácia, oživovaná plameňom Ducha, rozohňujúceho srdcia veriacich, ktorí pravidelne navštevujú spoločenstvo a stretávajú sa v deň Pána.
- Pokrstené osoby, ktorých životy však nezodpovedajú požiadavkám krstu.
- Ohlasovanie evanjelia tým, ktorí nepoznajú Ježiša Krista alebo ho odjakživa odmietali.
Kresťania majú povinnosť hlásať evanjelium bez toho, aby kohokoľvek vylučovali - nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu.
Svätý Ján Pavol II. nás pozýva, aby sme si uvedomili, že "nemôžeme strácať zápal pre ohlasovanie" tým, ktorí sú vzdialení od Krista, lebo toto je "prvoradou úlohou Cirkvi". Misionárska činnosť "predstavuje ešte aj dnes najväčšiu výzvu pre Cirkev" a "misionárska úloha musí byť prvoradá".