Otázka, či bolo skôr vajce alebo sliepka, je jednou z najstarších a najznámejších hádaniek. Po stáročia zamestnávala filozofov, teológov, vedcov a laikov, a hoci sa na prvý pohľad zdá byť jednoduchá, skrýva v sebe hlboké úvahy o pôvode života, evolúcii a príčinách a následkoch. V tomto článku sa pozrieme na túto dilemu z vedeckého hľadiska, pričom zohľadníme poznatky z biológie, paleontológie a genetiky.
Evolúcia a vznik amniotov
Základná premisa otázky, či bolo skôr vajce alebo sliepka, spočíva v tom, že sliepky sa rodia z vajec, teda logicky bolo prvé vajce. No ale vajcia znášajú sliepky! Riešenie tejto hádanky spočíva v pochopení biologickej evolúcie. Biologická evolúcia je komplikovaný proces, ktorým si prešiel každý žijúci tvor na svete a zároveň ním aj prechádza. Aj my ľudia sme ním prešli, kým sme sa dostali do dnešného stavu. Prví predkovia ľudí behalo po zemi už 6-7 miliónov rokov dozadu! Aj nám ľuďom trvalo dlho, kým sme sa naučili chodiť. Nie každý náš predok to totiž dokázal. Jednoducho sme sa vyvíjali!
Pokiaľ ide o problém, na ktorý hľadáme riešenie, tak odpoveď je jasne preukázateľná a evidentná vo fosílnych záznamoch. Z fosílií vieme, že prvé amnioty - teda živočíchy, ktoré produkujú „vajcia“, ako ich chápeme - vznikli asi pred 350 miliónmi rokov a pravdepodobne vyzerali ako malé jašterice so špičatými zubami. Na druhej strane, vtáky sa vo fosílnych záznamoch objavia až oveľa neskôr. Približne o 200 miliónov rokov neskôr, ako vznikli prvé amnioty.
Na vyriešenie tejto dilemy je kľúčové pochopiť evolučný proces a vznik amniotov. Amnioty sú skupina štvornožcov (Tetrapoda) zahŕňajúca plazy (Reptilia), vtáky (Aves) a cicavce (Mammalia), ktoré sa vyznačujú prítomnosťou amniotického vajíčka. Toto vajíčko má niekoľko membrán, ktoré chránia embryo a umožňujú mu vyvíjať sa na suchu, čo bol významný evolučný krok, ktorý umožnil amniotom oddeliť sa od vodného prostredia.
Podľa vedcov išlo o prirodzenú biologickú stratégiu. „Pred amniotami (lat. reptilia; veľký monofyletický taxón štvornožcov) žili na Zemi tetrapódy (skupina stavovcov s dobre diferencovanými končatinami s prstami), ktorým sa vyvinuli končatiny z rybích plutiev. Amnioty, ktoré prišli na scénu po nich (približne pred 320 miliónmi rokov), sa už od vody oddelili. „Vďaka špeciálnej koži, ktorá dokázala zadržiavať vodu, sa nemuseli báť, že na súši neprežijú. „Mnohé jašterice a hady sú totiž v reprodukcii veľmi flexibilné. Živorodé živočíchy sa dokážu v prípade potreby prinavrátiť ku kladeniu vajíčok a naopak,“ zdôrazňuje profesor Baoyu Jiang, vedúci štúdie.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti s ACC sirupom u detí
Evolúcia sliepok
Sliepka domáca (Gallus gallus domesticus) je domestikovaný poddruh kura divého (Gallus gallus), ktorý pochádza z juhovýchodnej Ázie. Proces domestikácie sliepok začal približne pred 8 000 rokmi a viedol k vzniku mnohých plemien s rôznymi vlastnosťami, ako je veľkosť, farba peria a produkcia vajec.
Evolúcia sliepok je komplexný proces, ktorý zahŕňa prirodzený výber a umelý výber. Prirodzený výber uprednostňoval jedince, ktoré boli lepšie prispôsobené na prežitie a rozmnožovanie v divočine, zatiaľ čo umelý výber, vykonávaný ľuďmi, uprednostňoval jedince s vlastnosťami, ktoré boli pre nich užitočné, ako je produkcia vajec a mäsa.
Mutácie a vznik prvého vajca so sliepkou
Čokoľvek čo sa vyliahne z vajíčka, má polovicu DNA od matky a polovicu DNA od otca. Ale niekedy sa DNA nezlúči na 100% a v DNA dôjde k miernej mutácii. Keď sa to stane, znamená to, že v dieťati, ktoré vyskočí z vajíčka, bude malý rozdiel! No nečakajme, že dieťa bude mať o nohu navyše, nejde to tak rýchlo. Čo to má ale spoločné s našou kuraciou a vaječnou hádankou? Znamená to, že v minulosti sa spárila samica podobná sliepke so samcom, ktorý bol podobný kohútovi.
Z evolučného hľadiska teda vajce predchádzalo sliepke. Prvá sliepka sa nevyliahla zo sliepačieho vajca, ale z vajca, ktoré zniesol vták, ktorý ešte nebol úplne sliepka, ale bol jej blízky predok. V tomto vajci došlo k genetickej mutácii, ktorá viedla k vzniku jedinca, ktorého už môžeme označiť za sliepku.
Rekreačná matematika a popularizácia vedy
Tereza Bártlová, rekreačná matematička, zdôrazňuje dôležitosť popularizácie vedy. „Bez popularizácie by sme boli len čudáci v bielych plášťoch,“ hovorí. Rekreačná matematika sa zameriava na popularizáciu, neformálne vzdelávanie a vzdelanie nematematikov. Podobne aj pri hľadaní odpovede na otázku, či bolo skôr vajce alebo sliepka, je dôležité popularizovať vedecké poznatky a vysvetľovať zložité procesy evolúcie a genetiky prístupným spôsobom.
Prečítajte si tiež: Modrý čaj: Kde ho zohnať?
Bártlová spomína, že rekreačná matematika má vyšší cieľ ako klasické slovné úlohy. Napríklad aby sa dala ohmatať, ako je to v prípade hlavolamov. Veľmi atraktívne je spojenie matematiky a literatúry, filmov alebo seriálov. Podobne aj pri vysvetľovaní vedeckých konceptov je dôležité používať príklady a paralely, ktoré sú pre ľudí zrozumiteľné a zaujímavé.
Evolučná teória a jej kritika
Evolúcia. Toto priam magické slovo vysvetľujúce vývoj života na zemi. Hádam každý zo školy vie, čo to znamená. Teraz si detailne ukážeme, že je to teória postavená na skomolených špekuláciách. Čo je to teda evolučná teória a ako vznikla? Učí sa na základných školách a dokonca na univerzitách ako jediná možná teória vzniku života a to je príčinou toľkého ateizmu. Niekde je dokonca zakázané učiť inú teóriu. Darwin vo svojom najznámejšom diele „O pôvode druhov prostredníctvom prirodzeného výberu, alebo zachovanie zvýhodnených rás v boji o život“, študoval viaceré pinky na Galapágoch. Čo teda pozoroval? Sledoval rôzne tvary zobáčikov týchto vtáčikov v rôznych prostrediach, prispôsobené druhu ich potravy. Bolo to pozorovanie správne? Áno. Aké z toho urobil závery a čo je podstatou jeho teórie? Hlavnými motormi evolúcie sú dva prvky. Je to mutabiblita, teda náhodná mutácia novej populácie. To znamená, že v novej populácii sa vyskytujú jedince s rôznymi črtami v stavbe tela. Druhým je Prírodný výber (selekcia). To znamená, že sa rozmnožujú najlepšie prispôsobené jedince, ktoré sú životaschonpejšie, priebojnejšie, silnejšie, rýchlejšie, zoženú viac potravy, uniknú skôr predátorom, prípadne sú atraktívnejšie pre samičku. Teda mutabilita zabezpečí dostatok „materiálu“ a prírodný výber z neho vyberie to najlepšie. Selekcia neprináša rozvoj, ale redukciu množstva. Narodí sa nejaké neatraktívne, alebo zle prispôsobené zvieratko, tak zahynie. Pozoroval, že z generácie na generáciu dochádza týmito procesmi u týchto vtáčikov ku zmenám na ich telách. Vyvodil z toho záver, že keď dochádza k takýmto zmenám u týchto piniek, tak takto sa mohli vyvinúť úplne od počiatku; od jedinej bunky takto mohol vzniknúť život. Boli závery tohto pozorovania správne? Ako to už býva, tak pravda sa zmiešala s nepodloženými špekuláciami. Prírodný výber nemožno zovšeobecniť.
Je dôležité si uvedomiť, že evolučná teória nie je dogmou, ale vedeckou teóriou, ktorá sa neustále vyvíja a dopĺňa na základe nových poznatkov. Existujú rôzne kritiky evolučnej teórie, ktoré poukazujú na nejasnosti a medzery v našom chápaní evolučných procesov. Je dôležité brať tieto kritiky do úvahy a pristupovať k evolučnej teórii kriticky a s otvorenou mysľou.
Náhoda a inteligencia v evolúcii
Ujasnime si najprv, čo je jedinou metódou evolučného procesu. Je to náhoda, metóda pokus-omyl. Ako vieme, tak táto metóda nedisponuje nijakou inteligenciou a kreativitou. Jediným kritériom úspešnosti je, či jedinec prežil a informácia sa odovzdá ďalším generáciám, alebo neprežil. Ukážeme si tento princíp trocha neskôr. Uvažujme, že sa vyvíja nový druh v rannom štádiu vývoja. Z jednej generácie na druhú sa udiali viaceré zmeny, povedzme v tvare srdca, v usporiadaní obličiek a iné menšie zmeny. Predpokladajme, že jedinec neprežil, lebo nové usporiadanie obličiek nebolo funkčné. Slepá náhoda však vie jedine to, že jedinec neprežil, ale nevie prečo! Teda náhoda sa bude možno pokúšať robiť zmeny na srdci, ale príčinou úmrtia toho jedinca boli nefunkčné obličky. Keď niečo tvorí človek, tak on sa vie poučiť zo svojich neúspešných pokusov. Slepá náhoda to nevie. Ten neúspešný pokus nevie ostatným predať informáciu o tom, čo presne bolo príčinou jeho zlyhania. Tá informácia sa navždy stratí a iné pokusy evolúcie by mohli opakovať tú istú fatálnu chybu, čo by viedlo k zániku života. A navyše s týmto neúspešným jedincom sa úplne stratila celá informácia o jeho predošlom vývoji. Povedzme, že chcem hodiť na šiestich kockách samé šestky, čo by predstavovalo vytvorenie nejakého detailu v tele náhodným procesom. Pri celom človeku by to znamenalo hodiť rovnaké číslo zároveň aspoň na niekoľkých miliardách kociek, lebo človek má viac ako 3 miliardy písmen vo svojej genetickej informácii. Skúšal som to teda, ale ani z 500 pokusov sa mi to nepodarilo dosiahnuť. Nielen že nepadli samé šestky, ale nepadli ani akékoľvek rovnaké čísla.
Evolucionisti vám potvrdia, že evolúcia je stále prebiehajúci proces a to je veľmi dôležité. Keďže evolúcia prebieha, tak také isté mechanizmy evolučného procesu, ako boli v minulosti by mali byť pozorované aj v súčasnosti. Nepotrebujeme teda žiadne staré skamenelé vykopávky, ale stačí nám pozorovať súčasnú prírodu. Pripadá vám to, ako keby jednotlivé živočíchy vznikali ako malinká úspešná časť procesu metódy pokus-omyl? Kde sú tie obrovské množstvá neúspešných pokusov? Leopard, slon, zebra, človek - všetky živočíchy sú dokonalé a nikde nevidno zúfalé pokusy evolúcie o vytvorenie lepšieho, alebo nového druhu.
Prečítajte si tiež: Plienková torta krok za krokom
Strom života a chýbajúce prechodné články
Vezmime si príklad zo stavby domu. Stavba domu je tak isto ako evolúcia prebiehajúci proces, lebo v každom okamžiku môžem nájsť niekde na planéte dom v ktoromkoľvek štádiu výstavby, teda ako stavebný plán, vytýčenie stavby, vykopaná jama na základy, hotové základy, základová doska, obvodové múry, strecha a hotový dom. A to som ani nespomenul, že na začiatku musí byť myšlienka, že nebolo by zlé mať svoj dom. Ani to ešte samo o sebe nestačí, kým sa pevne nerozhodnem, že teraz idem začať stavať svoj dom. Pozrime sa teraz na strom života z učebníc o evolúcii. Vezmime si jednu vetvu od jednobunkového živočícha po vtáky. Urobte si čiaru od spodku až po toho vtáka na tomto diagrame. Mal by som pozorovať niekde na našej planéte vtáka, povedzme orla, v každomštádiu vývoja od toho jednobunkového organizmu až po dokonalého orla. Teda predchodca orla, ako sa mení z vodného živočícha na vtáka. Ako sa mu z plutiev tvoria krídla a zo šupín perie. Veď evolúcia prebieha, tak malo by to byť predsa samozrejmé. Nič také však nepozorujeme. Žiadne prechodové štádium nikde na celej zemi nevidno. Prečo?
Zjednodušovanie a komplikovanosť organizmov
Evolučná teória tvrdí, že živočíchy sa počas miliónov rokov vyvinuli z jednoduchých foriem na komplexné. Ukážeme si, že aj toto je čistý nezmysel. Povedzme, že pri pokusoch s hádzaním kockami, samé jednotky predstavujú jednoduché formy života, ako jednobunkové organizmy a samé šestky komplexné formy, ako človek. Čo môžeme teda pozorovať? Slepá náhoda nemá nijakú možnosť na posúdenie, čo je komplexnejšie a čo nie je! Jedine inteligencia vie rozlíšiť medzi tým, čo je vyšší stupeň a čo je nižší. Náhoda predsa nevie nijako posúdiť, že jej nový pokus je lepší, alebo horší ako predchádzajúci. Keď hádžem kockami, tak nie je pozorované, aby čísla behom hádzania vždy rástli. Raz vzrastú, ďalší raz klesnú atď. Mutácia si nevie povedať, že dobre, teraz idem vyvíjať obličky a ostatné časti ostanú nezmenené. Vývoj tak, ako ho predpokladá evolučná teória, vyvíja organizmus plošne. Teda zmeny na všetkých orgánoch naraz. A ako sme si ukázali, tak náhoda by mohla niektoré veci zlepšiť, ale iné naopak degradovať! Pri zložitosti organizmu ako je napríklad cicavec existujú miliardy nefunkčných spôsobov, akými by sa dali jednotlivé orgány utvoriť.
Jediným kritériom pre prírodný výber je, či novovzniknutý jedinec prežil, alebo nie. Ak prežil, tak nevie prečo prežil. Či to bolo vďaka novej bunkovej stene, ktorá vznikla „náhodou“, alebo to spôsobilo niečo iné. Jednoducho to nemá skadiaľ vedieť. Tak ani nevie, čo má presne zlepšovať v ďalších generáciách, keďže niektoré orgány a vlastnosti sa mohli mutáciou zlepšiť a iné naopak degradovať. Takže zovšeobecnená metóda prírodného výberu v ranných štádiách vývoja sa tu obmedzuje na jediný fakt, či jedinec prežil a to je úplne nedostatočné z hľadiska akéhosi samovoľného vývoja od jednoduchých foriem k zložitejším. Teda samovoľný náhodný proces evolučného zdokonaľovania je nezmysel. Navyše prírodný výber u ľudskej populácie je absolútne vylúčený, lebo prežívajú takmer všetci.
Genetika a DNA
Teraz vieme veci, o ktorých Darwin nemal ani zdania. Trocha si vysvetlíme základy genetiky, lebo tieto pojmy nemusia byť známe každému a budú sa ešte spomínať. Vieme, že každá jedna bunka v tele akéhokoľvek živočícha alebo rastliny obsahuje vo svojom jadre kompletnú informáciu o stavbe celého tela. DNA je nosič tejto kódovanej informácie, je to dvojitá špirála deoxyribonukleovej kyseliny. Pozostáva z rôznych kombinácií štyroch dusíkatých báz (nukledotidov) so skratkami A, C, G, T. Postupnosti týchto štyroch prvkov tvoria kódovanú informáciu o stavbe celého organizmu. Tri po sebe idúce nukledotidy kódujú bielkovinu, ktorú bunka následne vyrobí. Volá sa to tripletový kód. Nie všetky kombinácie génov kódujú bielkoviny. Takáto DNA sa nazýva nekódujúca DNA a pri človeku tvorí viac ako 98%. Rozšíril sa aj pojem „Junk DNA“, teda odpadová DNA. Tento termín je však nesprávny a veľmi zavádzajúci, lebo táto DNA má svoju úlohu a nemožno ju z genómu odstrániť. Preto, čo nemožno odstrániť, to nie je odpad. Niektorí tiež zvyknú tvrdiť, že prítomnosť týchto častí DNA kódu, alebo úsekov bez nejakej nám známej funkcie, sú dôkazom evolúcie. Ako toto môže dokazovať evolúciu? Za to, že ešte nechápeme, akú funkciu majú tie časti kódu, to ešte neznamená, že sú tam zbytočne. Špirála DNA je rozdelená a zmotaná do častí, ktoré sa nazývajú chromozómy. Človek má v jadre každej bunky v tele 46 chromozómov, ktoré sú v pároch. Polovica od otca a polovica od matky. Pohlavné bunky majú len 23 chromozómov. Na tejto mikro úrovni prebiehajú tak špecifické a zložité procesy navrhnuté presne na tento účel, že je nemysliteľné, aby toto bolo dielo čírej náhody. Napríklad, pred rozdelením bunky sa táto špirála „sama od seba“ rozpletie a vytvorí sa „sama od seba“ jej presná kópia. Potom sa chromozómy zhromaždia „samy od seba“ v strede bunky a „samy od seba“ sa rozdelia na polovice na protiľahlých stranách bunky a následne sa „sama od seba“ bunka predelí napoly (viď videá nižšie). Keď o tom budete čítať v odbornej literatúre, tak si prosím všimnite trpný rod, ktorý sa tam používa, teda zo špirály saurobí kópia, chromozómy sa rozdelia, bunka sa rozdelí, toto a toto sa urobí. Nevieme ako a prečo sa to deje. Toto je mikroskopické Božie majstrovstvo. Keď vám bude o tom rozprávať nejaký odborník, zaplaví vás množstvom odborných pojmov a bude sa zdať, že všetko to máme pochopené. Je to len zdanie. To, že sme tieto procesy detailne pozorovali a dali sme im honosne znejúce pomenovania, neznamená nič iné, len že sme popísali to, čo sme videli. Vôbec však nechápeme, čo riadi tieto procesy, prečo sa chromozómy v bunke rozostúpia presne tak, ako majú počas mitózy a meiózy? Čo spôsobí rozdelenie bunky? Tieto procesy sú pozorovateľné u rastlín aj živých tvorov, teda aj u tzv. nižších jednobunkových živočíchov, naprieč celým stromom života až po najvyvinutejšie tvory a človeka. Prečo sa tieto procesy nevyvíjali? Prečo sú rovnako dokonalé aj u vývojovo nižších tvorov aj u človeka? Lebo tento mechanizmus kódovania informácie stanovil Boh pre všetky tvory. A čo z toho vyplýva? To, že sa niektoré tvory zdajú byť menej vyvinuté, napríklad jednobunkové, to neznamená, že sú primitívne a z nich sa počas doby stanú sami od seba komplexnejšie živočíchy. To znamená len to, že Boh stvoril život v takejto rozmanitosti. Keď hovoríme o samovoľnom zdokonaľovaní organizmov, tak zároveň hovoríme aj o zdokonaľovaní DNA kódu, lebo stavba jedinca je popísaná v kóde. Tak prečo má rastlina Paris Japonica50-násobne! väčšiu genetickú informáciu ako človek? Teda ľudská DNA dlhá skoro 2m a DNA rastliny paris japonica dlhá 91m. Porovnávanie veľkosti genómu nám prinesie ďalšie otázky. Napríklad človek má 3,2Gb (miliiárd párov). Zaujímavé je, že ryba Protopterus aethiopicus má DNA dlhú 130Gb, čo je 40x viac ako DNA človeka. Ryby (fishes) a obojživelníky (amphibians) by mali byť predchodcami cicavcov (mammals) a pritom väčšina z nich má mnohonásobne väčšiu DNA. Teda z hľadiska evolúcie by neprichádzalo k vývoju, ale naopak, v určitom štádiu by muselo dôjsť k degradácii a redukcii genetickej informácie. obr. Keď vznikal nový medzidruh, napr. z jaštera na vtáka, tak sa musela v DNA objaviť nová informácia o pierkach a o stavbe krídel. Ako? Skadiaľ? Jedinou dostupnou metódou pre evolucionistov - pokusom a omylom, čo nazývajú mutáciou. Rozprával som sa s jedným presvedčeným evolucionistom a povedal som mu, že vznik nového tvora evolúciou je asi tak pravdepodobný, ako že by výbuchom na šrotovisku vzniklo dopravné lietadlo. A viete čo mi povedal? Že štatisticky existuje taká pravdepodobnosť a teda že raz musí to lietadlo vzniknúť. A on tomu naozaj veril. Zdá sa, že občas je rozumnejšie použiť zdravý sedliacky rozum, ako matematicky vyjadriť, že pravdepodobnosť takéhoto niečoho je 1:1050. Pretože niekedy musíme jednoducho priznať, že hoci je to štatisticky prípustné, je to nereálne a nemožné. Veď je jasné, že niektoré procesy pri výrobe vyžadujú istú zručnosť a nutnosť zachovania presného výrobného postupu a použitie špeciálnych nástrojov. Len pre porovnanie, počet hviezd v pozorovateľnom vesmíre je približne 1024 a počet atómov v tejto hmote je 1080. Musí byť pritom splnených toľko podmienok, že to je prakticky nemožné. Keby to fungovalo, tak básne, hudbu, obrázky a filmy by generovali metódou pokus-omyl v počítačoch v generátoroch náhodných čísel. Spustime na počítači generátor náhodných čísel a sledujme, aké obrázky nám budú vznikať. Mal by sa občas objaviť nejaký pekný obrázok dievčaťa, potom neskôr pekná krajinka, alebo aspoň jednoduchý kruh. Som presvedčený, že tam bude len šum, hoci štatisticky by tam takéto obrázky mali vznikať. Aby vznikol život náhodou, dá sa to prirovnať k tomu, ako keby náhodou sám od seba vznikol film s pekne nadväzujúcimi scénami, logickým dejom a presne pasujúcou zvukovou stopou. Som presvedčený, že je úplne vylúčené, aby takto vznikli len dva po sebe idúce filmové políčka s nadväzujúcou pohybujúcou sa scénou a už vonkoncom nie celý film so zvukom, ktorý priemerne obsahuje viac ako 100 000 filmových políčok, čo je v HD rozlíšení viac ako 200 miliárd pixelov, pričom každý pixel má na výber z miliardy farieb. A každá jedna hodnota musí presne sedieť. Náhodou nemôže vzniknúť ani nová poviedka s nejakou napínavou zápletkou a logickým dejom. Alebo dajme písací stroj netrénovaným šimpanzom a po rokoch snaženia by mala vzniknúť aspoň kratučká zmysluplná báseň. Tiež je to utópia. Keď máte v dome reguláciu teploty, tak je zrejmé, že je to pomerne sofistikovaný proces a je každému jasné, že to stvoril niekto inteligentný a je to zostrojené na plnenie špecifickej úlohy - teda na udržiavanie nastavenej teploty v dome. Alebo fotoaparát, ktorý je ekvivalentom oka. Človek má takýchto regulačných mechanizmov mnoho, oveľa zložitejších a tu väčšina ľudí pripúšťa, že to vzniklo náhodou. v genóme sú presne zakódované časy, kedy má začať biť srdce plodu, kedy sa matke začne tvoriť mlieko, kedy bude mať matka kontrakcie, kedy budú rásť zúbky, rast vlasov, tempo rastu, sexuálne dospievanie; všetko je precízne načasované. Všetko funguje presne tak, ako má. Veď je to predsa samozrejmé. Ako inak by to malo byť urobené? To je jasné, lebo to niekto takto precízne navrhol. Nie je vám podozrivé, že všetko pekne do seba zapadá? Je množstvo precízne uzatvorených cyklov. absolútne dokonalé doplnenie stavby tela a kompatibilita samca a samičky pri každom jednom živočíchovi, pričom vo vnútornej stavbe sú úplne odlišné orgány, ktoré majú svoj význam a vzájomne sa dopĺňajú. Pritom tieto odlišnosti majú presne logicky definovaný význam. Teda napríklad rozdiely sa týkajú špecificky reprodukcie a nie je rozdi…
Čas a evolúcia
Čas je pre mnohých fyzikov dodnes záhadou. V podstate je záhadou pre nás všetkých, pretože to nie je bežne merateľná častica ani energia, ani nejaká vec. Bežne sa na čas pýtame, pozeráme si ho na internete, hodinkách,… poznáme hodiny, ale keď sa zamyslíme že kto ho vlastne vymyslel, čo to čas je, prečo plynie vždy jedným smerom, akosi nemáme odpovede. No čo ak je čas odvodená veličina, ktorá vzniká vtedy, keď entropia organizovane narastá? V disipatívnych systémoch sa totiž práve vďaka organizácií objavuje lokálna šípka času. Vďaka prechodu častíc so spinom, ktoré prenášajú nielen energiu, ale aj vektory vnútornej orientácie, vzniká spinovo-informačný gradient. Vo viac laickej reči, aby tomu pochopil každý, všade kde sa uvoľňuje entropia alebo nastáva jej výmena, uvoľňuje sa teplo (IČ svetlo) a automaticky plynie čas. Dôvod prečo je ten, že na produkciu tepla svetlo musí interagovať s hmotou, čo znamená, že sa pohybuje pomalšie (je spomalené). No a kedykoľvek ide niečo pomalšie ako rýchlosť svetla, tok času je sprievodný - emergentný jav. A práve tam, kde existuje štruktúra, ktorá vie uchovávať, spracovávať a spätne ovplyvňovať tok SPINU, tam môže vzniknúť pojem času ako sled udalostí, ktoré sa organizujú do sekvencie.
Spin je vnútorný stav častice, ktorý určuje, ako častica reaguje na magnetické pole, ako sa správa v kvantových prechodoch, a hlavne ako interaguje s prostredím. Ak si nespomínaš a potrebuješ detaily, o SPIN-e som napísal detailné články, aké u nás inde nenájdeš a to Chiralita #4 a Chiralita #5. No a v nasledovnom článku Chiralita #7 až Chiralita #8 Voda mozgu, pia hmota a kolagén = koherencia, pamäť a vedomie som ti ukázal, že spin môže uchovávať viac než len 1 bit informácie. Môže byť qubit, alebo ešte komplexnejšia štruktúra. To znamená, že keď vezmeš len bežný BIT ako to poznáme - jednotka a nula, vďaka čomu pracujú všetky technológie a že sú pomerne „vymakané“, no keď zvážiš, že kvantový SPIN, s akým sa stretáva mitochondria má okrem jednotky a nuly a exponenciálne viac stavov, zrazu sa ich výpočtová kapacita stáva neuveriteľná. Niekto by to nazval až „božská„. No spin má ešte jednu dôležitú vlastnosť, vektor. Teda má nielen hodnotu, ale aj smer. A ak sa tento vektor mení v priestore a čase, vzniká z neho elektromagnetické pole. V priestore teda môžeme definovať spinové gradienty, ktoré sú zodpovedné za to, že niektoré častice idú jedným smerom, iné opačne. Práve som ti teda vysvetlil, ako vďaka chaosu a jeho následnej organizácií vzniká reálny „tik-tok“, teda oscilačný mechanizmus hodiniek.
Mitochondrie vygeneruje biofotóny, ktoré sa vďaka štruktúre kolagénu polarizujú a šíria sa vo forme vĺn (solitóny), ktoré nesú spinovú informáciu. Táto spinovo-fotonická interakcia je následne základom lokálnych hodín danej bunky/systému a teda merania času na bunkovej alebo tkanivovej úrovni. Takto môže bunka vedieť, kedy aktivovať gén, kedy opraviť DNA, alebo kedy vyvolať apoptózu. Keď vezmeme v úvahu, že entropia môže byť organizovaná aj do stabilnejších štruktúr, do disipatívnych systémov, potom si automaticky každý uvedomí, že chaos nie je „neporiadok“, ale zdroj informácie. A ak je informácia základná fyzikálna entita (ako tvrdí napríklad Melvin Vopson), potom aj entropia = informácia. A kde je informácia, tam môže byť výpočtový algoritmus.