Lectio divina, čo v preklade znamená "božské čítanie", je starobylá metóda meditatívneho čítania Písma, ktorá sa praktizuje už od prvých storočí Cirkvi. Táto metóda, overená stáročiami, ponúka hlboký a osobný spôsob, ako sa stretnúť s Bohom prostredníctvom jeho Slova. Malá brožúrka s názvom podľa dávneho a osvedčeného spôsobu meditatívneho čítania Písma podáva históriu metódy lectio divina, samotnú metódu v štyroch základných krokoch a niekoľko príkladov ako túto metódu používať.
História a význam Lectio Divina
Lectio divina nie je len moderný trend, ale prastará praktika, ktorú používali cirkevní otcovia ako Origenes a svätý Benedikt, ktorý kládol veľký dôraz na lectio divina v regulách svojej rehole. Slovanské národy prejavujú vďačnosť svojim vierozvestom Sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorí za základ svojej misie vzali Sväté písmo preložené do reči našich predkov. Ich misia mala možno preto úspech, že bola postavená na starostlivo zostavenej liturgii a na používaní Písma preloženého do reči ľudu. Dvadsiate storočie je predovšetkým charakteristické mohutným rozvojom liturgického a biblického hnutia ešte v prvej polovici storočia. Všeobecný vzrast pozornosti voči Svätému písmu možno považovať za osobitný znak časov, v čom treba vidieť jasný impulz Ducha Svätého pre túto dobu. Dvadsiate storočie je storočím intenzívnej biblickej práce aj na vedeckom poli, storočím mnohých biblických encyklík pápežov, ale aj intenzívnej biblickej formácie systematicky organizovanej v teologických školách alebo aj spontánne pestovanej v biblických krúžkoch a podobne. K týmto trendom mohutne prispel Druhý vatikánsky koncil dokumentom najvyššieho významu: vieroučnou konštitúciou O Božom zjavení (Dei Verbum), v ktorej vedie veriacich k pestovaniu osobného vzťahu k Svätému písmu. Cieľom lectio divina nie je v prvom rade štúdium textu, ale skôr "nasýtenie sa" Božím Slovom, ktoré sa zjavuje vo Svätom písme.
Štyri kroky Lectio Divina
Metóda lectio divina sa skladá zo štyroch základných krokov, ktoré na seba nadväzujú a vedú k hlbšiemu porozumeniu Božieho slova a k osobnému stretnutiu s Bohom. Tieto kroky sú:
- Lectio (Čítanie): Prvým krokom je pomalé a pozorné čítanie vybraného biblického textu. Je dôležité čítať s vierou, že Boh skrze toto slovo prehovorí k našej duši. Voľba textu závisí celkom od okolností, v ktorých sa uskutočňuje naše lectio divina. Ak čítame Písmo každý deň, je dobré sledovať liturgické čítania (1. čítanie alebo evanjelium), pri týždňovom lectio divina je dobré sledovať napríklad nedeľné čítania. Je možné praktizovať lectio divina každý druhý deň v týždni (vtedy možno brať striedavo všetky 3 čítania z nasledujúcej nedele alebo uprednostniť na pokračovanie niektorú knihu Svätého písma. Poriadok čítaní je uvedený v Katolíckych novinách alebo v niektorých na to určených brožúrkach (napr. Liturgické čítania, vyd. Dobre je pred začiatkom čítania vzbudiť si vieru v Bohom vnuknutý charakter textov Písma. Potrebné je tiež správne si limitovať zvolený úryvok: treba čítať od začiatku nejakej opisovanej udalosti až do konca toho-ktorého opisu. Pri tomto prvom kroku sa usilujeme pochopiť text a familiárne sa s ním oboznámiť. pokúsiť sa objaviť štruktúru textu: má text nejaké logické časti? Ako na seba nadväzujú? Vyskytuje sa v texte nejaká gradácia obsahu? Vyskytuje sa v texte inklúzia (nejaký prvok uvedený na začiatku textu a potom aj na konci)? Na záver je dobré znovu si text prečítať a pozornosť zamerať na objavené výrazné prvky pri aplikovaní uvedeného postupu. Cirkevní otcovia boli veľmi citliví na zaobchádzanie s Písmom. Vnímali ho skoro ako osobu. Čítať Písmo podľa nich znamená niečo také ako spoznávať priateľa, objavovať tajomstvá osoby. Stretnutiu s priateľmi sme ochotní obetovať veľa času, pretože ich spoločnosť je nám príjemná. Môžeme byť istí, že Bohu je naša prítomnosť vždy milá. Boh totiž túži po nás a chce s nami osobne komunikovať. Preto sa musíme vyvarovať akejkoľvek snahy o manipuláciu textov tým, žeby sme si ich vysvetľovali podľa svojej fantázie. Tu má svoje odôvodnenie požiadavka výkladu Písma v zhode s vierou Cirkvi a s jej Učiteľským úradom.
- Meditatio (Rozjímanie): V tomto kroku sa zastavujeme nad slovami, frázami alebo obrazmi, ktoré nás oslovili počas čítania. Premýšľame o ich význame pre náš život a dovoľujeme im preniknúť do hĺbky nášho srdca. Dostali sme sa tak k centrálnemu bodu celého postupu lectio divina pokiaľ ide o výkon človeka. Meditácia teda spočíva v hľadaní posolstva pre jednotlivca. Možno povedať, že ak je výsledkom prvého kroku - čítania - nejaká pravda, v druhom kroku - v meditácii - hľadáme miesto pre túto pravdu, a to vo vlastnom živote ako aj v živote okolo nás. Dá sa tiež tvrdiť, že kým v prvom kroku uvažujeme nad historickým zmyslom textu - ako ho chápal a vyjadril svätopisec - tak v druhom kroku sa snažíme formulovať dnešný zmysel textu. Podstatu meditácie vhodne vyjadruje evanjeliová udalosť o emauzských učeníkoch (Lk 24,13-35): Pán Ježiš im vysvetľoval Písma, ktoré sa naň vzťahovali. Pripomínal im mesiášske miesta v Písme a poukazoval na prítomnosť, keď sa tieto proroctvá vyplnili. Teda ukazoval emauzským učeníkom priestor v ich živote a v ich súčasnosti pre tieto pravdy. A tu je dôležitý ešte jeden prvok: horiace srdce (Lk 24,32). Pri meditácii si pravdu sformulovanú už v prvom kroku môžeme ďalej spresňovať a prehlbovať. Keď ju „prenášame“ do svojej prítomnosti a svojho prostredia, vtedy dostáva nové tvary, nový dôraz, nové upresnenie a podobne. Dobre je pamätať si ju celý deň a často si ju pripomínať najmä v konfrontácii s mnohorakými udalosťami dňa či týždňa, ktorých je veľmi veľa. Takto sa tá pravda stáva súčasťou našej vlastnej identity a tak nás veľmi účinne formuje. Meditáciu možno praktizovať v samote alebo v spoločenstve. Ak ju robíme v spoločenstve, vtedy si vzájomne zdieľame obsahy, ktoré nám pripadajú dôležité, a tak sa všetci členovia veľmi účinne duchovne obohacujú. Spoločné lectio divina veľmi vyhovuje cirkevnému charakteru Písma a komunitnému charakteru viery. Preto sa vrelo odporúča spoločné čítanie Písma v rodinách alebo iných spoločenstvách: farských, mládežníckych, študentských, alebo aj ekumenických a pod. Kedy je ten správny moment prechodu od druhého kroku k modlitbe? Ten moment prichádza spontánne sám od seba. Keď sme dobre premeditovali celý text, keď sme teda našli miesto pre jeho posolstvo v našom osobnom živote i v živote okolo seba (pri spoločnom lectio divina sa tento druhý rozmer nachádza ľahšie a pravdivejšie) vtedy naša myseľ celkom spontánne prechádza k modlitbe.
- Oratio (Modlitba): Po rozjímaní nasleduje modlitba, v ktorej sa obraciame priamo na Boha. Rozprávame sa s ním o našich myšlienkach, pocitoch a zážitkoch, ktoré v nás vyvolal prečítaný text. V predchádzajúcich dvoch krokoch sme sa snažili všímať si mnohé detaily v analyzovanom texte a pritom počúvať Boha, ktorý k nám chcel prostredníctvom svojho Slova prehovoriť. Snažili sme sa tiež vytvoriť priestor vo svojom srdci a mysli pre novú pravdu, ktorú sme prijali. Umiestnenie modlitby do tretej fázy nášho spracovania biblického textu nie je výlučné. Možno sa modliť na začiatku, keď sa snažíme vytvoriť si ticho v nás a okolo nás a možno sa tiež modliť pri čítaní a meditácii. Obsah či druh modlitby závisí celkom od obsahu a druhu preberaných textov. Môže to byť chvála, vďaka, prosba alebo ľútosť alebo dokonca aj nárek či žaloba… Všetko závisí od preberaných obsahov a od našej existenciálnej situácie. Modlitba by však nemala mať len individuálny, ale aj komunitárny charakter, pretože v každom momente sme členmi spoločenstva veriacich a predmetom našich modlitieb majú byť aj spoločné otázky. Vhodné je - a v začiatkoch praktizovania lectio divina aj veľmi užitočné - modliť sa niektoré stanovené modlitby alebo napríklad žalmy. Potrebné je však mať o nich prehľad, aby sme si mohli vybrať tie najvhodnejšie podľa danej témy. V dávnych dobách mali mladí mnísi za úlohu naspamäť sa naučiť niekoľko žalmov s rôznymi žánrami, aby sa ich dokázali modliť podľa momentálnej situácie a aby tiež ovládali istý slovník modlitby. Slovo ako také má v biblickej tradícii veľký význam. Najplnšie je to vidieť v opise stvorenia Gn 1,1nn: Boh povedal a stalo sa… Božie slovo má stvoriteľskú silu.
- Contemplatio (Kontemplácia): Posledným krokom je kontemplácia, ktorá je stretnutím s Bohom v našej duši. Je to stav hlbokého pokoja a ticha, v ktorom sa otvárame Božej prítomnosti a nechávame sa ňou naplniť. Podobne ako nejestvuje presný návod na prestúpenie z druhého kroku do tretieho, tak nejestvuje ani návod na prestup do štvrtého kroku, do kontemplácie. Tu ešte menej, pretože ide už nie o ľudskú techniku, ale o Boží dar, teda o náboženskú skúsenosť, ktorá nás prekračuje. Človek si ju nemôže nacvičiť, ale iba sa pre ňu otvoriť. Kontemplácia je ako zbieranie ovocia na strome: potrebné boli predchádzajúce fázy rastu stromu a dozrievania plodu. Spiritualisti sa venujú viac modlitbe a hlbokému rozjímaniu, sústreďujú sa na individuálnu cestu a nevšímajú si spoločnosť a jej problémy. V tejto poznámke nejde ani tak o to, aby sme rozlišovali správne od mýlneho, ako skôr aby sme sa vyhýbali extrémom. Správne pochopenie lectio divina dáva predpoklad, aby sme sa vyhli uvedeným krajnostiam. Správne a duchovne zdravé čítanie Božieho slova si všíma text v jeho historických a spoločenských okolnostiach, v ktorých vznikol. Meditácia a modlitba umožňuje osvojiť si Božie slovo do osobnej a komunitárnej súčasnosti. Celý model lectio divina pritom pamätá aj na actio, čiže predsavzatie, činnosť v sile prijatého poznania. V kontemplácii nastáva vrchol našej práce s biblickým textom. Naša myseľ pracuje s hlavnou myšlienkou či posolstvom čítaného textu, hľadá pre ňu miesto v našom osobnom živote aj v živote okolo nás a modlí sa a pritom sa celkom spontánne ponorí do živého obsahu meditovaného textu. Pri všetkých týchto troch krokoch sme sa mnohokrát vrátili k východiskovému textu, mnohokrát sme ho prečítali a postupne sme objavili jeho „chuť“. Pritom sme nadobudli skúsenosť „sily“ Božieho slova, ktoré v nás rástlo. Kontemplácia je latinské slovo a znamená pozorovať, vidieť, hľadieť, uvažovať, ale aj vnímať do hĺbky, pozerať do súvislostí… Napr. Mojžiš (Dt 34,1nn) hľadel z hory Nebo na Zasľúbenú zem. Kontemploval ju, totiž vnímal ani nie tak teritórium ako skôr budúce pôsobenie Boha uprostred jeho ľudu. Prvé preklady slova kontemplovať často používali výraz nazerať… v zmysle pozerať zúčastnenea pod. Kontemplácia je taká miera nášho ponorenia sa do vnímania tajomstva, ktorú ten človek, ktorého sa týka, vníma ako jeho prevyšujúce tajomstvo, dar, ktorý mu bol venovaný bez jeho zásluh a bez akéhokoľvek nároku. Človek vníma dar kontemplácie ako milosť, ktorá si podmaňuje človeka, pritom nepotláča jeho slobodu. Apoštol Pavol ho opísal nasledovne: Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný (1Kor 13,12). Naznačuje tu svoju skúsenosť kontemplácie. Z predchádzajúcich pokusov o definíciu kontemplácie vidíme, že ide o spontánne stretnutie so Slovom, ktoré má osobný a živý charakter. V kontemplácii sa spontánne prechádza od abstraktnej pravdy k Ježišovi Kristovi, ktorý je vteleným Slovom v Písme a darcom Ducha. Kontemplácia je vnútorná a tichá radosť z Ježiša Krista, víťaza nad smrťou, ktorý hlása Otca a sprostredkuje spásu i radosť z Evanjelia. V momente kontemplácie celkom spoľahlivo chápeme silu a chuť Božieho slova ako duchovného chleba, ktorý sýti nášho ducha (porov.
Praktické rady pre Lectio Divina
Pre úspešné praktizovanie lectio divina je dôležité vytvoriť si vhodné podmienky a pristupovať k tejto metóde s otvoreným srdcom a mysľou. Tu je niekoľko praktických rád:
- Ticho a pokoj: Prvou a hlavnou podmienkou je ticho v nás a okolo nás. Vo vonkajšom hluku je ťažko sústrediť sa a vo vnútornom nepokoji sa nemôžeme dobre otvoriť pre Boží hlas. Veľmi dobre nám tu môže pomôcť príklad proroka Eliáša, o ktorom hovorí 1Kr 19,11-13. Na to je potrebný pevný čas a vytrvalosť, najlepšie pravidelne v istú hodinu dňa či týždňa. Pravidelnosť, ticho a cieľavedomosť nám pomôžu otvoriť sa Bohu, ktorý k nám iste prehovorí.
- Otvorené srdce a myseľ: Lectio divina je schopný praktizovať každý človek, ktorý je veriaci a prejaví snahu o otvorenosť svojho srdca a svojej mysle voči Bohu. Nie je na to potrebné vzdelanie, stačí úprimná viera a snaha žiť podľa Božej vôle a trochu vytrvalosti pri práci s Písmom. Božie slovo prítomné v Písme sa nám bohato odmení.
- Vyvarovanie sa fundamentalizmu: Zásadnou prekážkou praktickej práce so Svätým písmom je fundamentalizmus. Jeho nebezpečenstvo je pomerne veľké. O tomto spôsobe zaobchádzania s Písmom sa zmienil aj dokument Pápežskej biblickej komisie z roku 1993 pod názvom Interpretácia Biblie v Cirkvi. V tomto dokumente sa o fundamentalistickom zaobchádzaní s Písmom hovorí, že ide o doslovný zmysel a teda aj o doslovný výklad Písma. Fundamentalizmus nikdy nebol v Katolíckej cirkvi prijatý a tých, ktorí takto čítajú Písmo, môže priviesť „k istému druhu sebazničenia mysle“ (Interpret. je potrebné byť veľmi opatrný aj keď ide o také čítanie Písma, ktoré spočíva v náhodnom pohľade na text. Kam padne čitateľovi v takom prípade zrak, to sa potom považuje za Božiu odpoveď na nejaký konkrétny problém. Písmo totiž neobsahuje priame odpovede na naše konkrétne otázky, preto ich nemožno takto hľadať.
- Spoločné Lectio Divina: Meditáciu možno praktizovať v samote alebo v spoločenstve. Ak ju robíme v spoločenstve, vtedy si vzájomne zdieľame obsahy, ktoré nám pripadajú dôležité, a tak sa všetci členovia veľmi účinne duchovne obohacujú. Spoločné lectio divina veľmi vyhovuje cirkevnému charakteru Písma a komunitnému charakteru viery. Preto sa vrelo odporúča spoločné čítanie Písma v rodinách alebo iných spoločenstvách: farských, mládežníckych, študentských, alebo aj ekumenických a pod.
- Predsavzatie (Actio): Meditácia nad biblickými textami má iba vtedy zmysel, keď vedie k činom. Ak Apoštol Pavol hovoril o ospravodlivení z viery (porov. Rim 5,1), tak mal ako samozrejme na mysli, že taká viera ospravodlivuje, ktorej samozrejmou súčasťou sú skutky. Predsavzatie na konci meditácie nad biblickým textom nemá byť nejakým protokolárnym prvkom, ktorý si vyžaduje schéma.
Dôležitosť ticha a vnútorného pokoja
Prvou a hlavnou podmienkou toho, aby sme umožnili Bohu hovoriť k nám, je ticho v nás a okolo nás. Vo vonkajšom hluku je ťažko sústrediť sa a vo vnútornom nepokoji sa nemôžeme dobre otvoriť pre Boží hlas. Veľmi dobre nám tu môže pomôcť príklad proroka Eliáša, o ktorom hovorí 1Kr 19,11-13. Pán povedal Eliášovi: Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána! Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. Posledné, čo Eliáš počul, bol tichý, lahodný šum. Na okraj tohto textu Svätý Otec Benedikt XVI. pri vysviacke kňazov 15. mája 2005 povedal, že Eliáš v zápase o znovuobnovenie viery v Izraeli skúškou ohňom a následne mečom nemohol uspieť. Na Horebe sa presvedčil, že Boh nie je vo vetre, ani v zemetrasení ani v ohni. Eliáš sa na Horebe musel naučiť vnímať Boží hlas, ktorý bol ako tichý lahodný šum, ktorý hraničí až s mlčaním a počuť ho možno iba v mlčaní a sústredení (neuchopiteľný hlas ticha). Na to je potrebný pevný čas a vytrvalosť, najlepšie pravidelne v istú hodinu dňa či týždňa. Pravidelnosť, ticho a cieľavedomosť nám pomôžu otvoriť sa Bohu, ktorý k nám iste prehovorí.
Prečítajte si tiež: Cesta Lectio Divina
Lectio Divina ako cesta k plnosti života
Lectio divina nie je len metóda modlitby, ale cesta k plnosti života. Ako povedal Otec Krzysztof Wons, SDS, lectio divina nás učí čítať [vnímať] život z pohľadu Boha. Chceme prežívať svoj život hľadiac na neho jeho očami. Chceme počuť život, vychutnávať život, tak ako ho počuje a vychutnáva Boh. Lectio divina je predovšetkým cestou k plnosti života. Milovaní, lectio divina nám pomáha zamilovať sa do života, ale zamilovať sa do života na jeho hlbšej úrovni. Boh nám dal zmysly, ktoré sú veľkým darom. Avšak život zredukovaný len na zmysly je neúplný. Dokonca hrozí, že sa stane plytkým. Nie je dobré, keď prežívame náš život len na úrovni zmyslov. Pripomínam, že zmysly sú veľkým darom. Dá sa povedať, že sú prvým oknom, cez ktoré sa pozeráme na seba, na svet. Máme päť hlavných „okien“, ak máme na mysli päť zmyslov, ktoré najčastejšie definujeme a ktoré máme. Ale cez toto okno sa chceme pozerať oveľa hlbšie a ďalej. A preto nám Božie slovo pomáha predovšetkým, použime toto slovo evanjelia, evanjelizovať naše myšlienky a srdcia, aby sa stali radostnou zvesťou. A preto, keď Boh s nami hovorí, vždy sa obracia na naše zmysly. Keď otvárame Bibliu, počujeme, ako Boh apeluje na naše zmysly, ale tiež sa obracia na naše pocity a túžby. A predovšetkým sa obracia na naše srdce.
Lectio Divina a formovanie povolania
Lectio divina má hlboký vplyv na formovanie povolania. Drahí, lectio divina je cesta, ktorú nám ponúka Boh, aby sme mu dovolili čítať náš život. Ako? Dostali sme tento veľký dar [Bibliu], tak ho využívajme. Myslím si, že ho používame od začiatku nášho povolania. Každý by si mohol pripomenúť, kedy tak vedome prvýkrát otvoril Bibliu. Otváral som Bibliu, pretože som sa chcel otvoriť Božiemu slovu. Bibliu otvárame každý deň. To nie je luxus, je to nevyhnutnosť pre náš život! Toto otváranie Biblie mi neustále kladie otázku, či som otvorený Božiemu slovu. Tu začíname chápať, čo je v tradícii lectio divina zdôraznené ako lectio, teda čítanie. Boh je totiž taký pokorný, že sa nám dokázal odhaliť aj v písmenách, v ľudskom písmene. Boh, ktorého nemôže obsiahnuť vesmír, sa dokáže ukryť v písmene, vmestiť sa do písmena. Každý deň sme svedkami skutočne veľkého zázraku! Tak ako na oltári sme svedkami sviatostného zázraku premeny chleba na jeho Telo, vína na jeho Krv, rovnako sme svedkami zázraku Vtelenia, keď otvárame Bibliu, ako to vždy opakovali starovekí otcovia. Otváram Bibliu a vidím, že Boh je čitateľný, že si môžem prečítať jeho slovo, ktoré je, nezabúdajme, ukryté za písmenom. A preto, keď otvárame Bibliu, je veľmi dôležité pýtať sa: Čo hovorí Boh?
Svätý Pavol píše v Liste Rimanom (10, 17), že viera sa rodí z toho, čo počujeme. Ale úplne rovnako môžeme povedať, že povolanie sa rodí z toho, čo človek počúva. Povolanie sa zrodilo z Božieho slova. Mnohí, ktorí ste na tomto seminári, ste obdarení darom zasväteného života, charizmou zasväteného života prežívaného v reholi či v sekulárnom inštitúte, alebo aj ako zasvätené panny. Drahí, naše povolanie sa rodí z počúvania slova. O našich zakladateľoch sa hovorilo, že boli živým evanjeliom. Nielenže praktizovali lectio divina, ale oni aj boli lectio divina. Dovolili, aby ich Boh „prečítal“. Naozaj sa pýtali, čo hovorí Boh, a preto sme dnes tu. Z otázky: Čo hovorí Boh? Ráno vstanem a položím si otázku: Čo hovorí Boh? Ako chce dnes formovať moje povolanie, moju komunitu, moje poslanie, môj život? Naozaj to nie je luxus! Drahí, toto je nevyhnutnosť! Kňaz, rehoľná sestra, ktorá si nekladie túto otázku, zasvätený, ktorý neotvára Bibliu, je ohrozený! Naše povolanie je ohrozené! Pretože vieme, že svet k nám stále hovorí. Beriem do rúk noviny, zapnem rádio, televíziu a viem, čo hovorí svet. Od rána do večera, a tiež aj v noci, môžem počúvať, čo hovorí svet. Nesmieme však zabúdať ani na to, že nie sme nepremokaví. To, čo hovorí tento svet, nami presiakne, prenikne do nás. V tom lectio humana, ako to nazývam, v tom ľudskom čítaní reality je veľa dobra, ale toto ľudské čítanie, vnímanie je nedostatočné. Zároveň však vieme, koľko je „otrávených“ myšlienok, odpovedí, správ. Koľko strachu je dnes v ľuďoch, stále viac a viac strachu, stále viac a viac hrôzy z reality, v ktorej žijeme. Ale až keď začneme čítať Božie slovo, potom budeme dobre čítať [vnímať] to, čo hovorí svet. Treba ho poznať, treba mu načúvať. Ale musíte mať v sebe tiež schopnosť čítať [vnímať], ktorú nám dáva Boh. Pretože inak nám zostane len ľudské čítanie [vnímanie], ľudské vedomie. A môžeme si to ospravedlniť, veď sme predsa len ľudia… Áno, ale sme Boží ľudia, stvorení Bohom. Sme duchovné osoby, to neznamená len duša, ale duša a telo. Sme preniknutí Svätým Duchom. Ak ma neprenikne jeho Duch, ani si neuvedomím, že opakujem zmýšľanie tohto sveta pri prednášaní konferencie, katechézy či pri ohlasovaní z kazateľnice. Vskutku, iba Boh nás môže preniknúť Božím zmýšľaním.
Metóda Lectio Divina a pokora
Preto, keď otvárame Bibliu, je dôležité, aby sme ju nepoužívali ako muníciu na obranu vlastných myšlienok. Pretože ak čítame Bibliu tak, aby sme bránili svoje vlastné myšlienky, naše vlastné vízie, naše vlastné plány, znamená to, že sme presiaknutí zmýšľaním tohto sveta. A zbožštili sme ho! Zbožštili sme svoje vlastné plány, vlastné túžby, vlastné zámery a Boh je až na druhom mieste. Boh bol vytlačený na vedľajšiu koľaj. Pretože dôležitejšie je to, čo si ja myslím, čo ja chcem, moja vízia života, moja vízia sveta. Drahí, Biblia nás učí pokore. Znamená to zamilovať si pravdu, že on je prameňom pravdy, nie ja. Každý deň sa otváram pravde, učím sa túto pravdu. Učím sa žiť v pravde. Ako rehoľný kňaz znovu nadviažem na našich zakladateľov. Oni skutočne načúvali Božiemu slovu, takže vedeli, k čomu ich Boh pozýva. Mnohí ľudia, žijúci v ich časoch, mali rôzne plány pre tento svet, ale osvedčili sa len tie Božie, pretože Boh vidí ďalej.
Prečítajte si tiež: Lectio Divina: Vyvarujte sa chýb
Prečítajte si tiež: Divinové recepty