Tento článok sa zaoberá pohľadom Blaženy Ovsenej na slovenské dejiny, ako aj jej prístupom k štúdiu a interpretácii historických faktov. Ovsená, autorka knihy „Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu“, sa dostala k štúdiu histórie vďaka hľadaniu príčin slovenskej chudoby. Jej pohľad sa líši od oficiálnych záverov vyučovaných v školách a opiera sa o rozsiahle štúdium historických prameňov a kritické myslenie.
Detstvo a vzdelanie
Blažena Ovsená nie je vyštudovaná historička. K histórii sa dostala vďaka svojej chudobe. Aby som našla a pochopila príčiny slovenskej chudoby, musela som zájsť do minulosti. Na základnej škole sme na hodinách dejepisu preleteli obdobie takzvanej „Veľkej Moravy“ rýchlosťou svetla a potom sme sa venovali takmer výhradne českým dejinám a českým kráľom, nakoľko tí uhorskí neboli pre nás, Slovákov, zaujímaví. Navyše nám bolo povedané, že vlastných slovenských kráľov sme nikdy nemali. Tak sa stalo, že o slovenských dejinách som sa v škole takmer nič nedozvedela. Až na hodine slovenčiny som sa ako mladá žiačka konečne dozvedela niečo o Slovákoch. Naša národne zanietená slovenčinárka do nás buchnátmi vbíjala slovenskú gramatiku. Stále iba spomínala Ľudovíta Štúra a veci národné. To bolo len samé: Štúr sem, Štúr tam. Vraj nie na hlave, ale v hlave treba mať. Drilovala nás ako vojakov v zmysle: ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Hučala do nás, že máme málo troviť a veľa tvoriť, ako Štúr, lebo my sme budúcnosť slovenského národa. Práve ona nás prvýkrát zasvätila do komplikovaných slovensko-maďarských vzťahov. Keď som bola ako dieťa s rodičmi na dovolenke pri Balatone, nechápala som, prečo nerozumiem maďarčine, pritom v Česku som češtine rozumela celkom dobre. Prečo na jednej strane sídlil národ príbuzný a na druhej úplne odlišný?
Cesta k alternatívnemu výkladu dejín
Keď som už bola dospelá, zháňala som informácie o jednom človekovi, vtedy už nebohom, ktorý pre mňa veľa znamenal v období dospievania. Navštívila som preto jedného starého muža, ktorý ho poznal, a začali sme spolu spomínať na staré časy. Akosi vtedy padla reč aj na Veľkú Moravu. Vtedy ten dôchodca zdvihol kostnatý ukazovák, protestne ním zamával a stareckým hlasom zaprotestoval: „Žiadna Veľká Morava! Veľké Slovensko!“ Hoci ten pán bol dovtedy úplne úžasný, v tomto momente u mňa veľmi klesol. Zrazu som ho považovala za blázna a nacionalistu. Lenže on vtedy vytiahol z knižnice jednu knihu a podal mi ju. Napísal ju Tomáš Veteška a volala sa Veľkoslovenská ríša. Hneď som si knižku požičala a doma som ju doslova zhltla. Presvedčila ma však len čiastočne. Až potom raz som sa rozhodla napísať poriadny slovenský gej román. Povedala som si, že ak mám písať o gejoch, tak ich chcem spojiť s niečím naozaj netradičným - napríklad so slovenskou históriou. Chcela som napísať gej román, v ktorom by som zbúrala stereotypy o gejoch - že gejovia sú len zženštilí muži, ktorí sa chodia vytáčať do gejbarov. Ja som chcela ukázať slovenských homosexuálov, ktorí by boli slovenskými vlastencami v omnoho väčšej miere než to o sebe tvrdia napríklad niektoré vyholené kapustné hlavy. Okrem toho ten gej román, mimochodom sa volá Neviditeľný zdroj, mal trochu zachytiť súčasnú spoločenskú situáciu na Slovensku a život homosexuálnej menšiny. Podľa môjho názoru doteraz okrem môjho románu nevyšiel žiadny poriadny slovenský gej román, ktorý by pre budúce generácie hĺbkovo dokumentoval, ako sa asi žilo gejom na Slovensku. Nech sa na mňa neurazia ostatní autori, ale súčasné existujúce gej romány považujem za nudné a plytké. Môj román mal aj ďalší cieľ - mal pomôcť jednému mladému homosexuálovi nájsť lásku - ale o tom sa dočítate až v samotnom príbehu. Aby som mohla napísať tento gej román zmiešaný so slovenskou históriou, musela som začať po tej slovenskej histórii pátrať, lebo ako som už povedala skôr, v škole som sa toho o slovenských dejinách veľa nedozvedela. Objavila som ďalšie knihy, avšak bolo ich málo. Jedna sa volala Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev a napísal ju Rudolf Irša, z môjho pohľadu novodobý priekopník v šírení nového pohľadu na slovenské dejiny. V škole sme sa učili, že Slováci nikdy nemali vlastné kráľovstvo, a tu zrazu bola kniha, ktorá hovorila o slovenských kráľovstvách v množnom čísle! Zrazu mali Slováci rovno tri kráľovstvá! Najskôr som knihu považovala za nezmysel, doslova ma miestami rozčuľovala, no potom som ju skúmala viac a viac, až som nakoniec musela dať autorovi Iršovi čiastočne zapravdu. Keď som ako tak odhalila slovenskú históriu, napísala som o nej v mojom gej románe Neviditeľnný zdroj. Lenže keď Neviditeľný zdroj vyšiel v elektronickej verzii, stretla som sa s názormi, že predsa slovenské dejiny, ako som ich tam predstavila, sú len mojou literárnou fikciou ako vlastne celý román. Keďže slovenské dejiny boli na začiatku predo mnou utajené a ja som po nich musela pátrať, nazvala som knihu príznačne Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu. Prečo aj pátranie po slovenskom duchu? Lebo duchovno, ktoré teraz na Slovensku vládne - konkrétne mám na mysli väčšinové katolícke duchovno - nie je pravé slovenské. Kresťanstvo je u nás síce tradičné, ale nie je pôvodné. Z pôvodného drievneho duchovna zostali len čriepky, z ktorých som sa pokúsila poskladať akú-takú mozaiku. Za príčinou slovenskej chudoby a nevraživosti voči gejom som totiž videla práve monoteistické kresťanské duchovno, ktoré bolo našim predkom násilne nanútené, aby ich duchovne ovládlo a obralo o jazyk a najmä o slobodu, ktorá bola podľa starých kroník medzi Slovanmi najviac cenená. Bol to práve rímsky pápež, kresťanský duchovný vodca, kto zakázal slovenčinu, náš jazyk, pri bohoslužbách a kto vydal príkaz na vyhnanie šíriteľov slovenského písma. Keby slovenčinu nebol zakázal, dnes by existovalo omnoho väčšie Slovensko než to súčasné malé.
Dielo a názory
Blažena Ovsená vydala tri knihy: román Adam, ktorý je predkračovaním románu Neviditeľný zdroj, vyšiel neskôr, konkrétne v roku 2015, ako ekniha. Napokon som vydala eknihu Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu, alebo všetko, čo ste chceli vedieť o duchovnej obrode slovenského národa, ale nemali ste sa koho opýtať. Tá vyšla najskôr ako ekniha v roku 2014. Kniha Pátranie… mala totiž poslúžiť na duchovnú obrodu slovenského národa, na návrat k starým drievnym zvykom, k prírode, k tepu Slnka a k duchovnej slobode. Čitateľom sa ekniha páčila, tak mi sami sprostredkovali kontakt s vydavateľom a potom to už bol rýchly proces. Vydavateľstvo Eko-konzult sa totiž zameriava na literatúru, ktorá vyžaduje kritické myslenie.
Pri čítaní som zistil, že „Pátranie …“ sa líši od oficiálnych záverov vyučovaných vo škole. Podľa mňa sú. Vedeli ste napríklad o tom, že na Slovensku máme obdobu „Čínskeho múru“, takzvaný Val obrov, ktorý sa tiahne niekoľko desiatok kilometrov pozdĺž rieky Hron, aby potom pokračoval niekoľko sto kilometrov v dnešnom Maďarsku a Rumunsku? Vedeli ste o tom, že na Slovensku existuje nevýslovné hradisko s neprekonateľnými valmi, ktoré nikde v strednej Európe nemá obdobu? Vedeli ste o tom, že východoslovenské kopce sú posiate tisíckami mohýl z neskorej doby kamennej? Nevedeli ste o tom? Tak vidíte, že slovenské dejiny sú tajné. Treba si uvedomiť, že Slováci po páde Svätoplukovej ríše - naschvál teraz nehovorím jej meno - uviazli v područí cudzích národov. Spolu so stratou vlády prišlo prepisovanie a premazávanie dejín a všetkého slovenského. Z veľkého slovenského národa sa napokon stal malý slovenský národ, o ktorom si po mnohých stovkách rokov nikto nedokázal predstaviť, že by v minulosti mohol predstavovať dominantnú mocnosť v Karpatskej kotline. Nástupníckymi národmi po Svätoplukovej ríši sa stali Maďari, vy - Česi, potom rakúski Nemci a Poliaci. Nebolo v nikoho záujme napísať o takých dejinách, v ktorých by Slováci boli čo i len spomenutí, nebodaj nejako pozitívne vykreslení. Ako dôkaz prepisovania histórie môže poslúžiť Anonymova Uhorská kronika, v ktorej anonymný kronikár P na objednávku istého priateľa spravil z Maďarov hrdinov a zo Slovákov hlupákov. Sám anonymný kronikár P tento zámer v úvode kroniky priznáva. Nemecká historiografia prezmenu útočila proti všetkým Slovanom. Slovinci si to odskákali najviac. Hoci Povesť dávnych čias zapísaná ruským kronikárom Nestorom tvrdí, že pravlasť Slovanov bola na rieke Dunaji niekde tam, kde sa nachádza Uhorská a Bulharská zem, odkiaľ sa Slovania po zaujatí zeme Vlachmi rozišli do nových krajín, okrem iného na Moravu, do Čiech, do Poľska, alebo Ruska. Napriek tomu nemecká veľkogermánska historiografia razila teóriu o tom, že pravlasť Slovanov bola niekde ďaleko v Pripjaťských močiaroch na juhu Bieloruska, odkiaľ sa Slovania prvýkrát až v 6. storočí začali sťahovať na juh, smerom na Balkán. Podľa mňa Slovania opustili Karpatskú kotlinu pred 6. storočím a v 6. storočí sa len vrátili do svojej pôvodnej vlasti. Česká historiografia prezmenu potrebovala oslabiť sebavedomie svojho menšieho slovenského brata, lebo sa nepatrilo, aby menší mal slávnejšiu a staršiu históriu ako jeho väčší súrodenec, preto zaviedla pre predkov Slovákov pomenovanie Slověni a pre ich jazyk názov staroslověnčina. Táto terminológia sa potom pretláčala aj na Slovensku v tvare Slovieni a staroslovienčina bez toho, aby sa tieto slová preložili do slovenčiny. My na Slovensku totiž nehovoríme věnec, ale veniec, nehovoríme vědet, ale vedieť. Väčšinou tam, kde vy máte v slovách ě, my máme obyčané e alebo široké ä. Stali sa teda dve veci - na jednej strane ste vy, Česi, prebrali slovenskú verziu nášho mena, pretože hovoríte Slovensko, hoci po správnosti by ste mali hovoriť Slověnsko, a naši titulovaní historici prebrali zase českú verziu Slověn/Slovien, hoci po správnosti ju mali preložiť na Sloven, resp. Slovän. Pôvodne však bol ten názov s e, Sloven, lebo tak bol dávno prebratý do gréčtiny ako Sclavenoi, nie Sclavienoi. Toto ukázal významný slovenský etymológ prof. Šimon Ondruš v knihe Odtajnené trezory slov. Zmena jediného písmenka v našom mene podlomila slovenské sebavedomie natoľko, že dnes Slováci pochybujú aj o tom, či tu boli pred Maďarmi. Ďalším falšovaním dejín je názov Veľká Morava. Veľká Morava u nás na Slovensku, ani na vašej českej Morave nikdy neexistovala. V knihe Pátranie… citujem Jordanesa zo 6. storočia, ktorý píše, že Veľká Morava (Megalé Moravia), bývalá krajina Svätoplukova, sa 1) nachádzala na juh(!!!) od Maďarov, 2) bola nepokrstená(!!!) a 3) nad(!!!) ňou sa nachádzala rieka Mureš, ktorá tečie z dnešného Rumunska a vlieva sa do rieky Tisy. Boli totiž dva kmene Moravanov opísané v kronikách, jeden sa po latinsky nazýval Marhari a druhí Merehani. Nepokrstená Veľká Morava bola najskôr zemou tých druhých Moravanov v dnešnom Srbsku. V Srbsku na tomto mieste tečie rieka Velika Morava. Spomínaná rieka Mureš je v preklade vlastne tiež Morava. Okrem toho v Rakúsku tečú rieka Mura, ktorá je v preklade tiež pravdepodobne Morava. Zato Svätoplukova RÍŠA sa v kronikách vôbec nenazýva Moravou, ale v singulári Slovenskou zemou, ktorá bola za Svätopluka už dávno pokrstená. Táto Slovenská zem mala tri slovenské kniežatstvá - Rastislavove, potom Svätoplukove s centrom v Nitre a Koceľove pri Balatone. Historici robia chybu, lebo aj keď Veľká Morava, ktorú spomína Jordanes, bola naozaj krajinou Svätoplukovou, v skutočnosti mal Svätopluk okrem tejto krajiny ešte aj iné zeme, ktorým vládol. Keď sa potom Svätopluk stal kráľom, tak pápež, najväčšia vtedajšia duchovná autorita v Európe, ho tituloval titulom Rex Sclavorum, teda kráľ Slovákov, nie kráľ Moravanov. Českí historici zvyčajne protiargumentujú, že ten preklad znie kráľ Slovanov, ale pomenovanie Slovan je len novodobým výmyslom, rovnako ako aj pomenovanie Slovák. Keby tieto nové umelé pojmy neboli vymyslené, tak namiesto kráľa Slovanov by sme mali kráľa Slovenov a namiesto Slovákov by sme mali Slovenov, lebo Slováci sa pôvodne volali Sloveni/Sloväni. Tak by sme vlastne dostali, že Svätopluk bol slovenský kráľ. Historici zabúdajú na fakt, že okrem mnohých slovanských kmeňov existoval aj jeden kmeň, ktorého vlastné meno bolo Sloveni. Kronikár Nestor píše, že títo Sloveni žili na strednom Dunaji a boli podmanení Uhrami. O tom, že Uhorsko sa pôvodne nazývalo Slovenskom, teda nie Moravou, píše napríklad aj Uhorsko-poľská kronika. Tá zem sa volala Sclavonia, čo je grécko-latinský názov pre naše Slovensko. Okrem toho „veľkomoravská“ história sa v prevažnej miere odohrávala práve na našom Slovensku. Vlastne všetky zaznamenané hrady, ktoré súvisia so Svätoplukovou ríšou, sa nachádzajú na dnešnom Slovensku, či už to bol Rastislavov Devín (Dowina), na ktorom sa Rastislav raz ukrýval pred Frankami, alebo Bratislava (Preslauspurch), kde sa odohrala posledná známa bitka vo „veľkomoravskej“ histórii, alebo Svätoplukova Nitra, v ktorej Svätopluk začínal ako nitrianske knieža. Po dávnej Slovenskej zemi sa nám zachovali mená krajín Slovenska, Slovinska a Slavónska. Treba si uvedomiť, že podľa Nestora bola Morava osídlená zo Slovenskej zeme. Morava v skutočnosti prináleží viac k Slovensku ako k Čechám, pretože Morava spolu so Slovenskom patria do povodia Dunaja a Čierneho mora. Čechy (bez Moravy) zase patria, podobne ako nemecké zeme, Polabskí Slovania a Poľsko, do povodia severných morí. Preto ako národ budete vždy čeliť tlaku Nemcov. Polabskí Slovania už tomu tlaku podľahli. Čo sa týka Čiech, tak v súvislosti s nimi sa stal zaujímavý paradox. Kým Čechy (bez Moravy) sa mali prirodzene stať nemeckou zemou, lebo patrí do povodia nemeckých zemí, Rakúsko malo byť prezmenu pôvodne slovanské, pretože Slovania/Sloveni obývajú povodie Dunaja, do ktorého Rakúsko patrí.
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre vaše raňajkové kaše
#
Prečítajte si tiež: Chudnite s ovsenou kašou
Prečítajte si tiež: Zdravá ovsená kaša