Éra socializmu v Československu, hoci dnes v mnohých vyvoláva nostalgiu, bola plná paradoxov a kontrastov. Heslá ako "So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!" a "Sovietsky zväz, hrádza mieru!" dnes znejú absurdne, no v časoch totality to bola vážna vec. Poďme sa spoločne pozrieť na to, ako vyzeral bežný život v Československu, čo bolo bežné a čo bolo vzácnosťou.
Prvomájové sprievody - povinné veselenie s politickým podtextom
Prvomájové sprievody boli neodmysliteľnou súčasťou socialistického Československa. Mali demonštrovať jednotu ľudu a oddanosť režimu. Účasť bola často povinná, študenti gymnázií mali účasť prikázanú, iné školy či učilištia ponúkali aj určitú motiváciu. Napríklad budúci baníci z učilišťa v Havířove za účasť dostávali sto korún a deň voľna navyše. Pre mnohých mladých ľudí to bola vítaná príležitosť, ako si privyrobiť alebo sa jednoducho uliať z vyučovania. Agitátori povzbudzovali ľudí heslami ako "Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku!" či "Nečumte z okien dolu, poďte s nami do sprievodu!", aby zabezpečili masovosť osláv.
Ulicami prechádzali alegorické vozy v tvare kombajnov, dymiacich fabrík alebo dokonca vojenskej techniky. Tribúny boli obsadené politickou elitou, ktorá sledovala sprievod. Z davu sa ozývalo "Ať žije súdruh ten a onen!", aj keď mnohí netušili, o koho vlastne ide.
Heslá, ktoré sa skandovali, boli často bizarné a nereálne. "Splníme päťročnicu, aj keby nám to trvalo desať rokov!" bola paródia na oficiálne slogany, ktoré sľubovali splnenie päťročných plánov hospodárstva na 110 %, ba dokonca aj 150 %.
Hospodárstvo v socialistickom Československu: Plány a realita
Socialistické hospodárstvo fungovalo na základe centrálne plánovaných období, ktoré trvali päť rokov. Tieto plány sa týkali predovšetkým ťažkého priemyslu, ako sú bane, oceliarne či poľnohospodárstvo. Oficiálne médiá pravidelne informovali o ich úspešnom plnení, aj keď realita bola úplne opačná. Čísla sa totiž často falšovali, takže zatiaľ čo v správach zaznievali úspechy v produkcii obilia či dojivosti kráv, regály v obchodoch zívali prázdnotou.
Prečítajte si tiež: Bravčový rezeň a komunizmus: nečakané spojenie
Bežne sa stávalo, že ľudia mali problém zohnať základné hygienické potreby, napríklad toaletný papier či dámske vložky. Tropické ovocie ako banány boli vzácnosťou, na ktorú sa stáli nekonečné rady, a kvalitné mäso ste si často zaobstarali len cez známosti alebo úplatky.
Banány a iné "vzácnosti"
Mýtus o tom, ako nebolo dostať mandarínky, pomaranče, banány sa už ani nedá počúvať. Áno, toto exotické ovocie mám s týchto dôb spojené hlavne s Mikulášom, keď sme si na oknách vo vyčistených čižmách a topánkach, nachádzali vrecúška so sladkosťami, ale aj týmto exotickým ovocím, Avšak čoho bolo nadostač v tej dobe, tak to boli naše Slovenské jablká, hrušky, slivky, čerešne, ale aj marhule a broskyne. Dnes máme na pulte v našich obchodných reťazcov ovocie od výmyslu sveta, ale domácich slovenských jabĺk, sliviek, hrušiek a pod., tak to by ste márne hľadali. Keď sme v tej dobe kúpili v obchode čerstvé slovenské, krásne červené paradajky (samozrejme, keď bola sezóna, leto, jeseň), tak mali chuť po slniečku. Áno dnes si môžeme paradajky kúpiť aj v zimných mesiacoch, ale ich chuť je vždy rovnaká, či v lete, či v zime - samá umelyna a chuť žiadna.
Zemiaky - symbol sebestačnosti
Zemiaky?, veď to bola naša najpestovanejšia surovina a mohli sme ju aj vyvážať. Nezabudnuteľné zemiakové brigády, ktoré sme vôbec, nevnímali, ako niečo nútené, kopec srandy a zážitkov. Cukrová repa, obilniny a samozrejme živočíšna výroba, na vysokej úrovni (žiaden prasací mor a podobné dnešné novodobé zvieracie choroby) a hlavne sebestačnosť. Slovensko a kraj slovenský, bol a mal aj ostať agrárnym ! Ani RVHP (Rada vzájomnej hospodárske pomoci (spolok štátov bývalého socialistického bloku), nám nenadiktovala, koľko môžeme vypestovať ovocia, koľko dochovať prasiat, oviec kráv a pod.
Cenzúra a obmedzenia v Československu
Počas komunistického režimu v Československu fungovala cenzúra tlače a štátne orgány, ktoré rozhodovali o tom, čo vo verejných médiách odznieť môže a čo nie. V roku 1950 vtedajšia vláda prijala zákon s názvom Zákon o vydávání časopisů a o Svazu československých novinářů, v ktorom sa napríklad uvádzalo, že sa od médií očakáva napomáhanie socialistickej výchove. Zákon zároveň zakazoval súkromné vlastníctvo médií a do vysielania alebo novín sa mohol dostať len obsah, ktorý schválila Hlavná správa tlačového dohľadu. Vydať čokoľvek bez schválenia týmto úradom bolo trestné.
Kým Parížanky brázdili ulice s kabelkami Chanel a Taliani sa prechádzali v hodvábnych sakách Versace, my sme si museli vystačiť s tým, čo sa dalo zohnať v našich predajniach. Módne trendy k nám prenikali vo veľmi obmedzenom režime a kúsky z kolekcie západných značiek si si mohol kúpiť len v Tuzexe. Ušiť si niečo sám bolo preto najjednoduchšou cestou, ak si chcel nosiť niečo iné ako väčšina ľudí v tvojom okolí.
Prečítajte si tiež: Výzvy pre slovenské poľnohospodárstvo
Kádrový posudok a obmedzené možnosti
Kádrový posudok bol akýsi spis zložený z údajov o pôvode a ideologických postojoch občanov. V posudku bolo napísané, či je niekto veriaci alebo nie. Komunizmus totiž nebol fanúšikom vierovyznania. S problematickým kádrovým posudkom si mal obmedzený výber škôl a takisto problematický kariérny rast. Ak napríklad niekto z tvojej rodiny nezákonne emigroval do Ameriky, mohol si byť pracovne prevelený na nižšiu pozíciu alebo byť vylúčený zo školy.
Za socializmu podnikateľský sektor prakticky neexistoval. Všetky podniky boli štátne a všetko, čo sa vyrobilo, bolo ihneď zoštátnené. Na otázku, kto bude čo vyrábať, neodpovedal trh, ale tzv. Bolo nelegálne, aby jeden občan zamestnával niekoho iného. Jediným zamestnávateľom v krajine bol totiž štát.
Kultúra a umenie pod dohľadom
Dnes je pre nás úplnou banalitou pozrieť si akýkoľvek film z ktorejkoľvek krajiny. Za socializmu tvorila gro filmov domáca produkcia a filmy z východného Nemecka, Poľska, Maďarska, zo Sovietskeho zväzu a z ostatných socialistických krajín. Či už išlo o hudbu, alebo filmy, akákoľvek umelecká tvorba musela prejsť cenzúrou. Umelci, ktorí presadzovali revolučné myšlienky alebo vystupovali proti štátu, boli často „uprataní'“ z verejného života. Pieseň Modlitba pre Martu speváčky Marty Kubišovej sa stala revolučnou skladbou odporu proti okupácii v roku 1968.
Spomienky na socializmus: Realita vs. Nostalgia
Mnoho ľudí, ktorí prežili socializmus, si naň spomínajú s nostalgiou. Spomínajú na silné sociálne zázemie, mladomanželské pôžičky, stredné odborné školstvo prepojené na materské závody, kde po vyučení sa zamestnával robotnícky káder. Znášanie sena a slamy z polí na rebriňákoch, keď nás pri doptani sena a slamy do voza, všetko pichalo a rezalo, keď sa blížila búrka, bolo treba si pohnúť a pod. Vymlátené zrno, na motorových pojazdných mláťačkách sa ručne vedrami naberalo do vriec, niečo išlo na zomletie na múku, niečo sa šrotovalo, aby bolo čo dať prasiatkam, a niečo sa nechalo, ako potrava pre hydinu. A samozrejme chodievali sme aj s kravami na pašu, do torbečky (malá závesná taštička na plece) kus chleba a paštéta Májka, alebo kus slaninky a pod.
Stavali sa nové materské škôlky, školy, nemocnice, byty (štátne, podnikové, družstevné), nové závody, budovala sa elektrická sieť (plná samostatnosť) a pod. Bolo silné sociálne zázemie, mladomanželské pôžičky, stredné odborné školstvo prepojené na materské závody, kde po vyučení sa zamestnával robotnícky káder, primerané množstvo vysokých škôl, tituly boli len Ing., MUDr., JUDr. a pod. Základná vojenská služba, ktorá za dva roky na vojenčine, ak už nič iné, tak aspoň s chlapcov urobila chlapov, ktorý po návrate z vojenčiny boli oveľa lepšie pripravený na samostatný život bez rodičov (mamky a otecka) a mohli si založiť rodinu.
Prečítajte si tiež: Lahodný čokoládovo-tvarohovo-banánový koláč
Cestovanie v dobe socializmu do zahraničia, áno bolo obťažnejšie, boli hranice a hlavne na ten „vysnívaný“ západ, bolo sa ťažko dostať. Avšak vtedy bola taká doba, svet bol rozdelený na východný a západný blok, a nielen My, sme si chránili svoje hranice, ale aj západ, aj tam z druhej strany boli vojaci. Áno priznávam, bola to chyba režimu, že im neumožnili, kto chcel, vycestovať na „západ“ a potom nech sa páči kľudne sa vráť späť, ale pravda je taká, že väčšina, čo „utekala“ na západ bola z kruhov inteligencie, kultúry (umelci, hudobníci, herci) a samozrejme v socializme výborne vyštudovaný a v socializme výborne zapracovaní vedci ! Obyčajný pracovitý ľud nemal potrebu, a ani na to nemal peniaze, aby išiel niekde do Španielska k moru na dovolenku. Chodilo sa do Bulharska, Rumunska, ale aj do Juhoslávie ( bolo treba už víza), ale ja k severnému moru do NDR alebo Poľska a hlavne doma - Vysoké Tatry a pod. Každý závod mal svoje rekreačne ubytovne v rámci ROH (Revolučné odborové hnutie), deti chodili každoročne do pionierskych táborov, ktoré ROH svojím zamestnancom ponúkalo.
Za socializmu, keď som chodil do práce, tak som sa tešil, v práci bola super atmosféra, nikto nikoho nešpehoval, nikto nikomu nič nezávidel, a hlavne, keď som večer líhal do postele, tak som nemusel zaspávať z pocitom a obavami, strachom, či keď ráno prídem do práce, či ma z nej nevyhodia, lebo podnikateľ, veľkopodnikateľ už nemá také zisky ako si predstavoval, resp. sa firma vytunelovala a pod.
Mýty o kvalite potravín za socializmu
Podľa prieskumu agentúry Focus z roku 2018 až 71 percent opýtaných verilo, že potraviny v obchodoch boli bezpečnejšie a zdravšie ako dnes. Pravda je samozrejme úplne iná a bolo to už tisíckrát komunikované. Hnojilo a striekalo sa viac, a to aj látkami, ktoré považujeme za jedy (DDT). Mlieko obsahovalo ťažké kovy, zelenina dusičnany, známy je prípad s vrátením exportu šunky do USA, keďže obsahovala polychlórované bifenyly. Potraviny za komunizmu obsahovali chemické prísady (éčka), ale nebola povinnosť ich uvádzať na obale.
Už pri spracovaní dochádzalo k tomu, že napríklad pokazená zelenina sa spracovala na čalamádu, brigádnici medzi zeleninou rozomleli mŕtvu myš, v mäsokombinátoch sa prvej várke údenín hovorilo myšiaci, lebo obsahovala aj rozomletých hlodavcov, ktorí sa pohybovali vnútri strojov. O tomto sa samozrejme nehovorilo a nepísalo, aj keď v 80. rokoch sa na niektorých fórach začala otvárať problematika potravinárskej výroby.
Ponuka v obchodoch bola hrozná a jedlo sa drahšie ako dnes: Priemerne zarábajúci zamestnanec či dôchodca s priemernou penziou si v súčasnosti môže dovoliť napríklad dvakrát viac ryže, trikrát viac bravčového mäsa, štyrikrát viac kuraciny či päťkrát viac jedlého oleja než v roku 1989. Kritika nekvality dnešných najlacnejších potravín je smiešna: Za cenu niekdajšej salámy, obsahujúcej menej ako 70 percent mäsa, dnes dostaneme Schwarzwaldskú šunku. Ale to nie je pre uctievačov z retro skupín, ktorí dostali vtipné pomenovanie retráčikovia, argument. Ok, tak asi preto sme zdravší, dožívame sa dlhšie a detská úmrtnosť je menšia, ale tak dobre, fakty nemajú v ich svete čo hľadať.