Na kraji dediny, v neveľkej chalúpke, žila chudobná rodina. Otec usilovne obrábal role, no jedného dňa sa z lesa, kde pracoval ako drevorubač, nevrátil. Po jeho smrti sa do chalúpky vkradla bieda a často nemali čo jesť. Pred smrťou hladom ich zachraňovalo mlieko Krasule, ich jedinej kravy. Jankove šaty boli plné záplat a situácia sa zdala beznádejná.
Predaj Krasule: Zúfalé riešenie
Jedného dňa Jankova matka zúfalo vyhlásila: „Musíme predať kravu! Ráno pôjdeš na jarmok a pokúsiš sa ju predať. Snaž sa za ňu priniesť čo najviac peňazí.“ Na druhý deň Janko obriadil Krasuľu, matka nadojila posledný hrniec mlieka a rozlúčili sa s milovanou kravou. Janko vyleštil zvonček na Krasulinom krku, okolo rohov jej priviazal šnúru a vyrazil na jarmok.
Cesta bola dlhá a úmorná. Horúce slnko pálilo a piesok na ceste mu pálil bosé nohy. Pri mestskej bráne stretol čudného starca s ligotavou snehobielou bradou a v červených šatách.
Ponuka, ktorá sa nedala odmietnuť?
„Kúpim si od teba kravu,“ povedal starec Jankovi. „Nemám peniaze, ale môžem ti dať tieto čarovné fazuľky.“ Janko, možno naivne, možno zvedavý, na ponuku pristal. So strachom sa vracal domov, bez Krasule a len s niekoľkými fazuľkami v ruke. Ako zareaguje mama?
Keď ho matka uvidela, už z diaľky tušila nešťastie. „Namojveru, to je začarovaná fazuľa!“ rozčúlene ju vyhodila pred dom. Hladný Janko nemohol dlho zaspať.
Prečítajte si tiež: Prehľad reštaurácie Divný Janko
Zázračná fazuľa: Cesta do neznáma
Ráno ho prebudil hlasný spev vtáčika v klietke. Bol neobyčajne vzrušený. Za oknom rástla fazuľa. Bola obrovská, veľká ako strom, po ktorom sa dalo liezť do neba. Janko dlho nerozmýšľal, vyskočil z postele a bosý začal liezť po konároch fazule.
Odrazu uvidel pred sebou mraky a medzi nimi sa črtali múry nádherného zámku. Obrovské bašty, štíhle veže a brána s mrežou - celkom neznámy rozprávkový svet. Janko si s údivom všimol, že sa vôbec nebojí, že môže zoskočiť z fazule a bežať po ceste vedúcej do zámku.
Stretnutie s obrom
Keď sa dostal k ťažkej bráne, uvidel starca, ktorý mu dal čarovné fazuľky. Okolo neho žiarili zvláštne svetielka, ktoré mu dodávali ešte tajomnejší výzor. V jeho prítomnosti sa Janko cítil istejší a potlačil obrovskú bránu. Ocitol sa pred ťažkým závesom, spoza ktorého bolo počuť čudné zvuky.
Janko odtiahol záves a uvidel miestnosť, v ktorej pri bohato naloženom stole sedel strašný obor a napchával sa stále ďalšími kusmi mäsa. Stôl bol preplnený pokladmi. Janko zbadal sliepku a obor rukou rozhŕňal hŕbu zlatých peňazí. Napokon, opojený vínom a unavený obžerstvom, zaspal pri stole.
Príležitosť a odvaha
A zase sa objavil starec. Janko pocítil prílev síl a odvahy: „Vyleziem na stôl a vezmem si aspoň jedno vrecko zlata,“ pomyslel si Janko a starec súhlasne kývol hlavou. Janko na prstoch vyliezol na stôl a schytil veľké vrece plné zlata. Bolo neobyčajne ľahké.
Prečítajte si tiež: Nadýchaná šľahačka bez smotany
Keď Janko videl, že obor si položil hlavu medzi misy a chrápe, pozorne sa poobzeral po miestnosti. Čo si ešte vziať? Sliepka znášajúca zlaté vajíčka sama zoskočila zo stola a rozbehla sa k Jankovi. „Vezmi si ma,“ zakotkodákala hlasom, ktorému sa nedalo odolať a už sedela pod Jankovou pazuchou. „Zlatá harfa,“ povedal Janko. „Aj tú si musím vziať.“
Útek pred obrom
Janko obložený pokladmi ticho odchádzal z izby. Len čo však prebehol cez bránu zámku, začul hlasný rev uháňajúceho obra. Obor ho už takmer držal, keď sa zase objavil starec. Čarovnou palicou zadržal obra. Janko dobehol ku konáru fazule.
Obor neznášal porážku, naďalej naháňal Janka, lebo chcel získať stratené poklady. Janko sa spúšťal čoraz rýchlejšie. V ušiach mu svišťal vietor, všetko okolo neho sa vírilo a obor už bol na dosah ruky.
Záchrana a nový život
Keď sa Janko blížil k zemi, začal kričať na mamu: „Mama, mama, podaj mi sekeru!“ Čarovná sliepka sama pristála na zemi. Zlatá harfa sa div nerozbila, keď ju Janko vypustil z rúk. Chytil ju starec, ktorý sa zjavil pri matke.
Janko schytil veľkú sekeru a rúbal ňou fazuľový peň. Často pomáhal otcovi v lese, preto sa ňou vedel výborne oháňať. Obrovská fazuľa sa dala ľahko vyrúbať. Obor bol ešte vysoko, keď vyťatá fazuľa s rachotom dopadla na zem pri rybníku. Obor zmizol v hlbokej vode.
Prečítajte si tiež: Tipy na Chudnutie s Tukožrútskou Polievkou
Matka s obdivom pozorovala Jankovu námahu. Ešte dlho sa díval na rybník, či sa z neho nevynorí obor a nevezme mu poklady. Voda však bola pokojná a Janko si konečne s úľavou vydýchol. Obrovská fazuľa, zaberajúca priestranstvo od domu až po rybník, pomaly zmizla.
Teraz sa konečne Janko pozrel na mamu. Veľmi sa tešila synovi „z oblakov“. Tešila sa aj pokladom, ktoré tak nečakane prišli s Jankom z fazule. Od tých čias im sladká hudba vypĺňala čas. Sliepka sa pyšne prechádzala po novom, obyčajnom dvore a prirodzene, znášala zlaté vajíčka. Všetci rýchlo zabudli na strašného obra z tajomnej krajiny a žili v dostatku a pokoji.
Alternatívny pohľad na príbeh
V ďalekej krajine žil pred mnohými rokmi chlapec Janko. Býval so svojou ovdovenou mamou v biednom, polorozpadnutom domci. Mali už len jednu kravu a zopár sliepok. Jedného dňa mama smutne povedala Jankovi: "Synak, minuli sa nám všetky peniaze. Predala som už všetko, čo sme mali, okrem kravy Sedmokrásky. Nechcem ju dať preč, ale budeme to musiť urobiť, lebo už nemáme čo do úst vložiť a nemám za čo kúpiť čo i len bochník chleba. Vezmi Sedmokrásku do mesta na trh a čo najlepšie ju predaj."
Janko zobral Sedmokrásku a po chodníku ju viedol do mesta. Bol z toho veľmi smutný, pretože Sedmokráska bola dobrá krava a bude mu chýbať. Ako tak išiel, uvidel pri chodníku sedieť čudného mužíčka celého v zelenom. Všetci počúvali ako hrá. Aj Janko zastal, aby si ho vypočul. Keď čudný mužíček dohral, obrátil sa k Jankovi. "Máš peknú kravu," povedal mu a ukázal na Sedmokrásku. "Áno,"odvetil Janko. "Je to dobrá krava. Ale musím ju odviesť na trh a predať. Nemáme si za čo kúpiť jedlo." "Predaj ju mne," povedal čudný mužíček. "Mám rád zvieratá a zvieratá majú rady mňa. Bude jej u mňa dobre. Bude šťastná."
Janko pozrel na zvieratá a zdalo sa mu, že mužíčkovi úplne dôverujú. "Dobre, predám ti ju," povedal. "U teba bude mať dobrý domov. Koľko za ňu dáš?" "Nemám peniaze, ktorými by som ti mohol za kravu zaplatiť," vyhlásil mužíček. "Ale mám čosi lepšie." Vystrel ruku a ukázal Jankovi päť fazuliek. "Toto sú čarovné fazuľky," pokračoval. "Ak ich zasadíš, vyrastú až k oblohe." Janko si zobral fazuľky a podal mužíčkovi povraz, na ktorom bola uviazaná Sedmokráska. "Ďakujem," povedal a pobral sa domov.
Keď prišiel domov, mama naňho už čakala. "Predal si Sedmokrásku?" spýtala sa. "Dostal si za ňu dosť?" Janko vystrel dlaň s piatimi čarovnými fazuľkami. "Predal som ju," odpovedal. "Ale nie za peniaze. Namiesto nich som dostal päť čarovných fazuliek." "Za fazuľky!" zvolala Jankova mama. "Ty si vymenil Sedmokrásku za päť fazúľ? Si hlúpy chlapec, Janko. Oklamali ťa, urobili si z teba žart. Zázračné fazuľky, máš ho vidieť!" "Ale mama," nedal sa Janko. "Fazuľky sú čarovné. Keď ich zasadíme…" No mama ho viac nepočúvala. Vyhodila fazuľky von oblokom a rukou ukázala hore. "Choď do svojej izby!" zvolala. Dnes nedostaneš nijakú večeru!" A tak si šiel Janko ľahnúť hladný.
Keď sa ráno zobudil, zistil, že sa v noci stalo čosi zvláštne - celá izba bola tmavá a zelená! Podišiel k obloku a uvidel, že výhľad zakrýva obrovský list. Fazuľky cez noc vyrástli! Janko zbehol po schodoch a vyzrel von. Jedna fazuľová byľ vyrástla až nad oblaky! "Vyšplhám sa po nej, aby som zistil, čo je hore!" zakričal, a kým mu mama stihla niečo povedať, začal liezť po hrubej zelenej byli. Liezol a liezol, až kým domec pod ním vyzeral ako špendlíková hlavička.
V zámku obra: Skúška odvahy
Na vrchu byle vkročil do sviežej zelenej trávy a rozhliadol sa. V diaľke zazrel veľký zámok a pobral sa pozrieť, čo v ňom je. Vstúpil cez velikánske dvere a prešiel cez obrovské komnaty. Všetko bolo také veľké, že Janko si ešte aj vedľa myších dier v stene pripadal malý ani trpaslík.
Ako sa tak rozhliadal okolo seba, začul hlasné BUCH, BUCH! a dlážka pod ním sa začala chvieť. Vyľakaný Janko sa schoval za stoličku, keď tu zrazu do miestnosti vošiel velikánsky obor. "Fuj, fuj!" zreval hromovým hlasom. "Človečina tu smrdí!" Obor začal hľadať, ale Janka, ukrytého za nohou stoličky nenašiel a tak si napokon sadol za stôl. Udrel mohutnou päsťou po stole a zakričal: "Prineste mi obed!" Dnu vbehlo desať sluhov a položilo pred obra jedlo. Zjedol kusisko mäsa veľké ako koleso od voza, celý kopec zemiakov, vrece jabĺk a potom zatlieskal. "Prineste mi moju čarovnú sliepku!" skríkol. Sluhovia prinesli veľkú čiernu sliepku a postavili ju na stôl pred obra: "Znes vajce, sliepka!" prikázal jej obor a sliepka zniesla vajce z čistého zlata! Jankovi, ktorý to celé sledoval, vyrazilo dych. Vajce bolo veľké ako lopta!
Obor zívol, povystieral sa a položil si hlavu na stôl. O chvíľu už tvrdo spal, a keď začal chrápať, Janko sa vykradol zo svojho úkrytu, vyštveral sa na stôl a chytil sliepku. Potom vybehol zo zámku smerom k fazuľovej byli. Rýchlo zliezol dolu a dal sliepku mame. Odvtedy už netreli biedu, pretože keď potrebovali peniaze, povedali sliepke, aby zniesla zlaté vajce, ktoré potom predali v meste.
Opakované výpravy a rastúce riziko
Raz sa Janko rozhodol, že sa znova vyštverá po fazuľovej byli. Obor vtiahol nosom vzduch: "Fuj, fuj! Človečina tu smrdí!" Ani tentoraz sa mu však nepodarilo nájsť Janka, a tak si sadol za stôl. Keď zjedol dvadsať rezňov a misisko ryžového nákypu veľkú ako rybník, zatlieskal. "Prineste mi moje zlato!" sluhovia pritiahli vrecia plné zlatých mincí. Obor ich začal zratúvať, ale čím dlhšie rátal, tým viac mu klesala hlava a zatvárali sa mu oči. Čoskoro tvrdo zaspal. Janko sa vykradol z úkrytu a pustil sa vnohy aj s vrecom zlata. Teraz boli Janko a jeho mama bohatí.
No Janko musel stále myslieť na obrov zámok, a tak sa rozhodol, že ešte raz vyjde hore. Ukryl sa na svojom zvyčajnom mieste a čakal, kým nepríde obor. "Fuj, fuj! Človečina tu smrdí!" zreval obor a dôkladne prezrel celú komnatu. Janka ani teraz nenašiel, a tak si sadol za stôl. Po výdatnej večeri obor prikázal: "Prineste mi moju čarovnú harfu!" Sluhovia priniesli veľkú zlatú harfu a postavili ju na stôl pred obra. Len čo to dopovedal, čarovná harfa začala hrať. Hrala tak krásne, že obrovi čoskoro začala klesať hlava. O chvíľu mu úplne klesla na stôl a obor začal ticho chrápať.
Keď si bol Janko istý, že obor tvrdo spí, vykradol sa spoza nohy stoličky a vyštveral sa na stôl. Dal si čarovnú harfu pod pazuchu a práve sa chystal zliezť zo stola, keď harfa prehovorila: "Pane! Pane!" kvílila. "Zobuď sa! Kradnú ma!" Obra myklo, zobudil sa a nahnevane mrmlúc sa rozhliadal okolo seba. V poslednej chvíli zazrel Janka, ako vybieha z dverí s čarovnou harfou. Harfa neprestávala volať: "Pomôž mi, pane! Pomôž mi!" Obor sa vyrútil za Jankom a reval: "Teraz ťa už vidím!"
Finálny útek a zánik obra
Janko utekal, čo mu sily stačili. Uháňal z obrovho zámku cez záhrady až k vrcholku fazuľovej byle. Obor mu bol v pätách. Jeho ťažké kroky otriasali zem a ich zvuk pripomínal dunenie hromu. Čím väčšmi sa obor približoval, tým rýchlejšie bilo Jankovi srdce. Bol taký vyľakaný, že sa ani neodvážil obzrieť a keď dobehol k vrcholku fazuľovej byle. S úľavou si vydýchol. "Teraz ťa dolapím!" kričal za ním.
Janko liezol a liezol, až napokon hlboko pod sebou uvidel mamu. Vyšla z domu, aby zistila, čo za hluk je to vonku a keď zbadala obra, ako lezie po byli za jej synom, od ľaku skríkla. "Mama, prines sekeru!" zavolal Janko z plného hrdla. "Rýchlo!" Jankova mama sa rozbehla do kôlne, vzala sekeru a vrátila sa, práve keď Janko zoskočil na zem. Schytila čarovnú harfu a Janko začal rúbať do byle. Buch, buch, buch!, rúbal a rúbal, keď sa nad ním zrazu zjavil velikánsky obrov tieň a jeho dunivé kroky bolo čoraz lepšie počuť. Buch, buch, buch! Sekerou sa zahryzával do byle, až kým ju napokon celkom nepreťal. Byľ sa zakolísala, naklonila sa a spadla. Obra odhodilo ďaleko ponad stromy a odvtedy už o ňom nikto viac nepočul.