Kniha prináša civilný portrét Jána Langoša prostredníctvom rozprávania jeho rodiny, priateľov a známych. Tvoria ju dva druhy navzájom sa prelínajúcich textov - autorov rozhovor s Langošovou manželkou Gabrielou a prerozprávané stretnutia s približne dvadsiatkou podstatných ľudí Langošovho života. Predslov napísal Martin M. Šimečka, záver knihy, ktorá ponúka veľké množstvo fotografií, tvoria dva monologické texty dcér Jána Langoša. Hoci autor i respondenti, samozrejme, neobchádzajú kľúčové udalosti života tohto disidenta a politika, kniha nie je investigatívnym dielom a nekladie si za cieľ byť historiografickou ani politologickou publikáciou.
Kto bol Ján Langoš?
Ján Langoš bol človekom viery a práva, milovaným a milujúcim manželom a otcom. Sám rád hovoril, že sa pohyboval medzi tromi vecami: rodinou, kostolom a bigbítom. Bol to výborný kamarát a výnimočný človek. Mal nevšedné znalosti z technických a humanitných vied, pevné morálne zásady, ktorých dôsledné uplatňovanie však bolo sprevádzané veľmi vľúdnym správaním sa. Aj preto asi dokázal presadiť vznik Ústavu pamäti národa aj s hlasmi tých poslancov, od ktorých by sa to možno ani nečakalo.
Ako vznikala kniha o Jánovi Langošovi?
Je to už niekoľko rokov, čo s tým nápadom prišla jeho manželka Gaba. Autor si myslel, že sa už skôr tejto témy chytia odborníci - politológovia a historici, ale neurobili to. Ona žije v Prahe, vidíme sa tak dva-trikrát do roka, napríklad na spoločných dovolenkách nášho rozsiahleho spoločenstva, a to vtedy každý s ňou chcel byť, takže toho času na knihu ani tam nebolo veľa.
Knižka by zniesla aj iba samotný rozhovor, taká aj bola autorova pôvodná predstava. Popritom si vytipovali okruh ľudí, ktorých by bolo dobré osloviť, ale nebolo jasné, čo z autorových stretnutí s tými ľuďmi vznikne. Predstavovali si, že z toho budú len ďalšie impulzy na otázky pre Gabu, ale čím viac s nimi autor hovoril, tým väčšie bolo jeho presvedčenie, že by si tí ľudia zaslúžili samostatné bloky. Samozrejme, nie ako rozhovory, pretože by to bolo „prerozhovorované“, tak autor napísal na základe mojich stretnutí s nimi i zo svojich spomienok kratšie vlastné texty.
Gabriela Langošová: Život po boku Jána Langoša
Kniha, ktorá prináša civilný portrét Jána Langoša prostredníctvom rozprávania jeho rodiny, priateľov a známych, tvoria dva druhy navzájom sa prelínajúcich textov - autorov rozhovor s Langošovou manželkou Gabrielou a prerozprávané stretnutia s približne dvadsiatkou podstatných ľudí Langošovho života.
Prečítajte si tiež: Ako si pripraviť bezlepkový langoš
Ako sa autor dostal k písaniu?
Po absolvovaní štúdia chémie na Slovenskej vysokej škole technickej pôsobil ako výskumný pracovník a pedagóg na Katedre biochémie Lekárskej fakulty UK. Neskôr pracoval v niekoľkých tlačených médiách a reklamnej agentúre, v rokoch 1993 až 2014 bol v denníku SME. V súčasnosti je redaktorom oddelenia kultúry Denníka N.
Ako novinár robí veľa rozhovorov. Až taký rozdiel to nebol. Len to trvalo dlhšie a má väčší rozsah. Bolo dobré, že sa dokázali navzájom tolerovať.
Ako autor spoznal Jána Langoša?
Presný deň si nepamätám, ale bolo to v druhej polovici 70. rokov a určite to bolo na jednej akcii spoločenstva, ktoré existuje s menšími obmenami už vyše štyridsať rokov. Jeho základ sa sformoval v bratislavskom dome na Gorazdovej ulici, ktorý jeho majiteľ prenajímal pôvodne študentom a neskôr aj ich ďalším kamarátom. Časom určite. Na začiatku bol pokus normálne a autentickejšie žiť.
Ten dom bol oázou slobody, jeho súčasťou sa stali napríklad aj viacerí českí hudobníci, folkeri zo Šafránu ako Merta, Hutka a ďalší, a rockeri Mišík či Hrubý. Ich bratislavské koncerty sa pravidelne končili na Gorazdovej. Aktivita mnohých členov tejto komunity, ktorá čoskoro našla svoju ďalšiu oázu na kysuckých Brízgalkách, priamo súvisela s neoficiálnou kultúrnou scénou či s ochranárskym hnutím.
Štúdium a práca autora
V tom čase ste už absolvovali Chemicko-technologickú fakultu SVŠT a pôsobili ste na Lekárskej fakulte UK. Bol to takmer zázrak. Kolegovia z gymnázia, ktorí vyštudovali medicínu, mi povedali, že na biochémii je práve voľné miesto. Polovica mojej práce spočívala vo vedeckovýskumnej činnosti, druhá v pedagogickej, čo bolo veľmi príjemné. No bolo to začiatkom 70. rokov, keď zrejme museli z fakulty odísť nejakí ľudia. Nastúpil som tam, keď viacerí špičkoví ľudia museli odísť alebo ich utlmili, nemohli prednášať a podobne. Prišiel som tam ako neskúsený mladík hneď po promócii a najprv som sa s tým všetkým len tak zľahka zoznamoval. Bolo tam cítiť isté napätie, ale napriek tomu sa tam vďaka viacerým skvelým ľuďom podarilo vytvoriť si normálnejšie mikroprostredie.
Prečítajte si tiež: Langoše: Klasický recept
Šesť rokov tam autor bol. O odchode som uvažoval dlhšie, vždy ma bavilo písať - pôvodne som chcel byť športový novinár, ale nebolo reálne dostať sa na žurnalistiku. Videl som osud svojej staršej sestry, ktorá bola jednotkárka až po maturitu, ale mala nerobotnícky pôvod a nikdy sa nedostala na žiadnu vysokú školu. Ja som navyše nemal na strednej škole bohvieaké známky, tak som šiel programovo na technickú školu, kde bola predsa len väčšia šanca na prijatie.
Začiatky v novinách
Občas autor písal, ale to boli zanedbateľné a smiešne drobnosti. No mal som to písanie stále niekde v hlave. A videl som tiež, že práca na fakulte nie je pre mňa celoživotná perspektíva. Jednak som nebol úplne vedecký typ, a po druhé, ďalšie profesijné postupy boli viazané na členstvo v komunistickej strane. Už len na to, aby si človek spravil ašpirantúru, teda vtedajší titul CSc., čo bol základ, bolo treba absolvovať Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu.
Denník Ľud. Boli to noviny Strany slovenskej obrody (SSO), ktorá mala popri Strane slobody vzbudzovať dojem politickej plurality. Obe strany boli, samozrejme, súčasťou Národného frontu, kde boli združené všetky organizácie od KSS až po záhradkárov. Ale tým, že to bola nekomunistická strana, predsa len to tam bolo trochu pokojnejšie. Určite to neboli žiadne opozičné noviny, ale ten rozdiel bol trochu cítiť.
Strana slovenskej obrody vznikla na základoch povojnovej Demokratickej strany. Tá bola rozprášená a ku komunistom blízka časť strany založila SSO. Mimochodom, jej členmi boli aj niektorí herci ako Kňažko, Labuda, Dančiak, Jamrich, ktorí tam vstúpili a potom mali skvelý argument pri prípadných „ponukách“ vstupu do komunistickej strany.
Športová žurnalistika
Tam sa naplnila autorova predstava o športovej žurnalistike. Áno, hoci chvíľu som si na uvoľnené miesto na športovom oddelení počkal. Samozrejme, keďže to boli malé noviny, neboli s tým spojené žiadne veľké cestovania po svete ako dnes Ale aj na cyklistických pretekoch Okolo Slovenska bolo fajn. Bol som tam až do revolúcie.
Prečítajte si tiež: Recept na langoše z rúry
Čo bolo po roku 1989?
Tak ako z časti Demokratickej strany kedysi vznikla SSO, tak zo SSO po roku 1989 vznikla opäť Demokratická strana. A stranícke noviny sa premenovali na Čas, tak ako to bolo pred rokom 1948. Ale fungovali už len rok alebo dva, pretože sa im nepodarilo nadviazať na dávny úspech. A tak do nich vstúpili Rakúšania a pretvorili ich na Nový čas, ktorý mal od pôvodných novín dosť ďaleko. Viacerí sme sa s novou koncepciou, hoci komerčne úspešnou, nestotožnili, a rýchlo sme odišli.
Autor bol na voľnej nohe a asi dva roky som robil v reklamnej agentúre. Hej, ale hneď, ako Mečiar odvolal šéfredaktora Smeny Karola Ježíka, zazvonil telefón a Karol mi oznámil, že zakladá noviny SME. Bez váhania som mu prikývol, a asi o hodinu sa so svojou ponukou ozvali tí, čo v Smene zostali. V SME som bol editorom športu, ale Karol mi sľúbil miesto na kultúre, akonáhle sa niečo uvoľní.