Hlad je komplexný a rozsiahly problém, ktorý postihuje milióny ľudí na celom svete. Hoci naša planéta dokáže vyprodukovať dostatok potravín pre všetkých, nerovnomerná distribúcia, chudoba, konflikty a ďalšie faktory spôsobujú, že mnohí trpia nedostatkom výživy. Tento článok sa zaoberá príčinami hladu v Afrike, s dôrazom na hlad afrických detí, a navrhuje možné riešenia tohto závažného problému.
Chudoba ako hlavná príčina hladu
Chudoba je jedným z hlavných faktorov prispievajúcich k hladu. Chudoba znamená stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii. Ľudia žijúci v chudobe si nemôžu dovoliť dostatok potravín, čo vedie k podvýžive a hladu. Chudoba obmedzuje dostupnosť potravín pre jednotlivcov a komunity. Príčiny chudoby majú prvotné príčiny v samotnej štruktúre africkej spoločnosti, kde prevažná časť obyvateľstva žije na vidieku a v zajatí povier, predsudkov a nedostatočného prístupu k vedomostiam. Afrika je tiež regiónom, kde neklesá počet podvýživených detí, čo je jeden z indikátorov chudoby. Aj mierna podvýživa závažne zvyšuje riziko mentálnych a fyzických vývojových porúch a vzhľadom na fakt, že podvýživené matky rodia zvyčajne deti s malou hmotnosťou, tento problém sa prenáša za generácie na generáciu.
Podľa jednej z najuznávanejších teoretických koncepcií, s názvom „Bludný kruh chudoby“, koreň všetkého treba hľadať vo viacerých faktoroch, z ktorých prvý pôsobí na druhý, druhý na tretí atď. Pre málo vyvinutú ekonomiku je to stabilita na nízkej úrovni. Malý rozsah výroby teda spôsobuje, že výroba môže slúžiť v prevažnej miere len na spotrebu, čo neumožňuje väčšie investície.
Nerovnosť a ozbrojené konflikty
Nerovnosť a ozbrojené konflikty zhoršujú problém hladu. Ozbrojené konflikty narúšajú produkciu a distribúciu potravín, vedú k migrácii a nedostatku zdrojov. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska. Postavenie Afriky zhoršujú ešte dva ďalšej faktory. Prvým sú časté vojny, štátne prevraty a politická nestabilita a druhým nedostatečná investícia do ľudského kapitálu. Vládcovia mnohých nových afrických štátov sa rýchlo uchýlili k diktatúre, alebo presadili vládu jednej strany. Poľnohospodárstvu sa nevenovala pozornosť a štátny aparát bujnel.
Klimatické zmeny a environmentálny manažment
Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment ohrozujú kolektívnu produkciu potravín vrátane pôdy, vody a opeľovačov. Spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok ďalekosiahle následky. Suchá spôsobujú neúrodu poľnohospodárskych plodín a vysychanie pastvín. V rozvojových krajinách, v ktorých je väčšina závislá na samozásobiteľskom poľnohospodárstve, môžu dlhotrvajúce suchá spôsobiť všeobecné hladovanie a smrť. Práve suchá sú hlavnou príčinou hladomoru v Afrike a niektorých častiach Ázie, vrátane Číny a Indie. Nárast populácie v Afrike nie je kompenzovaný adekvátnym vyšším rastom produktivity, ktorý by celkový obraz zmenil.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pestovaním tekvice
Zadlženosť krajín tretieho sveta
Zadlženosť krajín tretieho sveta je ďalším faktorom, ktorý prispieva k hladu. Splácanie dlhu, ktorého genéza je často veľmi pochybná, stojí chudobné krajiny veľkú časť ich rozpočtu. Dlh už bol síce mnohonásobne splatený, ale z rôznych dôvodov narastá. V priebehu rokov 1982 - 1990 získali krajiny Tretieho sveta 927 miliárd dolárov rôznymi formami rozvojovej pomoci. V rovnakej dobe však zaplatili 1345 miliárd dolárov na splácanie dlhov a úrokov.
Politika MMF a Svetovej banky
Politika Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky (SB) bola kritizovaná za to, že zvyšuje závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike. MMF mal pôvodne podporovať stabilný rast a plnú zamestnanosť ponúkaním pôžičiek bez akýchkoľvek (!!!) podmienok ekonomikám nachádzajúcim sa v kríze a vytvorením mechanizmu na stabilizovanie výmenných kurzov a uľahčovanie výmen medzi menami. Značná časť týchto výmen sa však nikdy nezrealizovala.
Namiesto toho, pod tlakom predstaviteľov Spojených štátov sa MMF podujal ponúkať pôžičky za striktných podmienok, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi[4]. SB (Medzinárodná banka pre rekonštrukciu a rozvoj) bola vytvorená za účelom financovania prebudovania infraštruktúry v štátoch zničených druhou svetovou vojnou. Aj jej vízia sa však čoskoro zmenila. V polovici päťdesiatych rokov 20. storočia banka odvrátila svoju pozornosť od Európy, upriamila ju na Tretí svet a začala financovať projekty masívneho priemyselného rozvoja v Latinskej Amerike, Ázii a Afrike. Podľa mnohých odborníkov a aktivistov práve agresívny postup banky pri rokovaní s rozvojovými štátmi, ktoré boli často pod vládou diktátorských režimov, viedol k zhoršeniu zadlženosti rozvojového sveta a k zdevastovaniu lokálnych ekológií. Aj keď sú ich ciele mierne odlišné, politika SB a MMF sa navzájom doplňujú: Reštrukturalizačné programy sa vzájomne líšia podľa role, ktorú každá z týchto inštitúcií má. Vo všeobecnosti podmienky pôžičiek MMF sa zameriavajú na monetárne a fiškálne otázky. Reštrukturalizačné programy SB majú širší záber a zameriavajú sa na dlhodobejší rozvoj. Napriek týmto rozdielom sa tieto dve inštitúcie pri zavádzaní programov podporujú. Ale ekonomiky sú často poháňané politikou. Tým, že MMF a SB trvajú na tom, aby lídri štátov uprednostňovali záujmy medzinárodných finančných investorov pred potrebami vlastných občanov, obidve inštitúcie obchádzajú skladanie účtov, čím korumpujú samotný demokratický proces. Podriadenie sociálnych potrieb záujmom finančných trhov zasa sťažilo vládam možnosti zaistenia potravín pre svojich ľudí, zdravotnej starostlivosti a vzdelania, ako základných ľudských práv definovaných vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. MMF a SB sú z väčšej časti pod kontrolou a vo vlastníctve priemyselne rozvinutých štátov ako sú USA, Nemecko, Veľká Británia, Japonsko atď. Na stránke MMF je presné rozdelenie podielov a hlasovacích práv. Spojené štáty napríklad majú pod kontrolou 17 až 18% hlasovacích práv. Keď sa na prijatie rozhodnutia vyžaduje väčšina 85%, USA majú právo veta. Politika MMF a SB bola skutočne kritizovaná mnoho rokov ako zbytočná, niekedy nezodpovedná kvôli tomu, že zvyšovala závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.
V roku 2002 upútal pozornosť prípad, keď MMF nútil vládu Malawi, aby predala svoj nadbytok obilia za zahraničnú menu, čím by uspokojila svojich veriteľov. Krátko nato krajinu postihol hladomor, pri ktorom 7 miliónov ľudí z celkového počtu 11 miliónov trpelo vážnym nedostatkom potravín. A to zďaleka nie je všetko. Ekonomiku Malawi majú v rukách veritelia reprezentovaní MMF. Keďže Malawi prekročilo svoj rozpočet stanovený zahraničnými veriteľmi, MMF mu odoprel pomoc vo výške 47 miliónov USD. Na radu personálu fondu potom aj ďalší západní veritelia odmietli poskytnúť svoju pomoc dovtedy, kým fond neschváli štátny rozpočet. A aby poníženie vlády Malawi bolo úplné, MMF tiež pozastavil predpokladaný odpis časti dlhu. Bohužiaľ ani to nebolo všetko. V rámci ekonomického programu Malawi muselo odstrániť všetky poľnohospodárske a potravinové dotácie s cieľom, aby dopyt a ponuku určoval iba trh. To viedlo k zníženiu podpory pre roľníkov, takže v dôsledku zvýšených cien mnohí hladovali. A čo z toho pre USA vyplýva? Opäť sa potvrdilo, že Spojené štáty pri vidine zisku neváhajú využívať slabších. Americký minister poľnohospodárstva Dan Glickman je názorným príkladom postoja Spojených štátov ku krajinám postihnutých hladomorom, ktoré potrebujú potravinovú pomoc: „Dobre premyslené programy zahraničnej pomoci môžu dobre poslúžiť humanitárnym a zároveň našim národným záujmom. Niekdajší hlavný ekonóm SB a minister financií v Clintonovej administratíve, Larry Summers, bol silným podporovateľom politiky štrukturálnych reforiem. V internom oznámení svojim kolegom napísal: „Medzi nami povedané, nemala by SB v budúcnosti podporovať vo väčšej miere presun špinavého priemyslu do menej rozvinutých krajín?…Vždy som bol toho názoru, že nedostatočne zaľudnené krajiny v Afrike sú, podľa ide o znečistenie, využívané veľmi nedostatočne. Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie. · Vytláčať malé farmy zabezpečujúce základné potraviny pre vlastnú obživu a nahradzovať ich veľkými farmami produkujúcimi plodiny pre export. Veľké množstvo štúdií ukazuje, že silné ázijské štáty s úspešnou ekonomikou, ktoré boli jadrom ázijského zázraku, vo veľkej miere zasahovali do svojich ekonomík. Voči ére globalizácie je možné postaviť cestu rozvoja v minulých desaťročiach, ktoré boli všeobecne oveľa viac zahľadené do sebe. Pred rokom 1980 si mnohé krajiny cieľavedome volili politiku izolácie svojich ekonomík od svetového trhu s cieľom poskytnúť domácim priemyselným odvetviam príležitosť na to, aby sa rozvinuli, a to až do vtedy, kým sa nestali konkurencieschopné. Takisto bežné boli požiadavky kladené na zahraničné investície. Bolo bežné, že viaceré rozvojové krajiny výrazne obmedzovali toky. Mnohí si položia otázku, či cieľom Svetovej banky a MMF a ich podporovateľov je skutočne rozvoj a či ich úmyslom nie je len udržiavať chudobné krajiny slabé a závislé.
Štrukturálne reformy a úsporné opatrenia
MMF a SB často podmieňujú poskytovanie pôžičiek striktnými podmienkami, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi. Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie.
Prečítajte si tiež: Ako bojovať s nafukovaním a vlčím hladom
Dôsledky politiky MMF a SB
Politika ekonomických úsporných opatrení spätá s pôžičkami Svetovej banky (ďalej ako SB) a Medzinárodného fondu (MMF) viedla k vyostreniu chudoby v mnohých afrických krajinách. Prehlbujúca sa chudoba na celom kontinente vytvorila vhodnú pôdu pre šírenie rôznych chorôb. Zlé životné podmienky a obmedzený prístup k základným službách viedol k zhoršovaniu zdravotného stavu. Skutočnosť, že splátky dlhov priamo konkurujú výdavkom na zdravotníctvo Afrike vôbec neprospievajú. Privatizácia zdravotníctva na radu Svetovej banky ešte väčšmi znemožňuje hľadanie primeranej odpovede na zdravotnú krízu. Táto privatizácia prakticky na celom africkom kontinente obmedzila prístup k potrebným službám. Zavedenie trhových princípov do zdravotníctva spôsobilo premenu zdravotnej starostlivosti z verejnej služby na súkromnú komoditu. Nejde tu však len o otázku dostupnosti. Súkromná zdravotná starostlivosť je nevhodná aj kvôli africkým špecifikám. Keďže infekcie predstavujú najväčšiu hrozbu pre zdravie v Afrike, kľúčový význam tu musí zohrávať práve „verejné zdravotníctvo“. Keďže súkromné nie je schopné vykonávať potrebné zákroky na úrovni komunity. Súkromná starostlivosť je menej efektívna pri prevencii a je menej výkonná pri výskyte epidémií. Niektoré krajiny majú iba okolo 500 lekárov, každý z nich má územne obrovský obvod, avšak bez zdravotníckeho personálu. Osobitne je postihnuté školstvo v subsaharskej Afrike, kde percento detí vo veku 6 - 11 rokov navštevujúcich školu pokleslo z takmer 60 percent v roku 1980 na menej než 50% v roku 1990. Takýto pokles bol zaznamenaný počas 10 rokov, v súčasnosti je to ešte horšie.
Obchodná politika a presýtenie trhu
Kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole. Napríklad Mexiko najprv tisícky rokov pestovalo kukuricu ako svoju základnú plodinu. Dnes však vďaka ekonomickej politike MMF musí dovážať 20% tejto základnej plodiny z USA. MMF povzbudzoval a odporúčal Mexiku, aby namiesto svojej základnej plodiny pestovalo trhové plodiny, za ktoré môže inkasovať peniaze, ako napr. exotické ovocie. Tiež sa postaral o to, aby krajiny zrušila akúkoľvek obchodnú ochranu svojich poľnohospodárskych plodín. Mexiko na tom stráca a chudobní trpia.
Riešenia hladu: Komplexný a koordinovaný prístup
Riešenia hladu sú zložité a vyžadujú koordinovaný prístup.
Zvýšenie produkcie potravín
Najúčinnejším prostriedkom boja proti hladu zostáva možnosť zvýšiť výrobu potravín, zvlášť potom zabezpečiť jej rovnomernejšie rozdeľovanie a ochranu potravín pred škodcami, hlavne hlodavcami. Inovácie v oblasti genetického inžinierstva a udržateľné poľnohospodárske metódy môžu pomôcť zvýšiť úrodu a zabezpečiť, že potraviny sú odolnejšie voči zmenám klímy a škodcom. Uprostred hľadania riešenia problému sa začala kontroverzná debata o používaní geneticky modifikovaných obilnín. Niektoré štáty však túto pomoc odmietli. Najväčšia časť pomoci obsahujúcej geneticky modifikované potraviny pochádza z USA. Otázka geneticky modifikovaného obilia rozdelila agentúry a charitatívne skupiny na dva tábory. Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj (US Aid) tvrdí, že obilia, ktoré by nebolo geneticky modifikované, je zatiaľ nedostatok. Preto trvanie na ňom ohrozuje mnoho životov. Zimbabwe, Mozambik a Malawi súhlasili s geneticky modifikovaným obilím len pod podmienkou, že sa bude dovážať pomleté. Chcú tým zabrániť, aby takéto zrno vytlačilo domáce odrody. Zambia ich naopak odmieta dovtedy, pokiaľ nebudú úplne preskúmané. Rozruch vyvolalo, keď Zambia zastavila činnosť Svetovému potravinovému programu (WFP), ktorý rozdával v utečeneckých táboroch geneticky modifikovanú kukuricu. Nebolo to však čisto iracionálne rozhodnutie. Predtým vláda rozoslala delegátov vedeckých skupín do USA, Juhoafrickej republiky, Veľkej Británie a Belgicka, aby problematiku podrobne preskúmali. Medzi medzinárodnými organizáciami pretrvávajú hlboké spory, či práve toto je to správne riešenie pre Afriku. Jean Ziegler, inšpektor politiky výživy OSN v Londýne pre noviny The Independent potvrdil: „Som proti teóriám presadzovaným nadnárodnými spoločnosťami, ktoré tvrdia, že ak stojíme proti hladu, musíme podporiť geneticky modifikované organizmy… Charitatívne skupiny, napríklad Oxfam a Action Aid, odporujú zavádzaniu geneticky modifikovaných materiálov. Podľa nich hlad nespôsobuje nedostatok potravín, ale nízka kúpna sila rozvojových krajín. Action Aid poukazuje na to, že dovážanie modifikovaných semien do Afriky „núti roľníkov, aby ešte hlbšie upadali do začarovaného kruhu a stávali sa ešte závislejšími od úzkej skupiny nadnárodných spoločností“. Zástancovia geneticky modifikovaných potravín vytvorili konzorcium African Biotechnology. Jeho riaditeľ Dr. Bez ohľadu na všetky argumenty a protiargumenty je pravda, že účinky geneticky modifikovaných potravín na ľudský organizmus nie sú celkom preskúmané. Aj potravinová pomoc môže škodiť.
Zlepšenie infraštruktúry
Zlepšenie infraštruktúry, ktorá umožňuje efektívnejšiu distribúciu potravín. Cesty, sklady a chladiace systémy sú nevyhnutné pre to, aby potraviny dorazili tam, kde sú najviac potrebné, než sa pokazia.
Prečítajte si tiež: Spievankovo 3 pre deti
Zníženie populačného rastu
Jedným z riešení je zníženie populačného rastu programami plánovaného rodičovstva. Zmenšenie populačného rastu a rozumnejšie hospodárenie s prírodnými zdrojmi by viedli i k odstráneniu nedostatku potravín a najväčšej biedy.
Riešenie nerovnosti a chudoby
Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach. Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov. Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu na riešenie chronických chorôb súvisiacich so stravovaním, environmentálnymi problémami a klimatickými zmenami.
Investície do zdravia žien a matiek
Zdravie žien, najmä matiek, je rozhodujúce pre zníženie detskej podvýživy. Matky, ktoré mali slabý prísun potravy, boli zle živené už ako deti, majú tendenciu rodiť podvýživené deti. Spomedzi žien zomrie ročne 530 000 v dôsledku komplikácií počas tehotenstva alebo pri pôrode. Až 99 percent z nich je z rozvojových krajín.
Medzinárodná spolupráca a humanitárna pomoc
Humanitárna pomoc a medzinárodná spolupráca sú taktiež kritické, najmä v časoch krízy. Je však dôležité, aby pomoc bola efektívna a nebola spojená s podmienkami, ktoré by mohli zhoršiť situáciu v rozvojových krajinách. Problémom nie je to, že týmto krajinám nepomáhame, ale ako im pomáhame. Humanitárna pomoc je spôsob, ako vytlačiť konkurenciu z trhu. Vyrába sa len to, na čo je dostatočný odbyt, spotrebúva len ten, kto má kúpnu silu.
Edukácia a osveta
Edukácia a osveta hrajú významnú úlohu v boji proti hladu. Hlad a podvýživa sú závažné problémy, ktoré postihujú milióny ľudí, najmä v Afrike a Ázii. Chronický hlad a podvýživa spôsobujú, že každý deň zomrie viac ako 16-tisíc detí. Podvýživa je obrovský problém detí, ale aj žien a mužov.
Spôsoby riešenia chudoby
Podľa formy realizácie môže byť rozvojová pomoc bilaterálna alebo multilaterálna. Väčšina štátov poskytuje značnú časť svojich prostriedkov prostredníctvom medzinárodných organizácií, len menšiu formou bilaterálnej pomoci, a taktiež má rozhodujúce slovo pri rozhodovaní o smerovaní rozvojovej pomoci v medzinárodných organizáciách.
Odpustenie dlhov
Počas niekoľkých dekád si chudobné krajiny naakumulovali medzinárodné dlhy, vytvorené čiastočne pôžičkami počas studenej vojny, kvôli prírodným katastrofám a počinmi skorumpovaných diktátorov. Mnoho chudobných krajín minie 30-40% svojho ročného rozpočtu na splácanie starých dlhov, čo je oveľa viac ako minú na zdravotníctvo a školstvo dokopy. V r. 1999 skupina G7, rada WB a IMF prijala Iniciatívu hlboko zadĺžených krajín. Táto iniciatíva úspešne mobilizovala darcovské zdroje aby odpísali 50 miliárd dolárov z dlhu a oslobodili až 1 miliardu dolárov za rok pri splácaní úrokov pre 27 z najchudobnejších krajín - väčšinou z Afriky.
Možnosti riešenia problému: africké najchudobnejšie národy potrebujú zvýšenie odpustenia dlhov, treba začať s tými krajinami ktoré sa už zaviazali k použitiu peňazí na zníženie chudoby darcovia sa musia zhodnúť na multilaterálnom 100% návrhu na zrušenie dlhov a potom nájsť spôsob ako implementovať túto iniciatívu tak, aby chudobné krajiny mohli viac investovať do boja s chudobou a menej do splácania starých dlhov. Odpustenie dlhov však má aj svojich kritikov. Kritizujú zameriavanie sa vlád predovšetkým na odpúšťanie dlhov a nie na riešenie konfliktných situácií. Preto je nevyhnutné byť veľmi opatrný pri snahe byť fér voči všetkým.
Úmrtnosť detí
Detská úmrtnosť klesá len veľmi pomaly. Podľa správy UNICEF neprežije druhý deň po narodení približne milión novorodencov. Trend detských úmrtí klesá, avšak milióny detí sú stále v ohrození. Medzi najčastejšie príčiny úmrtí u detí mladších ako päť rokov patrí zápal pľúc, komplikácie v dôsledku predčasného pôrodu a počas pôrodu, ako aj hnačkové ochorenia či malária. Najväčším zabijakom je však podvýživa, ktorá má na svedomí viac ako polovicu všetkých úmrtí. Chudoba znamená stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii.
Ekonomika a problém zadĺženia
Spočiatku rozvojové krajiny poberali a hlavne využívali pôžičky dosť nerozvážne. Často dochádzalo k nesprávnemu a neefektívnemu využívaniu disponibilních zdrojov, z dôvodu nerozvážneho aplikovania hodnotových rebríčkov Európy a USA na domáce pomery. Situácia dospela až do takého štádia že si africké krajiny požičiavajú peniaze na splácanie starých dlžôb a nie na investovanie do rozvoja krajiny. Vlády štátov Tretieho sveta zasa boli potešené, že môžu využiť pôžičky za veľmi nízke, ale tzv. Niektoré krajiny ako Mexiko a Venezuela brali pôžičky na splácanie predchádzajúcich dlžôb. Iné však mali po prvý raz možnosť požičiavať si od komerčných bánk. V konečnom dôsledku iba málo z týchto peňazí sa dostalo k chudobným. Asi pätina šla na zbrane, často ako opora utláčateľských režimov. Mnohé vlády sa pustili do megalomanských projektov diskutabilnej hodnoty. Priveľa peňazí však skončilo na súkromných bankových účtoch.V polovici sedemdesiatych rokov sa krajiny Tretieho sveta, posmeľované Západom, aby pestovali plodiny, ktoré potom budú môcť predávať za hotové, zrazu zistili, že už nedostávajú ceny, na ktoré boli zvyknuté za plodiny a suroviny - ako je meď, káva, čaj, bavlna, kakao - ktoré vyvážali. Potom prišla zrada. Úrokové miery začali stúpať pobádané nárastom amerických úrokových mier. A prečo vlastne vzrástli americké úrokové miery? Pretože Reaganova vláda bojovala s infláciou dolára tak, že sprísnila monetárnu politiku, v dôsledku čoho úrokové miery vyleteli hore. Ona svoj problém vyriešila, ale na toto riešenie doplatili zadlžené štáty. Krajiny Tretieho sveta sa ocitli v pasci. Zo svojho exportu zarábali menej než kedykoľvek predtým a za pôžičky na to, čo potrebovali dovážať, museli zrazu platiť oveľa viac, než dovtedy.
Vzdelanostný faktor
Druhou slabinou vývoja Afriky bola absolútne nedostatočná investícia do ľudského kapitálu a do rozvoja podnikateľskej kultúry, vedeckého bádania a technických vymožeností. V mnohých afrických krajinách - v Malawi, Lesothe, Zambii a Somálsku - sa znížili vládne výdaje na vzdelanie, a tak po niekoľkých desaťročiach úspešného rozvoja dnes chodí do školy menej detí.