Francúzske kabarety 19. storočia predstavujú fascinujúcu kapitolu v dejinách zábavy a kultúry. Zrodili sa v Paríži v prostredí bohémskych lokálov a rýchlo sa stali miestom stretávania umelcov, intelektuálov a rôznych spoločenských vrstiev. Tieto kabarety boli viac ako len krčmy; boli to umelecké centrá, ktoré odrážali každodennú realitu a parodovali spoločenské a politické pomery.
Vznik a charakteristika kabaretu
Slovo "kabaret" pochádza z francúzskeho "le cabaret," čo znamená krčma. Už od 15. storočia boli tieto miesta tradičným priestorom pre stretávanie a zábavu umelcov. Koncom 19. storočia sa kabaret vyvinul ako komorný literárno-hudobný scénický žáner zábavného charakteru s parodickým, satirickým a kritickým zameraním.
Kabaret sa skladal z mozaiky krátkych monologických alebo dialogických výstupov (scénok, skečov), pantomimických a iných čísel, hudby, spevu (šansóny, kuplety), prípadne tanca. Jednotlivé výstupy, ktoré nemuseli na seba nadväzovať, uvádzal konferencier (kabaretiér), pričom improvizácia a interaktívny kontakt s divákom boli veľmi dôležité. Účinkujúci umelci boli často aj autormi scénok či hudobných čísel.
Na rozdiel od revue, estrády a varieté, kabaret bol spoločensky a politicky angažovaný. Glosoval a parodoval spoločenské a politické pomery, pričom jeho cieľom bolo reflektovať každodennú realitu a byť zrkadlom aktuálneho spoločenského diania.
Prvé kabarety v Paríži
Prvý kabaret založil v novembri 1881 v Paríži na Montmartri Rodolphe Salis pod názvom Chat noir (Čierna mačka). Stretávali sa tu príslušníci parížskej bohémy - básnici (Paul Verlaine, Charles Cros a i.), herci, hudobníci (Claude Debussy, Erik Satie a i.) i maliari (Edgar Degas, Henri de Toulouse-Lautrec a i.). Predvádzali sa tam improvizované vystúpenia, piesne so sociálnokritickými textami a protimeštiacky orientované šansóny. Medzi najznámejších šansonierov patril Aristide Bruant.
Prečítajte si tiež: Klasický recept: Francúzske zemiaky
Podľa vzoru Chat noir vznikali v 80. rokoch 19. storočia v Paríži ďalšie kabarety, ako napríklad Mirliton, založený v roku 1885 Aristide Bruantom.
Rozšírenie kabaretu do Európy
Z Francúzska prenikol kabaret do ďalších krajín, najmä do nemeckej jazykovej oblasti (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko). V roku 1901 založil Ernst von Wolzogen v Berlíne prvý kabaret pod názvom Überbrettl. Krátko v ňom pôsobil aj Arnold Schönberg. Vzápätí vznikli aj ďalšie kabarety, z ktorých najvýznamnejší bol literárny kabaret Schall und Rauch (1901, režisér Max Reinhardt, ktorý tam pôsobil i autorsky). V tom istom roku vznikol v Mníchove v intelektuálnom prostredí kabaret Elf Scharfrichter.
Nemecký kabaret zaznamenal najväčší rozkvet v 20. rokoch 20. storočia, keď nadobudol ostré spoločensko-kritické a politicko-kritické črty. Kabaret poskytoval priestor novým umeleckým a myšlienkovým smerom (dadaizmus, expresionizmus) a bol protikladom šantánu s prevažujúcim hudobným programom.
Zmeny v kabaretnom prostredí po prvej svetovej vojne
Po 1. svetovej vojne sa v Paríži vo viacerých kabaretoch (napr. od 1926 v Moulin Rouge) začal uvádzať revuálny program a kabarety sa zmenili na zariadenia musichallového typu. Vznikol však aj moderný literárny kabaret, ktorého zakladateľkou (1938) bola autorka a interpretka šansónov Agnès Capri, spolupracujúca okrem iného s Jacquesom Prévertom a Josephom Kosmom.
Počas druhej svetovej vojny bola kontinuita vývoja kabaretu prerušená. Mnohí kabaretní umelci museli emigrovať alebo boli zatknutí či deportovaní do koncentračných táborov.
Prečítajte si tiež: Slovenská klasika: Francúzske zemiaky
Kabaret po druhej svetovej vojne
Po roku 1945 bol hlavným centrom kabaretu opäť Paríž, kde (napr. v kabarete Le Tabou a Le Lido) vyrástli významné osobnosti francúzskeho šansónu (Juliette Gréco, Édith Piaf, Yves Montand). Kabaretné scény sa však rozvíjali aj v ďalších veľkomestách (New York, San Francisco, Buenos Aires, Londýn, Madrid, Berlín, Varšava, Praha, Viedeň, Budapešť, Bukurešť a i.), pričom tradičné formy kabaretu sa obohacovali o prvky grotesky, absurdného divadla alebo existencializmu.
Rozvoj kabaretu bol jedným z prejavov demokratizácie spoločenského života. Okrem ansámblovej tvorby boli koncom 20. storočia populárne vystúpenia kabaretných sólistov.
Moulin Rouge - symbol parížskeho kabaretu
Medzi najznámejšie kabarety patrí Moulin Rouge (Červený mlyn), ktorý otvorili pred vyše 130 rokmi na úpätí bohémskej parížskej štvrti Montmartre. Ročne ho navštívi vyše 500-tisíc turistov. V čase jeho vzniku bolo zloženie zákazníkov veľmi rozmanité. Tvorili ho slúžky, prostitútky, pasáci, drobní zlodejíčkovia, robotníci, no netrvalo dlho a k pravidelným hosťom patrili aj bankári, šľachtici či dekadentní Parížania. Priťahoval ich nový tanec kankán a jeho sporo odeté tanečnice.
Joseph Oller a Charles Zidler si dali mimoriadne záležať na vnútornom i vonkajšom zariadení kabaretu. Oslovili renomovaného výtvarníka Adolpha Willera a ten vyzdobil stropy desiatkami veľkých žiarivých lustrov, na steny pripevnil zrkadlá a doprostred hlavnej sály umiestnil veľký tanečný parket a zvýšené pódium. Impozantná bola aj výzdoba priľahlej záhrady s reštauráciou. Medzi kvety a stromy rozmiestnil rôzne púťové atrakcie, no najviac sa vynímala maketa slona - v jeho útrobách sa nachádzal arabský klub.
Medzi prvé veľké tanečnice, ktoré očarili divákov, patrila Jane Avrilová, ktorú angažoval Zidler z cirkusu Hippodrome. Pri jej lascívnych tanečných pohyboch sa všetky oči upierali iba na ňu. Stálym návštevníkom kabaretu bol aj maliar Henri de Toulouse-Lautrec, ktorý pre Moulin Rouge vytvoril plagáty a stihol ho vyniesť medzi maliarsku elitu. Múzou mu bola kabaretná tanečnica La Goulue, čo bolo umelecké meno Louise Weberovej, ktorú označovali aj za kráľovnú Montmartru.
Prečítajte si tiež: Zdravé francúzske zemiaky