Obec, podobne ako človek, má svoj vlastný osud, ktorý jej vtláča pečať jedinečnosti a neopakovateľnosti. Táto monografia je o Ladcoch a Tunežiciach, o obciach, ku ktorým má každý svoj vlastný vzťah. Je to miesto kde žijeme, ale je to aj spoločenstvo ľudí, ktorých spájajú spoločné osudy. Obec je najmenšia územná jednotka, v ktorej ľudia, ulice, domy, stromy tvoria kulisu nášho každodenného života. Väčšina z nás sa tu narodila, prežíva svoj život a tu aj zloží kosti. Toto prostredie vznikalo postupne a do seba vrývalo stopy úsilia predkov, zanechalo mozaiku svedectva o ich možnostiach a schopnostiach. Dnes pokračujeme v tejto skladačke, ktorej konečnú podobu nikto z nás nepozná, ale iste môže významne prispieť k jej pozitívnemu formovaniu. Do minulosti sa môžeme obzrieť aj s právom vyčítať nedostatky.
Táto kniha si kladie za cieľ poskytnúť občanom Ladiec, Tunežíc, ale aj ich susedom a širšej verejnosti, pútavý obraz toho, čo sa v obci udialo v dávnej i nedávnej minulosti, predstaviť ju celistvo a podľa možnosti zaznamenať všetko podstatné a dôležité čo najpravdivejšie. Keďže kniha chce takáto byť, museli sa v nej opísať všetky politické i spoločenské pomery počnúc prehistóriou, dejinami uhorského i rakúsko-uhorského kráľovstva a cisárstva, pokračujúc vznikom Československa, Slovenského štátu, obdobím Československej socialistickej republiky i vznikom terajšej Slovenskej republiky. Zdá sa, že ani teraz nedajú zmeny na seba čakať. Možno čo nevidieť budeme žiť v spoločnom európskom superštáte. Historické premeny celkom prirodzene súviseli a ešte aj súvisia s vplyvom najrozličnejších ideológií, náboženstiev, národnostných a spoločenských tlakov. Preto sme monografiu o Ladcoch vytvárali z pozície objektívneho nadhľadu. Nemožno zabúdať, že sa predkovia, občania Ladiec, museli v zlomových obdobiach správať tak, aby prežili, aby dosiahli čo najoptimálnejšie zmeny. Odtiaľ pramenila toľká angažovanosť vo veciach verejných, spolkových a napokon aj politických. Život nebol nikdy priamočiary, čo nám napokon potvrdzuje i dnešok.
Ladce, primknuté k bájnej slovenskej rieke Váh, zaujímajú v nízkej terase krásneho Považia výhodnú polohu s dôležitými komunikačnými ťahmi, ktoré zosúlaďuje krása prírody. Blízkosť moravských hraníc oddávna posilňovala ducha spolupatričnosti slovanských susedov, sprostredkúvala blahodárne kultúrne a civilizačné vplyvy. V tejto súvislosti priniesla výstavba cementárne do obce kvalitatívne nový technický, hospodársky a v konečnom dôsledku i kultúrny rozvoj. Pôvodne typická roľnícka dedinka, sústredená okolo jedinej ulice, žijúca z poľnohospodárskej malovýroby a služieb panstvu z kaštieľa, sa rýchlo rozrástla.
Geografická charakteristika Ladiec a Tunežíc
Ladce sa nachádzajú v tzv. Považskom podolí. Je to pruh územia rozložený pozdĺž rieky Váh, v Ilavskej kotline medzi Trenčínom a Púchovom v osi juhozápad - severovýchod. Pôdne vrstvy tvoria treťohorné uloženiny s pokrovcom riečnych náplav Váhu a jeho prítokov. Hydrologickou osou je teda Váh, ktorý pred výstavbou vodných diel často menil svoje koryto, čím vytváral štrkové sihote. Priľahlé Strážovské vrchy, vystupujúce východne od Ilavskej kotliny, sú morfologicky členitým pohorím, odrážajúcim zložitú geologickú stavbu. Členia sa na viaceré morfologické podcelky, tvoriace pahorkatiny, vrchoviny až hornatiny. Strážovské vrchy majú vo vzťahu k vážskej nive - patrí do nej aj územie Ladiec - priemerný sklon svahov 10 až 15°, vápencové (Kalište, Butkov) až 40°. Výškový rozdiel medzi nivou a najvyššími vrchmi je 200 až 500 m. Nadmorská výška Ladiec je 250 m n.m., v strede Tunežíc 247 m n.m., na vrchu Butkov 765 m n.m., na Kališti 675 m n.m.
Katastrálne územie Ladiec sa nachádza v Považskom údolí a na svahoch Strážovských vrchov. Niva Váhu je vyplnená karbonátovými a nekarbonátovými aluvičnými sedimentmi, ktoré sú väčšinou štrkovité, kamenisté a iba na povrchu obsahujú jemno-zem. Na pravom i ľavom brehu Váhu a pravom brehu derivačného kanála prevládajú pôdy štrkovité, piesočnaté a hlinitopiesočnaté. Na ľavom brehu kanála sú pôdy piesoč-natohlinité až hlinité. Pod povrchom majú štrkovité podloženie. V dávnej minulosti, pred pôsobením človeka, boli na území vážskej nivy lužné lesy a v Strážovských vrchoch rôznorodá flóra, pozostávajúca predovšetkým z dubových, bukových, jedľových a borovicových lesov. Činnosťou človeka boli niektoré typy vegetácie nahradené ornou pôdou. Na miestach niekdajších lužných lesov sa dnes pestujú obilniny a okopaniny. Z pôvodnej lužnej vegetácie sa zachovali iba jelšiny pri potokoch a okolo Váhu. Vegetácia na úpätí Strážovských vrchov má i napriek tlaku človeka na les takmer svieži prírodný charakter.
Prečítajte si tiež: Dolná Ždaňa: Pizza a futbalové novinky
Hydrologické pomery
Cez územie Ladiec preteká rieka Váh a okrem nej je tu vybudovaný odpadový kanál vodnej elektrárne (Nosičky kanál). Prírodný režim Váhu a jeho prítokov je typu dažďovo - snehového, s maximami spôsobenými topením snehu v marci a apríli a počas letných dažďov. Minimálne prítoky sú v zimnom období. Stredný tok Váhu ovplyvňujú energetické stavby Nosice, hať Dolné Kočkovce, VE Ladce, VE Hava a VE Dubnica. Starým korytom teda preteká len 5 až 9 metrov kubických za sekundu. Sú závislé od tzv. kvartálnych a piesčitých štrkov Váhu. Prirodzené hydrogeologické pomery v Ilavskej kotline sa zmenili výstavbou hydroelektrární. Pozorovací objekt Slovenského hydrometeorologického ústavu, nachádzajúci sa v obci, zaznamenal v rokoch 1963 až 1987, teda za obdobie 25 rokov, maximálnu hladinu vody vo výške 246,22 m n.m. Gún 1965) a minimálnu 242,96 m n.m. (marec 1984). Smer prúdenia vody pod zemou v Ladcoch je ovplyvnený prúdením vody vo Váhu, vážskom kanáli a prestupmi podzemnej vody zo svahov Strážovských vrchov. Podľa výsledkov chemických analýz sú v Ladcoch podzemné vody bikarbonátovo - vápenato - horečnaté, silne mineralizované a tvrdé. Podľa merania chemizmu vôd v šiestich vrtoch v r. 1994, obsahujú 16 mg/l dusičnanov, 52-260 mg/l síranov a ďalších chemikálií (v sídliskách je to i viac). V r. 2001 boli v Ladcoch najvyššie mesačné úhrny v júli (175 mm), minimálne v máji (17 mm) a v októbri (16 mm). Úhrn zrážok v r. Maximálne výšky snehovej prikrývky v okolí Ladiec v r. Okolie Ladiec je klasifikované ako mierne teplá oblasť. V priebehu r. 2001 bol najteplejším mesiacom august (19,9° C), najchladnejším december (4,8° C). Prevládajúci smer vetra sa zhoduje s tokom Váhu, je teda severovýchodný, opačný juhozápadný. Cez deň prevláda prúdenie juhozápadné, v noci naopak. Stav ovzdušia v Ladcoch ovplyvňujú znečisťovatelia: Tepláreň v Považskej Bystrici, priemyselné závody v Púchove, Považská cementáreň v Ladcoch a priemyselné závody v Dubnici n.
Urbanistický vývoj obce Ladce
Samotný názov obce napovedá zrejme prítomnosť ľadov až ľadovcov, ktoré sa v nízko položenej terase Považia hromadili koncom zimy a začiatkom jari. Podľa dostupných prameňov sa obec Ladce začala formovať ako osada roľníckych usadlostí, postavených po jednej strane ulice (dnešná Štúrova a Koyšova), vedúcej do kaštieľa. Obec sa začala teda rozvíjať mimo hlavnej stoličnej cesty, ktorá viedla poza Ladce juhovýchodným Záhumním. Pôvodná štruktúra obce je dokumentovaná zastavovacou schémou a doložená katastrálnymi mapami z polovice 19. storočia.
Obytné usadlosti roľníkov boli charakteristické úzkymi parcelami a tým i hustou zástavbou domov, ktoré sa ďalšími prístavbami naťahovali do hĺbky dvorov. Ľudia si obydlia murovali zo surových tehál na podmurovkách z lomových kameňov. Sedlové drevené krovy pokrývali najčastejšie slamou a šindľom. Hlavná ulica viedla ku kaštieľu, ktorého čelná fasáda bolo otočená k obci. Tento kaštieľ bol postavený v rokoch 1741 až 1747 v barokovom slohu. Neskôr boli k nemu pristavované ďalšie trakty, čím sa rozrástol do dnešnej podoby. Jeho súčasťou je dodnes park, ktorého pôvodnú podobu možno už len čiastočne rekonštruovať. K parku patrila aj záhrada. Priestory kaštieľa a parku boli ohradené kvalitným, dva metre vysokým plotom vymurovaným z pálených tehál.
Zástavba Ladiec sa postupne prenášala na druhú stranu ulice a budovaním domov na Záhumní sa rozšírila aj na okolie stoličnej cesty. Pôvodná stoličná cesta sa rozvojom automobilovej dopravy stala hlavnou osou rozvoja obce, pričom stará ulica, nazývaná aj dedina, si dlho zachovávala svoj archaický vzhľad. Zásadný obrat v urbanistickej štruktúre Ladiec priniesla výstavba cementárne a predtým ešte výstavba železnice, ktorá vznik cementárne do istej miery umožnila. Koncom 19. st. budovali majitelia cementárne objekty robotníckej kolónie. Boli to prevažne pavlačové domy s malými bytmi, avšak na tú dobu na slušnej úrovni. Popri kolóniách, ale vo vyhradenom priestore, sú budované aj byty honosnejšie pre úradníkov a vedúcich pracovníkov v tzv. Areál cementárskej továrne je situovaný za železničnou trasou východne od obce a vlečkou pripojený k nádražiu. Staviteľská úroveň továrne už vtedy zodpovedala náročným technickým požiadavkám, v širokom okolí nemala obdoby. Zo začiatku to boli väčšinou hrázdené objekty a objekty z monolitického železobetónu.
Otvorenie kameňolomu pre účely cementárne výrazne zasiahlo do širšej scenérie obce. Dnes už dosiahlo rozmery, ktoré podstatne zmenili vizáž zalesneného vrchu Butkov na bizarnú skalnú krajinu. Doprava kameňa z lomu si vyžiadala budovanie rôznych dopravných systémov, akými boli najskôr malé koľajnicové dráhy s parnými vláčikmi, neskôr visuté lanovkové dráhy "Draut bánu" (podľa nich dostala názov aj časť horných Ladiec - Pod Drautbánom). V prvej polovici 20. st. dominovali cementárni vysoké komíny, objekty šachtových pecí, chladiaca veža a silá na cement. Po radikálnej prestavbe továrne koncom 60. rokov bol starý objekt postupne búraný.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti s Penziónom Mlyn Dolná Streda
Počas Slovenského štátu (1939-1945) sa v Ladcoch uskutočnila hromadná výstavba rodinných dvojdomkov na vyhovujúcej sociálnej i architektonickej úrovni. Táto ulica nesie črty koncepčného riešenia a je to najucelenejšia zástavba rodinných domov v obci. Kvalitne vybudovaná bola aj cesta so záchytom povrchových vôd. Ďalšia výstavba rodinných domov po 2. svetovej vojne v období socializmu nesie už stopy živelnosti a rôznorodosti architektonických prvkov i stavebných materiálov (to sa týka aj ciest). I keď nemožno uprieť fakt, že obdobie socializmu prinieslo nevídaný rozmach bytovej zástavby, trpela táto sféra architektonickou fádnosťou a nekvalitným prevedením stavebných prác. Aj architektonický parter - chodníky, trávniky, zeleň, lavičky atď. -nebol realizovaný. Občianska vybavenosť sa obmedzila na škôlku a neskôr i školu. Služby, obchody a pod.
Kultúrne a spoločenské objekty
Impozantným stavebným dielom v začiatku päťdesiatych rokov v polovici 20. st. bol Dom kultúry Ladce. V štýle socialistického realizmu bol oproti kaštieľu vybudovaný objekt, schopný plniť aj náročnejšie požiadavky na kultúrne potreby. Pozostáva z dvoch častí. Prvú tvorí hlavná spoločenská sála s bazilikálnym usporiadaním, s veľkým javiskom, povraziskom a šatňami. Sála má stále slušnú úroveň a výbornú akustiku. Pol storočia slúži spoločenským akciám i stretnutiam občanov. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bola centrom spoločenského života aj celého teritória medzi Dubnicou a Považskou Bystricou. V druhej časti domu kultúry, o čosi menšej, je umiestnené širokouhlé kino so stupňovitou podlahou, obecná knižnica s bohatým knižným fondom, ktorý sa aj dnes rozrastá. Ďalej je tu priestor pre herne a klubovne s kreslami, stolmi, skriňami. V časoch prvých televíznych vysielaní, keď ešte televízor nebol v domácnosti samozrejmosťou, sa jedna z klubovni stala obľúbeným miestom sledovania športových prenosov.
Areál základnej školy je na vhodnom mieste v pokojnej a čistej okrajovej časti Ladiec. Vybudovaná bola podľa typového projektu v rokoch 1971 až 1973. Pozostáva z dvoch dvojpodlažných učebných pavilónov, samostatného pavilónu dielní, telocvične a pavilónu so školským klubom, kuchyňou a jedálňou. Objekty majú ploché strechy. V pôvodnej základnej škole dnes sídli odborné učilište. Je to dvojpodlažný murovaný objekt s valbovou strechou. Dnešná podoba objektu vznikla nadstavbou pôvodnej prízemnej školy vr. V r. 1966 bola do ladčianskeho barokového kaštieľa umiestnená Osobitná učňovská škola. V tejto súvislosti začali vyrastať v tesnej blízkosti parku nové objekty vr. 1985. Žiaľ, na úkor ochrany parku a vzácnych drevín v ňom.
Základná škola v Tunežiciach bola postavená vr. 1913 podľa typového projektu malotriednych škôl. Vyučovalo sa v nej do r. 1974. Je to objekt s pekným architektonickým tvaroslovím a jeho atypický charakter svedčí o veľkej pozornosti staviteľov. Materská škola v Ladcoch bola postavená tiež podľa vtedy typového projektu s pa-vilónovým usporiadaním troch dvojpodlažných učební, herní, pavilónu kuchyne, hospodárstva a administratívy. Otvorená bola vr. 1971.1 tu možno konštatovať, že štandardná architektúra bola vhodne zakomponovaná do krásneho prostredia v blízkosti parku a kaštieľa.
Vývoj po roku 1989
Po r. 1989 došlo k výraznému poklesu výstavby domov, bytov, vybavenosti, čo neočakával ani najostrejší kritik tzv. nežnej revolúcie v novembri 1989. V dôsledku neprimeraných a radikálnych ekonomických zmien, stratil radový občan šancu na výstavbu vlastného rodinného domu. S výstavbou prestali štát i cementáreň. Žiaľ, ani obec nemá finančné možnosti, ale ani personálny aparát na realizáciu akejkoľvek výstavby. Čiastočná výstavba sa sústredila iba na budovanie inžinierskej infraštruktú-ry, ako je plynovod, vodovod, oprava ciest a chodníkov. Najväčšou stavbou po r. 1989 je diaľnica, prechádzajúca poza Ladce, čím významne prispieva k bezpečnosti i ozdraveniu životného prostredia Ladčanov.
Prečítajte si tiež: Ako pripraviť slaninu podľa Hornej Dolnej?
Napriek hore vyslovenej skepse bol v rokoch 1999 - 2002 spracovaný územný plán obce, v ktorom sú navrhnuté nové plochy pre individuálnu bytovú výstavbu, obchody i objekty inej občianskej vybavenosti. V pláne sa nezabudlo ani na revitalizáciu starej pôvodnej obce. Brehy a štrkové pláže Váhu boli a stále sú vďačným priestorom pre letnú rekreáciu detí i dospelých. Obľubujú ich aj rybári, ktorých v kraji neustále pribúda. Teleso diaľnice čiastočne "odrezalo" tieto plochy od obce a zatiaľ aj hlukom automobilov zasahuje do prostredia nepriaznivo. No jeho postupným vysádzaním zeleňou a dobudovaním niektorých technických vybavení, umožní rekreovanie sa Ladčanov aj v budúcnosti. Iným miestom aktívneho oddychu sú Strážovské vrchy.
Ješkova Ves: História a geografická charakteristika
Ješkova Ves leží v peknom údolí pravého prítoku riečky v severnej časti Tríbečského pohoria v nadmorskej výške 226 m. Pohorie ju obklopuje zo všetkých strán ako veniec, preto tvorí uzatvorenú dolinu. Život a dejiny obce súvisia s dejinami obce Klíž, pretože od svojho vzniku bola majetkom benediktínskeho kláštora Blahoslavenej Panny Márie, ktorý bol založený za kráľa Ladislava I. (1077-1095). Prvá písomná zmienka o obci je až z roku 1422, čo však neznamená, že obec vznikla až v tomto období. V potvrdení kláštorných majetkov kráľom Ondrejom III. (1290-1301) z roku 1293 sa spomína lokalita Petrús t. j. Prietrž, ktorá bola predchodkyňou dnešnej obce čo objasňuje aj potvrdenie kláštorných majetkov z 1. júna 1293. Patrili sem majetky Clus, Glodna Petrés a Kernech. V tom čase prebiehali na území Uhorska a teda aj u nás, boje medzi veľmožmi, druhý tatársky vpád a tak je možné, že obec bola spustošená, obyvateľstvo odvlečené, alebo ušlo do iných osád. Taktiež mohla byť zničená prírodnou katastrofou, vyhorením. Klížsky opát potom poveril Ješka, aby zohnal nových osadníkov a zaľudnil opustenú dedinu. To sa mu aj podarilo a obec dostala meno po svojom zakladateľovi.
Jej názov prešiel určitým vývojom s vývojom slovenského jazyka. V roku 1349 sa uvádza názov Terestyentornya. V tornya = jež. V roku 1438 Jeskofalna, v r. 1444 Jeskofalwa, v roku 1773 Jeskowejsa a v roku 1786 Ješkova Ves. V 12. storočí patrila Bošániovcom. Posledný opát kláštora bol z tohto zemianskeho rodu. V roku 1321 majetky kláštora zhabal Matúš Čák Trenčiansky a prideľoval ich veľmožom, ktorí ho podporovali v boji proti uhorskému kráľovi. Od roku 1430 patrila kláštoru. Okolo roku 1520 boladaná opátom do zálohy Jurajovi Borčickému. Kláštor mal aj tržné právo. Konali sa tu každú stredu trhy, na ktorých sa zrejme zúčastňovali aj obyvatelia Ješkovej Vsi, kde mohli kupovať a predávať. Stretávali sa s cudzími kupcami, tento styk rozširovali a tym aj svoj obzor čo priaznivo vplývalo na ich mentalitu. Najstaršia matrika uvádza priezviská: Balúch, Belica, Belianský, Benko, Dobiáš, Godál, Greguš, Hlavačka, Kňaz, Kuna, Sasko, Valni, Motyčka. Po roku 1730 sa vyskytujú priezviská aj podľa miestneho nárečia: Bielich, Valnych, Kňazeje, Petreje. V období rokov 1780 - 1790 boli privolaní nemeckí osadníci v počte 50 rodín, ktorým sa tu však neľúbilo a po čase odišli k Ostrihomu. Tým sa k nám dostali priezviská nemeckého pôvodu. V druhej kolonizácii r. 1850 prišli osadníci z Čiech a Moravy.
Správne začlenenie a prírodné pomery Ješkovej Vsi
Uznesením Rady Okresného národného výboru v Topoľčanoch č. 240/62 zo dňa 3.11.1962 bola obec Ješkova Ves zlúčená s obcou Klíž a Klížske Hradište a nový názov tejto bol Veľký Klíž. V roku 1990 na základe petície občanov bola obec Ješkova Ves odčlenená z Veľkého Klíža a prvými demokratickými voľbami v dňoch 22. a 23. 11. 1990 bolo zvolené obecné zastupiteľstvo, ktoré začalo svoju činnosť dňom 2. januára 1991.
Samotná obec leží na sedimentoch - nánosoch z okolitých pahorkov, ktorých základ tvoria treťohorné usadeniny. Pri hlbších výkopoch ako jeden meter je vlhká bahnitá časť, ktorá nasvedčuje tomu, že tu bývali záplavy, pri ktorých koryto potoka menilo svoj smer. Ráz kraja je pahorkovitý s hlinito ílovitou pôdou, ktorým pretekajú dva potoky, prameniace jeden pod hradbami niekdajšieho kláštora v Klížskom Hradišti a druhý potok v katastri Vyčoma, po ňom aj pomenovanie Vyčoma. Poháňal dva mlyny. Západná hranica s Janovou Vsou tiahne cestou od Juríčkovho mlyna, okrajom hory Hôrky, hrebeňom pasienku Klčovín pod Kopanú, Hradiským potokom po Šiance, Sedlom pod Rakytkou, Strateným vrchom na Bukovinu hraničí so Žíkavou a Lovcami, dolu Jastrabím Pod Slače, kde začína hranica s Klížom štátnou cestou po potok z Húšťav k potoku Vyčoma. Dolu po štátnej ceste po Malú Dolinu, Úhorami cez Beháre ku škole. Východná hranica pokračuje za bytovkami smerom cez Druhé Šiaše k jarku v Kostolovej Doline. Tu bol prameň vody, ktorý vtekal do potôčka vytekajúceho v Sítení v Klížskom HradiŠti a tvoril hranicu s Klížskym Hradišťom a poľom Dr. Nessnera - katastrálne územie Janová Ves.