Dlhá, tenká zelenina je obľúbenou súčasťou jedálnička mnohých ľudí. Vďaka svojej rozmanitosti chutí, textúr a nutričných hodnôt ponúka široké možnosti využitia v kuchyni. Tento článok sa zameriava na niektoré z najbežnejších druhov tejto zeleniny, ich pestovanie a kulinárske využitie.
Špargľa lekárska (Asparagus officinalis)
Špargľa lekárska je obľúbenou sezónnou zeleninou, ktorá sa často používa v rôznych receptoch. Táto vytrvalá bylina s drevnatým podzemkom dorastá do výšky 40 až 150 centimetrov. Rastlina sa skladá z dužinatej stonky, drevnatého podzemku a fylokladií, ktoré pripomínajú listy a plnia ich funkciu. Špargľa je v strednej Európe pôvodným druhom a rastie voľne v nížinách a na teplejších územiach.
Pestovanie špargle
Pred samotným pestovaním je dôležité vybrať si vhodné miesto. Špargľa preferuje slnečné a dobre odvodnené pozemky s neutrálnou až mierne kyslou pôdou. Pôda sa musí pred výsadbou riadne prekypriť a vyživiť, napríklad kvalitným kompostom. Špargľa má rozsiahly koreňový systém, ktorý zasahuje hlboko pod povrch, preto je dôležité záhon prekypriť skutočne hlboko, pokojne aj 90 centimetrov. Pravidelné zalievanie je kľúčové na udržanie vlhkosti v pôde, najmä po výsadbe, kým špargľa riadne zakorení.
Pre úspešné pestovanie špargle je kľúčový práve prvý rok, kedy musí rastlina dostatočne zakoreniť. V ďalšom roku už rastlina vytvorí silné a zdravé stonky, ktoré sa môžu zberať. Keď špargľa dosiahne výšku približne 20 až 25 centimetrov, môžete začať zber stoniek.
Pestovanie zo semienok
Pestovanie špargle zo semienok vyžaduje určitú trpezlivosť a dodržiavanie správnych postupov. Najprv je potrebné pripraviť vhodnú pôdu - na klíčenie použijeme záhradný substrát s neutrálnym pH. Semená je možné predpestovať v skleníku alebo parenisku, a to ideálne na jar. Na vyklíčenie potrebujú stálu teplotu 20 stupňov. Ak chcete semienka vysievať priamo do záhonov, musíte počkať na koniec apríla až začiatok mája. Pred samotným výsevom máčajte semienka deň až dva v čistej vode. Potom ich zasejte do sadbovača s pripraveným substrátom (prípadne do kvetináčov či rovno do zeme, podľa vašich preferencií) a pravidelne zalievajte.
Prečítajte si tiež: Všetko o dlhej ryži
Typy špargle
Pri výseve či výsadbe môžete vyberať z troch typov špargle. Požadované farby tiež dosiahnete správnym pestovaním. Ak sa nebavíme o šľachtených odrodách, môžeme povedať, že všetky farby sú vlastne jedným druhom s odlišným spôsobom pestovania:
- Biela špargľa: Výhonky tejto špargle majú bielu farbu, sú silné, pevné a majú uzavreté hlavičky. Stretnúť sa môžete aj s bielo-fialovou špargľou. Toto sfarbenie získajú výhonky, ktoré rastú čiastočne v zemine a nad povrchom sa objavujú iba hlavičky.
- Zelená špargľa: So špargľou zelenou sa môžeme stretnúť aj v našej prírode. Okrem toho, že sú v strednej a južnej Európe optimálne podmienky na pestovanie, často tu tiež splaňuje. Celé výhonky vrátane hlavičiek majú trávovo zelenú farbu a hlavičky sú oproti bielej špargle mierne otvorené. Stonky bývajú tiež tenšie a mäkšie.
- Fialová špargľa: Fialová špargľa sa pestuje rovnako ako zelená, ale zberáme iba hlavičky, ktoré sa ešte nestihli vyfarbiť a majú tak tmavo fialovú, miestami zelenú farbu.
Výsadba špargle
Pri výsadbe špargle najprv zvolíme vhodné stanovište a upravíme pozemok. Vyššie sme sa už zmienili o bohatom koreňovom systéme tejto byliny, ktorý siaha aj viac ako meter hlboko. Záhon teda pripravujeme podobne ako pre zemiaky. Potom vytvoríme hlboké brázdy, na ktorých dno dáme organické hnojivo - napríklad kompost alebo maštaľný hnoj. Hnojivo zapravíme tak, aby nám zostali približne 25 centimetrov hlboké brázdy pre bielu a 15 centimetrov pre zelenú špargľu. Každá z nich musí byť navyše 20 centimetrov široká. Potom už môžeme umiestniť sadenice. Optimálny rozostup medzi jednotlivými rastlinami je 30-35 centimetrov pri bielej špargli a 25 centimetrov pri zelenej. Rozostupy medzi jednotlivými riadkami činia asi 1,5 metrov. Po výsadbe nezabúdame na pravidelnú zálievku. Tá je nevyhnutná na správne zakorenenie mladých rastlín.
Špargľu nemusíme pestovať iba zo semienok, zakúpiť totiž môžete aj už predpestované sadenice. Uľahčíte si prácu s klíčením a predpestovávaním sadeníc, ktoré je navyše bez skleníka či pareniska náročné. V prvom roku po výsadbe nezberáme špargľu vôbec. Prvý zber špargle vykonávame až v druhom, prípadne treťom roku po výsadbe.
Zber špargle
A ako zberať špargľu? Výhonky zberáme, keď sú asi 20-25 centimetrov vysoké. Optimálny priemer stonky je potom 1 až 2 centimetre. Na zber použite ostrý nástroj, napríklad záhradnícke nožnice, nôž a podobne - je totiž nevyhnutné dbať na to, aby bol rez čo najšetrnejší a rastlinu príliš nepoškodil. Zber špargle by sa mal vykonávať pravidelne, obvykle raz až dvakrát týždenne, nové výhony rastú rýchlo a v kuchyni ich najlepšie využijete, keď sú čo najmladšie a nemajú spodnú časť drevnatú. Doba zberu obvykle trvá niekoľko týždňov a končí obvykle koncom júna alebo začiatkom júla, kedy sa výhonky začínajú predlžovať a strácať na kvalite. Dbajte na to, aby sa pri zbere nepoškodili iné časti rastliny. Pri správnom zbere a nastavení optimálnych podmienok pre rastliny môžete čerstvé výhonky zberať aj niekoľko rokov.
Kulinárske využitie špargle
Špargľa má široké kulinárske využitie. Obľúbená je najmä vo Francúzsku a Taliansku, avšak na popularite naberá aj u nás. Jej svieža a ľahká chuť aj vysoký podiel vitamínov a minerálov z nej robia ideálnu surovinu pre jarné a letné pokrmy.
Prečítajte si tiež: Najlepšia pizza a obedové menu na Dlhej ulici v Nitre
Uhorka (Cucumis)
Uhorka (Cucumis) je rod rastlín patriaci do čeľade Cucurbitaceae, ktorý zahŕňa asi 52 druhov. Rastliny rodu Cucumis sú jednoročné popínavé byliny s dlanovito zloženými listami a úponkami, ktoré im umožňujú šplhať po oporách. Kvety sú jednopohlavné, žltej farby a vyrastajú jednotlivo alebo vo zväzkoch.
Pestovanie uhoriek
Semená uhorky môžeme vysievať do sadbovačov na predpestovanie sadeníc, ale tiež priamo do záhonov v skleníku či na záhrade. V týchto prípadoch sa termín líši, pretože semienka na vyklíčenie potrebujú dostatok tepla a absenciu prízemných mrazíkov. Ak chcete pestovať uhorky v skleníku po celú dobu vegetácie, môžete ich vysievať priamo do zeme. Ak trváte aj napriek tomu na tom, že budete uhorky pestovať priamo zo semien, pripravte si v skleníku záhony a skleník dobre vyhrejte. Uhorky potrebujú na klíčenie teplotu okolo 20-25 °C, pôda by mala mať minimálne 15 °C. Skleník pravidelne vetrajte, aby sa zabránilo premnoženiu plesní a húb. Udržujte pôdu stále mierne vlhkú.
Priamy výsev do záhona
Ako sme si už načrtli v predchádzajúcej kapitole, semienka uhoriek môžeme vysievať priamo do záhona. Toto pestovanie však má svoje pravidlá. Pred výsadbou sa teda uistite, že pôda je dostatočne zahriata (najmenej 15 °C) a že už nehrozia mrazy, čo obvykle býva až v máji alebo júni. Semienka uhoriek zasaďte priamo do záhona asi 1-2 cm hlboko a nechajte medzi nimi rozostup cca 30-40 cm pre optimálny rast rastlín. Po výsadbe pravidelne zalievajte a udržujte pôdu vlhkú, ale nie premokrenú.
Predpestovanie sadeníc
Uhorky spravidla predpestovávame vo vyhrievanom skleníku alebo v interiéri. Na predpestovanie uhoriek použite malé kvetináče, rašelinové zakoreňovače alebo špeciálne sadeničkové palety. Uhorky potrebujú dobre priepustnú a živinami bohatú pôdu. Do každej nádoby zasaďte 1-2 semienka uhorky, asi 1-2 cm hlboko. Po výsadbe semienok dôkladne zalejte pôdu, ale neprelejte ju - pozor na vyplavenie semien, použite vhodný typ kanvičky alebo rozprašovač. Uhorky potrebujú na klíčenie teplotu okolo 20-25 °C. Umiestnite nádoby na teplé a svetlé miesto, ideálne s prístupom k priamemu slnku. Sadenice uhoriek by mali vyklíčiť do 7-14 dní. Pred presadením sadeníc uhoriek von je dôležité ich aklimatizovať na vonkajšie podmienky.
Hnojenie uhoriek
Rovnako ako väčšina druhov zeleniny, aj uhorky potrebujú na úspešný rast dostatok živín, ktoré počas vegetácie dopĺňame hnojivami. Využiť môžete klasické minerálne hnojivá, ktoré však nie sú pre rastliny určené na konzumáciu najlepšie. Skvelou voľbou sú prírodné organické hnojivá, ako je kompost, hnoj, slepačince alebo nejaká forma zeleného hnojenia. Pri hnojení (nielen) uhoriek je dôležité dodržiavať správne dávkovanie a intervaly aplikácie, aby nedošlo k prehnojeniu alebo poškodeniu rastlín. Riadime sa vždy informáciami uvedenými na obale hnojiva. Kompost či hnoj zapravujeme do pôdy ešte pred vysadením rastlín. Ak chcete rastliny podporiť v prirodzenom získavaní dôležitých látok z pôdy a vody, vyskúšajte symbiotické huby v prípravku Symbivit. Celý proces funguje na princípe symbiózy a konkrétne táto spolupráca koreňov rastliny a húb, ktoré sa na nich usídlia, sa nazýva mykorhiza.
Prečítajte si tiež: Kuchárska kniha Pippi Dlhej Pančuchy
Nakladačky vs. hadovky
Pestovanie "nakladačiek" je jednoduchšie ako u iných typov uhoriek - zatiaľ čo hadovky alebo tzv. desiatové uhorky musíme ako sadivo zakúpiť, pretože sa častou vrúbľujú na podnože tekvíc, nakladačky vypestujeme zo semienok v skleníku i záhone. Sú vhodné na pestovanie na poli, pomerne odolné a majú vysoké výnosy.
Choroby uhoriek
So zeleninou to býva v záhrade často náročné. O rastliny a plody plné živín sa totiž pokúšajú nielen škodcovia, ale aj celý rad chorôb. Tie sa nevyhýbajú ani uhorkám. Plesne - prejavujú sa bielym až šedým práškovitým povlakom na listoch, ktorý sa postupne rozširuje na celú rastlinu. Pre úspešné pestovanie uhoriek je dôležité pravidelne sledovať rastliny a včas zasahovať proti možným chorobám. Používajte preventívne opatrenia, ako je správna poloha záhona, dostatočný rozostup medzi rastlinami, použitie zdravých sadeníc alebo semienok a kontrola škodcov.
Výsadba uhoriek
Kedy teda zasadiť uhorky? Sadenice do záhonov vysádzame najčastejšie po „troch zamrznutých“, teda v druhej polovici mája. Pred výsadbou predpestovaných sadeníc si najskôr zvolíme správne stanovište a pripravíme záhon. Uhorky potrebujú dostatok slnka, ideálne 6-8 hodín denne. Pozemok by mal byť tiež chránený pred vetrom a nevľúdnymi vplyvmi počasia. Záhon zbavte buriny, pôdu prekyprite a zapracujte kompost. Jamky v záhonoch by mali byť v rozostupoch 40 až 60 centimetrov. Záleží však na tom, aký druh uhoriek pestujete a akým spôsobom. Plazivé odrody mávajú častejšie ešte väčšie rozostupy, pokojne aj 90 centimetrov a viac.
Vrúbľovanie uhoriek
O vrúbľovaní uhoriek ste ešte možno nepočuli, najmä ak pestujete výhradne nakladačky a poľné uhorky. Vrúbľujú sa totiž hlavne hadovky, ktoré sú náchylnejšie k rôznym chorobám a vďaka vrúbľovaniu podporíme nielen vitalitu celej rastliny, ale aj výnosy. Sadenice šalátových uhoriek alebo hadoviek už kúpite väčšinou vrúbľované. Ide totiž o náročnú disciplínu, ktorá potrápi začínajúcich aj pokročilých záhradníkov.
Ako podnož môžete použiť odolnejšie odrody uhoriek alebo tekvíc, ktoré majú silný koreňový systém a odolnosť voči chorobám. Na vrúbľovanie budete potrebovať ostrý a čistý nožík alebo skalpel, vrúbľovacie klipy alebo pásky a dezinfekčný prostriedok na sterilizáciu nástrojov. Vyberte zdravú a silnú rastlinu ako podnož. Vykonajte šikmý rez asi 2-3 cm nad pôdou, pričom dĺžka rezu by mala byť asi 2 cm. Ďalej zvoľte zdravý výhon uhorky požadovanej odrody ako štep. Vykonajte rovnaký šikmý rez, ako pri podnoži, tak aby sa oba rezy dobre spojili. Položte štep na podnož tak, aby sa rezy presne kryli. Na upevnenie spojenia použite vrúbľovacie klipy alebo pásky. Rastliny umiestnite do tieňa a zaistite im vlhké prostredie (napríklad pomocou plastového vrecka). Zalievajte opatrne a pravidelne, aby bola pôda a vlhká, ale nie premokrená. Počas nasledujúcich 7-10 dní by malo dôjsť k zrastaniu vrúbľovných častí. Po úspešnom zraste môžete postupne zvykať vrúbľované rastliny na silnejšie svetlo a nakoniec ich vysadiť na záhon.
Pestovanie na sieti alebo vyväzovanie
Pestovanie uhoriek na sieti je stále populárnejšie a má to hneď niekoľko dôvodov. Tým prvým je minimalizácia plesní. Uhorky na sieti lepšie "dýchajú", presychajú a zelené časti neustále neležia na vlhkej pôde, ktorá sa na množenie patogénov priamo ponúka. Ku kvetom a plodom sa dostane viac slnka. Pestovanie na sieti je ľahké, pretože rastlina so svojimi úponkami prirodzene plazí sama. Stačí do záhona upevniť sieť kolmo k zemi. Keď sú sadenice dostatočne vysoké, začneme ich na sieť smerovať. Potom už regulujeme ich smer a vyvádzame konce stoniek až k hornej časti siete, odkiaľ potom necháme rastlinu prerastať späť dole.
Rovnaké pozitíva ako pestovanie na sieti má aj vyväzovanie uhoriek. Vyväzovanie prebieha rovnako ako napríklad u fazule. Najľahšie je umiestniť sadenice na záhone do kruhu a do jeho stredu zapichnúť približne 1,5 až 2 metre dlhú tyč. Pri každej sadenici zapichneme do zeme kolík a vyvedieme špagát k vrcholu tyče. Po týchto napnutých povrázkoch potom budeme smerovať rastúce stonky - dostatočne silný šľahúň vždy opatrne priviažeme k tyči pomocou povrázku a necháme ho rásť až k vrcholu tyče.
Pestovanie uhoriek na balkóne
Príliš veľa záhradkárov uhorky na balkónoch nepestuje. Táto zelenina totiž potrebuje pomerne dosť miesta, slnka a vlahy. Na pestovanie uhoriek na balkóne budete potrebovať dostatočne veľké nádoby alebo kvetináče s dobrou drenážou. Odporúča sa použiť nádoby s minimálnym priemerom 30 cm a hĺbkou 20-25 cm. Nádoby naplňte kvalitným záhradníckym substrátom zmiešaným s kompostom alebo organickým hnojivom. Kvetináče umiestnite na dostatočne preslnené stanovište a pravidelne zalievajte.
Paprika (Capsicum)
Paprika (Capsicum) patrí, podobne ako paradajky alebo zemiaky, do čeľade ľuľkovitých. Jedlé plody rastliny našli široké uplatnenie v kuchyniach celého sveta. Rod paprika zahŕňa viac ako 40 rôznych druhov a desiatky, ak nie stovky odrôd, ktoré sa od seba líšia veľkosťou či tvarom kríka, farbou, veľkosťou i chuťou plodov, prípadne aj obsahom kapsaicínu, ktorý spôsobuje pálivú chuť. V záhradách bežne nájdeme hlavne papriku siatú (Capsicum annuum). Ide o jednoročnú rastlinu a hospodársky veľmi významnú plodinu. Druh zahŕňa širokú škálu farieb a chutí, nájdeme tu klasické sladké "bell" papriky, kapie, feferónky, chilli papričky a ďalšie. Tento druh najčastejšie uvidíte aj na pultoch obchodov.
Pestovanie paprík
Pestovanie paprík zo semienok je jedna z najčastejších variant, ku ktorej sa záhradkári prikláňajú. Semienka kúpite v záhradníctve či hobby markete. Dbajte na certifikované osivá, semená získané z paprík zakúpených v obchode nie sú na výsev vhodné. Pred samotným výsevom je dobré semená na niekoľko hodín namočiť. Výsev papriky robíme už vo februári. Sadenice si predpestujeme doma na okennom parapete alebo vo vyhrievanom skleníku. Keď semená vyklíčia a utvoria dva pravé listy, prichádza čas na pikírovanie. Každú rastlinu umiestnime do malého plastového kvetináča so záhradným substrátom zmiešaným so zrelým kompostom alebo hnojivom určeným na výživu paprík či plodovej zeleniny.
Na konci apríla si záhon, do ktorého hodláme papriky vysadiť, prekryjeme čiernou netkanou textíliou. Vďaka tomu sa pôda pekne prehreje, čo papriky vyžadujú. Tie vysádzame v štvorcovom spone s rozostupmi 40-60 cm, v závislosti od veľkosti použitej odrody. Jama na umiestnenie sadenice musí byť dostatočne hlboká, koreňový bal umiestnime niekoľko centimetrov pod úroveň záhona a prihrnieme zeminou. Na dno každej jamky ešte môžeme pridať trošku kompostu. Do vonkajších záhonov vysádzame papriky približne v polovici mája, keď už nehrozia prízemné mrazíky, ktoré by mohli rastliny poškodiť či úplne znehodnotiť.
Okrem mrazíkov sú papriky náchylné aj na vietor - volíme chránené miesto, ideálne blízko múrov (tu pozor na zatienenie). Papriky môžeme sadiť do jednej jamky 2 ks, pre opelenie a vzájomnú oporu. Paprika sa obvykle pestujú v záhonoch, nič však nebráni túto zeleninu vysádzať aj do nádob. Po výsadbe je nutné papriky výdatne zalievať a prihnojovať. Rastlina je taktiež náročná na živiny. Pred výsadbou pôdu dobre vyživíme kompostom alebo iným hnojivom, avšak s výživou je potrebné pokračovať v celom vegetačnom období. Keď začnú rastliny odkvitať a objavujú sa prvé náznaky plodov, mali by sme prostredníctvom vhodného hnojiva dodať dostatok draslíka.
Pri pestovaní paprík v nádobách treba zalievať denne. Na dno kvetináča dáme zároveň drenážnu vrstvu, aby v zemine voda nestála a rastliny nezačali chradnúť. Čo sa týka substrátu, volíme klasický záhradný, ktorý premiešame s menším množstvom kompostu. Ak sú nádoby s paprikami vo vnútri, treba im trochu pomôcť s opelením. Paprikám sa v skleníku darí veľmi dobre - majú optimálnu vlhkosť, dostatočne vysokú teplotu, sú chránené pred vetrom, ale zároveň majú dostatok svetla. Pri pestovaní v skleníku dodržujeme obdobné pravidlá ako pri nádobách; denne zalievame, pomôžeme s opelením a pravidelne hnojíme.
Medzi záhradkármi panuje fáma, že papriky sa neznesú s paradajkami - toto sa však nezakladá na pravde, a tak môžete papriky smelo vysádzať v záhone či v skleníku vedľa paradajok. Všeobecne by sme sa mali zamerať na to, aby sme papriky nevysádzali na rovnaké miesto v záhone dva roky po sebe. Ideálna je výsadba po koreňovej zelenine.
Zalamovanie paprík
Zalamovanie papriky nie je len otázkou estetiky. Správnym zásahom totiž docielime nielen vyššie výnosy, ale aj zdravšie rastliny. Z bežne pestovaných paprík je nutné najviac a najčastejšie zaštipovať čili papričky a celkovo nízke odrody s menšími plodmi. Hlavným cieľom vyštipovania výhonkov je viesť rastlinu do žiadaného tvaru, docieliť dostatočné presvetlenie a zlepšiť cirkuláciu vzduchu. To je veľmi dôležité pre opelenie kvetov a neskorší vývoj a zrenie plodov. Pokiaľ nie je rastlina ešte rozvetvená, môžete tento proces podporiť odstránením centrálneho výhonu (najvyšší vrchný výhonok). Tým dôjde k vytvoreniu dvoch až troch nových bočných výhonkov, vďaka čomu sa krík pekne rozvetví, bude hustejší a košatejší. Pri niektorých odrodách (najčastejšie pri nižších a drobnejších) sa môžeme stretnúť s tým, že si rastlina tvorí korunu sama. Často sa môžete stretnúť s rýchlym pučaním nových výhonkov od najspodnejších častí rastliny, pod prvými či najstaršími listami, alebo dokonca od koreňovej časti.
Zber paprík
Papriky zberáme v dvoch stupňoch zrelosti, záleží na ich využití. Pokiaľ pestujete túto zeleninu na priamu konzumáciu a očakávate šťavnaté a sladké plody, zberajte v auguste. Chcete papriky skôr na varenie, napríklad na naplnenie mäsom, do leča a podobne, zberajte ich v tazvanej technickej zrelosti. V tejto chvíli sú plody ešte zelené až zelenožlté, veľmi tuhé a s "kôrkou".
Podpora rastu paprík
Už vyššie sme si uviedli, že papriky sú pomerne dosť náročné na živiny. Dostatočný príjem dôležitých prvkov po celú vegetačnú dobu im môžeme zaistiť s pomocou prípravku Symbivit na papriky. Nejedná sa o žiadny chemický postrek, ale o čisto prírodné mykorhizné huby, ktoré žijú s rastlinou v symbióze na jej koreňoch a na oplátku ju neustále zásobujú živinami. O mykorhize a celom procese symbiózy medzi rastlinou a hubami sa viac dočítate aj v našom článku venovanom tejto téme.
Zeler voňavý (Apium graveolens)
Zeler voňavý (Apium graveolens) je rastlina z čeľade zelerovitých, ktorá sa pestuje najmä ako koreňová, ale aj listová zelenina. Pôvod zeleru nie je presne známy, pretože o jeho využití sa zmieňujú už tie najstaršie texty zo starovekého Egypta. Zeler obsahuje celý rad živín, od vitamínu B, cez silice, glycídy, bielkoviny, až po minerálne látky ako je horčík, vápnik či draslík.
Pestovanie zeleru
Pestovanie zeleru na záhrade vyžaduje nielen dostatok miesta, úrodnú pôdu a slnečné stanovište, ale aj pomerne dosť starostlivosti. Pestovanie zeleru nie je náročné, avšak vyžaduje trpezlivosť a starostlivosť. Zeler potrebuje dostatok vlahy, tepla a živín, len tak buľvy dobre porastú. Vody sa naozaj nebojte, zeler zvládne aj podmáčanú pôdu, záhradkári hovoria, že ju dokonca vyžaduje. Dôležitá je aj starostlivosť o rastliny počas vegetácie. Záhon pravidelne zbavujeme buriny a okopávame, aby sme rozbili pôdnu škrupinu a dostali do zeme vzduch.
Druhy zeleru
Zeler stopkový sa pestuje pre svoje chutné stopky, ktoré sa v kuchyni využívajú najmä ako čerstvá zelenina. Zeler buľvový sa pestuje pre podzemné hľuzy čiže buľvy, jedná sa o dôležitú poľnohospodársku plodinu.
Hnojenie zeleru
Zeler potrebuje dostatok živín, preto je vhodné hnojiť organickým hnojivom, bylinnými výluhmi alebo vyzretým kompostom. Hnojenie by malo prebiehať pravidelne, ideálne každých 14 dní. Zeler je možné skladovať niekoľko mesiacov v chladnom a vlhkom prostredí. Stopkový zeler môžete uskladniť…
Ďalšie druhy dlhej tenkej zeleniny
Okrem vyššie spomenutých druhov existuje mnoho ďalších druhov dlhej tenkej zeleniny, ktoré sa pestujú a konzumujú na Slovensku. Medzi ne patria napríklad:
- Mrkva: Existuje mnoho druhov mrkvy, ktoré sa líšia farbou, tvarom a veľkosťou. Mrkva je bohatá na vitamín A a betakarotén.
- Petržlen: Petržlen sa pestuje pre koreň aj pre vňať. Koreň petržlenu sa používa do polievok a omáčok, vňať sa používa na ozdobu jedál.
- Reďkev: Reďkev je rýchlo rastúca zelenina, ktorá sa konzumuje surová. Reďkev je bohatá na vitamín C a vlákninu.
- Paštrnák: Paštrnák je koreňová zelenina, ktorá sa podobá na petržlen. Paštrnák má sladšiu chuť ako petržlen.
- Cuketa: Cuketa je druh tekvice, ktorá sa konzumuje mladá. Cuketa je bohatá na vitamín C a draslík.
- Patizón: Patizón je druh tekvice, ktorá sa konzumuje mladá. Patizón má jemnú chuť a je skvelý na varenie, pečenie či dusenie.
- Baklažán: Baklažán je druh zeleniny, ktorý sa používa v mnohých kuchyniach po celom svete. Baklažán je bohatý na antioxidanty a vlákninu.
- Fazuľa: Fazuľa je strukovina, ktorá sa konzumuje v rôznych formách. Fazuľa je bohatá na bielkoviny a vlákninu.
- Hrach: Hrach je strukovina, ktorá sa konzumuje v rôznych formách. Hrach je bohatý na bielkoviny a vlákninu.