V roku 1789 bolo Francúzsko považované za najmocnejší štát na európskom kontinente, čo si udržiavalo takmer 150 rokov. Táto pozícia bola výsledkom úrodnosti zeme, početnosti obyvateľstva a bohatstva prírodných zdrojov. V 18. storočí zaznamenal francúzsky priemysel rast, formovala sa vplyvná stredná trieda a umenie a veda prekvitali. Avšak, tento pokrok a prosperita boli krehké a neisté. Francúzsko v mnohých ohľadoch pretrvávalo ako stredoveká spoločnosť, kde rôzne regionálne praktiky, právne predpisy a obmedzenia brzdili ekonomický rozvoj.
Stále prekvitali feudálne privilégiá a šľachta, ktorá dominovala spoločenskému a politickému životu, sa správala ako nadradená kasta. V takejto situácii nemala nádej ani vláda, ani právo; postavenie si zakúpili tí, ktorí si to mohli dovoliť a ktorí ho považovali za zdroj príjmu. Táto skutočnosť bola verejnosti dobre známa, čiastočne vďaka spisovateľom 18. storočia, ako boli Voltaire a Diderot. Štát, zmietaný neustálymi politickými aférami, bol veľmi nestály, hlavne v dobách, keď zlá úroda a pokles obchodu vystavovali roľníkov v mestách nebezpečenstvu smrti vyhladovaním, zvlášť kritické boli roky 1788-1789.
Finančná nestabilita a politické napätie
Nehľadiac na vysoké náklady potrebné na udržiavanie najskvostnejšieho dvora v Európe, francúzski králi živili rozsiahlu armádu a námorníctvo, ktoré často potrebovali v ambicióznych a nákladných vojnách. Kráľovstvo si to však nemohlo dovoliť - navyše, keď väčšina tých najbohatších platila nízke dane. Kráľovské dlhy rokmi neustále narastali, a tak sa počas vlády Ľudovíta XVI. situácia stala neudržateľnou.
V ďalšej vojne pomohlo Francúzsko americkým kolonistom zvrhnúť britskú nadvládu, ale porážka Británie bola dosiahnutá za cenu ďalších obrovských dlhov. Nakoniec potom, čo najvyšší súdny dvor zamietol ďalšie úsilie o reformu, Ľudovít XVI. pristúpil k neobvyklému kroku, ktorým bolo zvolanie Generálnych stavov. Bolo to takmer zabudnuté volené zhromaždenie, ktoré bolo zo všetkých orgánov, ktoré existovali vo Francúzsku, najviac podobné parlamentu. Jeho stredoveký pôvod však nemal nič spoločné s rozdeľovaním do troch stavov.
Zvolanie Generálnych stavov a nespokojnosť tretieho stavu
Generálne stavy sa zišli 5. mája 1789 v kráľovskom paláci vo Versailles, asi 18 km od Paríža. Kráľ Ľudovít dúfal, že akýkoľvek skutočne radikálny návrh zlyhá, pretože hlasovanie prebiehalo tradičným spôsobom „podľa stavov“, čo dávalo šľachte s duchovenstvom možnosť prehlasovať tretí stav v pomere 2:1. Napriek tomu mal byť varovaný obrovským rozruchom vzniknutým kvôli hlasovaniu a prudkým ľudovým nadšením pre Generálne stavy.
Prečítajte si tiež: Placky alebo chlieb?
Zvolení reprezentanti tretieho stavu väčšinou pochádzali z radov vzdelanej strednej triedy a trvali na tom, že všetky stavy musia zasadať spoločne a voliť systémom „podľa hláv“ - čo znamenalo prostú väčšinu všetkých Generálnych stavov. Tretí stav mal dvakrát toľko zástupcov ako každý z ďalších dvoch stavov, preto by takáto úprava mohla dať tretiemu stavu zreteľnú väčšinu a otvoriť tak cestu mnohým radikálnym zmenám, ktoré by nemuseli byť po chuti kráľovi alebo privilegovaným triedam.
Vznik Národného zhromaždenia a pád Bastily
Rozpory o hlasovacej procedúre boli rozhodujúcou skúškou odhodlanosti tretieho stavu. Po zamietnutí všetkých jeho návrhov sa premenoval na Národné zhromaždenie. Po niekoľkých týždňoch napätia dal kráľ prvému a druhému stavu pokyn, aby sa pridali k Národnému zhromaždeniu. Súčasne si však kráľ Ľudovít uvedomil, že sa mu situácia vymkla z rúk, a tak z hraníc povolal 4 pluky vojska „na ochranu“ Paríža.
Správa o tom však spolu s novinkou o prepustení obľúbeného ministra Jacqua Neckera, podnietila strach z vojenského masakru. Spôsobila, že masy Parížanov začali fanaticky zhromažďovať zbrane a strelný prach a dali sa na pochod k Bastile, štátnemu väzeniu na predmestí St. Antoine. O tretej hodine sa začali boje. Parížski občania vnikli na nádvorie väzenia, ktoré už posádka pevnosti opustila. Vojaci na vežiach vyvesili bielu zástavu, takže vznikol dojem, že sa pevnosť vzdáva. Keď obliehatelia stáli pred hlavným vchodom do Bastily, pred padacím mostom, guvernér pevnosti, gróf de Launey dal príkaz strieľať. Strieľali švajčiarski vojaci z posádky, ktorí zrejme nie celkom chápali o čo ide.
Tento čin vyvolal nesmiernu zlosť. Jules Michelet píše: „Už od rána sa hovorilo, že guvernér vlákal ľud do dvora, aby mohol dať do neho strieľať; boli presvedčení, že ich dva razy podviedli a rozhodli sa zomrieť, ale pomstiť sa zradcom.“ Boj trval 3 hodiny, 160 obliehajúcich Parížanov bolo usmrtených alebo zranených. Vo chvíli, keď obyvatelia namierili delá na bránu padacieho mosta - dovtedy strieľali na múry, veliteľ prikázal svojim mužom, aby sa vzdali. Invalidi ho prinútili, aby otvoril väzenské brány. Masy vnikli do pevnosti, odzbrojili osádku, oslobodili väzňov a vyplienili väzenie. Potom vojakov odviedli na radnicu a veliteľa Bastily zavraždili, hlavu napichli na kopiju.
Symbolický význam dobytia Bastily
Dobytie Bastily bolo v revolúcii iba epizódou. Ukázalo však, že veľká časť armády nebola ochotná strieľať do vzbúrených obyvateľov. Veliteľ väznice musel kapitulovať, pretože niekoľko vojakov odmietlo ďalej bojovať a nemohol rátať s posilou. Hnev obyvateľstva sa zameral proti Bastile, pretože väzenie bolo symbolom kráľovskej zvole. Väzni sa tam dostávali na kráľov osobný príkaz a podliehali priamo jeho rozhodnutiam aj čo sa týkalo prepustenia. Zatýkali ich tajne, do Bastily privážali v krytých kočoch, stráže ich nesmeli vidieť, dozorcovia s nimi nesmeli hovoriť. Väzňov nevypočúvali hneď a nevedeli ani to, ako dlho ostanú vo väzení.
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrába chlieb?
V posledných desaťročiach sa väzni delili do dvoch skupín: osoby, ktoré boli uväznené na návrh rodín, aby sa predišlo škandálu, alebo verejnému súdnemu procesu, a ďalej učenci a spisovatelia, ktorí vo svojich dielach útočili na absolutistický režim a zneužívanie moci. Nadšenie zo zjednotenia národa a z politickej zmeny teraz dosiahlo nových rozmerov.
Kráľ ako konštitučný panovník a "Veľký strach"
Kráľ Ľudovít si uvedomoval, že sa už ďalej nemôže spoliehať na oddanosť svojich jednotiek. Neochotne prijal rolu konštitučného panovníka, donúteného k spolupráci na dobu, kým zhromaždenie vytvorí nové politické a sociálne pravidlá. Ďalšie udalosti to urýchlili. Rôzne prehnané zvesti viedli ku vzniku paniky a nepokojov, známych ako „Veľký strach“ (La grande peur). Pod vplyvom hrôzostrašných správ z Paríža sa všeobecná panika veľmi rýchlo rozšírila medzi vidieckym obyvateľstvom.
Roľníci sa obávali, že im zbojnícke bandy zničia úrodu a že sa šľachta proti nim sprisahala. Roľníci sa ozbrojovali a napokon vypuklo najväčšie roľnícke povstanie v dejinách Francúzska. V Normandii, Alsasku a slobodnom grófstve Burgundsku prepadávali roľníci statkárske zámky a pálili daňové listiny. Veľká časť šľachty z krajiny ušla.
Zrušenie feudálneho systému a Deklarácia ľudských a občianskych práv
Až po výnosoch Národného zhromaždenia 4.- 11. augusta, ktorými zrušilo feudálny systém, teda napr. desiatky, rozličné statkárske privilégiá a predaj úradov, začalo povstanie postupne tíchnuť. Napriek tomu však nespokojnosť na vidieku tlela, pretože augustové zákony rušili osobné povinnosti roľníkov, nie povinnosti spojené s pôdnou držbou. Definitívny koniec ancien régime (Fr. 4.-5.8. Roľnícke povstania na vidieku prinútili Ústavodarné národné zhromaždenie (Constituante), aby na nočnom zasadaní, ktoré viedol vojvoda Armand de Aiguillon, sám veľký pozemkový vlastník, preverilo všetky ustanovenia feudálneho práva. Výsledkom bolo zrušenie feudálneho systému a cirkevných desiatkov. Tým, že sa poslanci prvých dvoch stavov spontánne vzdali svojich privilégií, skončil sa absolutistický spoločenský systém ancien régime.
Francúzske Národné zhromaždenie deklarovalo 26. augusta 1789 ľudské a občianske práva. Išlo o 17 článkov: „Zástupcovia francúzskeho ľudu v Národnom zhromaždení sú presvedčení, že neznalosť, ignorovanie alebo porušovanie ľudských práv sú príčinami verejného nešťastia a vládnej korupcie. Rozhodli sa preto objasniť prirodzené, neodňateľné a sväté ľudské práva v slávnostnom vyhlásení, aby ho mali všetci členovia spoločnosti stále pred očami a boli si vedomí svojich práv a povinností; aby sa výkon legislatívnej a exekutívnej moci mohol vždy porovnávať s účelom každej politickej ustanovizne a podľa toho aj rešpektovať; aby nároky občanov od tejto chvíle spočívali na jednoduchých a nepopierateľných princípoch a orientovali sa na dodržiavanie ústavy a všeobecného blaha.
Prečítajte si tiež: O stravovaní a zábave v histórii
Článok I: Ľudia sú od narodenia slobodní a vo svojich právach sú si rovní. Článok II: Cieľom každého politického zoskupenia je zachovať prirodzené a nedotknuteľné ľudské práva. Článok III: Národ je hlavným a pôvodným nositeľom každej suverenity. Článok IV: Sloboda spočíva v tom, že sa môže robiť všetko, čo druhému neškodí. Uplatňovanie prirodzených práv každého človeka má iba také obmedzenia, ktoré ostatným členom spoločnosti garantujú uplatňovanie rovnakých práv. Článok V: Iba zákonom môže zakázať konanie, ktoré škodí spoločnosti. Článok VI: Zákon je vyjadrením všeobecnej vôle. Všetci občania sú oprávnení osobne alebo prostredníctvom svojich zástupcov, spolupracovať na jeho tvorbe… Článok VII: Človeka možno obžalovať, zatknúť alebo zajať iba v zákonom stanovených prípadoch a predpísanou formou. Článok VIII: Zákon má stanovovať iba nepodmienečné a zjavne potrebné tresty. Článok XIII: Na vydržiavanie ozbrojenej moci… Vydanie Deklarácie ľudských a občianskych práv bolo súčasťou prípravy ústavy. Zástupca ústavného výboru už 9.
Presun kráľa do Paríža a vznik klubov prívržencov revolúcie
Ľud priviedol kráľa Ľudovíta XVI. do Paríža. V konflikte medzi kráľom a Ústavodarným národným zhromaždením zvíťazilo radikálne krídlo. Nepomohlo ani gesto poslancov, aby sa kráľovi na 2 legislatívne obdobia poskytlo právo veta. Vodcovia vlasteneckej strany boli presvedčení, že kráľa prehlasuje iba ľudové hnutie. Takáto iniciatíva sa zdala tým reálnejšia, že v dôsledku nezamestnanosti a vysokých cien chleba sa veľmi zhoršila materiálna situácia širokých vrstiev obyvateľstva. Pohnútkou akcie 5.
Táto správa vyvolala v Paríži veľké pobúrenie. Politický nepokoj sa spojil so sociálnou nespokojnosťou: 5. októbra sa vydali ženy z predmestia Saint Antoine a z trhovej štvrte do Versailles, aby si vypýtali od kráľa chlieb a obilie. Bolo ich asi 6000- 7000 tisíc. Pripojilo sa k nim 20 000 mužov Národnej gardy. 6. októbra ráno demonštranti vnikli do versailleského zámku, priamo k bytu kráľovnej. Nasledujúce ráno sa kráľ s manželkou Máriou Antoinettou a s následníkom trónu ukázal občanom, ktorí od neho skandovaním žiadali, aby prišiel do Paríža. Kráľ váhal no privolil.
Kráľov príchod vyvolal u viacerých prívržencov vlasteneckej strany optimizmus. Iba niekoľko skeptikov varovalo pred príliš veľkými nádejami. Jakobín J. P. Marat označil síce vo svojom časopise Ami du peuple (Priateľ ľudu) presťahovanie kráľa za šťastie, no povedal: „Ale toto šťastie pominie ako sen, ak pobyt kráľovskej rodiny u nás nezabezpečíme až do definitívneho schválenia ústavy.
Zrušený dominikánsky kláštor Saint Jacques v Paríži sa stal kryštalizačným bodom Francúzskej revolúcie. Od októbra 1789 sa tam stretávali prívrženci nového politického združenia Sociéte des amis de la constitution (Spoločnosť priateľov ústavy), označovaní ako jakobíni. Jakobínsky klub vznikol z bretónskeho klubu, ktorí v máji 1789 založili bretónski poslanci tretieho stavu. Jakobínsky klub najprv zastával umiernenú politiku. Keď sa po úteku kráľa Ľudovíta XVI.
Politické frakcie a cirkevný majetok
- čierni alebo aristokrati viedli boj na ochranu svojich privilégií.
- monarchisti sa stali obhajcami kráľovských privilégií. Vývoj revolúcie ich tlačil čoraz viac doprava.
- konštitucionalisti presadzovali záujmy veľkoburžoázie a kléru.
Od jakobínskeho klubu sa najprv oddelila skupina feuillantov, ktorá zhromažďovala šľachtu a veľkoburžoáziu a revolúciu chcela dovŕšiť prijatím buržoáznej ústavy. Medzi zvyšnými členmi klubu tvorili väčšinu najprv girondisti pomenovaní podľa Gironde, z ktorého prišli viacerí ich vodcovia. Presadzovali myšlienku suverenity ľudu proti kráľovskej moci. Ich opozíciu tvorili radikálni republikáni na čele s Maximilienom de Robespierrom.
Ústavodarné zhromaždenie sa muselo zaoberať problémom dlhov v štáte. Na vyrovnanie rozpočtového deficitu sa Constituante rozhodla zoštátniť cirkevný majetok, ktorý sa stal zábezpekou pre nové papierové peniaze - asignáty. Najprv sa dostali na trh asignáty v hodnote 400 miliónov livrov, v ďalšom období hodnota papierových bankoviek dosiahla 46 miliárd livrov.
Politické skupiny a duchovenstvo
- Girondisti: Predstavitelia majetnej buržoázie západného a južného Francúzska. Chceli presadiť ľudské práva v hospodárskej a politickej oblasti a boli opozíciou kráľa a montagnardov.
- Montagnardi (Hora): Najradikálnejšia skupina Národného zhromaždenia a Konventu, bojovali proti girondistom ako predstaviteľom majetnej triedy. Boli dôslednými odporcami kráľovstva a dosiahli popravu Ľudovíta XVI. Zriadením výboru pre verejné blaho 6.
- Hébertovci: Skupina okolo Jacqua Reného Héberta zastávala radikálnu hospodársku a kato-lizačnú politiku.
Ústavodarné národné zhromaždenie schválilo Civilnú ústavu duchovenstva. Nová ústava duchovenstva uznávala iba pápežovo postavenie, nie však jednu súdnu právomoc nad duchovenstvom. Znamenal to radikálnu zmenu, ktorá bola vo veľkom rozpore s postavením katolíckej cirkvi v ostatných západných krajinách, a pokus získať súhlas pápeža Pia VI. Od francúzskeho duchovenstva sa vyžadovala osobitná prísaha na ústavu a Civilnú ústavu duchovenstva, čo klérus v novembri odmietol.
Zrušenie šľachty a útek kráľa
Dekrétom Národného zhromaždenia sa zrušila dedičná šľachta. Väčšina tých, ktorí hlasovali za zrušenie dedičnej šľachty, nasledujúci deň oľutovala svoje rozhodnutie. Odloženie mien, ktoré boli už dávno spojené s družbou majetku, a návrat k starým, zabudnutým menám všetkých zmiatli.
Nevydarený útek francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. z Paríža zdiskreditoval francúzsku monarchiu. Ľudovíta XVI. podozrievali, že zradil Francúzov. Kráľov útek v noci na 21. júna zo zámku Tuilerie v Paríži nebol dostatočne pripravený. Naplánovali ho v kruhoch blízkych kráľovnej. Keďže sa celá akcia asi o päť hodín omeškala, nastali problémy s prepriahaním koní vo Varenes. Tu kráľovskú rodinu spoznali a tak sa večer 25. Ľudovít XVI. dúfal, že ak opustí krajinu, ľud zmení názor na revolúciu. Ale práve jeho útek znemožnil upevnenie konštitučnej monarchie.
Ľavé krídlo Národného zhromaždenia, kluby a ľudové združenia žiadali, aby bol kráľ odsúdený a potrestaný. Umiernení sa pokúsili na čele s Ľudovítom XVI. monarchiu zachovať. Kráľov útek chceli vydávať za únos. Parížske obyvateľstvo však reagovalo na útek s pobúrením.
Vojna a poprava Márie Antoinetty
Revolučné Francúzsko vyhlásilo Rakúsku vojnu. Pruský kráľ Fridrich Wilhelm II., ktorý sa obával konfliktu s Francúzskom, uzavrel spojenectvo s Rakúskom. Vo Francúzsku privítal toto vyhlásenie vojny najmä kráľ Ľudovít XVI., pretože v intervencii zahraničných mocností do Francúzska videl možnosť opätovne nastoliť absolutistické kráľovstvo.
Mária Antoinetta, posledná kráľovná Francúzska pred pádom monarchie, je postavou bohatstva aj tragédie. Narodená ako rakúska arcivojvodkyňa v roku 1755, v 14 rokoch vydatá za Ľudovíta XVI. a žijúca vo Versailles, kde si len ťažko zvykla na prudérnu dvorskú etiketu. Táto žena bola verejnosťou opovrhovaná pre jej extravaganciu v čase chudoby. Ako sa vyvíjala Francúzska revolúcia, bola stále viac a viac očierňovaná ako symbol excesu monarchie. Jedným z dôvodov bolo i to, že bola cudzinka, o čom svedčia aj nepekné označenia jej osoby typu „Tá Rakúšanka“ či „Rakúska pobehlica“. Hoci bola zobrazená ako ľahkovážna, bola oddanou matkou a kráľovnou, nepochopená v ére politického chaosu, venujúc sa neskôr dokonca aj charite.
Výrok „Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče…“ nikdy z jej úst nevyšiel; rovnako tak nebola zapletená v legendárnej afére s diamantovým náhrdelníkom, do ktorej bol ako obeť namočený aj kardinál Rohan. To už však nikoho nezaujímalo. Jej obraz zapadal do toho, ako ju chceli vidieť otcovia revolúcie a prezentovať ju ľudu Francúzska.