Veľká noc, najvýznamnejší kresťanský sviatok, sa spája s bohatými tradíciami a zvykmi, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Hoci mnohé z nich už upadli do zabudnutia, niektoré sa prispôsobili modernej dobe. Kedysi ľudia prežívali tieto dni v hlbokej úcte, tichu a pôste, pričom každý sviatočný deň mal svoje jasne stanovené pravidlá a obmedzenia.
História a význam Veľkej noci
Veľká noc je pohyblivý sviatok, čo znamená, že nemá pevne stanovený dátum. Termín sa každý rok mení, a to aj o viac ako mesiac. Pre stanovenie dátumu je rozhodujúci termín prvého splnu po jarnej rovnodennosti. V západnej kresťanskej tradícii pripadá nedeľa Zmŕtvychvstania na prvú nedeľu po prvom jarnom splne po rovnodennosti, teda na mesiac marec alebo apríl. Ak tento spln vychádza na nedeľu, Veľká noc sa oslavuje až o týždeň neskôr. Preto každý rok vychádza tento sviatok na inú dobu, vždy v rozmedzí od 23. marca do 26. apríla. Pre kresťanov ide o najvýznamnejší sviatok, počas ktorého si pripomínajú zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Aj keď sa význam Veľkej noci môže pre rôzne skupiny ľudí líšiť, ich termín každoročne pripadá na dátum, ktorý je blízko jarnej rovnodennosti.
Prvá časť názvu napovedá, že ide o veľmi dôležitý kresťanský sviatok - veľká. Sviatky oslavy Veľkej noci sa v cirkvi objavili veľmi skoro. Prvú zmienku nachádzame v homíniu O Pasche Melitona Sardského, v 2. storočí nášho letopočtu. Zaujímavosťou je, že počiatočné tradície sa postupne predlžovali / rozširovali. Napríklad obrad tzv. sypania popola na hlavu bol na začiatku určený iba pre najväčších hriešnikov. Alebo pôst - ten bol pôvodne dlhý iba jeden - dva dni pred krstom a dva až tri dni pred Veľkou nocou. A práve tento 40-dňový pôst je začiatkom príprav na Veľkú noc. Začína sa tzv. Popolcovou stredou, čo je vždy streda v siedmom týždni pred Veľkou nocou. Pre kresťanov je dňom najprísnejšieho pôstu, kedy sa zdržiavajú mäsových pokrmov.
Veľká noc nadväzuje na židovské sviatky Pesach. Je to dané tým, že kresťanstvo má svoje korene v judaizme. Napriek tomu, že Veľká noc je kresťanský sviatok, Veľkonočný pondelok so svojimi ľudovými zvykmi má presah ešte do predkresťanského obdobia, pretože aj národy, ktoré žili v Európe mali svoju kultúru a religiu. V časoch, keď už bolo prijaté Kresťanstvo, vtedajší kronikári spisovali z ich pohľadu zvyky Barbarov. Sú to staré kroniky, v ktorých sa dozvieme niečo o zvykoch a tak teda vieme, že starí Slovania slávili príchod jari, pretože pre nich zima znamenala choroby, smrť, hlad.
Ako vyzerali veľkonočné sviatky v minulosti?
Veľký piatok: Ticho, smútok a zákaz prác
Veľký piatok symbolizuje ukrižovanie Ježiša Krista, preto bol od dávna dňom hlbokého smútku, pôstu a duchovného stíšenia. V minulosti bol spojený s prísnym zákazom akýchkoľvek rušivých prác - nesmelo sa orať, siať, prať, zametať ani piecť. V niektorých regiónoch sa dokonca nesmela otvárať zem, pretože sa verilo, že „zem vtedy plače“. Pranie prádla bolo zakázané nielen z praktických dôvodov, ale aj z duchovných - voda mala byť v ten deň čistá, nedotknutá, a ľudia si často chodili symbolicky naberať k potoku, aby sa umyli a očistili. Jedlo sa len veľmi skromne, často len chlieb, voda, zemiaky alebo kapusta. Mäso, mliečne výrobky a sladkosti boli úplne vylúčené. Veriaci trávili deň v kostole alebo v tichu svojich domovov, bez spevu a zábavy. Pre kresťanov je to najsmutnejší deň v roku. Pripomínajú si ukrižovanie a smrť Ježiša Krista. Ľudia chodia do kostola a majú oblečené čierne šaty, pretože čierna farba symbolizuje v slovenskej kultúre smútok.
Prečítajte si tiež: Mäsové výrobky z Bardejova: História a výroba
Biela sobota: Upratovanie a pálenie starých vecí
Biela sobota bola dňom očakávania a príprav. Domácnosti sa v tento deň upratovali, varilo sa veľkonočné jedlo a piekli sa koláče. Večer sa zvykla konať takzvaná veľkonočná vigília - omša, počas ktorej sa posväcoval nový oheň a voda. Ľudia si často donášali domov svätenú vodu aj uhlíky z posväteného ohňa a verili, že ich ochránia pred nešťastím. Na dedinách bývalo zvykom symbolicky vypáliť staré veci a privítať nový život. Je posledným dňom pôstu. V domácnostiach sa dokončujú prípravy na Veľkú noc. Obyčajne sa pripravuje jedlo na Veľkonočnú nedeľu. Doobeda sa varia vajíčka, údené mäso, šunka a klobásy.
Veľkonočná nedeľa: Oslava a kopa jedla
Po období pôstu prichádza nedeľa - deň radosti a oslavy zmŕtvychvstania. Rodiny sa konečne stretli pri sviatočnom stole a jedli všetko to, čo si predtým odriekali. Tradične sa podávala šunka, klobása, vajíčka, plnka, baranček a rôzne koláče. Jedlo sa však najskôr posvätilo v kostole - gazdiná doniesla do košíka údeniny, maslo, syr, vajcia a chlieb, aby kňaz pokrmy požehnal. Je pre kresťanov najväčším sviatkom v roku. Ľudia oslavujú, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Na Veľkonočnú nedeľu prinášajú veriaci do kostola veľkonočné košíky, ktoré kňazi posväcujú. Vo veľkonočnom košíku sa nachádza maslo, soľ, chren, ale aj slanina, šunka, klobásy, syr a vajíčka. Niektorí ľudia doň dávajú aj víno alebo pálenku.
Veľkonočná nedeľa bola zároveň dňom, kedy sa ľudia začínali stretávať s príbuznými a susedmi, vymieňali si veľkonočné vajíčka ako symbol nového života a obnovovali vzťahy. Návštevy však neboli hlučné - zachovávala sa ešte akási zdržanlivosť, tichá radosť.
Veľkonočný pondelok: Šibačka a oblievačka
Najveselším dňom Veľkej noci bol vždy pondelok. I keď v dnešnej dobe sa na polievací pondelok pozeráme inak a vnímame, že je pre ženy viac trápením ako zábavou, niektorí tradíciu stále dodržiavajú. Je posledný deň veľkonočných sviatkov. Pre tento deň je typická šibačka a oblievačka. Chlapci a muži od skorého rána navštevujú dievčatá a ženy, ktoré šibú korbáčom a oblievajú ich studenou vodou. Táto tradícia má ženám zaručiť zdravie a krásu po celý rok. Dievčatá za to svojich šibačov a kúpačov odmeňujú maľovanými alebo čokoládovými vajíčkami, koláčmi či peniazmi.
Kedysi sa ráno po dedinách rozozvučali kroky chlapcov, ktorí chodili šibať a oblievať dievčatá. Šibanie korbáčom z vŕbového prútia symbolizovalo zdravie a vitalitu, voda mala očistnú funkciu a jej vylievanie bolo spojené s prebúdzaním jari. Za tieto „tortúry“ dostávali od dievčat kraslice, maľované vajíčka, a neskôr aj pohostenie - často niečo sladké alebo štamprlík pálenky. V niektorých regiónoch sa tradovalo, že ak dievča nebolo obliate, do roka zostarne alebo nevyjde za muža. Aj preto sa na oblievačku pripravovali celé rodiny a zábava trvala až do večera. Tento deň bol už plne v znamení oslavy života, jari a obnovenej energie.
Prečítajte si tiež: Pizza a Bardejov
Ako je to dnes?
Veľkonočné sviatky sa v dnešnej dobe často nesú v úplne inom duchu než kedysi. Pre mnohých predstavujú najmä predĺžený víkend, oddych a možnosť navštíviť rodinu či odísť na chatu. Duchovný rozmer a tradičné zvyky už nebývajú samozrejmosťou, najmä v mestách. Pôst dodržiavajú väčšinou len hlboko veriaci ľudia, a aj to najčastejšie vo forme symbolického zrieknutia sa mäsa alebo sladkostí. Šibačka a oblievačka, ktoré boli kedysi neodmysliteľnou súčasťou pondelka, sa dnes často vnímajú ako zastarané. Okrem toho ich spoločnosť vníma inak a za zábavou vidí aj utrpenie žien. V niektorých domácnostiach sa tieto tradície zachovávajú len formálne - chlapi symbolicky vyšibú sestry, ženy či mamy v rámci rodiny, často len s jemným korbáčom a bez vody. V niektorých slovenských obciach, najmä na východe, sa však ešte stále nájdu oblasti, kde sa tradície udržiavajú vo svojej pôvodnej podobe - mládenci chodia v krojoch, oblieva sa vedrami a šibačka je celodennou spoločenskou udalosťou.
Zvyky a tradície
K Veľkej noci sa viaže množstvo zvykov a tradícií. Niektoré zostali v našich rodinách dodnes, iné nájdeme už iba na pár slovenských dedinách.
Pašiový týždeň
Niekedy označovaný aj ako Svätý týždeň. Pašiový týždeň začína Kvetnou nedeľou a končí na Boží hod veľkonočný. Pomenovanie získal vďaka pašiám, čo je tradičné biblické rozprávanie zaznamenávané apoštolmi, ktoré hovorí o živote a utrpení Ježiša Krista. Názvy jednotlivých dní odkazujú na udalosti, ktoré sa stali a súvisia aj so zvykmi, ktoré by sa v tieto dni mali dodržiavať.
Kvetná nedeľa
Je šiesta (posledná) pôstna nedeľa. Veriaci si pripomínajú Kristov príchod do Jeruzalema, často prostredníctvom sprievodu. Kostoly sa tradične zdobili modrými látkami. Veriaci nosia do kostola bahniatka (rozkvitnuté vŕbové konáriky), ktoré kňaz požehná svätenou vodou. Ľudia si tak pripomínajú slávnostný príchod Ježiša do Jeruzalema, ktorého vítali palmovými vetvičkami. Požehnané konáre symbolizujú nový život. Ľudia ich nosia domov a dávajú ich za obrazy svätých alebo ku krížom.
Na Kvetnú nedeľu sa svätia v chrámoch mladé výhonky vŕby, tzv. bahniatka. V minulosti sa používali tak, že posvätený prút sa zapichol na pole, aby bola dobrá úroda. Takisto si ľudia zapichovali prúty v domácnostiach. Neslúžil len na okrasu, ale tým, že boli posvätené, tak opäť mali slúžiť ako ochrana príbytku. Bolo ešte zaujímavé, že výhonky bahniatka sa nazývali regionálne napríklad mačičky alebo kočičky a zvykli sa prehltnúť vodou. Ľudia to konzumovali preto, aby sa chránili pred chorobami hrdla, priedušiek.
Prečítajte si tiež: Podpora komunity Tesco Bardejov
Zelený štvrtok
Deň, ktorý býval venovaný dôkladnému uprataniu domácnosti. Umývali sa okná, čistili podlahy. Niektorí ľudia dokonca bielili steny. Niekedy je označovaný aj ako žltý, pretože vyjadroval túžbu po slnečnom počasí. Posledný deň, kedy zvonia kostolné zvony. Jedna tradícia hovorí, že až do Bielej soboty odleteli do Ríma. Iná povera pramení v dávnej obave, že ak by duše mŕtvych prišli do kontaktu so zvonmi, stratili by zvony svoju zázračnú moc. Voľakedy ľudia verili, že dokážu zahnať zlé sily, ale napríklad aj búrku. Na mnohých dedinách preto dodnes počuť namiesto zvonov rôzne rapkáče. Typická je konzumácia zelených pokrmov.
Dievčatá v minulosti skoro ráno chodievali pod vŕbu. Keďže ideál krásy hovoril o tom, že dievča má mať dlhé husté vlasy, tak každé dievča chcelo takéto vlasy mať. Práve tie, ktoré také vlasy nemali, chodievali pod vŕbu a hovorili tam zariekanie: ,,Vŕba vŕba, milá vŕba, daj mi vlasy na dva pásy‘‘. Akoby prosili tú vŕbu, aby sa niečo z jej hustoty prenieslo aj na dievčenské hlavy. Gazdom sa na Zelený štvrtok odporúčalo, aby zasadili plodiny, ktoré sa zaväzujú.
V tento deň si veriaci pripomínajú poslednú večeru Ježiša Krista. Podľa tradície sa zaväzujú zvony. Hovorilo sa, že odlietajú do Ríma. Ale na dedinách počujeme rapkáče. Rapkáč je malý drevený nástroj, ktorý je hlučný. Vydáva veľmi silný a trochu nepríjemný zvuk. V tento deň sa v minulosti dokončovalo veľkonočné upratovanie. Veľký význam mala voda - ľudia sa ňou umývali a pili ju, aby boli zdraví. Na Zelený štvrtok je aj strava zelená.
Rapkáče na mnohých miestach ale slúžili aj na vyháňanie Judáša Iškariotského, ktorý zradil Ježiša Krista za 30 strieborných. Od štvrtku do soboty obchádzali chlapci s rapkáčmi dedinu a modlili sa u každého kríža. Na Veľký piatok sa k tomu pridalo koledovanie od domu k domu, za čo získavali vajíčka alebo malé sladkosti. Zvuk rapkáčov mal z domov vyhnať všetko zlo. Vo veľkých katedrálnych chrámoch sa svätili oleje , ktoré sa používajú pri krste, na pomazanie chorých, ale aj na vysväcovanie kňazov. Na Zelený štvrtok ľudia zvykli konzumovať vždy niečo zelené, pretože ľudskému organizmu sa žiadalo detoxu. Keď už rástla žihľava a medvedí cesnak, tak sa z nich varili rôzne polievky, prívarky.
Vajíčka
Vajcia sú už odpradávna symbolom plodnosti a nového života. Už v starovekom Egypte ľudia zdobili vaječné škrupiny. Vhodnejšie sú biele vajíčka (nie hnedé). Žltú farbu získate použitím kari korenia, mletej kurkumy alebo šafránu. Na červeno sa vajíčka zafarbia, keď ich povaríte spolu s červenými cibuľovými šupkami. Modrú až fialovú vajíčkam dodá baza, čucoriedky alebo aj červené víno. Pekná hnedá vznikne vďaka namočeniu do kávy. Zafarbené vajíčka nechajte uschnúť.
Gazdinky v nedeľu skoro ráno dali do košíka jedlo, ktoré brali na posvätenie. Bola tam najmä šunka, slanina, klobásy, chren, soľ, zelené bylinky, pálenka a tiež vajíčka. Vajíčka boli symbolom plodnosti a konzumovali sa obzvlášť počas Veľkej noci. Keď gazdinky prišli s posväteným košíkom domov, naservírovali spoločné veľkonočné raňajky. Na Slovensku bol pekný zvyk, že sa podelili všetci s jedným vajíčkom. Rozkrájalo sa na toľko kúskov, koľko bolo členov v domácnosti. Bola to symbolika súdržnosti rodiny. Omrvinky sa nechávali vysušiť a používali sa v rámci ľudového liečenia.
Korbáč
S ktorými chlapci chodia na Veľkonočný pondelok koledovať a šibať dievčatá má aj dnes pomerne silnú tradíciu. Korbáč sa ručne pletie z vŕbového prútia a mal by byť čo najkrajší - pokojne aj z 12-tich prútov. Spôsob pletenia sa región od regiónu líši. Korbáč sa na konci zdobí stužkami a je symbolom jarnej prírody. Jeho dotyk vraj prináša silu, krásu a omladzuje. Rovnaký účinok má podľa povery aj studená voda. Pri šibaní sa recitovali riekanky - platilo, že šibať sa mohlo iba po dobu recitovania. Táto tradícia je populárna dodnes. A možno ste nevedeli, ale pôvodne bola rozšírená iba na západom Slovensku. Na strednej a východnej časti našej krajiny nosili chlapi vedrá vody, prípade dievčatá kúpali v potoku. Po kúpačke / šibačke chlapcov pohostili pálenkou, koláčmi, vajíčkami a šunkou. V minulosti bolo šibanie vyjadrenie náklonnosti. Dievčatá sa chlapcom odmeňovali farebnými stužkami, ktoré sa viazali na korbáč. O tomto zvyku existujú záznamy už zo 14. storočia. Zvyk mal poriadne prebrať ospalcov a lenivcov už hneď skoro ráno. Vodou sa voľakedy polievali aj hospodárske zvieratá - ľudia verili, že im to dodá silu.
Šibanie a polievanie je stará tradícia. Kedysi to bolo určené vyslovene pre slobodných. Mládenec plný sily zobral prútik z vŕby, pošibal jemne nohy, aby dievčina bola čiperná, aby ju nôžky nosili. Pošibal jej boky, aby keď príde čas, porodila zdravé krásne deti a pošibal jej ruky, aby bola pracovitá, usilovná. Je tu aj taký erotický princíp, princíp plodnosti. Mládenec, ktorý bol súci na ženenie, cez prútik odovzdával plodivú silu dievčine, ktorá tiež bola súca na vydaj. Na západnom Slovensku sa používal korbáč a na východnom Slovensku funkciu zohrávala voda z potoka. Voda sa zobrala a dievča sa ňou pofŕkalo. Živá voda znamenala, aby bola dievčina zdravá, krásna a aj tu sa, samozrejme, zachoval princíp plodnosti. Za tento akt dala dievčina mládencovi ručne zdobenú kraslicu. Tak ako mládenec jej daroval odkaz toho, že po nej túži, dievčina mu to vrátila práve spomínaným vajíčkom. Dievčatá, ktoré mali vyhliadnutého mládenca, tomu urobili tzv. písanku. To bolo veľkonočné vajíčko, kde napísala dievčina veršík a o pár týždňov sa konalo stavanie májov.
Existoval aj regionálny zvyk, ktorý fungoval iba v niektorých obciach, kedy dievčatá na oplátku chodili šibať chlapcov. Bola to skôr recesia. Vymysleli to dievčatá, že sa oplatia chlapcom, ale nikdy sa to nerobilo na celom území Slovenska. Tam sa stráca princíp plodnosti. Aj dnes dievčatá odmietajú tento zvyk, príde im to barbarské. Mnohé slovenské dievčatá nechápu význam tohto zvyku, ktorý ale nie je o mlátení.
Veľkonočné sladkosti a pečenie
Mnoho rodín si dáva záležať na správnej veľkonočnej príprave. Základom je mať doma upratané a vyzdobené. Na Zelený štvrtok sa obyčajne piekli tzv. Judáše z kysnutého cesta. Pripomínať by svojim tvarom mali povraz, na ktorom sa obesil biblický Judáš. Často sa na vrch pridáva med.
Typickým jedlom, ktoré sprevádzalo celé veľkonočné sviatky, bol mazanec. Symbolizuje slnko a pečie sa z rovnakého cesta ako vianočka. Mazanec pôvodne vôbec nebol sladký. Základnými surovinami bol strúhaný syr a veľa vajec - aby bol krásne žltý. Dnes je najčastejšie plnený tvarohom, pretože tvaroh bol u Slovanov obradné jedlo.
Rovnakou obradnou surovinou boli aj vajcia. Tie boli symbolom nového života a plodnosti. Preto sa na Veľkú noc pravidelne jedli - ako uvarené, či vo forme praženice. Na východnom Slovensku je dodnes podávaný sirek. Ponúka sa na Veľkonočnú nedeľu všetkým členom rodiny, a potom na ďalší deň mládencom, ktorí prídu polievať.
Veľkonočný baránok - prastarý veľkonočný pokrm. Pre mnohých predstavoval nový život - mláďatá, ktoré sa na jar rodia. Pôvodne sa hojne konzumovalo baranie mäso. Keď ale nastalo chudobnejšie obdobie, bol mäsový baránok nahradený sladkou formou - ako ho poznáme dnes. Býva upečený z bábovkového cesta a zdobí sa cukrom, čokoládou alebo jarnou zelenou vetvičkou. Na krk sa mu uviaže farebná stuha alebo rolnička. Vzhľadom na dlhší pôst sa všetci tešia na mäso. Preto k tradícií patrí pečené jahňa alebo kozľa.
Ak chcete koledníkov potešiť niečím netradičným, zdravou alternatívou ku klasickým sladkostiam je kvalitné sušené ovocie.
Hľadanie vajíčok
V Nemecku alebo vo Francúzsku bol zvyk hľadania veľkonočných vajíčok alebo veľkonočného zajaca. V rôznych záhradách a parkoch sa skrývali vajíčka a deti ich hľadali. Tento zvyk začína prenikať dnes aj k nám. Obzvlášť sa teší u rodín s malými detičkami, kde často tie mamičky už neučia svojich synov niečo o šibačke a polievačke. Je to zvyk, ktorý je podporovaný mnohými obcami alebo mestskými časťami. V Bratislave viaceré mestské časti organizujú na Veľkonočný pondelok hľadanie veľkonočných vajíčok. Tá účasť je veľmi hojná.
Svätenie košíkov v Bardejove
V Bardejove, multikultúrnom meste na východnom Slovensku, sa svätenie košíkov stalo obľúbenou tradíciou. Na historické Radničné námestie prichádzajú veriaci s košíkmi plnými jedla, ktoré si počas pôstu odopierali. Požehnanie jedál je tradičným zvykom najmä na východe Slovenska.
„To, že máme čo jesť, že máme pokrm nie je náhoda, nie je to len niečo čisté obyčajné, je to Božie dobrodenie,“ uviedol Marek Kreheľ, dekan, Rímskokatolícka farnosť Bardejov.
„Je to naozaj tá symbolika znovuzrodenia a to posvätenie jedál má posilniť tú silu rodiny, súdržnosť rodiny a tú vitalitu do nového ťažkého pracovného roka,“ povedal Lukáš Jonov, Šarišské múzeum, Bardejov.
Na Šariši býval aj takýto zvyk: „Dievčatá s posvätenými košíkmi utekali domov a ktorá prišla prvá domov po vysvätení košíka, tá sa ako prvá vydala," dodal Jonov.
Podľa Mareka Kreheľa, dekana farnosti sv. Egídia, požehnanie jedál úzko súvisí s obdobím veľkého pôstu, ktorý predchádza Veľkej noci. Ľudia prichádzajú s košíkmi plnými jedla, ktoré si počas pôstu odopierali. "Po dlhom štyridsaťdňovom pôste prichádza obdobie hojnosti a človek si uvedomuje, že všetko je Boží dar, a tak chce toto požívanie po pôste, začať s požehnaním."
Neodmysliteľnou súčasťou veľkonočných jedál sú, okrem sladkého chleba, aj takzvaný syrek, alebo hrudka. Ide o tradičný veľkonočný pokrm, ktorý si vďaka jednoduchému receptu, vie každý doma pripraviť sám. "Liter mlieka a koľko chcete vajíčok, troška soli, cukru," vysvetlili obyvatelia.
Slávenie Veľkej noci je vždy slávením Zmŕtvychvstania a smrti Ježiša Krista. Veľkú noc nemožno oddeliť od Ježiša Krista, čo sa, žiaľ, niekedy v spoločnosti deje.
„Hovorí sa o tradičnom prežívaní Veľkej noci, to nie sú sviatky jari ani sviatky prebúdzania sa prírody, pretože Veľká noc je vždy o tajomstve Ježišovho zmŕtvychvstania,“ uviedol Kreheľ.
Na východnom Slovensku museli byť v košíkoch žltá hrudka, šunka, klobásy a vajíčka. Všetko, čo sa počas pôstu jesť podľa tradície nemohlo. Pôvodne to bola záležitosť len žien, ale teraz prichádzajú celé rodiny.
Požehnanie jedál súvisí s obdobím veľkého pôstu, ktorý predchádza Veľkej noci. Spravidla sa nejedlo mäso, výrobky z mlieka a vajec. To všetko bolo akési vakantné v tom čase, a potom ľudia prinášali tieto dary práve na požehnanie.
Veľká noc v kontexte slovenských tradícií
Slovenská etnologička Tatiana Bužeková z bratislavskej Univerzity Komenského odhalila tradičné zvyklosti našich predkov, ktoré uctievali počas veľkonočných sviatkov. Podľa Bužekovej, naši predkovia verili, že v prelomových momentoch kalendárneho roka, akým je letný a zimný slnovrat, je hranica medzi svetom živých a svetom mŕtvych priestupná. Tradovalo sa, že pred Veľkou nocou sa raj a peklo otvárajú. Čiže duše zosnulých v tom čase mohli prebývať so svojimi príbuznými. Slovania tiež verili, že ten, kto zomrie na Veľkú noc, sa môže dostať priamo do raja, keďže bol v tom čase otvorený.
Nadprirodzené sily mali podľa našich predkov počas veľkonočného týždňa najväčšiu moc, a preto sa pred nimi chránili. A to napríklad tým, že zárubne stajní natierali cesnakom. Tiež zvykli šibať dobytok posvätenými vŕbovými prútmi a kravám sa na rohy uväzovali červené stužky.
„Na Slovensku sa verilo, že v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok sa na určitých miestach dediny stretávali strigy, ktoré nielen tancovali, ale aj čarovali, odoberali kravám mlieko a škodili ovocným stromom,“ vysvetľuje Bužeková. Dodala, že verili aj tomu, že sa zlí duchovia a strigy boja hluku.
Uznávaná etnologička ďalej odhalila, že za symboly veľkonočných sviatkov považovali zeleň a vodu. Symbolizovali plodnosť a zdravie.
Slovanské veľkonočné zvyky neboli všade rovnaké. V jednotlivých oblastiach Slovenska sa totiž líšili. „Na západnom Slovensku bolo rozšírené šibanie korbáčom zo spletených vŕbových prútov, čo malo zabezpečiť znovuobnovenie rastu, zdravia a sily. Na strednom a východnom Slovensku sa však praktizovalo skôr kúpanie a oblievanie dievčat mládencami. Na juhozápadnom Slovensku boli známe obe praktiky a v niektorých obciach dievčatá šibačku a oblievačku mládencom na druhý deň opätovali,“ objasnila Bužeková.
Mnohé zvyky síce zanikli, ale zvyk nosenia košíkov s jedlom do kostola na posvätenie na Veľkonočnú nedeľu sa praktizuje dodnes. Etnologička zistila, že sa verilo, že posvätené jedlá majú magické a liečivé vlastnosti. Z posvätných jedál sa dávalo aj dobytku. Odrobinky sa pridávali aj do osiva a zaorávali sa do prvej brázdy pri prvej orbe poľa.