Zemiaky, základná potravina pre mnohé kultúry po celom svete, majú bohatú históriu a zaujímavé regionálne variácie. Nielenže sa líšia spôsoby ich prípravy, ale aj samotné názvy tejto plodiny sa v rôznych krajinách výrazne odlišujú. V tomto článku sa pozrieme na to, ako sa zemiaky nazývajú v rôznych kútoch sveta, a preskúmame regionálne špecifiká spojené s ich pestovaním a konzumáciou.
Zemiaky v slovenskej kuchyni: Tradícia a inovácia
Na Slovensku majú zemiaky dlhú a významnú tradíciu. V minulosti, keď neboli dostupné supermarkety a exotické potraviny, zemiaky zohrávali kľúčovú úlohu v slovenskej kuchyni. Boli lacné, dostupné, výživné a dali sa skladovať počas celej zimy. Pripravovali sa z nich polievky, kaše, knedle a samozrejme, aj zemiakové placky.
Staroslovenské zemiakové placky: Viac než len jedlo
Staroslovenské zemiakové placky sú jedným z tých jedál, ktoré v sebe nesú viac než len chuť - skrývajú spomienky, rodinné tradície aj kúsok slovenskej histórie. Existuje nespočet variantov, ale základ zostáva rovnaký: varené alebo surové zemiaky, hladká múka a štipka soli. V niektorých krajoch sa pridáva trochu mlieka, inde vajíčko. Niekto pracuje iba so surovými strúhanými zemiakmi, iný preferuje kombináciu surových a varených. Práve jednoduchosť cesta otvára priestor pre fantáziu. Do placiek sa môže pridať rasca, cesnak alebo majorán, a tým sa chuť výrazne zmení. V niektorých regiónoch sa placky označujú ako "lokše" a pripravujú sa výlučne z varených zemiakov. Dôležitú úlohu hrá aj spôsob pečenia. Tradične sa placky piekli na liatinovej platni alebo priamo na kachliach, čo im dodávalo nezameniteľnú chuť a vôňu.
Ekologický aspekt zemiakových placiek
Možno vás prekvapí, že staroslovenské zemiakové placky nie sú len lahôdkou pre milovníkov tradičnej kuchyne, ale aj ukážkovým príkladom ekologicky šetrného jedla. Zemiaky patria medzi najviac udržateľné plodiny vôbec. Majú nízke nároky na zavlažovanie, dajú sa pestovať aj v horších pôdnych podmienkach a pri správnom skladovaní vydržia pokojne aj niekoľko mesiacov bez straty kvality. Placky nevyžadujú žiadne exotické ani živočíšne produkty - stačí múka, soľ, prípadne trochu tuku na potretie. A čo viac - ak zostanú varené zemiaky z predošlého dňa, môžete ich bez zvyšku využiť práve na prípravu placiek.
Spomienky a tradície spojené so zemiakovými plackami
Pre mnohých ľudí nie sú zemiakové placky len jedlom, ale aj spomienkou. Na detstvo, keď sa pomáhalo babičke v kuchyni, keď sa cesto vaľkalo na kuchynskom stole a celý dom voňal po cesnaku a zemiakoch. Aj dnes, keď sa tempo života zrýchlilo a jeme často "na cestách", majú placky svoje miesto. Pani Mária z Vysočiny rozpráva, ako každú nedeľu po obede pomáhala svojej matke robiť placky. „Vzala som si diel cesta, mama mi ukázala, ako ho vyvaľkať úplne do tenka, aby bol chrumkavý. A len čo bola platňa horúca, hádzali sme ich tam ako palacinky. Ani sme ich nestihli dať na tanier - jedli sa rovno z uteráka, len tak s lekvárom alebo škvarkami."
Prečítajte si tiež: Dôsledky chudoby a hladu
Regionálne názvy a úpravy zemiakových placiek
Zaujímavosťou je, že rovnaké placky sa v rôznych častiach Slovenska nazývajú inak a majú aj odlišné úpravy. Na Morave sa napríklad hovorí "laty", na Hané "pecáky", na Valašsku "zemiakové placky", inde "lokše" alebo "lemberky". Každý kraj má svoju verziu, často ovplyvnenú dostupnosťou surovín.
Pozitívny dopad zemiakových placiek na životné prostredie a zdravie
Možno sa to nezdá, ale aj tak jednoduchý pokrm ako sú zemiakové placky môže mať pozitívny dopad na životné prostredie aj naše zdravie. Navyše ide o ideálny spôsob, ako tráviť čas s rodinou. Zapojiť deti do prípravy, učiť ich základom varenia, zdieľať príbehy a tradície. Či už sa rozhodnete pre verziu nasladko s lekvárom, alebo naslano s kyslou kapustou a rascou, zemiakové placky majú jedno spoločné - jednoduchosť, ktorá prináša radosť. A v tom tkvie ich kúzlo.
Spišské zemiaky: Kvalita z podtatranskej oblasti
Špecifickým regiónom Slovenska, ktorý je známy pestovaním kvalitných zemiakov, je Spiš. V Spišskej Belej sa nachádzajú polia, kde sa zemiaky pestujú už stovky rokov. Miestna firma AT Tatry sa rozhodla túto tradíciu udržať a zároveň inovovať.
AT Tatry: Od pestovania po spracovanie
Spoločnosť AT Tatry patrí pod Tatrami medzi najväčších pestovateľov zemiakov. V roku 2016 vybudovala výrobnú prevádzku s technologickou linkou na spracovanie zemiakov a začala ponúkať aj zemiakové výrobky. Vyrába ich priamo na farme v Spišskej Belej a medzi najobľúbenejšie patria pirohy plnené stopercentnou ovčou bryndzou alebo domácim lekvárom či haruľa a zemiakové lokše pripravené podľa tradičných receptov. Základnou zložkou všetkých výrobkov je spišský zemiak, pričom aj ostatné ingrediencie pochádzajú z lokálnych zdrojov. Firma sa hrdí, že pri výrobe nepoužíva žiadne „éčka“.
Výroba tradičných produktov: Ručná práca a kvalitné suroviny
Medzi zákazníkmi sú veľmi obľúbené aj klasické zemiakové lokše a haruľa. Robia ich bez pridania akéhokoľvek umelého dochucovadla na zlepšenie chuti, alebo akejkoľvek konzervačnej látky. „Je to poctivá ručná práca, ženy si pripravia cesto, naškriabu zemiaky, s čím im pomôže technológia, ale každú jednu vytvarujú ručne a opekajú ich na platniach. Aj preto chutia ako od starej mamy,“ opisuje Sebeš. O kvalite domácich lokší z tatranských zemiakov zasa hovorí fakt, že si ich obľúbili aj na západe Slovenska pri kačacích a husacích hodoch. „Výborné sú aj na sladko. Veľa ľudí si ich natiera lekvárom alebo čokoládou, pridajú ovocie, orechy alebo mak a zalejú pudingom či šľahačkou,“ odporúča Jaroslav Sebeš.
Prečítajte si tiež: Svetový hlad: Komplexný pohľad
Inovatívne spracovanie: Zemiakové lupienky smažené vo vákuu
Špeciálnym výrobkom sú zemiakové, mrkvové alebo zelerové lupienky. Aj tieto výrobky pochádzajú z produkcie miestnej farmy. „Unikátna je ich príprava v špeciálnej vákuovej fritéze. Bežne sa lupienky smažia v oleji pri 180 až 200 stupňoch, u nás smaženie prebieha pri maximálne 90 stupňoch, takže pri tom nevznikajú žiadne potenciálne škodlivé látky. Ja hovorím, že to nie je smaženie, ale skôr sušenie, zemiak zbavíme vody a vytvoríme chrumkavý lupienok,“ vysvetľuje Sebeš.
Špecifiká spišských zemiakov: Pôda a klíma
Zemiaky spod Tatier sa od tých z juhu Slovenska alebo zahraničia odlišujú v dvoch nenapodobiteľných zložkách. V miestnej pôde a podtatranskej klíme. Vyššia nadmorská výška spolu s nižšou priemernou dennou teplotou a častejšími zrážkami vytvárajú ideálne pestovateľské podmienky. Vybrané odrody zo Spiša sa vyznačujú typickou vôňou, chuťou, farbou dužiny a textúrou. Pestovatelia zemiakov, ktorí sú v združení Spišské zemiaky spolu s Ústredným kontrolným a skúšobným ústavom poľnohospodárskym ich podrobili testom. V obchodných reťazcoch kúpili rovnakú odrodu zemiakov, len pôvodom z iných lokalít. „Zemiaky zo Spiša mali neporovnateľne lepšiu chuť a vlastnosti pred aj po uvarení,“ hovorí konateľ AT Tatry Milan Krajanec mladší. Ďalšou výhodou oproti zemiakom z iných lokalít je ich lepšia trvanlivosť.
Súčasná situácia a budúcnosť pestovania zemiakov na Spiši
Dlhé desaťročia zásobovali slovenské kuchyne zemiaky spod Tatier, príchodom zahraničných obchodných reťazcov sa to však zmenilo. Pred dvadsiatimi rokmi na Spiši produkovali okolo 2 500 ton zemiakov ročne, dnes sa pohybujú na úrovni 500 ton. S menšou výmerou zemiakov dnes dbajú najmä na kvalitu. Pestujú tri najobľúbenejšie odrody, sústredia sa na lokálny trh a malých odberateľov ako sú školské jedálne, hotely a reštaurácie v Tatrách a tiež na predaj z dvora. Pestovanie zemiakov má pritom svoje špecifiká. Mnohí ich prirovnávajú k časovanej bombe. „Obilie môžete mať na sklade aj dva, tri roky, ak ho viete udržať v suchu. Zemiak sa skladá z 90 percent vody, ktorú počas skladovania ,vydýchava', takže nám stále bežia stopky. Máme limitovaný čas na to, aby sme úrodu predali. Najneskôr do konca mája musí byť preč,“ tvrdí Krajanec mladší.
Jazyková rôznorodosť Slovenska: Nárečia a ich vplyv na názvy zemiakov
Slovenský jazyk sa učíme dlhé roky v škole, no napriek tomu sa môže stať, že pri návšteve niektorých kútov Slovenska zostaneme zaskočení. Naraziť na neznáme slová či celé vety, ktorým nerozumieme, nie je nič neobvyklé. Každý región si totiž vytvoril svoje vlastné nárečie prispôsobené okoliu, historickému vývoju a vplyvom susedných krajín. Výsledkom sú zaujímavé a jedinečné jazykové výrazy, ktoré sa v niektorých oblastiach zachovali dodnes.
Čo dedina, to reč iná: Rozdiely medzi slovenskými nárečiami
Viac ako 20 regiónov, vyše 30 dialektov, niekoľko stoviek slov. Každý kút Slovenska má svoje vlastné nárečie, ktoré vyzdvihuje jeho jedinečnosť. Na základe osobného pozorovania zovšeobecnil náš ľud zistenú skutočnosť o diferencovaní slovenských nárečí v prísloví „Čo dedina, to reč iná“. Pravda, nejde tu o rozdiely natoľko závažné, že by sa pre ne nemohli dorozumieť obyvatelia susedných či vzdialenejších obcí. Ide skôr o jednotlivosti, na základe ktorých vznikajú aj prezývky obyvateľov obcí. Napríklad na hornej Orave prezývajú obyvateľov Trstenej „bagľari“ (lebo piekli predávali na jarmoku „bagle“, t.j.
Prečítajte si tiež: Kulinárska cesta okolo sveta
Vývin a diferenciácia slovenských nárečí
Na otázku, prečo sú medzi nárečiami jednotlivých krajov, ba aj jednotlivých obcí väčšie či menšie rozdiely, nemožno dať v plnom rozsahu uspokojivú odpoveď. Predsa však možno nájsť viaceré súvislosti medzi vývinom reči a osudmi predkov našich Slovákov. Nazrieť do zákulisia vývinu a diferenciácie slovenských nárečí nám pomáhajú aj výsledky súčasnej dialektológie, najmä jej osobitnej disciplíny, tzv. lingvistickej geografie. Zmapovanie základných osobitostí slovenských nárečí v štyroch zväzkoch Atlasu slovenského jazyka (I. 1968, II. 1978, III. 1978, IV. 1986) nielenže názorne - priam ako na dlani - dokumentuje súčasnú členitosť slovenských nárečí, ale zároveň aj naznačuje isté možnosti interpretácie nárečovej diferenciácie.
Dva nárečové makroareály: Juhozápad a severovýchod
Na mapách upútava napríklad členenie slovenského jazyka na dva väčšie územné celky: na oblasť juhozápadoslovenskú a severovýchodoslovenskú. Do juhozápadnej skupiny patria nárečia bývalej Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej stolice, väčšia časť Trenčianskej stolice (okrem Horehronia). Severovýchodoslovenskú skupinu tvoria nárečia bývalej Hontianskej a Novohradskej stolice, často Zvolenskej stolice a východoslovenské nárečia. Tieto dva nárečové makroareály sú charakterizované dvojicami slov ako žito/pšenica (Triticum), raž/žito (Secale), jačmeň/jarec (Hordeum), borovica/sosna (Pinus sylvestris), praslica/kúdeľ, sliepka/kura, prst/palec, plešina/lysina, naspäť/nazad a ďalšími.
Praslovanský pôvod lexikálnych rozdielov
Pri interpretácii lexikálnych rozdielov v týchto slovenských nárečových makroareáloch možno hľadať korene tejto diferencovanosti ešte v praslovanskej pravlasti našich predkov. Príčiny týchto lexikálnych rozdielov v slovenských nárečiach súvisia s nejednotnosťou, vnútornou (i lexikálnou) členitosťou praslovančiny. V súčasnosti už slavisti pripúšťajú, že praslovančina nebola celkom jednotná, ale vyznačovala sa aj istými (hoci nie mnohými) krajovými osobitosťami. Lexikálna diferencovanosť praslovančiny sa odzrkadlila aj v naznačovanej dichotomickej nárečovej diferencovanosti slovenčiny a súvisí s postupným osídľovaním Slovenska (najmä juhozápadoslovenskej a východoslovenskej nížiny zo severu, resp. severovýchodu dvoma prúdmi Praslovanov v 4. storočí a začiatkom 5. storočia).
Vplyv stredoslovenského obyvateľstva a juhoslovanské prvky
Toto najstaršie členenie slovenských nárečí na oblasť juhozápadoslovenskú (susediacu aj s južnými Slovanmi) a oblasť severovýchodnú, podmienené lexikálnou členitosťou praslovanského východiska slovenčiny, bolo v 9. až 10. storočí čiastočne prekryté vysunutím „Prastredoslovákov“ zo Zadunajska na sever a porušené ich vklinením medzi oblasť západoslovenskú a východoslovenskú. Toto slovenské obyvateľstvo pochádzalo z juhovýchodnej praslovanskej prabázy (prišlo z juhovýchodu) a malo aj niektoré znaky južnoslovanského typu (v staršej literatúre sa hodnotili ako tzv. juhoslavizmy v slovenčine). Presun predkov stredoslovenského obyvateľstva z juhu na sever výstižne znázorňujú kartografické elaboráty, na ktorých sa zobrazujú nárečové osobitosti charakteristické pre stredoslovenské nárečie na jednej strane a pre západoslovenské a východoslovenské nárečie na druhej strane. Ide tu najmä o rozdiely v slovnej zásobe.
Lexikálne rozdiely medzi nárečiami a ich historické korene
Oproti stredoslovenským výrazom skala, píliť, ťekvica, krútňava, stará mať, starí otec, varovať (dieťa), tuční a iné je v západoslovenských a východoslovenských nárečiach kameň, rezať, diňa (dziňa), vír, dedo (dzedo; na Záhorí stareček), baba/bapka, pestovať, tlastí/tlustí, tustí a pod. Slová takto jazykovo-zemepisne diferencované tvoria jednu z charakteristických, ale nie najvýznamnejších vrstiev slovenskej nárečovej slovnej zásoby. Vyskytujú sa medzi nimi najmä slová staršej vrstvy; nie sú však zriedkavé ani slová novšieho pôvodu. Z vývojového hľadiska mladšie paralely k tejto lexikálnej členitosti slovenských nárečí možno nájsť aj v hláskosloví (napr. stredoslovenské ešte, šťepiť, ďedina, ďeťi oproti západoslovenskému a východoslovenskému ešče, ščepic, dzedzina, dzeci) a v tvárosloví (porovnanie stredoslovenské s tou dobrou ženou oproti západoslovenskému a východoslovenskému s tú dobrú ženú/ s tu dobru ženu). Lexikálne rozdiely medzi slovenskými nárečiami sú neraz dozvukmi starých stredoslovensko-juhoslovenských kontaktov na jednej strane a starých vzťahov slovenčiny k západoslovenským i východoslovenským jazykom. Zároveň však sú dokladom o pozoruhodnom (akoby centrálnom) postavení slovenčiny v rámci slovanských jazykov.
Integračné tendencie a rozpad Veľkomoravskej ríše
Lexikálne (a iné) rozdiely medzi slovenskými nárečiami podmienené rozdielmi pravoslovanskej prabáze slovenčiny (najmä skutočnosťou, že západná a východná časť Slovenska boli osídlené od severu a severovýchodu, kým centrálna časť od juhu či juhovýchodu) boli v priebehu 8. až 9. storočia stlmené integračnými tendenciami, ktoré sa začali prejavovať v praslovanskom základe slovenčiny. Tieto integračné tendencie boli podporované hospodársko-spoločenskými a politickými činiteľmi, ako bolo hnutie podunajských Slovanov proti nadvláde Avarov (v tzv. Odrazom týchto (i neskorších) integračných tendencií v lexike slovenských nárečí je vzájomná väzba tak medzi stredoslovenskými a západoslovenskými nárečiami, ako aj medzi stredoslovenskými a východoslovenskými nárečiami. Nadobudol samostatný smer po rozpade Veľkomoravskej ríše a včlenení „územia nad Dunajom“ do uhorského štátu. Vtedy dochádza k výraznejšej diferenciácii slovenčiny v pomere k susedným slovanským jazykom a k postupnému dotváraniu troch základných nárečových skupín: západoslovenskej, stredoslovenskej a východoslovenskej.
Faktory ovplyvňujúce rozdrobenosť slovenských nárečí
Popri naznačenej diferencovanosti slovenských nárečí na dva či tri areály v prebiehalo v dôsledku pôsobenia vnútorných jazykových vývinových zákonitostí a čiastočne aj niektorých mimojazykových činiteľov ďalšie vnútorné členenie slovenských nárečí. V súvislosti s naznačenými poznatkami a väčšej či menšej zemepisnej členitosti slovenských nárečí vynára sa nástojčivá otázka, čo vplývalo na rozdrobenosť slovenských nárečí. Výraznú jazykovú hranicu medzi naším jazykom a poľštinou utváral mohutný chrbát Vysokých Tatier. Aj pohorie Nízkych Tatier i Slovenské rudohorie vystupujú ako geografický činiteľ pri formovaní našich nárečí: oddeľujú od severostredoslovenských nárečí tzv. juhostredoslovenskú nárečovú skupinu (charakterizovanú znakmi ako haluške na miski, jedon/edon a iné).
Vplyv prírodných podmienok a administratívnych celkov
Prírodný činiteľ sa však neuplatňoval dôsledne na každom predpokladanom mieste. Naša najväčšia rieka Dunaj, pretekajúca okrajom slovenského územia, sa nestala jazykovou hranicou, resp. čiarou medzi nárečiami dvoch typov. Ten istý typ slovenských nárečí, ktorý sa zachoval na ľavej strane Dunaja (v Kamenici nad Hronom a v obciach ďalej na sever) má kontinuitu i na terajšom maďarskom území v Zadunajsku. Aj dnes sa tam ešte vyskytujú reziduá niekdajšieho kontinuitného dialektu. Nárečovou a jazykovou hranicou sa napokon nestali ani ťažko prístupné hrebene Karpát. Ako je známe, skupiny ukrajinského obyvateľstva prešli za karpatský oblúk aj do menej osídlených oblastí (do dolín riek Laborca a Ondavy). S geomorfologickým členením slovenského územia súviseli aj hranice administratívno-právnych celkov, akými boli v rámci niekdajšieho Uhorska tzv. stolice či župy. Pri utváraní nárečového stavu zohrali tieto stolice významnú úlohu už aj preto, že vnútri týchto útvarov pulzoval v priebehu stáročí svojrázny a intenzívny hospodársko-spoločenský život, čo sa neraz odlišoval od života v susedných stoliciach.
Komunikačné spoje a migrácia obyvateľstva
Na utváranie nárečí vplývali komunikačné spoje (najmä hlavné cesty, dôležité prechody v dolinách riek, priesmyky v ťažko prístupných pohoriach a pod.). Napríklad rozšírenie výslovnosti typu villi, sannúť namiesto vidly, sadnúť sa nápadne zhoduje so smerom starých ciest (najmä v smere cesty z Nitrianskej stolice na Moravu). Výrazná zemepisná členitosť nášho územia bola naisto jednou z príčin, že sa územie Slovenska neosídľovalo naraz a že sa jednotlivé kraje obsadzovali obyvateľmi nerovnakého pôvodu. Aj pribúdanie obyvateľstva či vyľudnenie istých krajov vyvolávalo migrácie a zároveň aj presuny a prísuny obyvateľov spôsobujúce miešanie nárečí.
Vplyv cudzieho obyvateľstva a jazykové kontakty
Na tvárnosť slovenských nárečí mali v istom rozsahu vplyv aj prísuny obyvateľstva cudzieho pôvodu. Kontakty slovenského obyvateľstva s obyvateľstvom inej (slovanskej či neslovanskej) národnosti poznačili slovenské nárečia najmä v oblasti lexiky. Najstaršia, ešte do veľkomoravského obdobia siahajúca nepočetná kolonizácia obyvateľov nemeckého pôvodu nezanechala v nárečiach výraznejšie rezíduá. Výraznejšie poznačili slovenské nárečia nemeckí kolonisti, ktorí prichádzali do slovenských miest a banských oblastí v 13. storočí. Slovensko-nemecké jazykové kontakty sa odzrkadlili v istom rozsahu aj v jazykovo-zemepisnej diferencovanosti slovenských nárečí. Dotyky slovenčiny s maďarčinou sa odzrkadlili tiež najmä v oblasti lexiky. Najstaršie slovenské lexikálne výpožičky, ako chýr, ťarcha, sihoť, beťah, svedčia svojím hláskoslovným habitom o tom, že prenikli do slovenčiny ešte v 11.-12. storočí, teda v čase, keď v slovenčine nebola ešte hláska h, ale iba g (ktoré sa koncom 12. storočia a v 13. storočí začalo meniť na trené a neskôr hrtanové h), a preto sa hláska h v staromaďarských slovách ako hir, terhe prevzala ako chýr, ťarcha.
Sladké zemiaky vs. biele zemiaky: Rozdiely a nutričné hodnoty
Sladké zemiaky aj biele zemiaky sú obľúbené a výživné potraviny, ale majú určité rozdiely. Oba druhy zemiakov sú bohaté na vlákninu, sacharidy a vitamíny B6 a C. Sladké zemiaky patria do čeľade Convolvulaceae a biele zemiaky patria do čeľade Solanaceae. Sladké zemiaky majú zvyčajne hnedú šupku a oranžovú dužinu, ale existujú aj fialové, žlté a červené verzie. Rôzne odrody zemiakov sa líšia aj z hľadiska ich glykemického indexu (GI). Hodnota GI tradičných zemiakov sa tiež líši. Ľudia s cukrovkou alebo inými problémami s hladinou cukru v krvi môžu mať prospech z obmedzenia potravín s vysokým GI. Avšak to, ako konzumácia zemiakov ovplyvňuje hladinu cukru v krvi, do značnej miery závisí od typu zemiakov, veľkosti porcie a spôsobu varenia. Sladké aj bežné zemiaky obsahujú veľa živín vrátane sacharidov, vlákniny, vitamínu C a antioxidantov.
Francúzske zemiaky: Slovenská klasika s nejasným pôvodom
Francúzske zemiaky sú tradičné a obľúbené jedlo v mnohých slovenských rodinách. Receptúry sa líšia podľa rodinných tradícií.
Teórie o pôvode názvu
Jedna z teórií hovorí, že recept na francúzske zemiaky bol inšpirovaný francúzskou kuchyňou. V 19. storočí sa na Slovensku začali šíriť rôzne francúzske recepty, medzi nimi aj recepty na zapečené zemiaky. Je možné, že niektorý z týchto receptov bol inšpiráciou pre vznik francúzskych zemiakov. Ďalšia teória hovorí, že názov "francúzske zemiaky" súvisí s použitím francúzskeho syra v recepte.
Tradičný recept na francúzske zemiaky
Zemiaky uvaríme v šupke, necháme ich vychladnúť. Potom ich očistíme a nakrájame na tenké kolieska. Päť vajec uvaríme natvrdo, schladíme a ošúpeme a nakrájame si ich na kolieska. Rúru vyhrejeme na 200 °C. Hlbší plech alebo zapekaciu nádobu vymastíme maslom. Poukladáme do nej polovicu zemiakov, posolíme ich a okoreníme. Na to navrstvíme opečené špekáčiky a plátky vajec. Zakryjeme druhou polovicou zemiakov, opäť osolíme a okoreníme. Smotanu prešľaháme s vajíčkom, osolíme, okoreníme a prelejeme povrch zemiakov. Zakryjeme alobalom a pečieme 20 až 30 minút. Potom alobal odstránime a pridáme nastrúhaný syr. Podávame nakrájané na jednotlivé porcie, napríklad s kyslou uhorkou, čalamádou.