Ján Langoš, disident, politik a zakladateľ Ústavu pamäti národa (ÚPN), zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej spoločnosti. Jeho život bol poznačený bojom proti totalitným režimom a snahou o vyrovnanie sa s minulosťou. Tento článok sa venuje jeho životu, práci a odkazu, ktorý zanechal slovenskej spoločnosti.
Disident a bojovník za slobodu
Ján Langoš sa narodil 2. augusta 1946 v Banskej Bystrici. Vyrastal v rodine s pevným protikomunistickým postojom, čo ho formovalo už od mladosti. Jeho strýko, perzekvovaný kňaz Alexander Vajcík, mal na neho silný vplyv. Po ukončení štúdia fyziky pevných látok na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave v roku 1969 pracoval na rôznych pozíciách. Od konca 70. rokov sa aktívne zapájal do disidentských aktivít, redigoval samizdatové časopisy ako Kontakt, Altamira a časopis K.
Jeho rebelantstvo a nekonformný výzor - dlhé vlasy, fúzy a brada - ho odlišovali od ostatných a priťahovali pozornosť Štátnej bezpečnosti (ŠtB). "Slúžil u ženistov pri Pardubiciach. Raz povedal politrukovi, že je vôl a išiel do basy," spomínala jeho manželka Gabriela. V byte Langošovcov sa stretávala disidentská „smotánka“, medzi nimi Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský a Václav Havel.
Federálny minister vnútra a vyrovnanie sa s minulosťou
Po páde komunistického režimu sa Langoš aktívne zapojil do politiky. V rokoch 1990 až 1992 pôsobil ako poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia za VPN. Prezident Václav Havel ho vymenoval za federálneho ministra vnútra ČSFR. V tejto funkcii sa usiloval o transformáciu bezpečnostných zložiek a vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou.
Jeho námestník na ministerstve, Jan Ruml, spomína: „Začali sme deštruovať a zároveň konštruovať federálne ministerstvo, bolo treba rušiť vojská ministerstva vnútra i pohraničnej stráže a zriadiť federálny policajný zbor, vytvorili sme zákon o federálnej polícii, lustračný zákon, zákony o utečencoch, celý rad nevyhnutnej legislatívy.“
Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca úradom v NM
Už v čase, keď ako minister rozpúšťal ŠtB, pohrával sa Langoš s myšlienkou založiť inštitúciu, ktorá by odkrývala praktiky tajnej polície a hovorila o jej obetiach. Ústav sa mal volať Centrum pre dokumentáciu a štúdium komunistických zločinov a bezprávia.
Založenie Ústavu pamäti národa
Po zániku Česko-Slovenska sa Langoš vrátil na Slovensko a pokračoval v politickej činnosti. V roku 1994 sa stal poslancom NR SR za KDH. Počas mečiarizmu bol predsedom Demokratickej strany a opozičným poslancom.
Jeho snaha o vyrovnanie sa s minulosťou vyvrcholila v roku 2002, keď sa mu podarilo presadiť zákon o zriadení Ústavu pamäti národa (ÚPN). ÚPN sa stal inštitúciou, ktorá zhromažďuje, spracováva a sprístupňuje dokumenty o období neslobody, najmä o činnosti represívnych orgánov komunistického režimu a o perzekúcii občanov.
Langoš sa stal prvým predsedom Správnej rady ÚPN. Jeho cieľom bolo odhaliť zločiny totalitných režimov a zabrániť tomu, aby sa na minulosť zabudlo. Chcel, aby sa ústav zaoberal aj obdobím tzv. Slovenského štátu. Ešte v roku 1987 sa podpísal pod vyhlásenie 24 signatárov, ktorí sa ospravedlňovali Židom za zločiny spáchané počas vojny.
Kritika a útoky
Činnosť ÚPN a samotný Langoš sa stretávali s kritikou a odporom. Niektorým politikom a bývalým príslušníkom ŠtB sa nepáčilo odkrývanie minulosti. V roku 2003 bola v Prahe prepadnutá a okradnutá jeho manželka. O rok neskôr bol Langoš v Bratislave napadnutý a zmlátený do bezvedomia. Peniaze ani doklady mu nevzali.
Prečítajte si tiež: Slovenská Pizza Familia
V roku 2008 sa predseda SNS Ján Slota pokúsil ÚPN zrušiť. Dôvodom bolo zverejnenie zväzkov, ktoré osvetlili Slotovu kriminálnu minulosť. Proti Langošovi brojil aj niekdajší poslanec ANO Jozef Banáš, ktorý mal byť agentom ŠtB.
Tragická smrť a odkaz
Ján Langoš zahynul 15. júna 2006 pri tragickej autonehode neďaleko obce Drienovec na východnom Slovensku. Jeho smrť bola pre slovenskú spoločnosť veľkou stratou.
Vyšetrovanie tragickej nehody si policajné zložky pohadzovali ako horúci zemiak a havária bola opakovane preskúmaná znalcami. Definitívny ortieľ stanovil, že Langoš mal síce prednosť, ale išiel prirýchlo a preto bol vinníkom.
Po jeho smrti sa veľa zmenilo. Najmä samotný ÚPN, ktorý pod vplyvom nacionalistickej SNS začal s relativizovaním ľudáckeho režimu. Príznačný je aj osud pamätnej tabule venovanej Langošovi, ktorá visela na budove najvyššieho súdu v Bratislave. Keď robotníci tabuľu pri rekonštrukcii zvesili, bývalý šéf súdu Štefan Harabin ju už naspäť umiestniť odmietol.
Ján Langoš bol človek s pevnou vôľou, morálnymi zásadami a hlbokým presvedčením. Jeho odkaz spočíva v jeho boji za slobodu, demokraciu a spravodlivosť. Založenie ÚPN bolo jeho životným dielom, ktoré umožnilo slovenskej spoločnosti vyrovnať sa s minulosťou a poučiť sa z nej.
Prečítajte si tiež: Daňový úrad Vranov: Informácie o obedňajšej prestávke
Spomienky a charakteristika
Mnohí z jeho priateľov mu už dávno odpustili, že Jano bol sólovým hráčom. Dialógu sa síce nikdy nebránil, ale svoj názor presadzoval neochvejne. Mal množstvo priateľov nielen medzi kolegami, ale tiež medzi umelcami a ďalšími osobnosťami. Len ich menný zoznam by bol siahodlhý. Napríklad s hudobníkom Mariánom Vargom dokázal prediskutovať celé noci.
Jeho spolupracovník Marian Gula hovorí, že Ján bol sólovým hráčom. A že hoci sa dialógu nikdy nebránil, svoj názor presadzoval neochvejne. Mal množstvo priateľov nielen medzi kolegami, ale tiež medzi umelcami a ďalšími osobnosťami.
Psychológ Gustáv Matijek si spomína na príhodu, ktorá Langoša vykresľuje ako nesmierne čestného a slušného človeka, ktorý sa nezmenil ani po vstupe do politiky.